znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 538/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť T. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Sžr 24/2012 z 22. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013 doručená sťažnosť T. L., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 24/2012 z 22. januára 2013 (ďalej len „najvyšší súd“ a „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Rozhodnutím Správy katastra B., č. C-37/2010 zo dňa 27. 09. 2010 správny orgán vyhovel   námietke   sťažovateľa   podanej   v   zmysle   §   7   ods.   3   zákona   č.   180/1995   Z.   z. o niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva   k   pozemkom   v   znení   neskorších predpisov   proti   výpisu   z   návrhu   registra   obnovenej   evidencie   pozemkov   v   kat.   úz.   N. z dôvodu opravy a ponechania výšky spoluvlastníckeho podielu. Okrem toho však správa katastra rozhodla, že v katastri nehnuteľnosti vyznačí v obnovenom liste vlastníctva č. 940 v časti B-LV pri vlastníkovi: T. L., r. č..., bytom... K. poznámku, že hodnovernosť údajov o práve k nehnuteľnosti podľa D 391/02, Dnot 136/02 zo dňa 23.04.2004 je spochybnená zápisom   v   časti   –   B   pozemkovo-knižnej   vložky   (PKV)   č.   108   pod   por.   č.   27   –   č.   d. 2915/1925.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   Správy   katastra   B.   podal   sťažovateľ   odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím Katastrálneho úradu v B. (do ktorého postavenia neskôr   vstúpila   Správa   katastra   B.),   č.   Co   16/2010,   zo   dňa   20.   12.   2010   tak, že prvostupňové rozhodnutie bolo v celom rozsahu potvrdené.

Dôvodom pôvodne podanej námietky bolo zníženie výšky spoluvlastníckeho podielu sťažovateľa spracovateľom ROEP z pôvodného zdedeného podielu 30/384 pri parcelách UO č. 906/1 a 906/2 evidovaných Správou katastra B. na podiel 1/16 uvedeného vo výpise z návrhu   registra.   Podľa   názoru   sťažovateľa,   tak   ako   bol   prezentovaný   v   podanom odvolaní, vyhovením námietke pod podmienkou vyznačenia obmedzujúcej poznámky došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva sťažovateľa.

Katastrálny úrad v B. odôvodnil zapísanie obmedzujúcej poznámky v zmysle § 39 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k   nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   závermi preskúmania podkladov   v   administratívnom   spise   a   vyhodnotením   listinných   dôkazov, ktoré majú spočívať v tom, že šetrením spisu bolo zistené, že pri príprave dedičského spisu sp.   zn.   D   195/37   a   následne   zo   strany   verejného   notára   v B.   pánom   Dr.   G.   K. pri prejednávaní dedičského podielu došlo k prededeniu nesprávneho podielu a následne zo strany štátneho orgánu k nesprávnemu zápisu do pozemnoknižnej vložky kanceláriou pozemkovej knihy príslušného súdu.

Proti rozhodnutiu a postupu Katastrálneho úradu v B. podal sťažovateľ v súlade s § 247 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „OSP“)   žalobu.   O   podanej   žalobe   rozhodol   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici rozsudkom zo dňa 18. 11. 2011, č. k. 24 S/18/2011-42 tak, že žalobu zamietol a náhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal.

