SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 539/2015-17
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikynaneverejnomzasadnutísenátu9. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti JANIS TURIST,s. r. o., Lidická 187/7, Liptovský Mikuláš, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Fiačanom,PhD., FIAČAN & PARTNERS, s. r. o., M. Pišúta 936/16, Liptovský Mikuláš, vo vecinamietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 2/2015z 24. júna 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti JANIS TURIST, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti JANIS TURIST, s. r. o., Lidická 187/7, LiptovskýMikuláš (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právpodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 6 Co 2/2015 z 24. júna 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako odporkyňav konaní pred Okresným súdom Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) vedenompod sp. zn. 3 C 4/2011, v ktorom saako navrhovateľ domáhal určenianeplatnosti dražby. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 C 4/2011 z 29. septembra 2014bolo rozhodnuté o neplatnosti dražby, ktorou sťažovateľka (ako vydražiteľ) vydražilasporné nehnuteľnosti v katastrálnom území. Rozsudkom krajského súdu bolopotvrdené prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.
Sťažovateľka je toho názoru, že rozhodnutím krajského súdu jej bola odňatá možnosťkonať pred súdom a zároveň bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, právona prístup k súdu, právo na účinný opravný prostriedok, ako aj právo vlastniť majetok.
Podľanázorusťažovateľkyjenapadnutérozhodnutiekrajskéhosúdunepreskúmateľné, zjavne neodôvodnené a arbitrárne, čo spôsobilo aj nesprávne rozhodnutievo veci samej. Nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu je vadou, ktorá má za následokodňatie možnosti konať pred súdom. Krajský súd podľa sťažovateľky v odôvodnení svojhorozhodnutia nedal relevantnú odpoveď na jednotlivé námietky sťažovateľky, ktoré uviedlav odvolaní zo 14. októbra 2014. Týmto postupom jej odňal možnosť konať pred súdom,keďže sa nevyjadril k skutočnostiam, ktoré sú nevyhnutné pre riadne a zákonné rozhodnutievo veci.
Sťažovateľka poukázala najmä na skutočnosť, že súd prvého stupňa, ako aj odvolacísúd absolútne nesprávne posúdili včasnosť podania žaloby o neplatnosť dražby.Navrhovateľ sa žalobou z 10. januára 2011 domáhal určenia neplatnosti notárskej zápisnice,ktorou bol osvedčený priebeh dražby. Až podaním z 21. apríla 2011 navrhovateľ zmenilpetit žaloby tak, že sa domáhal určenia neplatnosti samotnej dražby. Dražbou je potrebnérozumieť úkon notára, ktorým sa osvedčuje právne významná skutočnosť, v danom prípadepriebeh dražby, pričom dražbou je úkon dražobníka; ide teda o dve rozdielne veci.Navrhovateľ v prekluzívnej lehote napadol žalobou neplatnosť notárskej zápisnicea až neskorším podaním žiadal o určenie neplatnosti dražby. Žaloba o určenie neplatnostidražby je osobitným typom žaloby, ktorý predpokladá zákon č. 527/2002 Z. z.o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb.o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o dobrovoľných dražbách“). V danom prípade nejde o žalobu o určenie neplatnostiprávneho úkonu. Podľa sťažovateľky pôvodná žaloba obsahovala jednoznačný žalobnýpetit, ktorým sa žalobca domáhal určenia neplatnosti notárskej zápisnice, a to bez ohľaduna odôvodnenie samotnej žaloby. Pokiaľ sa následne žalobca po výzve okresného súdudomáhal neplatnosti dražby, išlo o zmenu návrhu, o ktorého prípustnosti mal okresný súdpodľa názoru sťažovateľky rozhodnúť. Zmenenú žalobu však podal žalobca až po uplynutíprekluzívnej trojmesačnej lehoty. S uvedenou námietkou sťažovateľky sa krajský súdvysporiadal arbitrárnym spôsobom, keď zdôrazňujúc neodôvodnenosť prílišnéhoformalizmu v danej veci uviedol, že návrh podaný v zákonom ustanovenej lehote boldoplnený, čím boli vady pôvodného podania odstránené.
