znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 54/02

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2002 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Štefana Ogurčáka a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť H. M., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 Nc 13/01 a v súčasnosti pod sp. zn. E 215/02 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Košice   II   v konaní   pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Nc   13/01 a v súčasnosti pod sp. zn. E 215/02   p o r u š i l   právo H. M., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. E 215/02   p r i k a z u j e vo veci konať.

3. H. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000,-- Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l   a d   á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   H.   M.   v sume   8   446,--   Sk   (slovom   osemtisícštyristoštyridsaťšesť slovenských korún) advokátke JUDr. I. R., na účet č. 82160437/0900 vedený v Slovenskej sporiteľni, a. s., Košice-mesto.

5. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   8   446,--   Sk   (slovom   osemtisícštyristoštyridsaťšesť   slovenských   korún)   na   účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 23429-512/0720 vedený v Národnej banke Slovenska Košice do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 15. mája 2002   sp.   zn.   I.   ÚS   54/02   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť H. M., bytom K. (ďalej aj „sťažovateľka“), v časti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 Nc 13/01 a v súčasnosti pod sp. zn. E 215/02. Uvedeným uznesením bola súčasne sťažovateľke na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom ustanovená právna zástupkyňa JUDr. I. R., K. Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 24. januára 2001 na Okresnom súde Košice II návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia, pretože bývalý manžel (ďalej aj „povinný“) jej dlhuje na výživnom na dve maloleté deti finančnú čiastku vo výške 93 500,--Sk.   Pretože   okresný   súd   bol   do   augusta   2001   nečinný,   15.   augusta   2001   podala sťažovateľka   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Na   túto   sťažnosť   odpovedal   predseda okresného súdu 15. októbra 2001, pričom sťažnosť uznal za dôvodnú a sťažovateľke sa ospravedlnil,   pretože   v dôsledku   straty   podania   sťažovateľky   na   nariadenie   výkonu rozhodnutia   podľa   predsedu   tohto   súdu   došlo   k   prieťahom   v konaní.   Napriek   tomu,   že predseda okresného súdu vo svojej odpovedi na sťažnosť sťažovateľky uviedol aj to, že postup v uvedenom konaní bude sledovať až do právoplatného rozhodnutia, až do podania tohto   návrhu   na   ústavný   súd   bol   okresný   súd   podľa   sťažovateľky   v predmetnej   veci opakovane nečinný.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základného práva   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 4 Nc 13/01, ďalej navrhla, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby konal vo veci a nepokračoval v porušovaní jej základného práva. Z titulu primeraného finančného zadosťučinenia sa domáhala toho, aby jej ústavný súd priznal   sumu 75 000,-- Sk.

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný súd Košice II, zastúpený predsedom JUDr. V. K., listom z 3. júna 2002 sp. zn. Spr 569/02 a sťažovateľka, zastúpená svojou právnou zástupkyňou, stanoviskom z 11. júla 2002, z 31. októbra 2002 a zo 7. novembra 2002.

Predseda Okresného súdu Košice II vo svojom vyjadrení uviedol, že okresný súd po 15. auguste 2001, po podaní sťažnosti H. M. na prieťahy v konaní o nariadenie výkonu rozhodnutia,   nezistil   spisovú   značku   tejto   veci   a   pretože   lustráciou   v evidenčných pomôckach nebolo možné zistiť spisovú značku konania a sťažnosť vybaviť, okresný súd vyzval 10. septembra 2001 sťažovateľku, aby predložila okresnému súdu fotokópiu svojho návrhu. Sťažovateľka tak urobila osobne 27. septembra 2001. Podľa podacej pečiatky na origináli návrhu sa zistilo, že predmetný návrh bol podaný na Okresnom súde Košice II 24. januára 2001.

Ďalším šetrením v evidenčných pomôckach okresného súdu bolo zistené, že návrh nie je evidovaný v žiadnom z registrov tohto súdu. Sťažnosť sťažovateľky bola uznaná za dôvodnú. Fotokópia návrhu na výkon rozhodnutia spolu so žiadosťou o pomoc okresného súdu bola podľa § 259 a § 260 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zapísaná 16. októbra 2001 do registra „Nc“ pod sp. zn. 4 Nc 13/01 a spis bol predložený súdnej tajomníčke.

