znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 54/05-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Františka Markoša, bytom B., a Františka Bartala, bytom B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 66/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   Františka   Markoša   a Františka   Bartala o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2005 doručená sťažnosť JUDr. Františka Markoša, bytom B., a Františka Bartala, bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 66/02.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností vyplynulo, že sťažovatelia (ako aj JUDr. Š. V. a B. V.) podali 3. apríla 2002 na okresnom súde žalobný návrh „o určenie neplatnosti   zmlúv   a náhradu   škody   s prísl.“ proti   Slovenskej   republike   -   Úradu   vlády Slovenskej   republiky,   Ministerstvu   financií   Slovenskej   republiky   a Ministerstvu   vnútra Slovenskej   republiky,   v ktorom   sa   domáhali   náhrady   škody,   ktorá   im   mala   vzniknúť nesprávnym úradným postupom ústredných orgánov štátu, resp. im podriadených útvarov voči tzv. nebankovým subjektom.

Okresný   súd   uvedenú   žalobu   sťažovateľov   rozsudkom   z 1.   apríla   2004 č. k. 9 C 66/02-71   zamietol.   Sťažovatelia   podali   proti   tomuto   rozsudku   18.   mája   2004 odvolanie   a domáhali   sa   zrušenia   napadnutého   rozhodnutia   a vrátenia   veci   okresnému súdu na „doplnenie   dokazovania“.   Krajský   súd   v   Bratislave   však   rozhodnutím sp. zn. 9 Co 220/04 z 10. marca 2005 potvrdil „zamietajúci rozsudok prvostupňového súdu“ a náhradu   trov   konania   sťažovateľom   nepriznal.   Na   toto   rozhodnutie   krajského   súdu sťažovatelia   reagovali   tak,   že „vo   veci   podáme   dovolanie   na   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky“.

Sťažovatelia poukazujúc na to, že od rozhodnutia ústavného súdu z 10. júna 2004 č. k.   III.   ÚS   73/04-9,   ktorým   bola   ich   sťažnosť   odmietnutá   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí, nastali nové skutočnosti, namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 66/02.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými orgánmi   verejnej moci   (v tomto prípade   okresným   súdom)   ešte trvalo.   Ak v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k porušovaniu   označeného základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza   pri   tom   z toho,   že   účelom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (pozri   napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Sťažovatelia   v sťažnosti,   ktorá   bola   ústavnému   súdu   doručená   16.   marca   2005, namietali porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 66/02. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu tvrdené porušovanie označeného základného práva sťažovateľov na okresnom súde už netrvalo. Sťažovatelia totiž už vo svojej sťažnosti okrem iného výslovne uviedli, že: „Odvolanie žalobcov zo dňa 18. 05 2004 proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 1. apríla 2004 č. k. 9 C 66/02-71 (...) krajský súd   potvrdzuje   zamietajúci   rozsudok   prvostupňového   súdu   (...).   „Na   obsah   rozsudku krajského súdu sme   reagovali tak,   že vo veci   podáme   dovolanie   na Najvyšší súd SR“. Z týchto sťažovateľmi výslovne uvedených tvrdení vyplýva, že konanie, v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo už skončené najneskôr 1. apríla 2004.  

Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať, bol   základom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť   je zjavne neopodstatnená.   Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom prihliadol aj na to, že sťažovatelia síce uviedli, že vo veci „nastali   nové   skutočnosti“;   zbytočné   prieťahy   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 220/04 na Krajskom súde v Bratislave však nenamietali.  

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2005