znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 54/03-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   decembra   2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť R. M., bytom T., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1118/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1118/98   p o r u š i l právo R. M., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   1118/98 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. R. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trenčíne povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. R. M.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 200 Sk (slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún), ktorú je Okresný súd v Trenčíne povinný vyplatiť advokátke JUDr. E. Ľ., Advokátska kancelária, B., na jej účet do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 12. marca   2003   č.   k.   I.   ÚS   54/03-7   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   R.   M.,   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou   JUDr.   E.   Ľ.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Trenčíne (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1118/98. Sťažovateľ okrem vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva   žiadal   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 73 200 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

1.1   Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   21.   októbra   1998   podal okresnému súdu návrh na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka proti vydavateľovi denníka SME a že rozsudok okresného súdu zo 17. júla 2000, ktorým bolo   o merite   návrhu   rozhodnuté,   bol   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len „krajský   súd“)   z 19.   decembra   2002   č.   k.   4   Co   333/01-72   zrušený   a vec   bola   vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie okrem iného z dôvodu, že „súd prvého stupňa sa (...) dopustil   závažného   procesného   pochybenia,   keď   prekročil   žalobný   návrh   a rozhodol o niečom, čo nebolo predmetom konania. Táto procesná vada má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“. Sťažovateľ sa listom z 19. septembra 1999 obrátil na predsedníčku okresného súdu so sťažnosťou na prieťahy v konaní, lebo dovtedy súd vo veci neurobil žiaden   procesný   úkon.   Táto   sťažnosť   bola   posúdená   ako   „len   čiastočne   dôvodná,   a to z objektívnych príčin, spočívajúcich v zlom personálnom obsadení súdu“. Ďalším listom z 10.   januára   2000   sa   sťažovateľ   opäť   domáhal   skončenia   prieťahov   vo   veci,   „ale bezvýsledne“.

1.2   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   „že   pre   zbytočné   a ničím   neodôvodnené   prieťahy v súdnom   konaní,   sa   sťažovateľ   podaním   z 5.   6.   2000,   obrátil   so   sťažnosťou   na ESĽP v Štrasburgu, ktorý (...) listom z 22. 1. 2003 nás (...) vyzval, aby sme rovnakú sťažnosť podali na Ústavný súd SR, ktorý v zmysle čl. 127 Ústavy SR je už kompetentný sa ňou zaoberať,   a to   dokonca   prioritne;   preto   robíme   tento   procesný   úkon   a zároveň   ESĽP požiadame o prerušenie konania“.

2. Na základe žiadostí ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. M. T., vyjadreniami z 25. marca a 29.   júla   2003   a   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vyjadreniami   z 22.   apríla,   28. augusta a 13. októbra 2003.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 8/03, I. ÚS 104/03).

II.

Na   základe   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   1118/98   a   písomných   vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 21. októbra 1998 bola okresnému súdu doručená žaloba na ochranu osobnosti, ktorou sa sťažovateľ ako žalobca domáhal voči žalovanému ospravedlnenia a zaplatenia nemajetkovej   ujmy   na   tom   základe,   že   žalovaný   uverejnil   v jeho   denníku   SME/Smena 20. marca 1998 článok, ktorým zasiahol do osobnosti žalobcu, v dôsledku ktorého došlo do značnej   miery   k zníženiu   jeho   dôstojnosti,   ohrozeniu   jeho   občianskej   cti   a vážnosti v spoločnosti, ako aj k zneváženiu a spochybneniu pracovného zaradenia sťažovateľa ako viceprezidenta   „Združenia   výrobcov   liehu   a liehových   výrobkov   Slovenskej   republiky“ a predsedu predstavenstva označenej obchodnej spoločnosti. Táto žaloba bola zapísaná a je vedená okresným súdom pod sp. zn. 5 C 1118/98.

2. Okresný súd 14. januára 1999 vyzval sťažovateľa (a zároveň o tom upovedomil aj jeho právnu   zástupkyňu) na zaplatenie súdneho   poplatku.   Sťažovateľ   bol v   tejto výzve (podľa   doručenky   ju   sťažovateľ   a jeho   právna   zástupkyňa   prevzali   29.   januára   1999, sťažovateľ aj s pripojenou poštovou poukážkou) poučený o. i. o tom, že pred zaplatením celého poplatku nemôže súd vo veci konať.