Dňa 19. októbra 2001 predvolala súdna tajomníčka sťažovateľku na 30. október 2001 za účelom doplnenia návrhu. Sťažovateľka sa dostavila na súd 5. novembra 2001. Bola poučená o spôsobe doplnenia návrhu.

Dňa 6. novembra 2001 vyzvala súdna tajomníčka povinného, aby oznámil, od koho poberá mzdu alebo iný pravidelný príjem a v ktorom peňažnom ústave má účet a aké je jeho číslo. Povinný oznámil súdu číslo účtu 23. novembra 2001.

Keďže zákonná zástupkyňa oprávnených nedoplnila svoj návrh podľa poučenia súdu, vyzval ju súd 3. januára 2002 na doplnenie návrhu. Zákonná zástupkyňa návrh doplnila 17. januára 2002.

Vzhľadom   na   rozdielne   vyčíslenie   sumy,   na   ktorú   žiadala   zákonná   zástupkyňa oprávnených   nariadiť   výkon   rozhodnutia,   bola   sťažovateľka   opätovne   predvolaná   na odstránenie nedostatkov návrhu. Tieto nedostatky odstránila až 8. februára 2002. V ten istý deň   dala súdna   tajomníčka   pokyn   zapísať návrh   na výkon   rozhodnutia   do   registra   „E“ a návrh bol zapísaný pod sp. zn. E 215/02.

Uznesením   zo   14.   februára   2002   okresný   súd   nariadil   výkon   rozhodnutia   na uspokojenie pohľadávky oprávnených v sume 93 500,-- Sk odpísaním z účtu povinného v peňažnom ústave.

Dňa 6. marca 2002 podal povinný proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia odvolanie. V ňom uviedol, že nie je možné viesť proti nemu výkon rozhodnutia, pretože žiaden   nedoplatok   na   výživnom   nemá   a otázka   dlžného   výživného   je   predmetom dokazovania v trestnom konaní na Okresnom súde Košice II. V súlade s rozvrhom práce bol spis   po   podaní   odvolania   povinným   predložený   na   ďalšie   konanie   predsedníčke   senátu Mgr. J. K. Predsedníčka senátu 19. marca 2002 vyzvala sťažovateľku, aby sa v lehote 10 dní písomne vyjadrila k odvolaniu povinného. Výzvu sťažovateľka prevzala 30. apríla 2002, avšak podľa tvrdenia predsedu okresného súdu do dňa spísania tohto vyjadrenia, teda do 3. júna   2002,   sa   sťažovateľka   k odvolaniu   povinného   nevyjadrila.   Dňa   20.   mája   2002 predsedníčka   senátu   vydala   kancelárii   pokyn   zistiť,   v akom   štádiu   sa   nachádza   trestné konanie vedené pod sp. zn. 7 T 494/01.

Predseda okresného súdu v závere svojho vyjadrenia uznal, že z nezistených dôvodov došlo   na   okresnom   súde   k strate   podania   sťažovateľky   z   24.   januára   2001.   Prieťahy v konaní z tohto podľa neho objektívneho dôvodu trvali do 16. októbra 2001, keď bol daný pokyn na zapísanie fotokópie podania do príslušného registra. Od tohto dňa súd vo veci postupuje bez subjektívnych prieťahov. Časové odstupy pri vykonávaní úkonov v konaní odôvodnil predseda súdu počtom takmer 3 000 nevybavených vecí registra „E“. Postup v konaní bol podľa neho čiastočne sťažený konaním sťažovateľky, keď táto neodstránila na výzvu okresného súdu včas nedostatky návrhu a na jeho výzvu na vyjadrenie sa k odvolaniu povinného nereagovala ani do dňa spísania tohto vyjadrenia na ústavný súd.

Na   základe   uvedených   skutočností   je   toho   názoru,   že   sťažnosť   H.   M.   vo   veci porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ku ktorému malo dôjsť v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Košice   II   pôvodne   pod   sp.   zn.   4   Nc   13/01   a v súčasnosti pod sp. zn. E 215/02, je čiastočne opodstatnená. Od 16. októbra 2001 podľa predsedu okresného súdu v konaní nedochádza k porušovaniu práv sťažovateľky.

Predseda okresného súdu netrval na ústnom pojednávaní o prijatej sťažnosti.

