znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 538/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   RNDr.   M.   H.,   PhD.,   M.   H.   a P.   H.,   všetci   bytom   R., zastúpených advokátkou JUDr. J. C., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušenia čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky a práv M. H. a P. H. podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl.   16   Dohovoru   o   ochrane   práv   dieťaťa   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vednom   pod   sp.   zn.   21   Em   2/2011   a   jeho   uznesením   z   26.   marca   2012   a   postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 93/2012 a jeho uznesením zo 6. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. M. H., PhD., M. H. a P. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012 doručená   sťažnosť RNDr.   M.   H.,   PhD.   (ďalej   len „sťažovateľka 1“),   M.   H.   (ďalej   len „sťažovateľ   2“)   a P.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka   3“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. J. C., Ž., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 141 ústavy a práv M. H. a P. H. podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 16 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   21 Em   2/2011   a   jeho   uznesením z 26. marca 2012   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“)   a postupom   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 93/2012 a jeho uznesením zo 6. júna 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva:«Dňa 26. 03. 2012 Okresný súd v Žiline vydal uznesenie č. k. 21 Em 2/2011-366, ktorým bolo nariadené odňatie maloletých detí M. a P. H... sťažovateľke v rade 1/... s tým, že deti budú dňa 28. 03 2012 o 16.00 hod. odovzdané otcovi...

Proti citovanému uzneseniu podala sťažovateľka v rade 1/... ktorým namietala jeho nezákonnosť,   predčasnosť,   neopodstatnenosť   a   nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu a preto   navrhovala   napadnuté   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   zrušiť.   Protiprávnosť napadnutého uznesenia je daná predovšetkým v tom, že súd nedostatočne, nie nestranne a predovšetkým   neobjektívne   zistil   skutkový   stav   v   tejto   veci,   a   následne,   keď na nedostatočne,   len   na   základe   tvrdení   otca   ustálený   skutkový   stav,   aplikoval   zákon o rodine a občiansky súdny poriadok ohľadne výkonu rozhodnutia, prijal súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne právne závery až s následkom nesprávneho procesného postupu. Sťažovateľka   v   odvolaní   poukázala   na   to,   že   ako   matka   dobrovoľne   plní   súdne rozhodnutie, v rozsahu, akom to dovoľujú reakcie a správanie samotných detí. Aj keď deti vždy pripravuje na stretnutie v zmysle predbežne vykonateľného rozsudku, deti, aj napriek príprave zo strany matky,   odmietajú ísť na stretnutie s otcom bez nej.   Jediný problém v stretávaní je ten, že otec nemá záujem rešpektovať vôľu detí a odmieta si ich prevziať za prítomnosti matky, keď nechcú ísť bez nej. O tomto nielen súd vo vykonávacom konaní, ale aj orgán ochrany práv detí – kolízneho opatrovníka matka informovala,   avšak na túto faktickú   vec   súd   pri   svojom   rozhodovaní   nijako   neprihliadal   a   ani   sa   s   ňou   nijako nevysporiadal; práve naopak, súd prvého stupňa povýšil opakované množstvo, v podstate obsahovo   rovnakých   oznámení   otca   na   tvrdené   porušovanie   vykonateľného   súdneho rozhodnutia   zo   strany   matky   nad   aktuálny   a   skutočný   skutkový   stav   a   nijako   sa nevysporiadal   s   oznámenými   skutočnosťami.   Fakt   však   je,   že   to,   čo   sa   odohráva bezprostredne v situácii, keď si otec príde po deti, je reakcia samotných, neplnoletých detí na   neadekvátne   správanie   zo   strany   ich   otca:   súd   sa   nijako   nevysporiadal   s   tým,   že do dnešného dňa nebolo právoplatne skončené trestné konanie, vedené proti otcovi vo veci podozrenia zo sexuálneho zneužívania a týrania blízkej a zverenej osoby /poškodenými sú matka a mal. dcéra/. Sťažovateľka v rade 1/ teda v odvolaní apelovala na to, že napadnuté rozhodnutie   nemá   absolútnu   oporu   v   skutkovom   stave,   pretože   nie   matka   bráni v uskutočnení stretnutia otca s deťmi, ale deti nechcú ísť s ním z domu samé, čo dávajú jasne najavo a je na to mnoho svedkov. Zo zápisnice zo dňa 28. 3. 2012 (príloha) vyplýva, že z jej strany dochádza k plneniu rozhodnutia súdu, ona sama vyvinula aktivity, aby deti boli odovzdané otcovi, avšak deti aj napriek vyše 20 minútovému prehováraniu zo strany jej ako   matky,   kolíznej   opatrovníčky   a   vyššej   súdnej   úradníčky,   odmietli   ísť   dobrovoľne s otcom. K odovzdaniu detí otcovi teda napokon nedošlo, nakoľko kolízna opatrovníčka a vyššia súdna úradníčka deti nechceli brať násilím.

