znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 54/06-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. N., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 C 182/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 182/97 p o r u š i l základné právo Ing. J. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   182/97 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. N. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Ing.   J.   N. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   9 754 Sk (slovom   deväťtisíc   sedemstopäťdesiatštyri   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd Bratislava III povinný vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. I. R., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 1. marca 2006   č.   k.   I.   ÚS   54/06-25   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Bratislava   III (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „súd“) v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 C 182/97.

1.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   na   okresnom   súde   18.   júna   1997 žalobu na uplatnenie nárokov zo zrušenej zmluvy proti M., a. s., B. (ďalej len „žalovaný“). Predmetná vec do podania sťažnosti na ústavnom súde nebola okresným súdom právoplatne skončená.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým vysloví,   že   postupom   okresného   súdu   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikáže okresnému súdu, aby v označenom konaní konal bez zbytočných prieťahov a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a trovy právneho zastúpenia.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd najprv k prijateľnosti sťažnosti jeho podpredseda JUDr. M. K. listom sp. zn. Spr. 3524/05 zo 14. septembra 2005 a JUDr. I. H., poverená zastupovaním predsedu   okresného   súdu,   listom   sp.   zn.   Spr. 3202/2006   z   22.   marca   2006   a   právna zástupkyňa sťažovateľa listom z 19. apríla 2006.

2. 1. Podpredseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   zo 14.   septembra   2005 uviedol prehľad procesných úkonov v predmetnom konaní a ďalej uviedol, že:

„(...) Je pravdou, že sudkyňa od konca roka 2002 vo veci nekonala (dovtedy konala riadne), čo pripisujem jej preťaženosti, resp. celého súdu, a to najmä v posledných rokoch. V tejto   súvislosti   poukazujem   na   analýzu   zaťaženosti   súdov,   resp.   zoznam preťaženosti   súdov   vyhotovený   nedávno   Ministerstvom   spravodlivosti   SR.   (...)   Z prvých šiestich najpreťaženejších okresných súdov sú štyri Bratislavské, náš súd je na štvrtom mieste (...).

Na ústnom pojednávaní netrvám.“

JUD. I. H. poverená zastupovaním predsedu okresného súdu v podaní z 22. marca 2006 nevyužila možnosť vyjadriť sa k prijatej sťažnosti, iba oznámila ústavnému súdu, že na ústnom prejednaní veci netrvá.

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom liste z 19. apríla 2006 uviedla, že: «(...) sťažovateľ (...) konanie do vynesenia rozsudku dňa 24. 11. 1997 považuje za plynulé.

Po   tomto   dátume   však   dochádza   k prieťahom   a sťažovateľ   sa   nemôže   stotožniť s názorom   obsiahnutým   vo   vyjadreniach   súdu,   že   súd   konal   plynulo   do   30.   4.   2005. Sťažovateľ totiž nepovažuje za konanie bez zbytočných prieťahov taký postup súdu, keď od vynesenia   rozsudku   24.   11.   1997   uplynula   doba   viac   než   jedného   roka,   kým   bola   vec predložená odvolaciemu súdu. Na tomto stanovisku sťažovateľa nič nemení skutočnosť, že v tom čase bolo vydané súdom opravné uznesenie, pretože súd týmto opravným uznesením len napravil svoje vlastné pochybenie.

Sťažovateľ   už   v sťažnosti   uviedol,   že   napriek   tomu,   že   odporca   nezodpovedá   za konanie odvolacieho súdu, celková doba konania sťažovateľovej veci zahŕňa v sebe tak konanie pred I. stupňovým ako aj odvolacím súdom. Sťažovateľ nemôže niesť dôsledky toho, že doba konania na jednotlivých stupňoch súdu vo svojom úhrne vytvorí dĺžku, ktorá je celkom zjavne neprimeraná a nasvedčuje tomu, že vo veci vznikli zbytočné prieťahy. (...). Sťažovateľ sa preto domnieva, že pri posudzovaní dĺžky konania a jej primeranosti by mala byť zohľadňovaná celková dĺžka konania bez ohľadu na to, či sa v priebehu tohto konania nachádzala na súdoch rôzneho stupňa.