K vyjadreniu okresného súdu zaslala 15. júla 2002 svoje stanovisko sťažovateľka, ktorá   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   k tvrdeniu   odporcu,   že   sa   dosiaľ nevyjadrila k odvolaniu povinného, doložila kópiu podania z 2. mája 2002, ktoré doručila okresnému súdu osobne podľa podacej pečiatky 6. mája 2002 a ktorým dokumentuje, že tvrdenie predsedu okresného súdu, že sa nevyjadrila k odvolaniu povinného, nezodpovedá skutočnosti. Zdôrazňuje, že opak je pravdou, hoci podotýka, že vyjadriť sa k odvolaniu je právom, nie povinnosťou účastníka. Upozornila na fakt, že hoci povinný podal odvolanie 6. marca 2002, doposiaľ jeho odvolanie nebolo postúpené odvolaciemu súdu, čím okresný súd pokračuje v porušovaní jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru. Sťažovateľka   poukázala aj   na   podľa   nej   neefektívny   postup   súdu,   ktorý   zistenie   štádia trestného konania vedeného pod sp. zn. 7 T 494/01 nevykonal súbežne s ďalšími úkonmi.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vo   svojom   podaní   z 31.   októbra   2002   oznámila ústavnému súdu, že netrvá na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie, a vyčíslila tiež trovy právneho zastúpenia. Podaním zo 7. novembra 2002 právna zástupkyňa sťažovateľky   doplnila   a upresnila   dôvody,   pre   ktoré   trvá   na   priznaní   finančného zadosťučinenia,   zdôraznila,   že   pohľadávka,   ktorá   je   predmetom   návrhu   na   výkon rozhodnutia, je podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku prednostnou pohľadávkou   a takáto   jej   charakteristika   a s ňou   spojené   jej   uprednostnenie   pred   inými pohľadávkami   vyjadruje   jej   naliehavosť.   Sťažovateľka   právom   očakávala   a očakáva,   že štátom   akceptovaná   naliehavosť   potreby   uspokojovať   nároky   na   výživné   sa   premietne nielen do výsadného postavenia pohľadávok výživného na mal. deti zakotveného v zákone, ale že takémuto výsadnému postaveniu musí zodpovedať aj postup odporcu pri realizácii núteného výkonu rozhodnutia. Už samotný fakt, že povinný neplatil výživné dobrovoľne, staval sťažovateľku do veľmi ťažkej materiálnej situácie, v ktorej len ona zabezpečovala potreby   svojich   dvoch   maloletých   detí.   Postup   okresného   súdu   pri   realizácii   výkonu rozhodnutia však podľa právnej zástupkyne sťažovateľky nijakým spôsobnom neakceptoval ani   charakter   pohľadávky,   pre   ktorý   sa   tento   výkon   viedol,   ani   nepriaznivú   materiálu situáciu tak sťažovateľky, ako aj jej dvoch maloletých detí. Naopak, svojím neprimerane pomalým postupom vlastne sám prispel k tomu, že stav núdze a neistoty v tom, kedy sa odstráni, sa u sťažovateľky a jej maloletých detí predlžoval. Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľka považuje za primerané, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v ňou uplatnenej výške.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vo veci výkonu rozhodnutia vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 4 Nc 13/01 a po prevedení do registra „E“ vedenej pod sp. zn. E 215/02:

Dňa 24. januára 2001 podala sťažovateľka ako zákonná zástupkyňa oprávnených mal. J. M. a mal. P. M. návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia na uspokojenie pohľadávky na zaostalom výživnom v sume najmenej 66 000,-- Sk a na bežnom výživnom 1 500,-- Sk mesačne proti povinnému, otcovi maloletých detí. V návrhu zároveň sťažovateľka požiadala Okresný súd Košice II o pomoc podľa § 259 a § 260 ods. 2 OSP.

Matka   maloletých   detí   podala   15.   augusta   2001   na   Okresnom   súde   Košice   II sťažnosť na prieťahy v konaní, pretože o jej návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia do tohto dňa nebolo rozhodnuté.

Predseda okresného súdu   listom z 15. októbra 2001 oznámil sťažovateľke, že jej sťažnosť je dôvodná, k prieťahom v konaní došlo v dôsledku straty jej podania, zároveň jej oznamuje, že fotokópia tohto podania, ktorú sťažovateľka doručila okresnému súdu, bola ako nový nápad doručená do kancelárie E a bude zapísaná do registra Nc na ďalší procesný postup.

Dňa 16. októbra 2001 bola fotokópia návrhu na výkon rozhodnutia so žiadosťou o pomoc súdu podľa § 259 a § 260 ods. 2 OSP zapísaná na okresnom súde do registra 4 Nc pod sp. zn. 4 Nc 13/01.