Sťažovateľka v rade 1/ apelovala smerom k súdu pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia   na to,   aby názor a prejavenú vôľu   maloletých detí   (sťažovateľa v rade 2/ a v rade 3/) súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil, pretože deti majú nárok na to, aby bola ich vôľa braná do úvahy v každej záležitosti alebo postupe, ktoré sa ich týkajú.

Sťažovateľka v rade 1/ jasne uvádzala, že má pre deti veci vždy pripravené, navyše deti pripravuje na stretnutie ich otcom aj po psychickej stránke a nielen bezprostredne pred termínom stretnutia, ale aj v priebehu celého výchovného procesu a doby, keď sú deti výlučne s matkou. Sťažovateľka tiež v odvolaní apelovala na to, že i deti majú priznané ľudské práva a slobody, štát musí rešpektovať aj ich prejav vôle a nie vyvyšovať súdne rozhodnutie, vydané i za takého skutkového stavu, že sa preveruje podozrenie zo spáchania trestných činov vyššie uvedených.

Zo strany sťažovateľky v rade 1/ ako matky teda dochádza k dobrovoľnému plneniu súdneho rozhodnutia v tom rozsahu, aký môže ona urobiť, to deti sa bránia výkonu tohto rozhodnutia a ona nemôže ako ich matka zasahovať do ich práv, ktoré im zaručuje tak Ústava   SR   ako   i   ratifikované   medzinárodne   dohovory,   ktorými   je   Slovenská   republika viazaná. Sťažovateľka má pedagogické vzdelanie, použila všetky dostupné metódy ako deti presvedčiť, aby sa podrobili súdnemu rozhodnutiu, avšak oni neustále odmietajú kontakt s otcom bez jej prítomnosti.

Súd   v   napadnutom   rozhodnutí   nezohľadnil   pri   svojom   rozhodovaní   to,   že sťažovateľka súdu i kolíznemu opatrovníkovi opakovane oznamovala, že vždy keď jej otec detí dovolí byť pri jeho stretnutí s deťmi, stretnutie prebehne, tak ako si to vyžadujú deti. Uvedené jednoznačne preukazuje skutočnosť, že z jej strany dochádza k dobrovoľnému plneniu súdneho rozhodnutia dané predbežne vykonateľným rozsudkom súdu, ale je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno rozhodnutie vykonať v plnom rozsahu.

Tvrdenia   otca   o   manipulácií   detí   zo   strany   matky   detí   sú   nepravdivé.   Ona   deti motivuje na stretnutie s otcom... navštívila s deťmi aj detskú psychologičku... Ona však doporučila zvážiť úpravu styku formou znaleckého dokazovania. Správa z tohto vyšetrenia je súčasťou súdneho spisu (príloha k podaniu zo dňa 6. 3. 2012.)

To, že deti chcú ísť s otcom iba za prítomnosti matky vyjadrili deti pred samotným otcom, napriek tomu otec detí účelovo inicializoval vykonávacie konanie, ktoré je zjavne v rozpore s právom chránenými záujmami, s ústavnými právami sťažovateľov ako občanov tohto štátu..

Vo vykonávacom konaní 21 Em 2/2011 došlo k viacerým procesným a následne aj skutkovým   pochybeniam   súdu.   Postupom   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu   došlo predovšetkým   k   porušeniu   záväzného   právneho   predpisu   a   to   vykonávacej   vyhlášky Ministerstvá spravodlivosti Slovenskej republiky č. 474/2011 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej iba „vykonávacia vyhláška“), ktorá nadobudla účinnosť dňom 1. 1. 2012. Poukazujem Ústavnému súdu na porušenie ustanovenia § 4 vykonávacej vyhlášky, podľa ktorého bol súd povinný zistiť informácie o dôvodoch nepodrobenia sa rozhodnutiu a rovnako bol súd povinný preveriť dôvody nepodrobenia sa rozhodnutiu...

Prvostupňový   ako   aj   odvolací   súd...,   nepovažovali   za   nutné   skúmať   dôvody nepodrobenia sa rozhodnutiu v zmysle ustanovenia § 4 vykonávacej vyhlášky a záver, že sa matka   odmieta   podrobiť   súdnemu   rozhodnutiu   alebo   neplní   súdom   schválenú   dohodu o výchove mal. detí oba súdy opreli hlavne o nepravdivé, nijako súdom neoverené tvrdenia otca. Súdy   v   napadnutých   rozhodnutiach   pri   svojom   rozhodovaní   nebrali   do   úvahy skutočnosť, ktorá bola preukázaná aj Zápisnicou zo dňa 28. 3. 2012, že matka detí mala veci pre deti pripravené, chcela ich odovzdať v zmysle rozhodnutia súdu, ale deti odmietli ísť a zo zápisnice z 28. 3. 2012 ďalej jednoznačne vyplýva, že sa nekonštatuje bezvýslednosť opatrení   v   konaní   smerujúcich   k   výkonu   rozhodnutia,   pretože   i   štátne   orgány   musia rešpektovať vôľu detí a konštatuje sa, že nemohli násilím deti odňať.

