znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 54/01-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. septembra 2001 predbežne prerokoval podnet Mgr. J. G., bytom T., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 1448 z 31. mája 2001, ktorým nezvolila Mgr. J. G. do funkcie sudcu bez časového obmedzenia, a takto

r o z h o d o l :

Podnet Mgr. J. G. na začatie konania   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. júna 2001 doručené podanie Mgr. J. G., bytom T. (ďalej len „navrhovateľ“), označené ako „Podnet podľa   článku 130 ods.   3 Ústavy Slovenskej   republiky“, v ktorom   navrhovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) č. 1448 z 31. mája 2001, ktorým nezvolila navrhovateľa do funkcie sudcu bez časového obmedzenia (ďalej len „uznesenie o nezvolení“).

Z podnetu vyplýva, že navrhovateľ bol 12. decembra 1996 zvolený do funkcie sudcu na   štvorročné   obdobie,   pričom   výkon   funkcie   sudcu   mu   začal   plynúť   zložením   sľubu 30. decembra 1996. Dňa 15. novembra 2000 Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru v Trnave   začal proti   navrhovateľovi   trestné   stíhanie   pre   trestný   čin   ublíženia   na zdraví podľa § 224 ods. 1a 2 Trestného zákona, ktorého sa mal navrhovateľ dopustiť v súvislosti s dopravnou nehodou z predchádzajúceho dňa. Z dôvodu začatia trestného stíhania minister spravodlivosti   16. novembra 2000 podľa   § 49 ods.   1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) navrhovateľa dočasne zbavil funkcie sudcu. Návrh ministra spravodlivosti z 8. januára 2001, v ktorom neodporučil zvolenie navrhovateľa za sudcu bez časového obmedzenia, vláda uznesením z 28. marca 2001 schválila. Dňa 31. mája 2001 národná rada podľa čl. 145 ods. 1 ústavy a § 6 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len   „zákon   o sudcoch“)   uznesením   o nezvolení   rozhodla   o   nezvolení   navrhovateľa   do funkcie sudcu bez časového obmedzenia.

Navrhovateľ uviedol, že národná rada si osvojila tvrdenia uvádzané v návrhu vlády na nezvolenie navrhovateľa do funkcie sudcu bez časového obmedzenia týkajúce sa jeho údajného príležitostného požívania alkoholu na pracovisku a riadenia motorového vozidla pod   vplyvom   alkoholu   a že   v   uznesení   o nezvolení   vychádzala   z toho,   že   navrhovateľ spôsobil dopravnú nehodu, čím porušil nielen zákonnú povinnosť, ale aj sudcovskú etiku a morálku. Podľa názoru navrhovateľa tým porušila čl. 50 ods. 2 ústavy, „pretože neexistuje žiadne rozhodnutie príslušného orgánu, ktoré by potvrdzovalo dôvody môjho nezvolenia do funkcie sudcu bez časového obmedzenia“. Tým podľa navrhovateľa národná rada zasiahla aj do jeho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že v dôsledku dočasného zbavenia funkcie v spojitosti s uznesením o nezvolení mu funkcia sudcu zanikla počas plynutia funkčného obdobia a že teda   národná   rada   ho   z funkcie   sudcu   odvolala   bez   toho,   aby   boli   splnené   podmienky stanovené zákonom   o sudcoch.   Tým   malo byť porušené jeho právo na slobodnú   voľbu povolania a prípravu naň, ako aj jeho právo na prácu podľa čl. 35 ods. 1 a 3 ústavy. Zároveň sa národná rada údajným nerešpektovaním podmienok obsiahnutých v zákone o sudcoch mala dopustiť porušenia svojej ústavnej povinnosti podľa čl. 2 ods. 2 ústavy konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Z uvedených dôvodov sa navrhovateľ obrátil na ústavný súd s návrhom, aby tento prijal jeho podnet na konanie a vyslovil, že národná rada svojím uznesením o nezvolení „porušila ústavné práva Mgr. J. G. podľa čl. 2 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu vrátane podnetu podľa čl. 130 ods. 3 ústavy ústavný   súd   skúma,   či   nie   sú   dôvody   na   jeho   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