Dňa 19. októbra 2001 predvolala súdna tajomníčka okresného súdu sťažovateľku za účelom doplnenia návrhu na výkon rozhodnutia podľa § 43 ods. 1 OSP.

Dňa   5.   novembra   2001   bola   sťažovateľka   poučená   o spôsobe   doplnenia   svojho návrhu na výkon rozhodnutia.

Dňa   6.   novembra   2001   vyzvala   súdna   tajomníčka   povinného,   aby   v lehote   do   1 týždňa   oznámil   okresnému   súdu,   od   koho   poberá   mzdu   alebo   iný   pravidelný   príjem   a v ktorom peňažnom ústave má účet a aké je jeho číslo.

Povinný oznámil okresnému súdu číslo účtu v peňažnom ústave 23. novembra 2001. Dňa 3. januára 2002 vyzval okresný súd sťažovateľku, aby v lehote 7 dní doplnila svoj návrh tak, ako o tom bola poučená 5. novembra 2001.

Sťažovateľka doplnila návrh na výkon rozhodnutia 17. januára 2002.Sťažovateľka bola opätovne predvolaná na odstránenie nedostatkov svojho návrhu na výkon rozhodnutia, preto sa 8. februára 2002 dostavila na okresný súd. Z úradného záznamu okresného súdu z tohto dňa vyplýva, že sťažovateľka bola upozornená na to, že jej návrh na výkon rozhodnutia sa rozchádza s vyčíslením, ktoré uvedenému súdu zaslala 17. januára 2002. Sťažovateľka však trvala na uvedenom svojom pôvodnom podaní a žiadala, aby bol nariadený výkon rozhodnutia k 30. júnu 2001 v sume 93 500,-- Sk.

Dňa 8. februára 2002 bol predmetný návrh na výkon rozhodnutia zapísaný do registra „E“ okresného súdu pod sp. zn. E 215/02.

Dňa 14. februára 2002 pod č. k. E 215/02-14 okresný súd nariadil výkon rozhodnutia na uspokojenie pohľadávky oprávnených v sume 95 500,-- Sk odpísaním pohľadávky z účtu povinného v peňažnom ústave.

Dňa 6. marca 2002 podal povinný proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia odvolanie.

Predsedníčka   senátu   výzvou   doručenou   sťažovateľke   30.   apríla   2002   vyzvala zákonnú zástupkyňu maloletých oprávnených, aby sa v lehote 10 dní vyjadrila k odvolaniu povinného.

Sťažovateľka sa k odvolaniu povinného vyjadrila podaním, ktoré osobne doručila okresnému súdu 6. mája 2002.

Dňa 20. mája 2002 predsedníčka senátu vydala kancelárii pokyn zistiť, v akom štádiu sa nachádza trestné konanie vedené proti povinnému pod sp. zn. 7 T 494/01.

Podľa informácie ústavného súdu ku dňu prerokovania tejto sťažnosti okresný súd opätovne nekonal plynule v napadnutej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd už rozhodol, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa vzťahuje nielen na konanie prvostupňového súdu, ale aj na konanie odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej na konanie v správnom súdnictve, ako aj na konanie o výkon rozhodnutia. Ústava a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych   veciach   totiž   nevynímajú   súdy   z ich   povinnosti   konať   bez   zbytočných prieťahov v žiadnej veci, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana (I. ÚS 70/98).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 3/00). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.

Ústavný súd je toho názoru, že konanie o nariadenie výkonu rozhodnutia vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu sporu nemožno hodnotiť ako zložitú vec.

Pokiaľ ide o druhé kritérium, teda správanie navrhovateľky, ústavný súd na rozdiel od tvrdenia predsedu okresného súdu nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by ho bolo   možné   považovať   za   také,   ktoré   by   zapríčiňovalo zbytočné   prieťahy   v konaní. Námietky predsedu okresného súdu o istom podiele navrhovateľky na prieťahoch v konaní nemožno   akceptovať   jednak   z dôvodu,   že   sťažovateľka   postupovala   vždy   v intenciách pokynov okresného súdu, v podstate riadne a včas plnila výzvy uvedeného súdu a jednak že vytýkaná absencia vyjadrenia sťažovateľky k odvolaniu povinného sa v priebehu konania pred   ústavným   súdom   ukázala   byť   neopodstatnenou.   Sťažovateľka   totiž   vyjadrenie k odvolaniu povinného osobne doručila okresnému súdu 6. mája 2002, a to v lehote, ktorú jej uložil okresný súd.

Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), ústavný súd zameral svoju pozornosť predovšetkým   na   obdobie   od   24.   januára   2001,   keď   bol   predmetný   návrh   na   výkon rozhodnutia   doručený   okresnému   súdu,   avšak   v dôsledku   straty   tohto   podania   došlo   až 16. októbra 2001 k zapísaniu návrhu na výkon rozhodnutia do registra Nc pod sp. zn. 4 Nc 13/01. Okresný súd bol teda nečinný takmer deväť mesiacov.

Zo zistenia ústavného súdu ďalej vyplýva, že jeho nečinnosť pretrvala aj od 6. mája 2002, kedy bolo do podateľne Okresného súdu Košice II doručené vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu povinného.

Podľa názoru ústavného súdu práve uvedené obdobia nečinnosti   Okresného súdu Košice II, a to bez akýchkoľvek zákonných dôvodov, mali rozhodujúci vplyv na zdĺhavosť namietaného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na povahu predmetného konania (ochranu záujmov   maloletých   detí)   a jeho   význam   pre   sťažovateľku,   ktoré   si   vo   všeobecnosti vyžadujú postup súdu vo veci s osobitnou starostlivosťou. V danom prípade tak okresný súd nepostupoval.

Z týchto dôvodov ústavný súd konštatuje, že uvedená nečinnosť okresného súdu je porušením základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Uvedený postup okresného súdu nemôže odôvodniť ani tvrdenie predsedu okresného súdu, že na prieťahy v tejto veci mal vplyv aj celkový počet (3 000) nevybavených vecí registra „E“.  

Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne   ospravedlniť   vzniknuté   prieťahy,   a to   len   v tom prípade, že sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia (mutatis mutandis I. ÚS 39/00,   I.   ÚS   55/02).   Okresný   súd   vo   svojom   stanovisku   neuviedol   žiadne   konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Ústavný súd už tiež vyslovil, že je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, ak tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní. Uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty (II. ÚS 52/99).

Povahu   objektívnych   príčin   možno   priznať   právnym   udalostiam,   ale   uplatnenie ústavou zaručeného práva sa nemôže zmariť nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených ústavou (II. ÚS 64/97).

V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy,   ako   sú   právna   istota   a spravodlivosť   (princíp   materiálneho právneho   štátu,   čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy), sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré   sú   predmetom   jej   úpravy.   Povinnosťou   všetkých   štátnych   orgánov   je   zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektami, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom na Okresnom súde   Košice   II   pôvodne   pod   sp.   zn.   4   Nc   13/01   a v   súčasnosti   pod   sp.   zn.   E   215/02 konštatoval porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak   ako mu   ho   garantuje čl.   48   ods.   2   ústavy,   a   porušenie práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V dôsledku   konštatovania   zbytočných   prieťahov   v predmetnej   veci   ústavný   súd považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania,   tak   aby   nedochádzalo   k porušovaniu základného práva sťažovateľky. Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uplatnila   a   odôvodnila   aj   nárok   na   priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 75 000,-- Sk. Súčasne požiadala o náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré vyčíslila celkove sumou 8 446,-- Sk.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce porušenie namietaného práva vrátane významu predmetu sporu pre sťažovateľku na skutočnosť, že predmetom návrhu na výkon rozhodnutia je prednostná pohľadávka, preto v prípade sťažovateľky je opodstatnené očakávanie včasného odstránenia jej   právnej   neistoty   a   neistoty jej   maloletých   detí.   Ústavný   súd tiež   podľa   zásad spravodlivosti   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,-- Sk.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, preto náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslenú   tarifnou   odmenou   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb,   ktoré   si   vyžiadalo   dva   úkony   a dve   paušálne   náhrady,   priznal sťažovateľke na účet jej právnej zástupkyne v sume 8 446,-- Sk. Ústavný súd zistil, že vyčíslená suma trov právneho zastúpenia neodporuje platným právnym predpisom.Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľke právneho zástupcu na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii   ústavného   súdu uhradiť ustanovenej právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 OSP štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré   platil,   pokiaľ   u nich   nie   sú   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   ústavného   súdu   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2002