V rozsudku krajský súd poukázal na to, že v danom prípade žalovaný ako správny orgán rozhodol o námietke, ktorá de facto i de jure žalobou žalobcu napadnutá nebola, pretože námietke žalobcu bolo vyhovené. Súd prvého stupňa mal zároveň za to, že žalovaný formálne pochybil v prvostupňovom rozhodnutí, keď do výroku uviedol i oznam o vyznačení poznámky hodnovernosti v obnovenom liste vlastníctva. Prvostupňový súd zastáva názor, že táto   okolnosť   nemala   byť   predmetom   výrokovej   časti   rozhodnutia,   stačilo   ju   uviesť v odôvodnení. Okrem toho poukázal na to, že poznámky sami o sebe údajne nemajú vplyv na vznik,   zmenu   alebo   zánik   samotných   práv   k   nehnuteľnostiam.   Preto   má   ísť   v   časti týkajúcej   sa   predmetnej   poznámky   len   o   procesné   rozhodnutie.   Na   tomto   základe prvostupňový súd následne ustálil, že žalobca napadnutým rozhodnutím správneho orgánu nemohol byť ukrátený na svojich právach a samotné ohrozenie takýchto práv v budúcnosti podľa   názoru   súdu   nezakladá   ešte   dôvod   ani   právo   súdu   preskúmavať   napadnuté rozhodnutie z hľadiska jeho zákonnosti, a preto žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici podal sťažovateľ dňa 12. 01. 2012 odvolanie,   ktorým   žiadal   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmeniť   alebo   zrušiť a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ mal za to, že súd prvého stupňa dospel na základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   taktiež,   že   jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru sťažovateľa vychádzala argumentácia prvostupňového súdu z nesprávnej aplikácie platných právnych predpisov na skutkový stav v predmetnom spore. Základom, z ktorého prvostupňový súd vychádzal je záver, že rozhodnutie o obmedzujúcej poznámke, tak ako o nej bolo rozhodnuté správnym orgánom, je len procesným rozhodnutím, ktoré samo o sebe adresátovi údajne nemôže spôsobiť ukrátenie na jeho právach tak ako to predpokladá § 247 ods. 1 OSP. O   podanom   odvolaní   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom zo dňa 22. 01. 2013, sp. zn. 1 Sžr/24/2012 tak, že potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu a žalobcovi   náhradu   trov   odvolacieho   konania   nepriznal.   Odvolací   súd   uviedol, že sa nestotožňuje   s   námietkou   žalobcu   o   nesprávnom   právnom   posúdení   veci, ako aj s námietkou   nezákonnosti   konania   ROEP,   keď   v   rámci   jedného   a   toho   istého rozhodnutia   rozhodol   správny   orgán   aj   o zápise obmedzujúcej   poznámky.   Najvyšší súd sa taktiež   stotožnil   s argumentáciou   krajského   súdu,   že   rozhodnutie   o   zápis   poznámky má procesný charakter. Napriek tomu však Najvyšší súd uviedol, že musí čiastočne súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že vykonanie poznámky má na neho, tzn. na jeho subjektívne práva negatívny dopad, a to tým, že obmedzuje jeho vlastnícke právo (vo význame zníženia rozsahu   práva)   voči   tretím   osobám   (princíp   erga   omnes).   Tento   dopad   však   údajne nie je možné pričítať na ťarchu správnych orgánov konajúcich v procese ROEP. Podľa stanoviska   Najvyššieho   súdu   je   iba   vecou   sťažovateľa,   ak   sa   domnieva,   že   mu   svedčí ústavná ochrana zakotvená v čl. 20 ods. 1 ústavy v jeho prospech, aké právne prostriedky na obhajobu svojho práva využije.

Predmetný   rozsudok   Najvyššieho   súdu   bol   sťažovateľovi   doručený   dňa   27.   02. 2013...»

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   poukázal   na   vzťahujúce   sa   zákonné   ustanovenia a uviedol:

«Podľa § 38 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov poznámka vyjadruje skutočnosti, ktoré obmedzujú oprávnenie vlastníka nakladať s nehnuteľnosťou, alebo informuje o nehnuteľnosti alebo o práve k nehnuteľnosti.

Podľa § 39 ods. 2 katastrálneho zákona správa katastra vyznačí v katastri poznámku aj o tom, že hodnovernosť údajov katastra o práve k nehnuteľnosti bola spochybnená. Podľa   §   29   ods.   1   vyhlášky   Úradu   geodézie,   kartografie   a   katastra   Slovenskej republiky č. 461/2009 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.   162/1995   Z.   z.   o   katastri   nehnuteľností   a   o   zápise   vlastníckych   a   iných   práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) (ďalej len „vyhláška“) poznámka, ktorá obmedzuje vlastníka nakladať s nehnuteľnosťou, je najmä poznámka zapísaná na základe uznesenia súdu o predbežnom opatrení, ktorým sa zakazuje nakladať s nehnuteľnosťou, upovedomenia o   začatí   exekúcie   predajom   nehnuteľnosti,   rozhodnutia   o   začatí   daňového   exekučného konania, rozhodnutia o zriadení daňového záložného práva, daňového exekučného príkazu, colného   exekučného   príkazu,   uznesenia   súdu   o   zaistení   nehnuteľnosti,   uznesenia   súdu o zaistení   majetku,   ustanovenia   §   39   ods.   2   zákona,   návrhu   pozemkového   úradu, rozhodnutia o schválení projektu pozemkových úprav.

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 248 písm. a) OSP súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania...»

V podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ uviedol:«Je pravdou, že sťažovateľ v rámci odvolacieho konania v rámci správneho konania ako ani následne v rámci súdneho prieskumu napadnutých správnych rozhodnutí nenapádal výrok rozhodnutia Správy katastra B., ktorým táto podanej námietke sťažovateľa vyhovela. Problematickým   aspektom   tohto   správneho   rozhodnutia   je   jeho   výrok,   ktorým   správa katastra   určila,   že   po   zápise   schváleného   ROEP   do   KN   vyznačí   v   obnovenom   liste vlastníctva   č.   940   v   časti   B-LV   pri   vlastníkovi:   T.   L.,   r.   č...,   bytom...   K.   poznámku, že hodnovernosť údajov o práve k nehnuteľnosti podľa D 391/02,   Dnot   136/02 zo dňa 23. 04. 2004 je spochybnená zápisom v časti – B pozemkovo-knižnej vložky (PKV) č. 108 pod por. č. 27 – č. d. 2915/1925.