1. Porušenie prezumpcie neviny

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy „každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za   nevinného,   kým   súd   nevysloví   právoplatným   odsudzujúcim   rozsudkom   jeho   vinu“. Ústavný súd už vyslovil, že prezumpcia neviny sa „neobmedzuje len na trestné konanie, v ktorom sa má rozhodnúť o vine toho, proti komu sa konanie vedie, ale má aj širší dosah. Okrem iného z nej vyplýva, že žiadny štátny orgán (vrátane jeho ústavných činiteľov) nie je oprávnený vysloviť, či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom“ (PL. ÚS 12/98).

Povinnosť rešpektovať prezumpciu neviny obvinenej osoby sa preto na národnú radu vzťahuje v rovnakej miere ako na ktorýkoľvek iný štátny orgán. V danom prípade je táto povinnosť o to naliehavejšia, že sa týka mimoriadne citlivého vzťahu medzi zákonodarnou a súdnou   mocou.   Nezávislosť   súdnej   moci   je   jedným   z fundamentálnych   komponentov akéhokoľvek demokratického poriadku založeného na panstve práva. Keďže súdna moc na rozdiel od výkonnej moci nedisponuje ani „mečom“ a na rozdiel od zákonodarnej moci ani „peňaženkou“,   je   tou   inštitucionálne   a mocensky   najobnaženejšou   a najzraniteľnejšou z tradičných   zložiek   štátnej   moci.   Reálnosť   garancií   nezávislosti   súdnej   moci   je   preto potrebné úzkostlivo strážiť, a to jednak pred bezprostrednými zásahmi, jednak pred zásahmi nepriamymi.

Zákonodarca preto ani pri uplatnení svojej kreačnej právomoci ustanovovania sudcov do funkcií podľa čl. 145 ods. 1 ústavy v znení účinnom v čase uznesenia o nezvolení nesmel postupovať bez rešpektovania relevantných ústavných imperatívov. Zároveň však ústava na národnú radu pri výkone tejto právomoci nekládla žiadne osobitné požiadavky, pokiaľ ide o kritériá,   ktoré   národná   rada   mohla   alebo   naopak   nesmela   vziať   do   úvahy.   Miera rozhodovacej   autonómie,   ktorou   zákonodarca   pri   ustanovovaní   sudcov   do   funkcií disponoval,   bola   relatívne   široká   a v   rozhodnutí   o návrhu   vlády   na   zvolenie,   resp. nezvolenie do funkcie sudcu bez časového obmedzenia bol príslušný sa oprieť o vlastné uváženie. Inými slovami, katalóg dôvodov, ktoré národná rada pri hodnotení spôsobilosti kandidáta uchádzajúceho sa o zvolenie do funkcie sudcu bez časového obmedzenia mohla vziať do úvahy, nebol vymedzený výlučne obsahom príslušného návrhu vlády. Zákonodarca jednoducho nebol návrhom vlády viazaný inak, než že bol povinný o ňom rozhodnúť. To, ako   o ňom   rozhodol,   bolo   výlučne   predmetom   jeho   vlastného   uváženia.   O miere rozhodovacej autonómie národnej rady svedčí aj príklad uvádzaný navrhovateľom, kedy národná rada neakceptovala návrh vlády na nezvolenie konkrétneho kandidáta do funkcie sudcu bez časového obmedzenia a oprela sa o svoje vlastné hodnotenie jeho spôsobilosti vykonávať funkciu sudcu.

Ústavný súd nemôže neprihliadnuť na rozdiely v normatívnych dôsledkoch návrhu vlády a príslušného rozhodnutia národnej rady. Okrem toho, že tento rozdiel vyplýva zo samotnej   povahy   oboch   aktov,   musí   naň   ústavný   súd   prihliadnuť aj z toho   dôvodu,   že navrhovateľ   postup   príslušných   orgánov   výkonnej   moci   (ministerstva   spravodlivosti a vlády) ústiaci do návrhu vlády, ktorým neodporučila jeho zvolenie do funkcie sudcu bez časového obmedzenia, nenapáda a obmedzuje sa na tvrdenie o porušení jeho práva podľa čl. 50   ods.   2   ústavy   uznesením   o nezvolení,   teda   výlučne   aktom   národnej   rady.   Všetky námietky navrhovateľa obsiahnuté v jeho podnete je preto možné skúmať len vo vzťahu k uzneseniu o nezvolení. Z hľadiska skúmania súladu uznesenia o nezvolení s označenými ustanoveniami ústavy sú preto prípadné nedostatky v postupe príslušných orgánov výkonnej moci bez bezprostredného právneho významu.