V období od zrušenia rozsudku súdu I. stupňa Krajským súdom v Bratislave 14. 1. 2000 až do 21. 5. 2001, súd vo veci vykonal viacero pojednávaní. Po vynesení rozsudku súdom I. stupňa a jeho zrušením Krajským súdom v Bratislave dňa 15. 10. 2002 súd „vo veci nekonal“ (vyjadrenie predsedu Okresného súdu Bratislava III).»

Právna zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila náhradu trov konania v celkovej výške 9 754 Sk spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 182/97:

- 18.   jún 1997 – sťažovateľ podal   na okresnom   súde   žalobu na uplatnenie nárokov   zo zrušenej kúpnej zmluvy proti žalovanému;

- 31. júl 1997 – okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku;

- 12. august 1997 – sťažovateľ zaplatil súdny poplatok;

- 26. september 19976 – okresný súd vyzval sťažovateľa na zaslanie ďalšieho exemplára žaloby za účelom jeho zaslania žalovanému;

- 7. október 1997 – okresný súd zaslal žalovanému rovnopis žaloby;

- 6. november 1997 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 20. november 1997;

- 19. november 1997 – žalovaný predložil okresnému súdu vyjadrenie k žalobe;

- 20. november 1997 – uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom bol vypočutý sťažovateľ a jeho právna zástupkyňa, pojednávanie bolo odročené na 24. november 1997 za účelom vyhlásenia rozsudku;

- 24. november 1997 – bol vyhlásený rozsudok, ktorým okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi   431 300 Sk   so   16   %   úrokom   z omeškania   a sťažovateľa   zaviazal vydať žalovanému sporné motorové vozidlo do 3 dní od právoplatnosti rozsudku;

- 14. január 1998 – okresný súd doručoval rozsudok účastníkom konania;

- 3. február 1998 – žalovaný podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 24. novembra 1997;

- 16. marec 1998 – okresný súd doručoval odvolanie na vyjadrenie sťažovateľovi a vyzval žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie;

- 2. apríl 1998 – žalovaný uhradil súdny poplatok za odvolanie;

- 15. jún 1998 – okresný súd doručoval opravné uznesenie účastníkom konania;

- 4. september 1998 – súd opätovne doručoval opravné uznesenie žalovanému a požiadal Okresný súd Bratislava I o oznámenie aktuálneho sídla žalovaného;

- 14.   september   1998   –   okresnému   súdu   bola   doručená   odpoveď   Okresného   súdu Bratislava I;

- 10. december 1998 – okresný súd predložil odvolanie žalovaného proti jeho rozsudku z 24. novembra 1997 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“);

- 16. marec 1999 – uskutočnilo sa pojednávanie na krajskom súde (sp. zn. 15 Co 435/98), na ktorom právny zástupca sťažovateľa vzniesol námietku zaujatosti senátu, preto bolo toto pojednávanie odročené na neurčito;

- 19. marec 1999 – sťažovateľ predložil krajskému súdu písomné zdôvodnenie námietky zaujatosti senátu tohto súdu;

- 29. marec 1999 – krajský súd predložil súdny spis na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti sťažovateľa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“);

- 19. august 1999 – najvyšší súd uznesením č. k. Nc 34/99-73 rozhodol, že namietaný senát krajského súdu nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci;

- 3. december 1999 – krajskému súdu bolo doručené uznesenie najvyššieho súdu a vrátený súdny spis;

- 14. január 2000 – krajský súd uznesením č. k. 15 Co 435/98-75 zrušil rozsudok a opravné uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie;

- 7. február 2000 – okresnému súdu bol vrátený spis;

- 16. február 2000 – okresný súd doručoval uznesenie krajského súdu účastníkom konania;

- 26. apríl 2000 – okresný súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru cestná doprava odvetvie technický stav cestných vozidiel Ing. I. Ď.;

- 28. apríl 2000 – okresný súd doručoval uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania účastníkom konania;

- 19. máj 2000 – záznam o zložení zálohy na znalecké dokazovanie sťažovateľom;

- 29. máj 2000 – záznam o zložení zálohy na znalecké dokazovanie žalovaným,

- 19. jún 2000 – okresný súd zisťoval na pošte, ako bolo doručované uznesenie z 26. apríla 2000 znalcovi;