Oba súdy nemali riadne preukázanú skutočnosť, že konkrétna osoba – matka detí odmieta sa podrobiť súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú dohodu o výchove mal. detí a aj napriek tomu súd nariadil výkon rozhodnutia súdu. To či k stretnutiu detí s otcom dôjde,   nezáleží striktne   iba na   matke   detí,   tak   ako   to predpokladá   súd,   ale   aj na súčinnosti samotného otca detí a hlavne na vôli detí.

Nezákonnosť   súdneho   konania   o   výkon   predbežne   vykonateľného   rozsudku   súdu zo dňa 7. 9. 2011, vedeného na Okresnom súde v Žiline pod č. k. 21 Em 2/2011, je daná i nezákonným prevedením výkonu rozhodnutia súdu, ktoré bolo nariadené odňatím detí. Táto   nezákonnosť spočíva hlavne v tom,   že súd nezabezpečil zaznamenávanie priebehu odňatia   dieťaťa   pomocou   technických   zariadení   a   prostriedkov   určených na zaznamenávanie   zvuku   a   obrazu,   čím   postupoval   v   rozpore   s   ustanovením   §   14 vykonávacej vyhlášky...

V konaní 21 Em 2/2011 nebol zisťovaný názor dieťaťa ako účastníka konania ani prostredníctvom kolízneho opatrovníka. Síce kolízny opatrovník zasielal správu z pohovoru s matkou, avšak z tejto správy jasne vyplýva, že nebol súdom poverený k zisteniu názoru dieťaťa.   Toto   jasne   preukazuje   aj   správa   ÚPSVaR   zo   dňa   11.   1.   2012   pod sp. zn. 13 P 62/2009, keď bol ostatný raz kolízny opatrovník vyzvaný súdom, aby prešetril pomery v rodine ku konaniu pod sp. zn. 13 P 62/2009 k Návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo strany matky zo dňa 27. 12. 2011 a kolízny opatrovník opätovne doporučil pedopsychologické vyšetrenie detí za účelom zistenia názoru detí...

Sťažovateľka v rade 1/...   namieta...   vecnú nesprávnosť titulu výkonu rozhodnutia súdu.   Matka   tým,   že   namietala   i   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   veci   a   nehájenie záujmov maloletých detí a nezohľadnenie skutočných reakcií detí, poukázala i na nesprávne právne   posúdenie   v   konaní   o   výkon   rozhodnutia   súdu,   nakoľko   tieto   právom   chránené záujmy, predovšetkým maloletých detí ako zároveň sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ musia byť zohľadnené a zachované aj pri výkone rozhodnutia súdu.

Je preto v rozpore s právami sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ ako mal. detí, keď súd neprihliadal na námietky sťažovateľky v rade 1/ ako matky, spočívajúce v tom, že deti za   každých   okolností   prejavili   a   prejavujú   jednoznačne   názor   nestýkať   sa   s otcom   bez prítomnosti matky a súd pri svojom postupe názor detí v tomto konaní vôbec nezisťoval. Prvostupňový   ako   aj   odvolací   súd   opiera   svoje   závery   o   tzv.   všeobecne   známe skutočnosti, že mal. deti vo veku 4 a 6 rokov sú ovplyvniteľné prostredím, v ktorom žijú, osobami, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňujú ich vývoj a výchovu a ďalej o nepodložené dohady, kde súd predpokladá iba bezprostrednú prípravu detí na stretnutie s otcom pred stretnutím,   aj napriek tomu,   že matka detí uvádzala   i vo svojom odvolaní,   že ona deti na stretnutie s otcom bez jej prítomnosti pripravuje počas celého výchovného procesu. Matka   detí   navrhovala   doplniť   dokazovanie   pedopsychologickým   znaleckým dokazovaním,   ktoré   by   preukázalo,   že   maloleté   deti   M.   a P.   H.   sa   skutočne   odmietajú dobrovoľne podriadiť výkonu súdneho rozhodnutia aj napriek jej príprave, t. j. konanie matky nijako nesťažuje výkon rozhodnutia súdu a z jej strany dochádza k dobrovoľnému plneniu predmetného súdneho rozhodnutia.»

Sťažovateľka 1 uvádza,   že „...nezisťovanie názoru dieťaťa   v konaní,   ktoré sa ho dotýka je nezákonné a protiústavné, t. j. v konaní 21 Em 2/2011 zaslaním výzvy a odňatím detí   bez   predošlého   zistenia   názoru   detí   ako   účastníkov   konania   došlo   k   nezákonnému postupu   zo strany   súdu   v   Žiline   a   boli   porušené   právom   chránené   najlepšie   záujmy maloletých detí...