Dňa 3. februára 1999 sťažovateľ písomne oznámil okresnému súdu, že „Obdržal som výzvu zo dňa 14. 1. 1999 na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 10.000,- Sk poštovou poukážkou.   Oznamujem   Vám,   že   súdny   poplatok   som   zaplatil   dňa   29.   1.   1999 prostredníctvom   bankomatu Slovenskej   sporiteľne a. s.,   o čom   Vám zasielam fotokópiu kontrolného výpisu. Zároveň Vám oznamujem, že som použil variabilný symbol 511898“. Podľa úradného záznamu z 10. marca 1999 (č. l. 13) a 24. septembra 1999 (č. l. 15) súdny poplatok doposiaľ zaplatený nebol, resp. nie je o tom v účtovných dokladoch okresného súdu evidovaná úhrada.

Okresnému   súdu   bola   21.   septembra   1999   doručená   sťažnosť   sťažovateľa   na prieťahy   v konaní.   Za   účelom   preverenia   platby   vyrubeného   súdneho   poplatku   bol sťažovateľ   predvolaný   na   informatívny   výsluch   19.   októbra   1999.   Sťažovateľ   na preukázanie   zaplatenia   súdneho   poplatku   predložil   výpis   zo   sporožírového   účtu   a do „úradného záznamu“ o tomto informatívnom výsluchu (podpísaného sťažovateľom a jeho právnou zástupkyňou) uviedol, že „Ďalšie šetrenie vo veci som nekonal“. V spise je ďalší úradný záznam z tohto istého dňa, podľa ktorého z predloženého výpisu zo sporožírového účtu sa zisťuje, že sťažovateľom poukázaná suma 10 000 Sk bola poukázaná naspäť na jeho účet. Z výpisu sporožírového účtu založeného v spise (č. l. 20) možno skutočne zistiť, že 2. februára   1999   bol   vyznačený   „Bezhotovostný   vklad“   v   sume   10   000   Sk,   ktorého identifikačné údaje sú zhodné s údajmi o „Bezhotovostnom prevode RZ“ z 29. januára 1999 v sume 10 000 Sk.

Až z úradného záznamu účtovníčky okresného súdu z 26. októbra 1999 (č. l. 22) vyplýva, že „Podľa denného výpisu z účtu zo dňa 21. X. 1999 poukázal R. M. (...) súdny poplatok (...) 10 000 Sk (...)“.

3. Okresný súd 16. novembra 1999 zaslal žalovanému žalobu na vyjadrenie v lehote 10 dní, následne 30. decembra 1999 reklamoval doručenie tejto zásielky, príslušná odpoveď pošty mu došla 18. januára 2000.

4. V spise je úradný záznam z 23. mája 2000 o stáži zákonnej sudkyne na krajskom súde od 1. januára 2000.

5. Na pojednávaní 17. júla 2000 (nariadenom 2. júna 2000) okresný súd rozhodol o žalobe rozsudkom, proti ktorému podali odvolanie obaja účastníci: sťažovateľ 25. augusta 2000 a právny zástupca žalovaného 19. septembra 2000 (v písomnom vyhotovení rozsudku bol   žalovaný   označený   ako   „VMV,   a.   s.,   vydavateľstvo   denníka   SME   so   sídlom v Bratislave,   Mýtna   33“,   ktorému   –   pod   týmto   označením   –   aj   bola   táto   zásielka doručovaná,   avšak   11.   augusta   2000   zásielka   bola   poštou   vrátená   ako   nedoručená s poznámkou „Akciová   spoločnosť VMV zrušená“; následne bolo písomné vyhotovenie rozsudku okresným súdom zaslané na adresu „Grand Press a. s. Mýtna 33, Bratislava“, aby ho   nakoniec   podľa   vyznačenej   doručenky   30.   augusta   2000   prevzal   subjekt   v označení „Grand Press a. s. Dostojevského rad 1, Bratislava“. Právny zástupca, ktorý 19. septembra 2000   v mene   žalovaného   podal   odvolanie,   bol   na   takýto   procesný   úkon   splnomocnený subjektom v označení „VMV, a. s. Dostojevského rad č. 1, Bratislava“).  

