znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 537/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. S., B., zastúpeného spoločnosťou F., s. r. o., B., konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   doc.   JUDr.   B.   F.,   PhD.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 202/2010 a jeho uznesením zo 16.   decembra   2010   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Co 49/2011 a jeho rozsudkom zo 17. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Mgr. A. S. p r i j í m a na ďalšie konanie.

2.   Návrhu   na   odklad   vykonateľnosti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 8 Co 49/2011-224 zo 17. júla 2012 n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2012 doručená sťažnosť Mgr. A. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou F., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta doc.   JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 202/2010 a jeho uznesením zo 16. decembra 2010 (ďalej   len   „uznesenie   zo   16.   decembra   2010“)   a   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   49/2011 a jeho rozsudkom zo 17. júla 2012 (ďalej len „rozsudok zo 17. júla 2012“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 4 C 114/05-126 z 22. mája 2007 (ďalej len „rozsudok okresného   súdu“)   v   konaní   o   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov (ďalej   len   „BSM“)   po   rozvode   ich   manželstva,   ktorého   účastníkmi   sú   sťažovateľ   ako navrhovateľ   a   jeho   bývalá   manželka   ako   odporkyňa, „vyporiadal   masu   tvoriacu   BSM účastníkov tak, že z vecí účastníkov v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov prikázal do výlučného vlastníctva navrhovateľa hnuteľné veci uvedené vo výroku rozsudku spolu v hodnote 27.000,- Sk a nehnuteľnosť – byt... a do výlučného vlastníctva odporkyne prikázal hnuteľné   veci   uvedené   vo   výroku   rozsudku   spolu   v   hodnote   16.500,-   Sk   s   tým,   že navrhovateľ je povinný titulom finančného vyrovnania BSM zaplatiť odporkyni 759.000,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia...“.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   v   ktorom   žiadal „rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmeniť   tak,   aby   súd   vyporiadal   hnuteľné   veci   a   byt prikázaním do vlastníctva účastníkov tak, ako bolo rozhodnuté súdom prvého stupňa, avšak bez   poskytnutia   výplaty   odporkyni   z   predmetného   bytu   tvoriaceho   predmet   ich   BSM. Namietal,   že   výrok   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ukladajúci   mu   povinnosť   zaplatiť odporkyni   sumu   759.000,-   Sk   titulom   finančného   vyrovnania   BSM,   je   výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci...“.

Krajský súd ako odvolací súd rozsudkom č. k. Co 387/2007-177 z 9. marca 2010 (ďalej   len   „rozsudok   z   9.   marca   2010“)   zmenil   rozsudok   okresného   súdu „v   časti finančného vyporiadania BSM tak, že navrhovateľovi uložil zaplatiť povinnosť odporkyni sumu 174,27 EUR (5.250,- Sk) do troch dní a v časti, ktorou bola účastníkom uložená povinnosť   zaplatiť   na   účet   súdu   trovy   konania   zmenil   tak,   že   navrhovateľovi   uložil povinnosť   zaplatiť   na   účet   súdu   prvého   stupňa   súdny   poplatok   v   sume   1.620,20   EUR a odporkyni sumu 21,66 EUR a vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.   O   náhrade   trov   konania   rozhodol   tak,   že   žiadny   z   účastníkov   nemá   právo na náhradu trov odvolacieho konania.“.