Ako   sťažovatelia   sa   domnievame,   že   v   konečnom   dôsledku   napadnutými rozhodnutiami bolo priznané druhému účastníkovi dotknutých súdnych konaní /tzn. otcovi/ lepšie postavenie ako sťažovateľom, s cieľom systematicky likvidovať možnosť domôcť sa spravodlivého a riadneho súdneho konania a tým im nepriznať rovnaké postavenie... Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí na vyššie uvádzané odvolacie dôvody sťažovateľky nijako neprihliadol, rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania, a teda Krajský súd v Žiline v napadnutom potvrdzujúcom unesení sa nijako nevysporiadal s odvolaním sťažovateľky...

Preto matka v odvolaní opakovane poukázala i na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a vzhľadom na to, že dieťa má právo vyjadriť svoj názor v každom konaní, ktoré sa ho týka, považovala matka momentálny výkon rozhodnutia súdu za akt, ktorým sa koná v rozpore so základnými ústavnými právami a právom chránenými záujmami maloletých detí. Vek   detí,   silná   citová   väzba   detí   na   sťažovateľku   ako   matku,   prežité   udalosti v minulosti, ktoré sú predmetom trestného konania... objektívne neumožňujú, aby matka nútila deti ísť s otcom bez nej, keď to odmietajú...

Sťažovatelia   v   rade   2/   a   v   rade   3/   namietajú   nezákonný   postup   súdu   v   konaní 21 Em 2/2011 spočívajúci v tom, že súd relevantne nezisťoval ich názor a následne ani nebral do úvahy ich vôľu stretávať sa s otcom za prítomnosti matky, čím sú im uberané práva, ktoré im zaručuje Dohovor o právach dieťaťa.

Odvolací   súd   ďalej   chybne   posúdil,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko skutkový stav veci bol uzavretý   iba   na   základe   otcových   tvrdení   a   predložené   a   navrhované   dôkazy   neboli vyhodnotené a ani sa k nim či okresný súd, alebo odvolací súd nevyjadril a sťažovateľom bolo toto právo odoprené.

V   napadnutých   rozhodnutiach   nie   je   dostatočne   preukázaná   skutočnosť,   že   sa konkrétna osoba odmieta podrobiť súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú dohodu o výchove maloletých detí a tým nie je odôvodnený postup súdu v zmysle § 273 ods. 4.   Vzhľadom   na   nevykonané   dokazovanie   súdy   dospeli   k   záveru,   že   sťažovateľka pokračuje v odmietavom postoji k uskutočňovaniu stretnutia otca s maloletými deťmi iba na základe   nepravdivých   tvrdení   otca,   s   ktorými   sa   súdy   bez   vykonaného   dokazovania a preverenia   pravdivosti   jeho   tvrdení   jednoducho   stotožnili.   Napadnuté   rozhodnutie krajského súdu a rovnako aj rozhodnutie okresného súdu, v ktorom sa tento nevysporiadal so   všetkými   uvedenými   skutočnosťami   týmto   porušil   právo   na   riadne   odôvodnenie napadnutého   rozhodnutia,   toto   právo   je   súčasťou   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

1. „Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na spravodlivé súdne konanie, upravené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   a   rozhodnutiami   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 20 CoE 93/2012 z 06. 06. 2012 a Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-366 z 26. 03. 2012 bolo porušené.

2.   Právo   sťažovateľov   v   rade   1/,   v   rade   2/   a   v   rade   3/   na   rovnaké   postavenie účastníkov   súdneho   konania,   upravené   v   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 CoE 93/2012 z 06.06. 2012 a Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-366 z 26.03.2012 bolo porušené.

3. Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na nestranný a nezávislý súd, upravené v čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky, postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v   Žiline   sp.   zn.   20   CoE   93/2012   z   06.   06.   2012   a   Okresného   súdu   v   Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-366 z 26. 03. 2012 bolo porušené.

4. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa   podľa   čl.   3   ods.   2   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   postupom   a   rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 CoE 93/2012 z 06. 06. 2012 Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-366 z 26. 03. 2012 bolo porušené.

5. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ formulovať vlastné názory a byť vypočutý v   súdnom   konaní   podľa   čl.   12   ods.   1   a   2   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   postupom a rozhodnutiami   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   20   CoE   93/2012   z   06.   06.   2012 a Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-366 z 26. 03. 2012 bolo porušené.

6. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ formulovať vlastné názory a byť vypočutý v   súdnom   konaní   podľa   čl.   12   ods.   1   a   2   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   postupom a rozhodnutiami   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   20   CoE   93/2012   z   06.   06.   2012 a Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-366 z 26. 03. 2012 bolo porušené.

7. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ na zákonnú ochranu proti svojvoľnému zasahovaniu   do   svojho   súkromného   života   podľa   čl.   16   Dohovoru   o   právach   dieťaťa postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 CoE 93/2012 z 06. 06. 2012 a Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-366 z 26. 03. 2012 bolo porušené.

8. Rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   20   CoE   93/2012   z 06.   06.   2012 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-366 z 26. 03. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

9. Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   náhradu   trov   konania vo výške 269,58 Eur za dva právne úkony a režijný paušál (jeden právny úkon =127,16 Eur + 7,63 Eur režijný paušál = 134,79 Eur x 2 úkony = 269,58 Eur), na účet právneho zástupcu... všetko v lehote do 15 dní odo dňa vydania nálezu, nadväzne na § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   základných   a   iných   práv   uznesením okresného   súdu,   ktorým   bol   nariadený   výkon   rozhodnutia   odňatím   sťažovateľa   2 a sťažovateľky 3 sťažovateľke 1 a ich odovzdanie otcovi, a postupom krajského súdu a jeho uznesením, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru   o   právach   dieťaťa   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 21 Em 2/2011 a jeho uznesením z 26. marca 2012

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta a   ktorý   jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv uznesením okresného súdu a jeho postupom z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 93/2012 a jeho uznesením zo 6. júna 2012

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú si všetci účastníci v konaní rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02)   do   obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti   takému   uplatneniu   (III.   ÚS   78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania   (m.   m. I. ÚS 241/07).   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok   6   ods.   1   dohovoru   však   nemožno   chápať   tak,   že   vyžaduje   podrobnú   odpoveď na každý   argument,   pričom   odvolací   súd   sa   pri   zamietnutí   odvolania   môže   obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Porušenie   základných   a   iných   práv   uznesením   krajského   súdu   vidia   sťažovatelia v tom, že

- krajský súd sa nevysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky 1,

- postupom   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   vykonávacej vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   474/2012   Z.   z.,   ktorou   sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „vyhláška č. 474/2012 Z. z.“),

- súdy pri rozhodovaní neprihliadali na záujem detí a nebol zisťovaný ich názor.

a) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Krajský súd ako súd odvolací napadnuté uznesenie okresného súdu bez nariadenia pojednávania potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľka 1 v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu namietala, že uznesenie okresného súdu je v príkrom rozpore s najlepšími záujmami maloletých detí, že okresný súd neobjektívne zistil skutkový stav a že z jej strany dochádza k plneniu rozhodnutia súdu, avšak deti odmietajú s otcom ísť dobrovoľne.

Krajský súd v relevantnej časti uznesenia uviedol: „Rozhodnutie okresného súdu je vecne správne.

Súd je v konaní o výkone rozhodnutia o výchove mal. detí (§ 272 a nasl. O. s. p.) oprávnený   skúmať   titul   výkonu   rozhodnutia   len   z   tých   hľadísk,   či   je   právoplatný a vykonateľný. Taktiež musí byť preukázaná skutočnosť, že konkrétna osoba odmieta sa podrobiť súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú dohodu o výchove mal. detí alebo úprave styku s nimi.

V preskúmavanom   rozhodnutí   titulom   na   nariadenie   výkonu   rozhodnutia   bol rozsudok Okresného súdu v Žiline č. 13 P 62/2009 zo dňa 07. 09. 2011, ktorý nadobudol vykonateľnosť 12. 09. 2011. V tomto rozhodnutí, tak ako konštatoval prvostupňový súd, bola presne uložená povinnosť matky pripraviť dieťa na styk s otcom a určené dni a hodiny, v ktorých je oprávnený sa otec maloletých detí s oboma deťmi,   bez prítomnosti matky, stretávať.

Ako   vyplýva   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   a   spisu   otec   podaním   zo   dňa 08. 09. 2011   žiadal   o   výkon   rozhodnutia   práve   na   základe   predbežne   vykonateľného rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13 P 62/2009 zo dna 07. 09 2011, vykonateľného dňa 12. 09. 2011, čo v konaní bolo nesporné.

Z   predmetného   rozhodnutia   bolo   jednoznačne   preukázané,   že   titul   výkonu rozhodnutia rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 13 P 62/2009 zo dňa 07. 09. 2011 je predbežne vykonateľný, tak ako vo výrokovej časti okresný súd v tomto rozsudku vyslovil. V konaní   o   výkon   rozhodnutia   sa   neskúma   vecná   správnosť   titulu   výkonu rozhodnutia, ako to požadovala odvolateľka v dôvodoch svojho odvolania, keď tvrdila, že okresný   súd   nedostatočne   zistil   skutkový   stav   veci,   že   nehájil   záujmy   maloletých   detí, neprihliadal na ich skutočný postoj k otcovi a nezohľadnil ani ich reakcie, ktoré vyjadrili pri styku s otcom pred kolíznym opatrovníkom a vyššou súdnou úradníčkou.