6. V súvislosti s týmito odvolaniami okresný súd urobil viac úkonov: zaslal ich na vyjadrenie druhému účastníkovi, oboch účastníkov vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, požiadal Okresný súd Bratislava II o výpisy z obchodného registra vo vzťahu k žalovanému a spis   30.   januára 2001   postúpil   krajskému   súdu   na vybavenie   podaných odvolaní.   Krajský   súd   však   13.   marca   2001   spis   vrátil   okresnému   súdu   z dôvodu,   že rozsudok   nebol   doručený   žalovanému   „VMV   a.   s.   Bratislava,   pričom   táto   obchodná spoločnosť nebola zrušená (...) Je preto potrebné doručiť odporcovi napadnutý rozsudok. Po odstránení   tohto   nedostatku   predložte   spis   odvolaciemu   súdu   s novou   predkladacou správou“. Následne ho okresný súd 14. marca 2001 zaslal žalovanému v označení „VMV a. s. Dostojevského rad 1, Bratislava“, ktorý - pod rovnakým označením - podal proti nemu odvolanie   17.   apríla   2001.   Okresný   súd   15.   mája   2001   odoslal   žalovanému   výzvu   na doplnenie   odvolania   a 19.   júna   2001   predložil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaniach účastníkov.  

7.   Krajský   súd   o odvolaní   rozhodol   uznesením   z 19.   novembra   2002   č.   k. 4 Co 333/01-72,   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie.   V tomto   uznesení   uviedol,   že   okresný   súd   „(...)   sa   tak   dopustil   závažného procesného   pochybenia,   keď   prekročil   žalobný   návrh   a rozhodol   o niečom,   čo   nebolo predmetom konania. Táto procesná vada má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. (...) Po vyhlásení rozsudku súdom prvého stupňa vyšli najavo nové okolnosti týkajúce sa pasívnej   legitimácie   žalovaného.   (...)   Za   danej   situácie   právna   zástupkyňa   žalobcu vzhľadom na nejasnosť okruhu na strane žalovaných žiadala, aby na strane žalovaného súd konal s Petit Press a. s. Bratislava, t. j. súčasným vydavateľom denníka SME a zároveň sa domáhala   zaplatenia   nemajetkovej   ujmy   voči   pôvodnému   vydavateľovi   VMV   a.   s. Bratislava.   Vzhľadom   k týmto   skutočnostiam   v súvislosti   so   zmenou   vydavateľských oprávnení nie je vyriešená pasívna legitimácia žalovaného v konaní. Je potrebné zabezpečiť listinné dôkazy za účelom zistenia, či došlo k hmotnoprávnemu nástupníctvu povinností pôvodného vydavateľa denníka SME – VMV a. s. Bratislava na nový subjekt – Petit Press a. s. Bratislava, ktorý má v súčasnosti udelené vydavateľské oprávnenie denníka SME. Za tým účelom súd vyžiada od žalovaného potrebné listinné dôkazy, prípadne urobí dopyt na Ministerstvo   kultúry   SR   za   účelom   zistenia   zmeny   vydavateľa   denníka   SME,   prípadne vypočuje štatutárnych zástupcov uvedených obchodných spoločností na uvedené okolnosti. Ďalej   je   potrebné,   aby   súd   prvého   stupňa   doplnil   dokazovanie   opätovným   podrobným výsluchom   žalobcu   k podanej   žalobe   a vyžiadaním   oznámenia   od   orgánov   činných v trestnom konaní na zistenie, či žalobca bol vyšetrovaný resp. trestne stíhaný v súvislosti so skutkom uvedeným v článku žalovaného 20. marca 1998. (...) Súd prvého stupňa bude povinný v ďalšom   konaní riadiť   sa   názorom   odvolacieho súdu,   ktorým   je podľa   § 226 O. s. p. viazaný, doplniť dokazovanie v naznačenom smere a až potom rozhodnúť o veci a o trovách   konania“.   Spis   spolu   s týmto   uznesením   krajského   súdu   bol   predložený okresnému súdu 20. decembra 2002.  

8.   Uznesenie   krajského   súdu   bolo   doručené   právnej   zástupkyni   sťažovateľa 20. januára 2003 a po opakovanom pokuse právnemu zástupcovi žalovaného 7. februára 2003.