Ako vyplýva z vyššie citovaných ustanovení katastrálneho zákona (§ 38 a § 39 ods. 2) a   vyhlášky (§ 29 ods.   1),   zápis   poznámky tak ako   bol   uskutočnený úkonom   správneho orgánu   obmedzuje   vlastníka   nehnuteľností   čo   do   možnosti   s   takouto   nehnuteľnosťou nakladať, a to v reálnom čase (teda nielen v budúcnosti ako na to poukázal prvostupňový súd). Právo s vecou nakladať pritom tvorí jednu zo základných súčastí obsahu vlastníckeho práva tak ako je vyjadrený v ust. § 123 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a ako je chránený čl. 20 ústavy. Zápis poznámky teda nemôže byť len procesným   rozhodnutím   ako   to   tvrdí   súd   prvého   stupňa   a   odvolací   súd,   keďže   takéto rozhodnutie má ďalekosiahle účinky v hmotnoprávnom postavení vlastníka nehnuteľností, spočívajúce   v   nezanedbateľnom   obmedzení   jeho   vlastníckeho   práva,   a   teda   zákonite ako integrálna   súčasť   výrokovej   časti   rozhodnutia   je   bez   ďalšieho   napadnuteľná   podľa ust. § 247 OSP.

Súdy   v   rámci   správneho   súdnictva   v   podstate   žalobu   zamietli   na   tom   základe, že práve   takéto   rozhodnutie   o   obmedzujúcej   poznámke   je   len   procesným   rozhodnutím, a teda   podľa   §   248   písm.   a)   OSP   nepodlieha   prieskumnej   právomoci   súdov.   Keďže ostávajúci výrok napadnutého rozhodnutia nebol napadnutý žalobou sťažovateľa, pretože sa ním v plnom rozsahu vyhovelo jeho námietke, žalobu sťažovateľa zamietli.

Takáto   argumentácia   súdov   je   však   nesprávna.   Ako   sťažovateľ   uvádza   vyššie, rozhodnutie   o   poznámke   podľa   §   39   ods.   2   katastrálneho   zákona   v   spojení   s   §   38 katastrálneho   zákona,   má   na   postavenie   sťažovateľa   významné   účinky,   spočívajúce v nemožnosti   realizácie   vlastníckych   práv   sťažovateľa   v   plnom   rozsahu,   predovšetkým v obmedzení sťažovateľa čo do možnosti nakladať s nehnuteľnosťou.

Podľa   nálezu   Ústavného   súdu   SR   I.   ÚS   60/96   zo   dňa   02.   12.   1997   (č.   22/97) „základné právo upravené v čl. 20 ods. 1 v prvej vete Ústavy Slovenskej republiky nie je iba formálnym právom,   ale práve   naopak,   zaručuje   možnosti reálneho   výkonu vlastníckeho práva so všetkými jeho atribútmi.“ Teda nie je možné hovoriť o nezasahovaní do práva podľa čl.   20 ods.   1 ústavy ak predmetný zásah v celosti vylúčil možnosť s predmetom vlastníckeho práva disponovať. Uvedený záver v konečnom dôsledku pripustil aj samotný Najvyšší súd SR v bode 41. rozsudku.

Je   pravdou,   že   podľa   §   248   písm.   a)   OSP   súdy   nepreskúmavajú   rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, avšak   aj   keby   rozhodnutie   o   obmedzujúcej   poznámke   malo   mať   charakter   procesného rozhodnutia,   určite   sa   ním   neupravuje   vedenie   konania.   Naopak,   zakladá   sa   ním   stav právnej neistoty v právnom postavení subjektov práva, ktorého dôsledkom je aj ovplyvnenie ústavou garantovaných práv a slobôd.

Ak následne vezmeme do úvahy ustanovenie znenie druhej vety čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných   práv   a   slobôd,   je   podľa   názoru   sťažovateľa   zrejmé,   že   súdy   v   rámci správneho súdnictva postupovali nesprávne, keď zo svojej rozhodovacej právomoci vylúčili rozhodnutie správy katastra o obmedzujúcej poznámke podľa katastrálneho zákona. Podľa   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   III. ÚS 138/03 z 15. októbra   2003   (č.   192/2003)  ,,[a]k   sa   rozhodnutie   správneho   orgánu   (bez   ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie   nesmie   byť   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   vylúčené z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a iných zákonov.“