Sťažovateľka tiež namietala, že krajský súd v otázke posudzovania platnosti zmluvyo vykonaní dražby zvolil prístup formalistický, teda taký výklad a aplikáciu dotknutýchustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, čím zásadne poprel ich účel a význam.Neplatnosť zmluvy o vykonaní dražby je podľa názoru okresného súdu, ako aj krajskéhosúdu daná absenciou uvedenia najnižšieho podania a sumy, o ktorú je možné znížiťnajnižšie podanie. Odvolací súd však v tejto súvislosti nevysvetlil, aký vplyv má uvedenáabsencia na porušenie práv žalobcu pri výkone záložného práva záložným veriteľom.Podľa názoru sťažovateľky z § 16 ods. 7 zákona o dobrovoľných dražbách vyplývalen možnosť dojednania oprávnenia licitátora znížiť najnižšie podanie, pričom bez ohľaduna to, či je táto možnosť určená sumou alebo percentom, je zjavné, akým spôsobom sa mánajnižšie podanie znížiť. Súčasne podľa § 16 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbáchpodstatnou náležitosťou zmluvy o vykonaní dražby je údaj o najnižšom podaní. Z tohtoustanovenia však súčasne nevyplýva, že údaj o najnižšom podaní musí byť vyjadrenýkonkrétnou sumou. Táto požiadavka je podľa sťažovateľky nelogická aj z toho dôvodu, žezaistenie ohodnotenia predmetu dražby dražobníkom nastane až po uzavretí zmluvyo vykonaní dražby, teda sumu najnižšieho podania bude možné zistiť až zo znaleckéhoposudku, ktorý bude dražobníkom zabezpečený až po uzatvorení zmluvy o vykonanídražby. Totožné závery sa podľa sťažovateľky týkajú uvedenia sumy, o ktorú je možnéznížiť najnižšie podanie. Sťažovateľka sa domnieva, že zmluvné strany v zmluveo vykonaní dražby dostatočne určitým spôsobom dojednali výšku najnižšieho podania,ktorú určili vo výške zistenej znaleckým posudkom, ako aj oprávnenie licitátora znížiťnajnižšie podanie do výšky 50 % z ohodnotenia predmetu dražby. Krajský súd v tejtosúvislosti nevysvetlil,„aký by bol rozdiel v priebehu a výsledku dražby, ak by tieto skutočnosti boli uvedené konkrétnou sumou, ako to tvrdí súd ako dôvod ohrozenia práv žalobcu“.
Sťažovateľka tiež namietala, že vyhovením žalobe bolo porušené jej vlastníckeprávo, keďže v tomto prípade„je potrebné dať na váhu na jednej strane práva navrhovateľa týkajúce sa možného ohrozenia alebo porušenia jeho vlastníckych práv a na druhej strane vlastnícke právo sťažovateľa, chránené ústavou SR, ktoré nadobudol dražbou a udelením príklepu. Za situácie, keď nebolo preukázané také porušenie právnych predpisov, ktoré by malo za následok čo i len ohrozenie práv navrhovateľa, je potrebné takúto kolíziu práv vyriešiť v prospech vydražiteľa (sťažovateľa). Je potrebné poukázať na to, že to bol navrhovateľ, ktorý nesplácal úver banke, ktorý založil predmetné nehnuteľnosti a ktorý uzavretím záložnej zmluvy súhlasil s výkonom záložného práva a aj samotné konanie dražby, k tomu to postupu záložného veriteľa a dražobníka nevzniesol žiadne námietky a pripomienky.“.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 6Co/2/2015 zo dňa 24. 6. 2015, boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, článku 46 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky, článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.)
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 6Co/2/20145 zo dňa 24. 6. 2015 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na nové konanie a rozhodnutie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnomprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie(napr. rozhodnutiaI. ÚS 140/03,IV. ÚS 166/04,IV. ÚS 136/05,II. ÚS 98/06,III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislostis právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciuprávnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnejnormy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavneprotirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvodyzjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnychveciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosťrozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdova ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že ústavný súd nie je súdom vyššejinštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorovvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedlik rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 378/08) ďalejpripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisova nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohoudo detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnychnoriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jehoodôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení krajského súdu, ak tietonemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutéhorozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu.Sťažovateľka, ktorá v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, ktoré predchádzalovydaniu namietaného rozhodnutia, vystupuje v procesnom postavení žalovanej v 3. rade(vydražiteľ nehnuteľnosti), vidí porušenie označených práv v postupe krajského súdu, ktorýprijal nepreskúmateľné a arbitrárne rozhodnutie, v ktorom neodpovedal na jednotlivénámietky sťažovateľky, čím je namietané rozhodnutie aj nedostatočne odôvodnené.V ďalšom bode argumentácie sťažovateľka podrobne rozoberá jednotlivé namietanéskutočnosti, ktoré sú podľa jej názoru dôkazom extrémnej nelogickosti napadnutéhorozhodnutia.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd poznamenáva, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavyústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimomsúdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). V obsahu základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a jemu porovnateľnému právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru tak niet odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovaťspoločne (III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť,či napadnutým rozhodnutím mohlo v danom prípade dôjsť k takému závažnému pochybeniuzo strany krajského súdu, ktoré by signalizovalo možnosť vysloviť po prijatí sťažnostina ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou označených práv.
Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k námietkesťažovateľky, ktorou spochybňovala včasnosť podania žaloby o neplatnosť dražby, uviedol:„Z ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že ak bol návrh na začatie konanie podaný v lehote stanovenej hmotným právom, v priebehu konania doplnený tak, že spĺňa zákonom stanovené náležitosti, sú tým vady pôvodného podania odstránené, a podanie má účinky uplatnenia práva na súde. V danom prípade preto argumentácia odvolateľov o tom, že navrhovateľ svoj návrh na určenie neplatnosti dražby podal na súd po zákonom stanovenej lehote, nie je dôvodná. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 139/02, z ktorého vyplýva, že občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 O. s. p.). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona, alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Keďže prvostupňový súd zistil rozpor skutkových tvrdení uvádzaných navrhovateľom v žalobe s jeho petitom, postupoval správne, keď skôr než začal konať vo veci, v zmysle ust. § 43 ods. 2 O. s. p. vyzval navrhovateľa na odstránenie vád návrhu. Účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania tak zostali zachované, tzn. že navrhovateľ svoj návrh podal na súd v lehote podľa ust. § 21 ods. 2 ZoDD. Zároveň odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách ani Občiansky súdny poriadok neobsahujú ustanovenie, z ktorého by vyplývalo, že navrhovateľ v priebehu konania o neplatnosť dobrovoľnej dražby nemôže rozšíriť svoje skutkové tvrdenia o ďalšie dôvody neplatnosti dražby. Pokiaľ zákonodarca takýto úmysel mal, bol by to učinil obdobne ako je tomu napríklad v ust. § 205 ods. 3 O. s. p. a § 250h ods. 1 O. s. p. V danom prípade navrhovateľ teda mohol doplniť v priebehu konania svoj návrh, v ktorom uviedol ďalšie dôvody neplatnosti dražby, ktorá bola predmetom tohto konania.“
K druhej námietke sťažovateľky, ktorej podstata spočíva v tvrdení, že krajský súd(ako aj okresný súd) pri posudzovaní platnosti zmluvy o vykonaní dražby uplatnili prílišformalistického prístup, krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia namietanéhorozhodnutia uviedol:
«Náležitosti zmluvy o vykonaní dražby sú upravené v ust. § 16 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. V jeho odseku 7 je upravená možnosť navrhovateľa dražby a dražobníka dohodnúť v tejto zmluve oprávnenie licitátora znížiť najnižšie podanie so súčasným uvedením sumy (nie spôsobu jej určenia), o ktorú je najnižšie podanie možné znížiť; v prípade výkonu záložného práva najnižšie podanie nie je možné dohodnúť nižšie ako to ustanovuje zákon. Ako správne konštatoval súd I. stupňa v napadnutom rozhodnutí, v článku VI. bod 6. 2. zmluvy o vykonaní dražby zo dňa 21. 06. 2010 uzavretej odporcami v rade 1/ a 2/ táto suma absentuje, čo spôsobuje neplatnosť zmluvy o vykonaní dražby v zmysle ust. § 16 ods. 10 ZoDD a následne dražby samotnej. Tomuto právnemu záveru nasvedčuje aj znenie ust. § 16 ods. 2 ZoDD, ktoré ako jednu z podstatných náležitostí zmluvy o vykonaní dražby, (okrem iných), určuje aj výšku odmeny dražobníka. Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že zmluvné strany sa v zmluve o vykonaní dražby dohodnú o výške odmeny dražobníka. no zároveň pripúšťa alternatívu, že môžu v tejto zmluve uviesť len spôsob určenia odmeny dražobníka; (samozrejme za predpokladu ak sa nedohodnú, že dražba bude vykonaná bezplatne).