9. Sťažovateľ 7. februára 2003 doručil okresnému súdu procesný návrh, v ktorom o. i. uviedol „Po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu z 19. 11. 2002 (...) netrváme na písomnom   ospravedlnení,   lebo   toto   po   uplynutí   takmer   5   rokov   stratilo   akékoľvek opodstatnenie   a výchovný   moment,   pretože   bulvárny   denník   medzičasom   opätovne uverejnil podobný článok, ktorý je tiež predmetom súdneho sporu, vedeného na Vašom súde pod sp. zn. 12 C 327/02 a v ňom už tiež žiadame len finančnú satisfakciu – v tomto smere berieme žalobný návrh späť (...)“.

10. V súlade s procesným návrhom sťažovateľa zo 7. februára 2003 okresný súd uznesením z 19. februára 2003 pripustil, aby do konania na strane žalovaného pristúpil ďalší účastník ako „odporca 2“. Spolu s odoslaním písomného vyhotovenia tohto uznesenia, proti ktorému podľa poučenia „nie je odvolanie prípustné“, účastníkom konania boli okresným súdom urobené aj dopyty na účastníkov konania o právnom nástupníctve žalovaného a na justičnú políciu o otázke týkajúcej sa merita veci. Úprava sudcu z 19. februára 2003 bola súdnou kanceláriou realizovaná 20. marca 2003. Zásielka odoslaná žalovanému na adresu „VMV a. s. Bratislava, Mýtna 33, Bratislava“ bola 26. marca 2003 vrátená s poznámkou pošty „adresát neznámy“ a zásielka, ktorá bola pre právneho zástupcu tohto žalovaného, zaslaná na adresu „(...) Račianska 44 (...)“ sa zase v rovnaký deň vrátila s poznámkou pošty „Adresát odsťahovaný na Račiansku 66“. Dňa 2. mája 2003 okresný súd túto zásielku znova odoslal tomuto žalovanému na adresu „Dostojevského rad 1, Bratislava“ a jeho právnemu zástupcovi na adresu „Račianska 66“ a označení adresáti si zásielky na týchto adresách aj prevzali 15. mája 2003, resp. 23. mája 2003 (právny zástupca žalovaného svoju novú adresu okresnému súdu oznámil písomne až 25. júna 2003).

11. Medzitým okresnému súdu na jeho dopyty z 19. februára 2003 došla 1. apríla 2003 odpoveď od justičnej polície, 5. mája 2003 odpoveď od žalovaného v druhom rade (Petit Press, a. s., Dostojevského rad 1, Bratislava) a 25. júna 2003 aj odpoveď od právneho zástupcu žalovaného v prvom rade.

12. Z opatrenia predsedníčky okresného súdu z 1. júla 2003 vyplýva, že v súvislosti s preložením doterajšej zákonnej sudkyne do iného okresu bola táto vec (spolu s ďalšími vecami preloženej sudkyne) pridelená na konanie do oddelenia inej sudkyne. Predsedníčka okresného   súdu   úradným   záznamom   z 10.   júla   2003   (č.   l.   98)   zároveň   upozornila,   že „predmetná vec je z hľadiska rýchlosti konania sledovaná MS SR“.  

13. Okresný súd zaslal 10. septembra 2003 tri písomné žiadosti (príslušnému orgánu polície,   ministerstva   a žalovanému)   za   účelom   zistenia   adresy   autorky   inkriminovaného novinového   článku,   ako   aj   skutočností   vzťahujúcich   sa   na   zistenie   vydavateľského oprávnenia, resp. na meritum veci v zmysle právneho názoru vysloveného krajským súdom v uznesení z 19. novembra 2002. Písomné odpovede na tieto dopyty došli okresnému súdu 22. septembra 2003 a 26. septembra 2003.

Zo spisu okresného súdu, ktorý bol ústavnému súdu znova predložený 25. novembra 2003, nevyplýva vykonanie ďalšieho úkonu súdu.  