Okrem   toho   aj návrh   ministra   spravodlivosti,   ktorý   vláda   schválila   a   ktorý neodporúčal zvolenie navrhovateľa do funkcie sudcu bez časového obmedzenia, vychádza nielen zo skutočnosti trestného stíhania vedeného proti osobe navrhovateľa, ale aj z iných skutočností týkajúcich sa vystupovania a profesijnej etiky navrhovateľa, na základe ktorých minister spravodlivosti usúdil, že jeho pôsobenie v sudcovskom stave nemožno akceptovať. Ústavný   súd   nemá   dôvod   spochybniť   komplexné   posúdenie   návrhu   vlády   zo   strany národnej   rady   a   skúmať,   ktoré   tvrdenia   obsiahnuté   v návrhu   vlády   si   národná   rada   pri rozhodovaní o voľbe navrhovateľa do   funkcie sudcu   bez časového obmedzenia osvojila a ktoré nie alebo aký význam prisúdila konkrétnym skutočnostiam uvádzaným v návrhu vlády.

Uplatniac svoju ústavnú právomoc a splniac si svoju ústavnú povinnosť národná rada nerozhodla o vine navrhovateľa za konkrétny trestný čin ani túto vinu nevyslovila, avšak autonómne zhodnotila spôsobilosť navrhovateľa vykonávať funkciu sudcu. Podľa názoru ústavného súdu medzi uznesením o nezvolení a právom navrhovateľa, aby bol považovaný za nevinného, kým príslušný súd právoplatne nerozhodne o jeho vine, preto nie je priama súvislosť.

2. Iné namietané porušenia práv navrhovateľa

2.1 Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu má podnet podľa čl. 130 ods. 3 ústavy svoje opodstatnenie len vtedy, ak sa ním namieta porušenie konkrétneho základného práva zaručeného   buď   druhou   hlavou   ústavy   (II.   ÚS   11/95),   alebo   Dohovorom   o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 4/00), prípadne inou kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy v znení účinnom do 30. júna 2001 alebo podľa čl. 154c ústavy v platnom znení. Ustanovenia vyjadrujúce zásady právneho štátu, a takým ustanovením je aj čl. 2 ods. 2 ústavy, nemožno samostatne aplikovať (a teda namietať ich porušenie) v konaní o porušení individuálneho základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby prostredníctvom a na základe podnetu pred ústavným súdom (I. ÚS 24/98, I. ÚS 12/01).

2.2 Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy „každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena“.

Vo vzťahu k čl. 19 ods. 1 ústavy ústavný súd už opakovane vyslovil, že porušenie ním   priznaných   práv   nemôže   nastať   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 22/94, I. ÚS 12/01). Medzi uplatnením kreačnej právomoci národnej   rady   pri   ustanovovaní   sudcov   do   funkcií   a predmetnými   právami   preto   podľa názoru ústavného súdu nie je priama súvislosť a uznesením o nezvolení národná rada nebola spôsobilá tieto práva navrhovateľa porušiť.

2.3   Podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy   „každý   má   právo   na   slobodnú   voľbu   povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť“. Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy „občania majú právo na prácu“.

