znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 538/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. M. a M. M., zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Chmurom, Zvonárska 8, Košice, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 191/2013 zo 17. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J.   M.   a M. M. o d m i e t a   pre nedostatok   právomoci   Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2014 doručená sťažnosť J. M. a M. M. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 191/2013 zo 17. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:«Sťažovatelia sú fyzickými osobami, ktorí sú v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach, pod sp. zn. 2Co/191/2013, vystupujú v procesnom postavení navrhovateľov. Porušovateľ je všeobecným súdom Slovenskej republiky, ktorý rozhodol ako odvolací súd. Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 14C/42/2003-185 zo dňa 14. novembra 2008, vo veci   rozhodol   tak,   že žalobu zamietol.   Proti   vyššie označenému rozhodnutiu,   podali sťažovatelia odvolanie.

Porušovateľ uznesením č. k. 2Co/132/2009-333 zo dňa 26. augusta 2009, rozhodol tak,   že   odvolaniu   sťažovateľov   vyhovel   a   rozsudok   č.   k.   14C/42/2003-185   zo   dňa 14. novembra 2008 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 14C/42/2003-676 zo dňa 31. januára 2013 (v nasledujúcom texte   len ako „Rozhodnutie   Okresného   súdu   Košice   I“   -   v príslušnom gramatickom   tvare),   rozhodol   tak,   že   určil,   že   navrhovatelia   sú   bezpodielovými spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti.

Odporcovia   podali   proti   Rozhodnutiu   Okresného   súdu   Košice   I   odvolanie. Sťažovatelia počas rozhodovania porušovateľa dvakrát navrhol zmenu účastníka konania, z dôvodu zmien zápisov na liste vlastníctva.

Porušovateľ uznesením č. k. 2Co/191/2013-733 zo dňa 17. apríla 2014, rozhodol tak, že   Rozhodnutie   Okresného   súdu   Košice   I   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie (v nasledujúcom texte aj ako „Napadnuté rozhodnutie“ - v príslušnom gramatickom tvare). Porušovateľ už v tejto veci v minulosti vyjadril svoj právny názor, keď v uznesení č. k. 2Co/132/2009-333, zo dňa 26. augusta 2009, ktorým vyhovel odvolaniu konštatoval, že „dôkazy, ktoré sa nachádzajú v spise naznačujú, že došlo k odčleneniu parcely..., tak ako je znázornená   na   geometrickom   pláne   zo   dňa   17.04.1969“.   A   ďalej   porušovateľ   došiel   k záveru, že, „je nelogické, aby sa niekto zriekol časti svojej parcely a umožnil tak prístup niekomu inému bez náhrady.“

Inými slovami porušovateľ už v minulosti vo veci vyjadril právny názor a to, že: „je nepochybné, že na strane žalobcov bola dobromyseľnosť pri vstupe do držby nehnuteľnosti. Vyplýva to predovšetkým zo zápisnice zo dňa 10. júna 1968 spísanej na odbore výstavby Mestského národné výboru... a ďalej z dohody uzavretej a spísanej na geometrickom pláne zo 17.4.1969.“ V nadväznosti na citovaný záver, ďalej Porušovateľ konštatoval, že „Potom už bolo úlohou súdu prvého stupňa skúmať len, či bola táto držba nepretržitá po dobu 10 rokov a kedy skončila.“»

3. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   postupom   a   uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Co/191/2013-733 zo dňa 17. apríla 2014 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Co/191/2013-733 zo dňa 17. apríla 2014, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, v sume 331,68 €, ktorú je Krajský   súd   v   Košiciach   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   Jozefa   Chmuru,   do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

6.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa tvrdenia sťažovateľov napadnutým postupom a uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže krajský súd

- opomenul dva návrhy sťažovateľov na zmenu účastníka konania a vo veci ďalej konal s odporcami (napriek tomu, že odporcom nesvedčí zápis na liste vlastníctva) a

- rozhodol v rozpore so svojím už skôr vysloveným názorom.

8. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

9. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

10. Napadnuté uznesenie krajského súdu nie je konečným rozhodnutím, dôsledkom ktorého by bolo právoplatné skončenie veci. V dôsledku vydania napadnutého uznesenia krajského súdu bola vec vrátená prvostupňovému súdu, ktorý v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 42/2003 ďalej pokračuje. Sťažovatelia majú a aj budú mať v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom, resp. v odvolacom či dovolacom konaní pred krajským súdom či Najvyšším súdom Slovenskej republiky možnosť uplatniť ochranu označených práv, ako aj svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   skutkovej   a právnej   stránky   predmetnej   veci,   z čoho vyplýva,   že   majú   ešte   k dispozícii   iný   právny   prostriedok   ochrany   tých   práv,   ktorých porušenie namietajú vo svojej sťažnosti.   Inak povedané, aj nosné dôvody   sťažovateľmi uvádzané   v sťažnosti   (bod   7)   sú   z hľadiska   materiálneho   reparovateľné   (v   prípade   ich jednoznačného preukázania) v ďalšom priebehu konania pred všeobecnými súdmi, pričom samy osebe nezakladajú ústavnú potrebu zásahu ústavného súdu v prebiehajúcom (a teda neskončenom, pozn.) súdnom konaní.

11. Napokon, sťažovateľom nič nebráni, aby v budúcnosti napadli sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v ich právnej veci vydané, t. j. rozhodnutie   o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktoré   im   zákon   na   ochranu   ich   práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospejú k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené   ich   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantované   práva alebo   slobody.   Najskôr   teda   musí   prebehnúť   celé   konanie   až   do   štádia   meritórneho právoplatného   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   a až   potom   sa   sťažovateľom   naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

12.   Ústavný   súd   už   vyslovil,   že   nemožno   akceptovať,   aby   napĺňanie   úsilia o spravodlivé   súdne   konanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

13. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   v danej   veci   od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05). Aj   z ďalšej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. I.   ÚS   79/03,   I.   ÚS   236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok   zo   4.   júna   2002)   vyplýva,   že   ústavný   súd   a Európsky   súd   pre   ľudské   práva overujú,   či   konanie posudzované   ako celok bolo spravodlivé   v zmysle čl.   46   až čl.   50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14. Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   resp.   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (napr. IV. ÚS 254/2011).

15.   Ústavný   súd   nezistil   žiadne   dôvody   na   pripustenie   výnimky   zo   zásady,   že spravodlivosť   konania   pred   všeobecnými   súdmi   možno   posudzovať   len   vo   vzťahu k právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivým častiam, ako sa sťažovatelia zjavne nesprávne domnievajú. Pokiaľ by ústavný súd vecne preskúmal sťažnosť predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by   zasiahnuť   do   rozhodovania   všeobecných   súdov   a nedodržal   by   princíp   subsidiarity sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

16. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovatelia sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môžu domôcť využitím im dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   (všeobecným)   súdom,   sťažnosť   odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 115/07).

17.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014