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   1118/98,   ktorého   predmetom   je   prejednanie a rozhodnutie   v občianskoprávnej   veci,   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z 25. marca 2003 k priebehu konania   uviedla,   že   „Žalobu   o ochranu   osobnosti   podal   žalobca   (...)   21.   10.   1998   bez súdneho poplatku napriek tomu, že tento je splatný podaním návrhu na začatie konania. Dňa 20. 1. 1999 bol k povinnosti zaplatiť súdny poplatok vyzvaný súdom. Bola mu za tým účelom doručená poštová poukážka. Žalobca dňa 3. 2. 1999 oznámil, že poplatok uhradil prostredníctvom bankomatu. Na účet tunajšieho súdu však platba nedošla. Z tohto dôvodu súd predvolal žalobcu na informačný výsluch a preveroval, či platba bola súdu doručená alebo nie. Žalobca poplatok zaplatil až 21. 10. 1999. Zákonná sudkyňa v tejto veci bola napriek môjmu výslovnému nesúhlasu preložená na stáž novovytvoreného Krajského súdu v Trenčíne od 1. 1. 2000 spolu s ďalšími dvoma sudcami tunajšieho súdu. Stalo sa tak v čase, keď Okresný súd Trenčín trpel akútnym nedostatkom sudcov a čelil nahromadenému množstvu nerozhodnutých vecí po územnosprávnej reorganizácii z roku 1997. Každý sudca tunajšieho   súdu   mal   v dôsledku   tejto   situácie   vo   svojom   oddelení   viac   ako   1 000 nerozhodnutých vecí. Z týchto dôvodov sa vo veci začalo konať až 2. 6. 2000, kedy bol vo veci určený termín pojednávania na 17. 7. 2000, kedy sa vo veci rozhodlo rozsudkom. Z dôvodu nových okolností uvádzaných v odvolaní tunajší súd dopĺňal vo veci dokazovanie a spis   predložil   Krajskému   súdu   v Trenčíne   dňa   30.   11.   2001.   Odvolací   súd   vo   veci rozhodol   19.   11.   2002   a spis   doručil   Okresnému   súdu   Trenčín   20.   12.   2002.   Žalobca podaním zo dňa 7. 2. 2003 rozšíril žalobu o ďalšieho účastníka. Uznesením zo dňa 19. 2. 2003 bolo toto rozšírenie pripustené. Zároveň boli účastníci vyzvaní k predloženiu ďalších listinných dôkazov. Je pravdou, že v predmetnej veci boli prieťahy. Sčasti ich spôsobil aj žalobca tým, že riadne a včas nezaplatil súdny poplatok, ktorý je splatný podaním návrhu. Boli   však   zavinené   aj   objektívnymi   skutočnosťami   spočívajúcimi   v nedostatočnom personálnom obsadení tunajšieho súdu. V čase, keď som na tieto okolnosti upozorňovala, došlo   ešte   k zníženiu   počtu   sudcov   preložením   ďalších   troch   na   stáž   Krajského   súdu v Trenčíne“.

2.2 V reakcii na vyjadrenie sťažovateľa uvedené ďalej pod bodom 3.1 predsedníčka okresného   súdu   doplnila   svoje   vyjadrenie   o okolnosti   týkajúce   sa   zaplatenia   súdneho poplatku, keď o. i. uviedla: „(...) Nemožno považovať za splnenie si poplatkovej povinnosti skutočnosť, že navrhovateľ dal pokyn na úhradu sumy 10.000,-- Sk prostredníctvom svojho sporožírového   účtu.   Najmä   za   situácie,   že   tento   jeho   pokyn   nebol   peňažným   ústavom zrealizovaný   z dôvodu   uvedenia   nesprávneho   čísla   účtu.   V spise   tunajšieho   súdu 5 C 1118/98 (č. l. 20) sa nachádza fotokópia výpisu zo sporožírového účtu navrhovateľa, z ktorého je zrejmé, že platba na účet súdu neprebehla a bola obratom pripísaná späť na účet navrhovateľa   z dôvodu   neexistujúceho   čísla,   ktoré   navrhovateľ   použil.   Vzhľadom   na uvedené skutočnosti považujem tvrdenia právneho zástupcu navrhovateľa za zavádzajúce.“