Navrhovateľ tvrdí, že nezvolením do funkcie sudcu bez časového obmedzenia ho národná rada „z funkcie sudcu de facto odvolala   bez splnenia zákonom požadovaných dôvodov,   naviac   pred   uplynutím   funkčného   obdobia,   čím   mi   neumožnila   vykonávať zvolené   povolanie“.   Právo   na   slobodnú   voľbu   povolania   ani   právo   na   prácu   však nezakladajú   nárok   na   vykonávanie   konkrétnej   verejnej   funkcie   (mutatis   mutandis, II. ÚS 9/93). Vo vzťahu k národnej rade ako orgánu príslušnému na zvolenie navrhovateľa do funkcie sudcu bez časového obmedzenia navrhovateľ nedisponoval iným právom než právom na to, aby sa národná rada zaoberala príslušným návrhom vlády a o tomto návrhu rozhodla.   Medzi   nezvolením   navrhovateľa   do   funkcie   sudcu   bez   časového   obmedzenia a jeho právom na slobodnú voľbu povolania, ako aj právom na prácu nie je priama súvislosť a uznesením o nezvolení preto národná rada nebola spôsobilá porušiť práva navrhovateľa podľa čl. 35 ods. 1 a 3 ústavy.

Nad rámec tohto záveru považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že argumentácia navrhovateľa   ohľadom   trvania   jeho   štvorročného   volebného   obdobia   nenachádza   oporu v príslušných právnych predpisoch. Navrhovateľ bol do funkcie sudcu zvolený podľa čl. 145 ods. 1 ústavy v znení účinnom v čase voľby a § 35 ods. 1 zákona o súdoch na štyri roky, pričom podľa § 35 ods. 3 zákona o súdoch sa stal spôsobilým vykonávať funkciu sudcu 30. decembra 1996. Jeho štvorročné volebné obdobie tak uplynulo 30. decembra 2000.   Takýto   záver   odôvodňujú   jednak   absencia   akéhokoľvek   ustanovenia   zákona o súdoch, ktoré by v prípade dočasného zbavenia funkcie sudcu podľa § 49 zákona o súdoch predpokladalo spočívanie volebného obdobia, a jednak základné požiadavky právnej istoty, nakoľko   nemožno   prijať   výklad,   podľa   ktorého   by   štvorročné   volebné   obdobie   sudcov zvolených do funkcií podľa čl. 145 ods. 1 ústavy v znení účinnom v čase voľby a podľa § 35 zákona o súdoch mohlo končiť v nejednoznačne vymedzených a vzájomne podstatne sa   líšiacich   časových   horizontoch.   Z hľadiska   plynutia   štvorročného   volebného   obdobia sudcu podľa názoru ústavného súdu nie je relevantný rozdiel medzi nespôsobilosťou sudcu vykonávať   svoju   funkciu   napríklad   z dôvodu   pracovnej   neschopnosti   alebo   čerpania neplateného   voľna   a jeho   nespôsobilosťou   vykonávať   túto   funkciu   z dôvodu   trestného stíhania vedeného proti jeho osobe a následného dočasného zbavenia funkcie sudcu. Inými slovami,   dočasné   zbavenie   funkcie   sudcu   podľa   §   49   ods.   1   zákona   o súdoch   bolo opatrením, ktoré v priebehu plynutia štvorročného volebného obdobia navrhovateľa dočasne zbavilo spôsobilosti vykonávať funkciu sudcu, pričom konečný horizont tejto dočasnosti vymedzovalo uplynutie volebného obdobia, na ktoré bol zvolený.