Tieto námietky odvolateľky smerujú k preskúmaniu veci samej a boli predmetom konania, ktorého výsledkom bolo práve vyhlásenie samotného titulu výkonu rozhodnutia (rozsudku Okresného súdu Žilina 13 P 62/2009 zo dňa 07. 09. 2011). Preto v konaní o výkon rozhodnutia súd nemohol prihliadať na námietky odvolateľky spočívajúce v tom, že deti prejavili jednoznačne názor nestýkať sa s otcom bez prítomnosti matky, čo vyjadrili aj pred   kolíznou   opatrovníčkou   a   vyššou   súdnou   úradníčkou,   námietky   odvolateľky,   že napadnuté rozhodnutie je v príkrom rozpore s najlepšími záujmami maloletých detí a bolo vydané bez riadne zisteného skutkového stavu veci, že je tu potreba aj zvážiť úpravu formou styku   znaleckého dokazovania,   samotný   postoj   otca maloletých   detí je účelový   v   snahe vystavovať deti stresovým situáciám, pretože tieto námietky smerujúce k preskúmavaniu veci samej boli predmetom konania, ktorého výsledkom bolo vyhlásenie samotného titulu výkonu   rozhodnutia.   Preto   v   konaní   o   výkon   rozhodnutia   súd   nemohol   prihliadnuť   na námietky   odvolateľky.   Všetky   odvolateľkou   namietané   skutočnosti   sa   posudzovali   v základnom   konaní   o   úprave   styku   maloletých   detí   s   rodičmi,   ktoré   je   titulom   výkonu rozhodnutia a nemôže byť predmetom prieskumu v konaní o výkone rozhodnutia.

Skutočnosťou,   ktorou   bolo   potrebné   v   konaní   o   výkon   rozhodnutia   rozsudku Okresného súdu Žilina 13 P 62/2009 zo dňa 07. 09. 2011 sa zaoberať, okrem preskúmania vykonateľnosti titulu výkonu rozhodnutia (predmetný rozsudok nadobudol vykonateľnosť dňa   12.   09.   2011,   rozsudok   bol   predbežne   vykonateľný),   bolo,   či   skutočne   dochádza k odmietaniu,   podrobeniu   sa   súdnemu   rozhodnutiu   alebo   k   neplneniu   tohto   súdneho rozhodnutia zo strany matky maloletých, ktorá podľa tohto titulu rozhodnutia má povinnosť maloleté detí pripraviť na stretnutie s otcom a tieto mu odovzdať v mieste svojho bydliska, pričom tejto jej povinnosti korešponduje oprávnenie otca stretávať sa s mal. deťmi –M. a P., v nepárnom týždni v pondelok, v stredu, v piatok, v sobotu a v nedeľu a v párnom týždni v utorok, v stredu a vo štvrtok, a to počas pracovných dní vždy od 16.00 hod. do 18.00 hod...

Ako   vyplýva   z   titulu   výkonu   rozhodnutia,   súd   uložil   matke   mal.   detí   povinnosť na stretnutie s otcom deti pripraviť a odovzdať ich do starostlivosti otca v mieste svojho bydliska v určený čas. Z obsahu spisu súd zistil, že pred vydaním napadnutého rozhodnutia Okresný súd Žilina výzvou zo dňa 01. 02. 2012, ktorá bola matke maloletých doručená 02. 03.   2012,   vyzval   matku   na   výkon   rozhodnutia   a   na   rešpektovanie   titulu   výkonu rozhodnutia – rozsudku Okresného súdu Žilina 13 P 62/2009 zo dňa 07. 09. 2011, ktorý je vykonateľný dňa 12. 09. 2011 (viď č. l. 304 a 305 spisu). Matka poukazovala na obsah zápisnice   o výkone   rozhodnutia   spísanej   dňa   28.   03.   2012   v   Rosine   o   16.00   hod., za prítomností vyššej súdnej úradníčky Okresného súdu Žilina a kolízneho opatrovníka. Z obsahu tejto zápisnice súd zistil, že za prítomnosti uvedených osôb sa malo realizovať odovzdanie mal. detí od matky k otcovi. Z obsahu zápisnice súd zistil, že otec sa dostavil o 16.00 hod. k matke mal. detí, ktoré odmietli s otcom odísť, napriek tomu, že matka ich presviedčala a mala aj pripravené autosedačky. V zápisnici je konštatované, že vzhľadom na postoj detí nedošlo k ich odovzdaniu otcovi.