3.1   Sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   v reakcii   na   toto vyjadrenie   okresného   súdu   v podaní   z 22.   apríla   2003   uviedol,   že   „V   úvodnej   časti vyjadrenia predsedníčka súdu nesprávne informuje ústavný súd o skutočnosti, že sťažovateľ zaplatil súdny poplatok až 21. 10. 1999. Stalo sa tak v súdom určenej lehote na zaplatenie, resp. bezprostredne po nej, čo sťažovateľ písomne oznámil listom z 1. 2. 1999, (...) kde spresnil identifikačné údaje o zaslanej platbe. V tom čase sa iba súdny poplatok do 5 000 Sk platil spolu s podaným návrhom, v zapravených kolkových známkach; nad túto sumu sa platil v hotovosti po tom, čo účastník obdržal poštovú poukážku. Sťažovateľ už 29. 1. 1999 poukázal sumu 10.000 Sk na účet súdu a nie až 21. 10. 1999, ako to tvrdí predsedníčka súdu (...)“.

3.2   V reakcii   na   reakciu   predsedníčky   okresného   súdu   uvedenú   pod   bodom   2.2 právna   zástupkyňa   sťažovateľa   uviedla:   „Zotrvávame   na   našom   pôvodnom   stanovisku k vyjadreniu   predsedníčky   k našej   sťažnosti,   lebo   ani   ďalšie   vyjadrenie   nezodpovedá obsahu spisu. Z neho totiž vyplýva, že sťažovateľ zaplatil súdny poplatok z podanej žaloby v januári   1999   a nie   až   21.   10.   1999   –   potvrdzuje   to   listinný   dôkaz,   ktorý   sme   súdu predložili a nie úradný záznam úradníčky súdu. Nakoniec námietka okresného súdu sa dá vyvrátiť   aj   tým,   že   tento   súd   nezastavil   konanie pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   až do 21. 10.   1999, kedy   sa   len potvrdilo,   že poplatok bol   uhradený.   Našu   sťažnosť   treba posudzovať aj na ďalej pretrvávajúce prieťahy, keď okresný súd po doručení zrušujúceho uznesenia   (január   2003),   opäť   doteraz   neurobil   procesný   úkon,   smerujúci   k vecnému vybaveniu sporu. Toto obdobie prieťahov, spolu so stagnačnými dobami pred a po vynesení súdnych rozhodnutí, potvrdzujú náš nárok na prijatie navrhovaného nálezu.“

3.3 Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní z 13. októbra 2003 k veci ešte uviedla, že „od ostatného podania predsedníčky súdu uplynula ďalšia doba 2 mesiacov, konajúci súd je stále nečinný, čím permanentne porušuje čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“.  

4. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   ústavný   súd postupoval aj v danom prípade.

5.1 Predmetom sťažnosti je z hľadiska označeného článku ústavy postup okresného súdu   v konaní   vo   veci   ochrany   osobnosti   sťažovateľa   podľa   §   11   a nasl.   Občianskeho zákonníka a jeho predmetom je o. i. povinnosť uverejniť opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov v hromadnom informačnom prostriedku. Ústavný súd uznáva určitú zložitosť   posudzovanej   veci,   a to   najmä   s ohľadom   na   potrebu   zisťovania   právneho nástupníctva žalovaného (pozri bod 7 časti II nálezu). Tento faktor však sám osebe nemôže ospravedlniť celkovú dĺžku konania.

5.2   Výsledok   konania   vo   veci   ochrany   osobnosti   má   osobitný   význam   pre   jeho navrhovateľa (v tomto prípade sťažovateľa), pretože sa priamo týka jeho osobného statusu a táto povaha veci si preto vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu, čo okrem iného znamená, že má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku; ďalej len „OSP“) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (mutatis mutandis II. ÚS 152/02, porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Číž v. Slovenská republika zo 14. októbra 2003, § 70).

5.3 Na druhej strane treba súhlasiť s predsedníčkou okresného súdu, že nedostatky žaloby, ktoré bránili okresnému súdu odstrániť stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu   nachádzal,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného v cit. článku ústavy (napr. I. ÚS 27/02), nemožno v žiadnom prípade prenášať na konajúci všeobecný súd (mutatis mutandis I. ÚS 41/02). Podľa názoru ústavného súdu prieťah v konaní, ktorý vznikol v súvislosti so zaplatením súdneho poplatku od podania žaloby 21. októbra 1998 do 21. októbra 1999 (pozri bod 2 časti II nálezu), bol spôsobený sťažovateľom, ktorý nepostupoval v súlade s výzvou okresného súdu zo 14. januára 1999, keď neuhradil   súdny   poplatok   prostredníctvom   pripojenej   poštovej   poukážky   okresného súdu, ale zvolil si na ten účel vlastný spôsob úhrady, pričom sa nepresvedčil, či týmto spôsobom poukázaná suma okresnému súdu aj riadne došla. Neurobil tak ani napriek tomu, že vo výzve okresného súdu   bol upozornený na to, že pred zaplatením celého poplatku nemôže súd vo veci konať. Týmto správaním sťažovateľa však nemožno vysvetliť celkovú dĺžku   konania   ani   prieťahy,   ku   ktorým   došlo   v ďalšom   štádiu   konania   pred   okresným súdom.