- 26. jún 2000 – znalec predložil okresnému súdu znalecký posudok a vyúčtovanie nákladov za znalecké dokazovanie;

- 7. november 2000 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 30. november 2000;

- 30. november 2000 – pojednávanie bolo odročené na 14. december 2000 z dôvodu, že nebolo vykázané doručenie predvolania žalovanému a jeho právnemu zástupcovi;

- 14.   december   2000   –   pojednávanie   bolo   odročené   na   22.   január   2001   z dôvodu nedoručenia znaleckého posudku právnemu zástupcovi žalovaného;

- 17. január 2001 – žalovaný predložil okresnému súdu vyjadrenie k znaleckému posudku;

- 22. január 2001 – uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom bol vypočutý sťažovateľ a jeho právny   zástupca,   pričom   pojednávanie   bolo   odročené   na   12.   február   2001   za   účelom predvolania svedka;

- 7. február 2001 – okresnému súdu predložil svedok písomné vyjadrenie k predmetu sporu;

- 12. február 2001 – pojednávanie bolo odročené z dôvodu pracovnej neschopnosti sudkyne na neurčito;

- 13. február 2001 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 26. marec 2001;

- 22. február 2001 – sťažovateľ predložil okresnému súdu návrh na predvolanie znalca na pojednávanie;

- 26.   marec   2001   –   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vypočutý   svedok,   bolo   odročené   na 26. apríl 2001 za účelom ďalšieho dokazovania;

- 18. apríl 2001 – okresnému súdu   bol doručený písomný návrh žalovaného za účelom predvolania svedka;

- 26. apríl 2001 – uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom bol vypočutý svedok, sťažovateľ a znalec Ing. Ď., ktoré bolo odročené za účelom predvolania ďalšieho svedka na 17. máj 2001;

- 4. máj 2001 – žalovaný požiadal okresný súd o zmenu termínu pojednávania;

- 17. máj 2001 – uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom bol vypočutý svedok, sťažovateľ a jeho právny zástupca; pojednávanie bolo odročené na 21. máj 2001 za účelom vyhlásenia rozsudku;

- 21. máj 2001 – okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom tak, že žalovaný je povinný sťažovateľovi zaplatiť 431 300 Sk s 17,6 % úrokom z omeškania a sťažovateľ je povinný žalovanému vrátiť sporné motorové vozidlo do 3 dní od právoplatnosti rozsudku;

- 13.   jún   2001   a 10.   august   2001   –   zákonná   sudkyňa   požiadala   o predĺženie   lehoty   na písomné   vyhotovenie   rozhodnutia   z dôvodu   pracovnej   neschopnosti   a čerpania   riadnej dovolenky;

- 26. september 2001 – žalovaný podal odvolanie proti rozsudku z 21. mája 2001;

- 7. október 2001 – okresnému súdu bolo doručené podanie žalovaného, ktorým doplnil svoje odvolanie;

- 19. november 2001 – okresný súd vyzval žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie;

- 21. november 2001 – okresný súd doručoval odvolanie žalovaného sťažovateľovi;

- 10. december 2001 – žalovaný zaplatil súdny poplatok za odvolanie;

- 25. marec 2002 – okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní;

- 15. október 2002 – krajský súd uznesením sp. zn. 15 Co 146/02 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie;

- 27. november 2002 – spis bol vrátený okresnému súdu;

- 15. január 2003 – okresný súd doručoval uznesenie krajského súdu účastníkom konania;

- 29. september 2003 – sťažovateľ žiadal okresný súd o nariadenie pojednávania;

- 29. júl 2004 – sťažovateľ predložil   okresnému súdu   žiadosť na odstránenie prieťahov v konaní;

- 28. január 2005 – sťažovateľ predložil okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní;

- 21. apríl 2005 – opatrením predsedu okresného súdu bola vec pridelená sudkyni JUDr. B. – W. Od uvedeného dátumu okresný súd nevykonal žiadne úkony vo veci.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 182/97 o žalobe sťažovateľa na uplatnenie nárokov zo zrušenej kúpnej zmluvy došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty spravidla dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I.ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka napadnutého   konania   podľa   názoru   ústavného   súdu   nebola   závislá   od   zložitosti   veci. Napokon ani podpredseda okresného súdu, ale ani jej poverená predsedníčka vo svojich podaniach nenamietali zložitosť napadnutej veci.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd nezistil žiadne   významné   skutočnosti,   z ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   sťažovateľ   prispel k doterajšej dĺžke konania pred okresným súdom a ktoré by mali byť osobitne zohľadnené na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní k prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný   súd bol vo veci nečinný, resp. nevykonával činnosť smerujúcu k právoplatnému rozhodnutiu veci:

- od 29. mája 2000 do 7. novembra 2000, t. j. viac ako 5 mesiacov, počas ktorých okresný súd zisťoval doručovanie uznesenia znalcovi (19. jún 2000);

- od 15. januára 2003 do 3. apríla 2006 (predloženie spisu ústavnému súdu), t. j. viac ako 27 mesiacov.

Za neprimerané dlhé obdobie neefektívnej činnosti okresného súdu považuje ústavný súd obdobie od 3. februára 1998 do 10. decembra 1998, t. j. obdobie od sťažovateľom podaného odvolania proti rozsudku z 24. novembra 1997 do jeho predloženia krajskému súdu na rozhodnutie.

Celková doba zbytočných prieťahov okresného súdu ustálená ústavným súdom je viac ako 32 mesiacov. K týmto zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu podpredsedu okresného   súdu,   ktorým   poukázal „na   analýzu   zaťaženosti   súdov,   resp,   zoznam preťaženosti súdov vyhotovený nedávno Ministerstvom spravodlivosti SR. Podľa neho na Slovensku chýba 258 sudcov, z toho v Bratislave 71 (...). Z prvých šiestich najpreťaženejších okresných súdov sú štyri Bratislavské, náš súd je na štvrtom mieste.“, nemožno akceptovať.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (pozri   napr.   I.   ÚS   19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal alebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

3. 1. Pokiaľ sťažovateľ vo svojom písomnom stanovisku z 19. apríla 2006 poukázal na judikatúru ESĽP v Štrasburgu a uviedol, že „napriek tomu, že odporca nezodpovedá za konanie odvolacieho súdu, celková doba konania sťažovateľovej veci zahŕňa v sebe tak konanie pred I. stupňovým ako aj odvolacím súdom. Sťažovateľ nemôže niesť dôsledky toho, že doba konania na jednotlivých stupňoch súdu vo svojom úhrne vytvorí dĺžku, ktorá je celkom zjavne neprimeraná a nasvedčuje tomu, že vo veci vznikli zbytočné prieťahy. (...) Sťažovateľ sa preto domnieva, že pri posudzovaní dĺžky konania a jej primeranosti by mala byť zohľadňovaná celková dĺžka konania bez ohľadu na to, či sa v priebehu tohto konania nachádzala na súdoch rôzneho stupňa“, k tomu ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa citovaného článku ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo vzťahu ku konkrétnemu orgánu verejnej moci, t. j. osobitne napr. vo vzťahu k prvostupňového súdu a osobitne vo vzťahu k druhostupňovému (v danom prípade k odvolaciemu) súdu, na rozdiel od konania pred ESĽP, kde na strane odporcu vystupuje vždy štát. Sťažovateľovi, ktorý je pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený, nič nebránilo v tom,   aby namietal zbytočné prieťahy podľa   označených   článkov   ústavy a dohovoru aj v konaní pred krajským súdom. Z návrhu na začatie konania (zo sťažnosti zo 16. mája 2005), ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) vyplýva,   že   sťažovateľ   v danom   prípade   napadol   výslovne   len   konanie   pred   okresným súdom (pozri aj petit sťažnosti) a v tomto zmysle bola aj prijatá sťažnosť na ďalšie konanie.

4.   V nadväznosti   na   záver   ústavného   súdu   uvedený   v bode   III.   3.   tohto   nálezu a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, považuje za primerané vo výške 60 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti 26. mája 2005 a podanie písomného   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu   z 19.   apríla   2006).   Za   dva   úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume dvakrát po 2 501 Sk a dvakrát režijný paušál po 150 Sk v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2006, patrí odmena v sume 2 730 Sk a k tomu režijný paušál v sume 164 Sk v zmysle citovanej vyhlášky. Preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 8 196 Sk, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 1 558 Sk, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 9 754 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2006