Obdobne   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   II. ÚS 50/01 z 11. októbra 2001 (č. 38/01) uvádza, že,,[z]ákladnému právu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   preto   zodpovedá   taký   postup   súdu,   v   rámci   ktorého   skúma   nielen formálne znaky (povahu) rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmanie, ale taktiež aj či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Ako   uvádza   D.,,[s]lovo   „rozhodnutie“   vo   formulácií   čl.   46   ods.   2   Ústavy   SR nemožno vysvetľovať doslovne, aby sa ústavná ochrana vztiahla iba na tie individuálne akty aplikácie práva orgánom verejnej správy, ktoré majú náležitosti rozhodnutia. Vo vzťahu k pojmu „rozhodnutie“ v Čl. 46 ods. 2 opodstatnený je extenzívny výklad. Čl. 46 ods. 2 sa nevzťahuje doslovne iba na rozhodnutia ale zahŕňa aj ďalšie formy správania, konania aj nečinnosti,   ktorými   orgán   verejnej   správy   môže   pôsobiť   na   právne   postavenie fyzických osôb   alebo   právnických   osôb.“   (Drgonec,   J.:   Ústava   Slovenskej   republiky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 752). Teda aj pre prípad, že by výklad správnych   súdov   o   tom,   že   rozhodnutie   o   obmedzujúcej   poznámke   je   len   procesným postupom, ktoré v konečnom dôsledku nemá podobu rozhodnutia v pravom zmysle slova, je potrebné   skúmať,   či   takýto   „procesný   postup“   môže   pôsobiť   na   právne   postavenie fyzických osôb alebo právnických osôb a predovšetkým, či nezasahuje do základných práv a slobôd tak ako to predpokladá čl. 46 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ má preto za to, že postupom správnych orgánov ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu SR, boli porušené jeho základné práva garantované ústavou   a   Dohovorom,   keďže   došlo   k   odmietnutiu   súdneho   prieskumu   rozhodnutia (či postupu)   správneho   orgánu,   kedy   tento   rozhodol   o   zápise   obmedzujúcej   poznámky do katastra nehnuteľností.

Taktiež   je   potrebné zobrať do   úvahy,   že predmetom konania   o námietkach   proti ROEP, ktorého výsledkom bolo napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, je len posúdenie správnosti resp. zákonnosti ROEP. Ak teda správne orgány v uvedenej veci postupovali tak, že v konaní o námietkach o ROEP podľa zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, rozhodli v rámci jedného a toho istého rozhodnutia aj o zápise obmedzujúcej poznámky, konali podľa názoru sťažovateľa ultra vires, prekračujúc hranice dané im pre ich procesný postup zákonom. Štátne orgány pritom môžu konať len v rozsahu, ktorý im zákon dovoľuje. V tomto prípade teda išlo o ničím neodôvodnenú iniciatívu správneho orgánu v nesúvisiacom konaní. Súdy   sa   aj   s   touto   námietkou   vysporiadali   tak,   že   keďže   v   tomto   prípade   nejde o rozhodnutie v pravom zmysle slova, ale len o procesné rozhodnutie či procesný postup správneho   orgánu,   nie   je   na   škodu   konania   o   námietkach   proti   ROEP   podľa   zákona č. 180/1995   Z.   z.   Uvedený   záver   je   však   s   ohľadom   na   vyššie   uvedené   argumenty sťažovateľa neprijateľný.

Zároveň   správny   orgán   nijako   vo   svojom   rozhodnutí   relevantne   nepreukázal naplnenie predpokladov pre zápis obmedzujúcej poznámky. Podľa § 29 ods. 3 vyhlášky hodnovernosť údajov katastra podľa § 39 ods. 2 zákona je spochybnená, ak je v katastri zapísané duplicitné alebo viacnásobné vlastníctvo nehnuteľnosti.