V   odôvodnení   rozsudku   z   9.   marca   2010   krajský   súd „poukázal   na   to,   že   pri vyporiadaní masy BSM sa vychádza zo zásady rovnosti podielov, avšak zákon pripúšťa výnimky   z   tejto   zásady,   ktoré   umožňujú   podiely   určiť   aj   iným   pomerom   (napr. s prihliadnutím   na   to,   ako   sa   každý   z   manželov   zaslúžil   o   nadobudnutie   a   udržanie spoločných vecí a pod.), a to vtedy, ak na základe vykonaného dokazovania predovšetkým navrhnutým   účastníkmi,   je   skutkový.   stav   zistený   tak,   že   je   jednoznačne   možné   z   neho vyvodiť   odôvodnenosť   tejto   nerovnosti.   Dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade sa o nadobudnutie   predmetného   bytu   zaslúžil   výlučne   navrhovateľ   a   táto   skutočnosť odôvodňuje určenie nerovnakých podielov účastníkov na tejto spoločnej veci v zmysle § 150 O. s. p., resp., že z tejto nehnuteľnej veci patriacej do masy BSM nie je navrhovateľ povinný vyplatiť finančnú náhradu odporkyni, keďže odporkyňa sa žiadnym spôsobom nepričinila o nadobudnutie   predmetného   bytu.   Poukázal   na   to,   že   byt...   účastníci nadobudli   počas trvania manželstva kúpou, ku ktorej došlo po predchádzajúcej výmene s 3-izbovým bytom, ktorý   nadobudol   navrhovateľ   pred   uzavretím   manželstva   prevodom   členských   práv od Ing. O.   L.   na   základe   zmluvy   z 9.   5.   1996   za   sumu   700.000,-   Sk,   ktorá   suma predstavovala pôžičku poskytnutú navrhovateľovi jeho otcom, keď prevod členských práv k bytu sa v bežnej praxi uskutočňoval len výplatou členského podielu, a teda navrhovateľ vložil do spoločného majetku svoj členský podiel, ktorý mal v stavebnom bytovom družstve B., ako aj svoje finančné prostriedky v sume 33.580,- Sk, ktoré boli použité na kúpu bytu... v B. Uviedol, že vzhľadom na tieto skutočnosti by priznanie náhrady odporkyni za predmetný byt bolo v rozpore so zásadami vyporiadania BSM uvedenými v ustanovení § 150 Obč. zák. a taktiež v rozpore s dobrými mravmi, keď je nesporné, že odporkyňa sa o nadobudnutie tohto bytu žiadnym spôsobom nepričinila. Vzhľadom na to uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť   odporkyni   sumu   predstavujúcu   rozdiel   hodnoty   prikázaných   hnuteľných   vecí navrhovateľovi oproti hodnote prikázaných hnuteľných vecí odporkyni...“.

Na   dovolanie   odporkyne   najvyšší   súd   v   dovolacom   konaní   uznesením zo 16. decembra 2010 zrušil zmeňujúci rozsudok krajského súdu z 9. marca 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v uznesení zo 16. decembra 2010 dospel k záveru, že „rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v otázke tzv. prínosu navrhovateľa do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov v spojení s otázkou nerovných podielov pri ich vyporiadaní. Uviedol, že podľa jeho názoru je pre úvahu o (ne) rovnosti podielov   významné,   ako   sa   každý   z   účastníkov   v   priebehu   manželstva   staral   o   rodinu (spoločnú   domácnosť,   či   uspokojovanie   spoločných   potrieb)   a   ako   sa   zaslúžil o nadobudnutie   a   udržanie   spoločných   vecí.   V   tomto   ohľade   však   nemožno   považovať za relevantné, čím a v akej výške každý z manželov prispel na zabezpečenie spoločného majetku zo svojho oddeleného majetku, bez ohľadu na to, či ho mal manžel v dobe pred vznikom bezpodielového spoluvlastníctva alebo ho získal napr. dedením alebo darovaním za trvania manželstva. Ustanovenie § 150 Obč. zák. takú situáciu totiž rieši stanovením práva manžela požadovať, aby mu bolo uhradené, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok. Stanovenie   nerovnosti   (disparity)   vo   veľkosti   podielov   manželov   po   zániku   ich bezpodielového spoluvlastníctva je iným hľadiskom (zásadou) dôležitým pre vyporiadanie spoločného   majetku   než   je   stanovenie   výšky   tzv.   prínosu   jedného   z   manželov do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, t. j. stanovenie čiastky, ktorá by mu mala byť nahradená zo spoločného majetku manželov a ktorej výška sa potom premietne v čiastke stanovenej na záverečné vyrovnanie medzí manželmi. Tieto hľadiská (zásady vyporiadania) nemožno zamieňať ani zmiešavať.