O voľbe   navrhovateľa   do   funkcie   sudcu   bez   časového   obmedzenia   národná   rada rozhodovala v čase, keď navrhovateľ v dôsledku uplynutia jeho štvorročného volebného obdobia   30.   decembrom   2000   už   sudcom   nebol.   Súlad   či   nesúlad   takéhoto   postupu s ustanoveniami   §   8   zákona   o sudcoch   (upravujúcimi   okrem   iného   lehoty   týkajúce   sa procesu   voľby   do   funkcie   sudcu   bez časového   obmedzenia)   nie je predmetom   podnetu navrhovateľa a v danej veci je preto bez právneho významu pre tvrdené porušenia práv navrhovateľa.   Ustanovenie   čl.   145   ods.   1   druhej   vety   ústavy   v znení   účinnom   v čase uznesenia o nezvolení napokon ustanovovalo, že národná rada volí sudcov bez časového obmedzenia po uplynutí ich štvorročného volebného obdobia, čo bol aj prípad navrhovateľa. Skutočnosť,   že   národná   rada   o voľbe   navrhovateľa   do   funkcie   sudcu   bez   časového obmedzenia rozhodovala po uplynutí jeho štvorročného volebného obdobia, tiež nič nemení na tom, že práve týmto uplynutím volebného obdobia, a nie uznesením o nezvolení, došlo k zániku   jeho   funkcie.   Inými   slovami,   počnúc   16.   novembrom   2000   bol   navrhovateľ dočasne zbavený mandátu na výkon funkcie sudcu a počnúc 31. decembrom 2000 tento mandát stratil, pričom k jeho obnove za daných okolností (uplynutie volebného obdobia počas dočasného zbavenia funkcie sudcu) mohlo dôjsť len v prípade zvolenia navrhovateľa do funkcie sudcu bez časového obmedzenia. Akékoľvek úvahy o konvalidácii následkov uplynutia   štvorročného   volebného   obdobia   pre   výkon   funkcie   sudcu   v období   medzi uplynutím   volebného   obdobia   a zvolením   do   funkcie   sudcu   bez   časového   obmedzenia prostredníctvom   zvolenia   konkrétneho   kandidáta   do   funkcie   sudcu   bez   časového obmedzenia so spätnou účinnosťou (teda po uplynutí štvorročného volebného obdobia, ale s účinnosťou odo dňa nasledujúceho po tomto uplynutí, ako to ustanovuje aj § 9 ods. 2 prvá veta zákona o sudcoch) považuje ústavný súd za úvahy presahujúce rámec veci, ktorá je predmetom podnetu navrhovateľa.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 druhej vety zákona o sudcoch síce platí, že ak národná rada nezvolí sudcu bez časového obmedzenia, funkcia sudcu zaniká; toto ustanovenie však nadobudlo účinnosť až 1. januára 2001, teda v čase, keď funkcia sudcu už navrhovateľovi zanikla.   Počnúc   31.   decembrom   2000   teda   navrhovateľ   z   hľadiska   príslušnosti k sudcovskému   stavu   disponoval   už   „len“   ústavným   a   zákonným   nárokom   na   to,   aby príslušné orgány výkonnej moci predložili národnej rade konkrétny návrh na jej rozhodnutie o jeho zvolení alebo nezvolení do funkcie sudcu bez časového obmedzenia a aby národná rada o tomto návrhu rozhodla.

Z uvedených dôvodov nemožno prijať argumentáciu navrhovateľa, že národná rada uznesením o nezvolení odvolala navrhovateľa z funkcie sudcu bez toho, aby boli splnené podmienky ustanovené zákonom o sudcoch, a tým porušila nielen jeho práva podľa čl. 35 ústavy, ale aj svoju povinnosť podľa čl. 2 ods. 2 ústavy konať v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

2.4 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Pri preukazovaní porušenia svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa navrhovateľ obmedzuje na tvrdenie, že okrem podnetu podľa čl. 130 ods. 3 ústavy nemá k dispozícii „žiadnu   inú   možnosť   dovolať   sa   porušenia   svojich   práv“.   Okrem   toho,   že   vo   vzťahu k uzneseniu o nezvolení nedisponuje navrhovateľ žiadnym právom, ochrany ktorého by sa mohol domáhať na súde alebo inom orgáne Slovenskej republiky, nie je medzi rozhodnutím o jeho nezvolení   do   funkcie   sudcu   bez časového   obmedzenia   a možnosťou   domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom súdnej alebo inej právnej ochrany svojich práv priama súvislosť.

Ak ústavný súd nezistí priamu súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   podnetu   a tento   odmietne   (napr.   I.   ÚS   93/97,   I.   ÚS   87/97, I. ÚS 20/97,   I.   ÚS   31/98,   I.   ÚS   12/01).   Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   práva navrhovateľa,   ktorých   porušenie   namietal,   nemohli   byť   uznesením   národnej   rady o nezvolení navrhovateľa do funkcie sudcu bez časového obmedzenia porušené, rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.