Sťažovateľ   sa   stal   vlastníkom   nehnuteľností   na   základe   riadnych   dedičských rozhodnutí následne aprobovaných vo forme záznamu aj katastrom nehnuteľností. Pritom podľa § 36 katastrálneho zákona správa katastra posúdi, či je predložená verejná listina alebo   iná   listina   bez   chýb   v   písaní   alebo   počítaní   a   bez   iných   zrejmých   nesprávností a či obsahuje   náležitosti   podľa   tohto   zákona.   Ak   teda   mala   správa   katastra   za   to,   že niektoré z dedičských rozhodnutí v uvedenej veci je z akéhokoľvek dôvodu nesprávne mala na to poukázať a vyvodiť relevantné závery v čase konania o zázname takéhoto dedičského rozhodnutia. V tomto prípade sa tak nestalo a vlastnícke právo sťažovateľa bolo v katastri nehnuteľností riadne zapísané, a to nepochybne bez akejkoľvek duplicity či viacnásobnosti. Rozporný stav bol vo veci privodený až registrom obnovenej evidencie pozemkov, ktorý je pritom zostavovaný súkromnou obchodnou spoločnosťou, a ktorý sám o sebe nemôže privodiť subjektom práva zásah do ich základných práv a slobôd vo forme obmedzenia možnosti   disponovať   s   predmetom   vlastníckeho   práva.   Takýto   zásah   by   bol   dôvodný až na základe   rozhodnutia   súdu   v   konaní   iniciovanom   domnelým   vlastníkom,   ktorý by prípadnú duplicitu namietal a domáhal sa vydania nehnuteľnosti od sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa je neprípustné, aby bolo jeho vlastnícke právo obmedzené len   na   takomto   základe.   Účelom   zákona   č.   180/1995   Z.   z.   o   niektorých   opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov je len zistiť dostupné údaje o pozemkoch a právnych vzťahoch k ním a na ich základe zostaviť a schváliť ROEP a nie riešiť sporné majetková práva dotknutých subjektov. Taktiež nemohlo byť úmyslom zákonodarcu   v   rámci   procesu   zostavovania   a   schvaľovania   ROEP   napravovať   skoršie pochybenia správnych orgánov na úseku katastra nehnuteľnosti a už vôbec nie spôsobom, ktorý podľa názoru súdov ani nie je ani preskúmateľný v rámci správneho súdnictva. Za ústavne nekonformný postup správneho orgánu, ktorý nebol nijako reflektovaný v rozhodnutiach správnych súdov, je potrebné považovať aj postup kedy správny orgán opiera   svoje   rozhodnutia   o   ustanovenia   Metodického   návodu   na   spracovanie   registra obnovenej   evidencie   pozemkov   MN   74.20.73.47.00   Ministerstva   pôdohospodárstva Slovenskej   republiky,   Úradu   geodézie,   kartografie   a   katastra   Slovenskej   republiky pred ustanoveniami   zákona   a   neberúc   do   úvahy   ústavou   garantované   práv   a   slobody dotknutých subjektov.

Podľa   citovaného   metodického   návodu,   konkrétne   prílohy   č. 7   bod 2,   platí,  ,, [a]k listiny obsahujú chyby v písaní,   počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti (napríklad nesprávne   číslo   parcely   alebo   nesprávne   vypočítaný,   resp.   prepočítaný   spoluvlastnícky podiel, ktorý z majetku poručiteľa prešiel na dediča), do registra sa zapíše správny údaj zistený z iných dôkazov,   najmä   z dôkazov získaných   prešetrovaním v obci   (§   6 ods.   1 zákona)“.

Nesprávna   aplikácia   metodického   návodu   spočíva   v   tom,   že   príslušné   orgány verejnej   moci   pokladajú   túto   normu   za   dôležitú   do   takej   miery,   že   jej   interpretáciou a používaním   dochádza   k   jej   izolácii   v   právnom   systéme   a   neberie   sa   tak   zreteľ ani na ústavnoprávne aspekty vlastníckeho práva, zakotvené v ústave, ale opierajú sa len o medzeru v právnej úprave, ktorá je vyplňovaná podzákonným aktom, nenesúcim znaky relevantného prameňa práva.

Opravovaním   spoluvlastníckych   podielov   vo   verejných   listinách   na   základe podzákonnej   normy   bez   osobitného   posudzovania   konkrétneho   prípadu   dochádza k porušovaniu čl. 13 ods. 2 ústavy v spojení čl. 2 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy. Základom tohto porušenia je nerešpektovanie čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „[š]tátny orgán môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy,,[m]edze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom“.

Aj v zmysle nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 23. februára 2006, PL. ÚS 11/04 (č. 1/2006)   platí,   že  ,,[n]ormatívne   akty   riadenia   organizačnej   povahy   musia   tiež rešpektovať   limity   ústavnosti   a   princíp   rozlíšiteľnosti   kompetencií   a   formy   ich realizácie.“...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu žalobcu T. L... proti žalovanému Správa katastra B., vedenom pod sp. zn. 1 Sžr/24/2012 porušil právo sťažovateľa T. L. podľa čl. 20 ods. 1 ústavy vlastniť majetok, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy na súdnu ochranu, ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý proces, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   na   účinný   opravný   prostriedok   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na pokojné užívanie majetku Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   1 Sžr/24/2012, zo dňa 22. 01. 2013, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   právo   na   náhradu   trov   konania   a   trov   právneho zastúpenia [2 úkony po 156,19 € (130,16 € + 20 % DPH) a 2 x paušál po 9,37 € (7,81 € + 20 % DPH)], ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom č. k. 24 S 18/2011-42   z   18.   novembra   2011   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“) zamietol žalobu   sťažovateľa   podanú   podľa   §   247   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“)   o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   Katastrálneho úradu   v B. sp. zn. Co 16/2010 z 20. decembra 2010.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   ako   aj   práva   na   účinný   opravný   prostriedok   podľa   čl.   13   dohovoru a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ktorým   bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok krajského súdu.