5.4   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   došlo   k viacerým   prieťahom,   ktoré   boli spôsobené postupom okresného súdu.

Prvým bolo obdobie od 21. októbra 1999, keď došlo k odstráneniu nedostatku návrhu na začatie konania spôsobeného nezaplatením súdneho poplatku, do 2. júna 2000, keď bolo nariadené   pojednávanie   ako   vôbec   prvý   úkon,   ktorý   možno   v danej   veci   považovať z hľadiska naplnenia účelu konania za relevantný. Vzhľadom na závažnosť predmetu sporu pre sťažovateľa, tak ako to bolo uvedené vyššie, tento prieťah v dĺžke siedmich mesiacov nebolo   možné   ospravedlniť   skutočnosťami   (nedostatočným   personálnym   obsadením vyvolaným   odchodmi   sudcov   na   novozriadený   vyšší   súd),   ktoré   vo   vyjadrení   uviedla predsedníčka okresného súdu (mutatis mutandis I. ÚS 156/02).

Za prieťah bolo potrebné považovať ďalej čas spotrebovaný na efektívne predloženie veci krajskému súdu za účelom vybavenia odvolaní účastníkov konania minimálne v dĺžke piatich mesiacov (od 30. januára 2001 do 19. júna 2001), ktoré v dôsledku nesprávneho doručenia písomného vyhotovenia rozsudku žalovanému uplynuli medzi prvým a druhým predložením veci krajskému súdu (pozri bod 6 časti II nálezu).

Napokon sa okresný súd dopustil prieťahov aj v ostatnom období, keď od vrátenia veci   na   ďalšie   konanie   20.   decembra   2002   okresný   súd   doteraz   neuskutočnil   žiadne pojednávanie alebo iný úkon vo veci samej (pozri body 10 až 13 časti II nálezu). Je síce skutočnosťou,   že   okresný   súd   v tomto   období   vykonal   v súlade   s právnym   názorom odvolacieho súdu rôzne procesné úkony, avšak medzi nimi boli aj také úseky nečinnosti, ktoré   síce   samotné   a za   iných   okolností   by   bolo   možné   tolerovať,   avšak   vzhľadom   na celkovú dĺžku konania, v ktorej sa prejednanie tejto veci po jej vrátení odvolacím súdom nachádza (5 rokov), a na už spomenutú povahu veci ich treba považovať za významné, pretože vo svojom súhrne takéto krátkodobé nečinnosti súdu predĺžili posudzované konanie o ďalší rok bez meritórneho úkonu (mutatis mutandis I. ÚS 89/02).

Pretože   tieto   prieťahy   neboli   závislé   od   zložitosti   veci   a   ani   neboli   vyvolané správaním sťažovateľa, bolo ich potrebné považovať za „zbytočný prieťah“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

5.5   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

6.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a   v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

7. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 73 200 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia   zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa   (pozri   body   5.1   až   5.4   tejto   časti)   považuje   za primerané vo výške 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

8. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov   konania   vo   výške   13 200   Sk   z dôvodu   trov   jeho   právneho   zastúpenia   advokátkou JUDr. E. Ľ., Advokátska kancelária, B., tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti z 3. februára 2003, vyjadrenie z 28. augusta 2003) v hodnote po 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2002   vo   výške 12 811 Sk) a k tomu trikrát náhrada režijného paušálu po 128 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3 a § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb).   V tomto rozsahu   bola   priznaná   náhrada   sťažovateľovi   v súlade   s tým,   ako   bola   jeho   právnou zástupkyňou uplatnená.

9. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2003