Ani argument odvolateľov, že dojednanie zmluvných strán v zmysle ust. § 16 ods. 7 ZoDD, nie je obligatórnou náležitosťou zmluvy o vykonaní dražby, ktorej absencia, či prípadné pochybenie v takomto dojedaní nemôže mať za následok neplatnosť zmluvy o vykonaní dražby, nie je správny. Hoci zákon č. 527/2002 Z. z. vo svojom ust. § 16 ods. 7 upravuje možnosť takéhoto dojednania, keď v ňom uvádza, že „v zmluve možno dohodnúť“, za situácie, že sa zmluvné strany dohodnú na tom, že dohodu o oprávnení licitátora znížiť najnižšie podanie so súčasným uvedením sumy, o ktorú je najnižšie podanie možné znížiť, zahrnú do zmluvy o vykonaní dražby, musia súčasne dodržať presné znenie tohto ustanovenia zákona, a to pod sankciou jej neplatnosti (§ 16 ods. 10 ZoDD).
Pokiaľ aj odvolatelia argumentovali tým, že v čase uzavretia zmluvy o výkone dražby zmluvným stranám nie je ešte známa cena dražených nehnuteľností, ktoré sú oceňované znaleckým posudkom až po jej uzavretí, odvolací súd poznamenáva, že v takom prípade majú účastníci zmluvy možnosť uviesť presnú sumu, o ktorú je najnižšie podanie možné znížiť, po vypracovaní znaleckého posudku v dodatku k zmluve o výkone dražby.
Toto jediné porušenie zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách spôsobuje neplatnosť zmluvy o dobrovoľnej dražbe i dražby samotnej. Akékoľvek ďalšie dokazovanie a skúmanie ďalších dôvodov neplatnosti predmetnej dražby odvolacím súdom by bolo nadbytočné. Z uvedených dôvodov okresný súd postupoval správne, keď návrhu navrhovateľa vyhovel a určil neplatnosť dobrovoľnej dražby.»
Pokiaľ ide o napadnutý spôsob a rozsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu,ako aj s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, ústavný súdnezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohlivyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako tosťažovateľka tvrdila vo svojej sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí krajský súd zohľadnilvšetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval. Závery,ku ktorým krajský súd dospel, preto nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebozjavne neodôvodnené, pretože majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právnezdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožnila, nestačína prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku.Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie jegarancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.Ústavný súd zároveň pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom(odvolacom) konaní nemusí reagovať na každú vznesenú námietku, ale iba na také, ktorémajú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, prípadne zostali sporné,resp. sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sapreskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdnehorozhodnutia preto neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argumentúčastníka konania, hoci z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetkypre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia(II. ÚS 76/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietolako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože napadnutérozhodnutie v ničom nesignalizuje možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu,resp. na spravodlivé súdne konanie, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatísťažnosti na ďalšie konanie.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne záveryv rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoréje základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jehosubsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu zároveň dospelk záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nímmohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1 ústavy, keďže všeobecné súdy v posudzovaných prípadoch ústavne konformnýmspôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy.
Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní odmietolako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj časť sťažnostismerujúcu proti rozhodnutiu krajského súdu namietajúcu porušenie základného práva podľačl. 20 ods. 1 ústavy.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osobyprocesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národnýmorgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoňobhájiteľné právne tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. 3. 1983).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudsképráva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarípreukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovanýchdohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A,č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri napadnutomrozhodnutí krajského súdu nedospel.
Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína,že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožnopovažovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).
Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôževšeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismiupravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 36/04).
Skutočnosť, že sťažovateľka nebola v konaní pred krajským súdom (odvolacímsúdom) úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účelyčl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľky(napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenémukráľovstvu – 1989). Napadnuté rozhodnutie krajského súdu preto nesignalizuje žiadnumožnosť priamej príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľky mať účinnéprávne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v časti, ktorousťažovateľka namietala porušenie čl. 13 dohovoru, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní sťažnosti žiadne skutočnostinasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím okresného súdu a krajského súdua sťažovateľkou označenými právami, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2015