Podľa   sťažovateľa   je   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   arbitrárny,   založený na nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnený.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   s   odvolaním   sa   na   svoju   ustálenú   judikatúru   (IV.   ÚS   228/2011, IV. ÚS 242/2011, I. ÚS 166/2011) uvádza, že legislatívna konštrukcia správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku vychádza z čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého sa   na   súd   vo   veci   preskúmania   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   môže   obrátiť   ten, kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom v zmysle čl. 51 ods.   1   ústavy   sa   zákonodarcovi   umožňuje   ustanoviť   podmienky   a   rozsah   prístupu jednotlivca   na súd   a   zároveň   hranice   takej   možnosti   tým,   že   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich   sa   základných   práv   a   slobôd   nesmie   byť   spod   právomoci   súdu   vylúčené. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly správnej moci v piatej časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Na   aktívnu   legitimáciu   na   podanie   žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní   malo   ako   s   účastníkom   konať),   ale zároveň   musel   byť ako   účastník   správneho konania   rozhodnutím,   preskúmania   zákonnosti   ktorého   sa   domáha,   ako   aj   postupom správneho   orgánu   na   svojich   právach   ukrátený.   Správne   súdnictvo   nie   je   založené na verejnej   žalobe   (actio   popularis),   ktorá   by   umožnila   komukoľvek   podať   žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné.

Úlohou   všeobecného   súdu   pri   rozhodovaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí správnych orgánov v zmysle čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy je zisťovať, či rozhodnutie správneho   orgánu,   zákonnosť   ktorého   má   byť   predmetom   súdneho   preskúmavania, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí   nielen formálne znaky rozhodnutia   predloženého mu na súdne preskúmavanie,   ale   aj   to,   či   sa   toto   rozhodnutie   svojím   obsahom   nedotýka   niektorého zo základných   práv   alebo   slobôd   účastníka   konania.   Postup   súdu,   v   ktorom   zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy (III. ÚS 43/03, II. ÚS 236/02, II. ÚS 50/01, IV. ÚS 228/2011).

Článok 46 ods. 2 posledná veta ústavy sa vzťahuje na situácie, keď zákonodarca obmedzí možnosť súdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu. Aj v takom prípade musí byť umožnené dotknutej osobe obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie správneho rozhodnutia inak vylúčeného zo súdneho preskúmania, ak sa týka základných práv   a   slobôd.   Takýto   účinok   napadnutého   rozhodnutia   nepriamo   vplýva   aj   na   rozsah aktívne procesne legitimovaných osôb na konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Ak všeobecný súd skúma, či napadnuté rozhodnutie ukracuje žalobcu na právach, skúma aj to, či je tento ukrátený na svojich základných právach a slobodách.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocami   ustanovenými v čl. 127 ods.   2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok   najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti rozsudku krajského   súdu   a   svoj   rozsudok   náležite   odôvodnil,   keď   uviedol: «Rozhodnutím   č. Co 16/2010 z 20. decembra 2010 žalovaný ako odvolací správny orgán... potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Správy katastra B. č. C-37/2010 z 27. 09. 2010, ktorým uvedený prvostupňový katastrálny orgán

-   vyhovel   námietke   žalobcu   proti   výpisu   z   návrhu   registra   obnovenej   evidencie pozemkov (ďalej na účely tohto rozsudku tiež „ROEP“) v k. ú. N. a súčasne

-   uviedol,   že   Správa   katastra   B.   po   zápise   schváleného   ROEP   do   KN   vyznačí v obnovenom   liste   vlastníctva   č.   940...   pri   žalobcovi   poznámku,   že   hodnovernosť údajov o práve   k   nehnuteľnosti   podľa   D   391/02,   Dnot   136/02   zo   dňa   23.   04.   2004 je spochybnená zápisom v časti – B pozemkovo-knižnej vložky (PKV) č. 108 pod por. č. 27 – čd. 2915/1925...

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca na Krajský súd v Banskej Bystrici... žalobu zo 14. 02. 2011...

Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal vec podľa V. časti 1. a 2. hlavy O. s. p. na základe dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že ako rozhodnutie, tak i postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol... Svoj záver krajský súd s odkazom na ustanovenia § 244 ods. 1, § 247 ods. 1 O. s. p. a § 4 ods. 2 a § 5 ods. 3 zák. č. 162/1995 Z. z. odôvodnil tým, že v prejednávanej veci nenastali podmienky na kladné rozhodnutie o žalobe podľa hore citovaného ustanovenia § 247   a   nasl.   O.   s.   p.,   hoci   to   žalobca   vo   svojej   žalobe   tvrdil.   Podľa   krajského   súdu predmetom preskúmavacej činnosti súdu môže byť v zmysle hore citovaného zákonného ustanovenia iba rozhodnutie a postup správneho orgánu, pričom v danom prípade správny orgán rozhodol o námietke, ktorá de facto i de iure žalobou žalobcu napadnutá nebola, pretože jeho námietke bolo podľa krajského súdu vyhovené...