V predmetnej veci titulom pre nariadenie výkonu rozhodnutia je rozsudok súdu, ktorý upravuje styk otca s mal. deťmi vo veku 4 a 6 rokov. Je všeobecne známou skutočnosťou, že mal. deti v tomto veku sú ovplyvniteľné prostredím, v ktorom žijú, osobami, s ktorými sa v prevažnej miere stýkajú a ktoré zásadným spôsobom ovplyvňujú ich vývoj a výchovu. Jednoznačne z obsahu spisu bolo preukázané, že mal. deti H. vo veku 4 a 6 rokov žijú s matkou a nedochádza k pravidelnému styku s otcom. Práve preto otec požadoval nariadenie výkonu rozhodnutia, aby bolo realizované jeho právo na styk s mal. deťmi a aby sa aj on mohol podieľať na výchove svojich mal. detí.

Z tohto hľadiska súd neakceptoval tvrdenie matky maloletých, že mal. deti vyjadrili jednorazový postoj k otcovi a odmietajú s nim bez prítomnosti matky byť a stretávať sa s nim. Podľa názoru odvolacieho súdu, tak ako v odôvodnení uviedol Okresný súd Žilina, je povinnosťou matky pripraviť dostatočne deti na styk s otcom. Táto príprava, podľa názoru odvolacieho   súdu,   nespočíva   iba   v   komunikácii,   ktorá   nastala   bezprostredne   pred termínom,   v   ktorom   má   k   stretnutiu   otca   s   maloletými   deťmi   dôjsť,   ale   musí   tomuto faktickému   stretnutiu   predchádzať   aj   určitá   príprava   maloletých   detí,   aj   výchovné pôsobenie matky na maloleté deti, nielen v bezprostrednom časovom úseku pred stretnutím otca s nimi, ale aj v priebehu celého východného procesu a doby, keď deti sa u matky nachádzajú.

Súd poukazuje, že podľa vykonateľného titulu otec detí je oprávnený stretávať sa s deťmi bez prítomnosti matky, teda je povinnosťou matky detí pripraviť ich na stretnutie tak, aby bolo toto oprávnenie otca rešpektované, či už zo strany matky detí, alebo zo strany samotných detí. Tvrdenie, že samotné deti odmietajú stretnutia s otcom a že matka nemá dosah   na   svoje   deti,   nemôže   im   prikázať,   aby   sa   tohto   stretnutia   bez   jej   prítomnosti zúčastnili a nevie ich ani k takémuto konaniu a postoju prinútiť, je právne irelevantné. Matka na základe svojich rodičovských práv a povinností je oprávnená, ale aj povinná prijať také výchovné opatrenie, aby k stretnutiu otca s maloletými deťmi bez jej prítomnosti došlo, bez ohľadu na to, aké sú jej subjektívne pocity alebo subjektívne pocity maloletých detí. Súd len zdôrazňuje, že deti sú vo veku 4 a 6 rokov, preto tento vek predpokladá aktívnu účasť matky na ich výchove a na ovplyvňovaní ich reakcii, v danom prípade je potrebné ovplyvniť   ich   reakcie   spôsobom,   aby   boli   psychicky   pripravené   na   stretnutie   otca   bez prítomnosti   matky,   a   to   nielen   bezprostredným   pôsobením   matky   v   krátkom   časovom horizonte pred konkrétnym stykom otca s deťmi, ale aj výchovným pôsobením hlavne v čase, keď sú výlučne s matkou.

Skutočnosť, že nedochádza k dobrovoľnému podrobeniu sa matky titulom výkonu rozhodnutia   bola   prvostupňovým   súdom   riadne   preukázaná,   preto   bolo   povinnosťou prvostupňového   súdu   vzhľadom   na   §   272   a   nasl.   O.   s.   p.   nariadiť   výkon   rozhodnutia na základe   vykonateľného   titulu   výkonu   rozhodnutia.   Súd   dospel   k   záveru,   že   pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa § 272 ods. 1, 4 O. s. p. bola doručená povinnej výzva k dobrovoľnému plneniu si svojich povinností, vrátane poučení o možnosti neplnenia výzvy súdu   a   taktiež   súd   v   súčinnosti   s   príslušným   orgánom   sociálno-právnej   ochrany   detí a sociálnej   kurately   musel   zabezpečiť   výkon   odňatia   dieťaťa   tomu,   u   koho   podľa rozhodnutia   nemá   byť   a   odovzdať   ho   tomu,   komu   rozhodnutie   priznáva   právo   na   styk s dieťaťom   po   obmedzený   čas.   Preto   neprichádza   o   úvahy   postup   zvažovania   účelnosti nariadeného výkonu rozhodnutia súdom ako to žiadala odvolateľka – matka detí. Jedná sa o návrhové konanie a ak sú zistené zákonné podmienky na postup podľa § 272 a nasl., O. s. p. je súd povinný takto postupovať.“

Ako   je   z   citovaného   uznesenia   krajského   súdu   zrejmé,   tento   sa   vysporiadal so všetkými   relevantnými   námietkami   sťažovateľky   1   obsiahnutými   v   odvolaní   proti uzneseniu okresného súdu.

Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľov, že súdy nezistili informácie o dôvodoch   nepodrobenia   sa   rozhodnutiu   v   zmysle   §   4   vykonávacej   vyhlášky č. 474/2012 Z. z. Dôvodom nepodrobenia sa výkonu rozhodnutia je podľa sťažovateľky 1 skutočnosť, že deti odmietajú s otcom ísť. Toto skonštatoval aj krajský súd v citovanom uznesení, avšak tento dôvod nepodrobenia sa výkonu rozhodnutia neakceptoval a svoj názor ústavne súladným spôsobom odôvodnil.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov.   Podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Ústavný súd nie je súdom   vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a zásadne sa nepoužívajú na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   a   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   a   nemožno   ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal   namietané   uznesenie   krajského   súdu,   ako   aj   postup,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu,   a   nezistil,   že   interpretácia   a   aplikácia   príslušných   právnych   noriem   krajským súdom   by   mohla   zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, podľa názoru ústavného   súdu   krajský   súd   odôvodnil   svoje   právne   závery   ústavne   akceptovateľným spôsobom, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   považuje   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   za   ústavne akceptovateľné,   ktoré   nie   je   v   rozpore   s   účelom   a   zmyslom   právnej   úpravy   výkonu rozhodnutia o úprave styku s maloletými deťmi, a spôsob, akým krajský súd v tejto veci rozhodol, nemožno považovať ani za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený a ako taký odporujúci základným právam zaručeným v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, resp. právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pretože z pohľadu posudzovanej veci krajský súd vo vzťahu k účastníkom   konania   dodržal   podľa   názoru   ústavného   súdu   pravidlá   spravodlivého procesu, jeho postup nesignalizuje ani možnú kolíziu so základným právom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

K tvrdeniu sťažovateľov, že okresný súd postupoval v rozpore s § 14 vyhlášky č. 474/2012 Z. z., keď nezaznamenal priebeh odňatia detí pomocou technických zariadení a prostriedkov určených na zaznamenávanie zvuku a obrazu, je potrebné uviesť, že tieto skutočnosti   mali   byť   obsahom   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu.   Pokiaľ sťažovatelia tieto skutočnosti v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu neuviedli, nemôžu byť predmetom preskúmavania zo strany ústavného súdu vzhľadom na už citovaný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

b) K namietanému porušeniu čl. 141 ústavy

Sťažovatelia   tiež   žiadali,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutým   postupom a uznesením krajského súdu bol porušený čl. 141 ústavy.

Podľa   čl.   141   ústavy   v   Slovenskej   republike   vykonávajú   súdnictvo   nezávislé a nestranné súdy (odsek 1). Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych   orgánov   (odsek   2).   Článok   141   ústavy   neupravuje   žiadne   konkrétne   základné práva, resp. iné individuálne práva, o porušení ktorých ústavný súd rozhoduje v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   aj   v   tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľov   pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

c) K namietanému porušeniu práv sťažovateľa 2 a sťažovateľky 3 podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo   súkromnými   zariadeniami   sociálnej   starostlivosti,   súdmi,   správnymi   alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob   vypočutia   musí   byť   v   súlade   s   procedurálnymi   pravidlami   vnútroštátneho zákonodarstva.

Podľa čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému   zasahovaniu   do   svojho   súkromného   života,   rodiny,   domova   alebo korešpondencie ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť.

Podľa čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa dieťa má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 3 ods.   1 a 2,   čl.   12 ods.   1 a 2 a čl. 16 Dohovoru   o právach   dieťaťa, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu už uvedených práv sťažovateľa 2 a sťažovateľky 3 zakotvených v Dohovore o právach dieťaťa.

Je potrebné uviesť, že názor maloletých sťažovateľov a ich záujem mal primárne skúmať súd, ktorý rozhoduje o exekučnom titule, a nie súd, ktorý rozhoduje iba o výkone už vykonateľného rozhodnutia. Ak názor a záujem detí nebol súdom zisťovaný, je potrebné, aby tieto okolnosti namietala sťažovateľka 1 v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Pokiaľ príslušný súd názor maloletých detí nezistí a neprihliadne na ich záujem, v takomto prípade by bolo možné uvažovať o prípadnom porušení práv sťažovateľa 2 a sťažovateľky 3 zaručených Dohovorom o právach dieťaťa.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

V závere považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že na základe uznesenia okresného súdu mali byť deti odňaté sťažovateľke a odovzdané otcovi iba 28. marca 2012 o 16.00 h. K realizácii samotného odňatia detí sťažovateľke a ich odovzdaniu otcovi reálne nedošlo, a to z dôvodu, že samotný okresný súd cestou vyššej súdnej úradníčky od výkonu rozhodnutia upustil. Uznesenia okresného súdu a krajského súdu tak nemali reálny dosah na základné práva sťažovateľov, ktorých porušenie v sťažnosti namietali.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľov uplatnenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2012