K   otázke   tzv.   prínosu   jedného   z   manželov   do   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov, Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí uviedol, že nepochybne prínosom   jedného   z   manželov   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   t.   j.   tým, čo tento   manžel   vynaložil   na   spoločný   majetok   a čo   má   právo   požadovať,   aby   mu zo spoločného majetku bolo uhradené, možno považovať nielen peniaze, ktorými prispel na zabezpečenie alebo zhodnotenie spoločnej veci, ale i hodnotu jeho majetku, ktorá bola použitá k rovnakému účelu. Výlučný členský podiel niektorého z manželov, ktorý použil na získanie iného družstevného bytu pre oboch manželov, predstavuje tiež majetok, ktorý bol vložený z oddeleného majetku na spoločný majetok manželov – na ich spoločný členský podiel   v   stavebnom   bytovom   družstve,   v   prípade,   ak   by   patril   do   ich   bezpodielového spoluvlastníctva k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V prejednávanej veci však   predmetom   bezpodielového   spoluvlastníctva   účastníkov   konania   nie   je   spoločný členský podiel v bytovom družstve, ale spoločná nehnuteľnosť – byt.“.

Krajský   súd   po   vrátení   veci   najvyšším   súdom   opätovne   rozhodol   a   s   poukazom na záväznosť právneho názoru najvyššieho súdu v jeho uznesení zo 16. decembra 2010 pre opätovné   rozhodovanie   krajského   súdu   o   odvolaní   sťažovateľa   svojím   rozsudkom zo 17. júla 2012 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   ním   označených   základných   a   iných   práv   postupom a uznesením najvyššieho súdu zo 16. decembra 2010 a postupom a rozsudkom krajského súdu zo 17. júla 2012 v dôsledku aplikácie ústavne nekonformného a arbitrárneho právneho názoru „v otázke tzv. prínosu navrhovateľa do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov v spojení s otázkou nerovných podielov pri ich vyporiadaní“, ktorý bol vyslovený najvyšším súdom a ktorým bol krajský súd viazaný.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 202/2010 a jeho uznesením zo 16. decembra 2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 49/2011 a jeho rozsudkom zo 17. júla 2012, zrušil uznesenie najvyššieho súdu zo 16. decembra 2010 a rozsudok krajského súdu zo 17. júla 2012   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   najvyššiemu   súdu,   priznal   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľ zároveň   navrhol, aby ústavný súd rozhodol   o   odklade vykonateľnosti rozsudku krajského súdu zo 17. júla 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a zistil, že to tak nie je.

Z   uvedených   dôvodov   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode   1 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

K návrhu sťažovateľa   na odklad vykonateľnosti   namietaného rozsudku   krajského súdu zo 17. júla 2012 ústavný súd uvádza, že podľa § 52 ods. 1 zákona o ústavnom súde podanie   sťažnosti   nemá odkladný   účinok.   Podľa   §   52   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde ústavný   súd   môže   na   návrh   sťažovateľa   rozhodnúť   o   dočasnom   opatrení   a   odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia   alebo   iného   zásahu   neznamenal   pre   sťažovateľa   väčšiu   ujmu,   než   aká   môže vzniknúť   iným   osobám   pri   odložení   vykonateľnosti;   najmä   uloží   orgánu,   ktorý   podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva alebo slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne   zdržali   oprávnenia   im   priznaného   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom.

Podľa názoru ústavného súdu nie sú dané dôvody na vyhovenie tomuto návrhu.

Ústavný   súd   preto   o   návrhu   sťažovateľa   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého rozsudku krajského súdu zo 17. júla 2012 rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2012