Svoj   záver   o   vyhovení   námietke   krajský   súd   ďalej   odôvodnil   tým,   že   žalovaný formálne   pochybil   v   prvostupňovom   rozhodnutí,   keď   do   výroku   uviedol   aj   oznam o vyznačení   poznámky.   Podľa   krajského   súdu   táto   okolnosť   nemala   byť   predmetom výrokovej časti rozhodnutia. Naopak, stačilo ju uviesť v odôvodnení, pretože poznámkou sa vyznačujú iba skutočnosti alebo pomery vzťahujúce sa k nehnuteľnostiam alebo osobe. Z uvedeného dôvodu sa teda táto časť výroku napadnutého rozhodnutia stala procesným rozhodnutím, ktorú krajský súd skúmal iba z hľadiska, či mohla privodiť resp. mohla mať za následok nezákonnosť samotného rozhodnutia.

Nezistil   však   takúto   okolnosť,   lebo   námietke   žalobcu   bolo   v   konaní   o   ROEP vyhovené...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky...   ako   odvolací   súd...   preskúmal   napadnutý rozsudok...   a...   jednomyseľne...   dospel   k   záveru,   že   odvolanie   nie   je   dôvodné,   pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho... potvrdil...

Najvyšší súd sa stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania žalovaného proti rozsudku krajského súdu, ako aj žaloby, ktorou   sa   žalobca   domáha   preskúmania   rozhodnutia   žalovaného,   je   právna   otázka, či rozhodnutie žalovaného správneho orgánu o zápise poznámky do katastra nehnuteľností je v súlade s jeho oprávnením vykonávať verejnú moc, s čím je samozrejme spojená otázka preskúmateľnosti poznámky v správnom súdnictve. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia...

Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   sa   musí   Najvyšší   súd   primárne   vysporiadať s námietkami,   ktoré žalobca využil   na spochybnenie   zákonnosti postupu   krajského súdu smerujúceho   k   vysloveniu   napadnutého   rozsudku.   Až   po   prípadnom   vyslovení ich nedôvodnosti   súdom   vzniká   právo   žalobcovi   na   prieskum   zákonnosti   samotného rozhodnutia (meritórne námietky)...

Po preverení okruhu účastníkov a podmienok konania v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd vopred avizuje, že po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu   k   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   a   vo   vzťahu   k   obsahu   súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj.   s   §   246c   ods.   1   O.   s.   p.   konštatuje,   že   nezistil   dôvod   na   to,   aby   sa   odchýlil od logických   argumentov   a   relevantných   právnych   záverov   spolu   so   správnou   citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočné neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných   bodov   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   a   doplnenia   svojich   odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O. s. p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej právnej otázke...»

Najvyšší   súd   ďalej   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   uviedol,   že „Žalobca principiálne   brojí   proti   prístupu   krajského   súdu   pri   vykonaní   súdneho   prieskumu rozhodnutia   o   zápise   obmedzujúcej   poznámky.   Argumentačne   najmä   poukazuje na nesprávnosť   právneho   názoru   krajského   súdu   (viď   bod   č.   17),   že   poznámka   je   len procesným rozhodnutím, lebo v skutočnosti uvedená poznámka má obmedzujúci charakter čo do možnosti s takouto nehnuteľnosťou nakladať (žalobca v súvislosti s uvedeným odkázal na článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a príslušnú judikatúru)...“.

Najvyšší   súd   k „nutnosti   zápisu   obmedzujúcej   poznámky“ s   poukazom   na   ciele osobitnej právnej úpravy spracovania registrov obnovenej evidencie pozemkov podľa „§ 1 zák. č. 180/1995 Z. z.“ v spojení s ustanoveniami „zák. č. 165/1995 Z. z.“ a skutkovým stavom   zistenom   v   danom   konaní   uviedol,   že „správne   postupoval   správny   orgán   pri rozhodovaní   o   podanej   námietke   v   konaní   ROEP   (navyše   poverený   správou   na   úseku evidencie   nehnuteľností),   keď   po   zistení   takmer   70.   ročného   nepravdivého   zápisu spoluvlastníckeho   podielu   30/384   žalobcu   k   nehnuteľnostiam,   ktorý   bol   vykonaný v príslušnej evidencii E-KN (viď žalovaným deklarovaná neúplnosť údajov k pozemkom evidovaným v PKV č. 108) pred dátumom 31. 12. 1992 (konkrétne v roku 1939), sa v zmysle § 39 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z., a to bez ohľadu na námietku žalobcu, že zhotoviteľ návrhu   ROEP   nie   je   orgánom   verejnej   správy,   rozhodol   vyznačiť   u   tohto   pozemku spochybňujúcu   poznámku   k   hodnovernosti   uvedeného   spoluvlastníckeho   podielu   (ako   k údaju katastra o právach k nehnuteľnostiam).

Preto   sa   konajúci   odvolací   súd   nestotožňuje   s   námietkou   žalobcu   o   nesprávnom právnom posúdení veci,   ako aj s námietkou nezákonnosti konania   ROEP,   keď v rámci jedného a toho istého rozhodnutia rozhodol aj o zápise obmedzujúcej poznámky...“.

Ďalej najvyšší súd k „preskúmateľnosti zápisu obmedzujúcej poznámky“ s poukazom na   §   248   písm.   a)   OSP   a   čl.   46   ods.   2   ústavy   uviedol: „Najvyšší   súd   ďalej súhlasí s argumentáciou krajského súdu, že rozhodnutie o zápise poznámky má procesný charakter,   a   preto   odmieta   argumentáciu   žalobcu,   že   v   prípade   krajského   súdu   bol vyslovený nesprávny názor...

Hore uvedený procesný charakter rozhodnutia o zápise spochybňujúcej poznámky ho ešte automaticky nepodraďuje v zmysle § 248 písm. a) O. s. p. pod rozhodnutia, ktoré sú vylúčené   zo   súdneho   prieskumu   v   zmysle   5.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku. Na prvom   mieste   je   neprehliadnuteľné   a   právne   významné   to,   že   poznámka spochybňuje hodnovernosť   údajov   o   práve   žalobcu   k   nehnuteľnosti   zakotvenú   v   §   70 zák. č. 162/1995   Z.   z.   Uvedené   právo   je   vlastnícke   právo   žalobcu,   ktorý   nesúhlasí so záverom   žalovaného   týkajúceho   sa   určenia   jeho   podielu.   Je   nepochybné, že systematickým výkladom   uvedené právo   spadá   do skupiny   základných práv   a slobôd vymedzenej v Druhom oddiely Druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky...

Na druhom mieste musí Najvyšší súd čiastočne súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že vykonanie   poznámky   má   na   neho,   tzn.   na   jeho   subjektívne   práva   negatívny   dopad, a to tým, že obmedzuje jeho vlastnícke právo (vo význame zníženia rozsahu práva) voči tretím osobám (princíp erga omnes). Tento dopad však nie je možné pričítať na ťarchu správnych orgánov konajúcich v procese ROEP. Je iba vecou žalobcu, ak sa domnieva, že mu svedčí ústavná ochrana zakotvená v čl. 20 ods. 1 ústavy v jeho prospech, aké právne prostriedky na obhajobu svojho práva využije...“

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru

Podľa   čl.   13 dohovoru   každý,   koho práva a slobody   priznané týmto   dohovorom boli porušené,   musí   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení uvedených povinností.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   čl.   13   dohovoru   ústavný   súd   odkazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať   na   aspoň   obhájiteľné   tvrdenie   (arguable   claim)   o   porušení   iného   práva chráneného   dohovorom   (napr.   rozhodnutie   vo   veci   Silver   a   ostatní   proti   Spojenému kráľovstvu   z   25.   marca   1983).   Článok   13   dohovoru   sa   tak   vzťahuje   iba   na   prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu III. ÚS 24/2010, IV. ÚS 325/2011).

Z   citovanej   judikatúry   ESĽP   vyplýva   zrejmá   súvislosť   práva   zaručeného   čl.   13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľom ustanoveniami dohovoru   (čl.   6   ods.   1),   nemohol   dospieť   k   záveru,   že   by   najvyšší   súd   porušil   právo sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorým ústavne konformným   spôsobom   potvrdil   odvolaním   sťažovateľa   napadnutý   rozsudok   krajského súdu, nemôže predstavovať porušenie zákazu odmietnutia spravodlivosti v takom zmysle, ako to namietal sťažovateľ. Ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľov (III. ÚS 86/05).

Vzhľadom na to ústavný súd rozhodol, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu   a   namietaným   porušením   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   13   dohovoru   nie   je   žiadna príčinná súvislosť. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva (ods.   1).   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút (ods. 2).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov, ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   na   to, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu,   je   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru   a   ústavnoprocesnými   princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako III. ÚS 316/2011).

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   najvyšší   súd   sa   pri   aplikácii   hmotnoprávnych ustanovení nedopustil   protiústavnosti   a jeho postup   a rozsudok   sú   založené na ústavne konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd jeho ďalšími nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013