znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 536/2015-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 25. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček, vo veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   26   ods.   1   a 2   a čl.   46 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Sž 24/2013 z 26. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MAC   TV,   s. r. o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 29. júna 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 24/2013 z 26. marca 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“). Podaním doručeným ústavnému súdu 30. júla 2015 sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila.

2. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) oznámila sťažovateľke začatie správneho konania oznámením vo veci možného porušenia povinnosti podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“), ktoré podľa rady malo spočívať v tom,   že   sťažovateľka   na   programovej   službe   JOJ   PLUS   odvysielala   krátke   upútavky na programy a oznámenia o vlastnom programe v podobe textových informácií, ku ktorým nesprávne   uplatnila   jednotný   systém   označovania   programov.   Rozhodnutím rady č. RP/069/2013 z 10. septembra 2013 bola sťažovateľke uložená pokuta v sume 5 000 € pre porušenie § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii. Proti uvedenému rozhodnutiu rady sa sťažovateľka odvolala. O jej odvolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 Sž 24/2013 z 26. marca 2015 tak, že potvrdil rozhodnutie rady.

3. Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jej v petite sťažnosti označené práva podľa ústavy a dohovoru, a v podstatnej časti svojej argumentácie uvádza:

«...   k   zásahu   a   porušeniu   práva   sťažovateľky   došlo   postupom   najvyššieho   súdu v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady a zamietol odvolanie proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady tým, že najvyšší súd: (i)   považoval   nevykonanie   dôkazu,   a/resp.   absenciu   vyhotovenia   zápisnice o vykonaní   dôkazu   zo   strany   Rady   (absencia   riadneho   zistenia   skutkového   stavu   veci a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu, ktorý bol zákonný a nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady; a

(ii)   uzavrel   (potvrdil),   že   došlo   k splneniu   podmienok   predpokladaných   ústavou na obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky.

...   nevykonanie   jediného   dôkazu   v   konaní   v   súlade   so   zákonom   a/   alebo nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym poriadkom je vážnym zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu.

Rovnako...   obmedzenie   slobody   prejavu   bez   existencie   legitímneho   dôvodu vychádzajúceho   z   ustanovenia   článku   26   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   bez existencie proporcionality (nevyhnutnosti v demokratickom štáte), je možné považovať za vážny zásah do práva na slobodu prejavu sťažovateľky.

... najvyšší súd obmedzil slobodu prejavu sťažovateľky bez toho, aby vôbec Rada jasne, určito a zrozumiteľne existenciu takýchto dôvodov uviedla v odôvodnení rozhodnutia Rady, pričom ani najvyšší súd tento nedostatok neodstránil uvedením vlastných dôvodov odôvodňujúcich splnenie podmienok na obmedzenie slobodu prejavu sťažovateľky a navyše arbitrárne   poukázal   na   skutočnosť,   že   tieto   dôvody   neskúmal   nakoľko   už   samotný zákonodarca   považoval   za   naliehavú   spoločenskú   potrebu   obmedziť   slobodu   prejavu predmetným ustanovením....

Rada   vo   svojom   oznámení   o   začatí   správneho   konania,   ako   aj   v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podkladmi (dôkazmi) pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú:... záznamy z vysielania programovej služby; a... prepis/popis skutkového stavu;...   Sťažovateľka   v   odvolaní   proti   rozhodnutiu   Rady   namietala   najmä   skutočnosť, že z administratívneho   spisu   jednoznačne   vyplýva,   že   Rada   buď   (i)   nevykonala   vyššie špecifikované dôkazy vôbec; alebo (ii) ich nevykonala v súlade so Správnym poriadkom, hoci z rozhodnutia Rady vyplýva, že je postavené výlučne na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne len na základe vykonania uvedených dôkazov zákonným spôsobom... Najvyšší   súd...   tento   odvolací   dôvod   sťažovateľky   nepovažoval   za   dôvodný a v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol...,   že   nevykonanie   dôkazov   a nevyhotovenie zápisnice nie je takým porušením zákona, ktoré by malo vplyv na zákonnosť rozhodnutia Rady. Sťažovateľka uvádza, že v prípade, ak z rozhodnutia Rady vyplýva, že rozhodnutie Rady je postavené na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne vykonaním obrazovo- zvukového   záznamu   (resp.   ak   Rada   uvádza,   že   sa   „oboznámila   s   podkladmi pre rozhodnutie“) je potom nevyhnutné, aby z obsahu správneho spisu bolo možné učiniť spoľahlivý   záver   o   tom,   že   členovia   Rady   (každý   člen   Rady,   ktorý   hlasoval   o uložení sankcie) sa oboznámili s obsahom obrazovo-zvukového záznamu, tzn. že skutočne vzhliadli zvukovo-obrazový záznam.

...   vykonanie   takéhoto   dôkazu   je   možné   preukázať   výlučne   len   formou   zápisnice o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku.

Ak   Rada   (jej   členovia)   vykonala   dôkaz   (vzhliadla   obrazovo-zvukové   záznamy), tzn. obhliadla   dôkaz, tak o tomto úkone (vykonaní dôkazu) musí byť spísaná zápisnica s náležitosťami podľa ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.

Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu je štandardný spôsobom, akým členovia Rady   môžu   získať   priame   a   nesprostredkované   povedomie   o   skutočnom   obsahu odvysielaného   spotu.   Takýto   dôkazný   prostriedok   (ohliadku)   nie   je   možné   nahradiť analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na vec, navyše nie nestranným....

Sťažovateľka má v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali....

V prípade, ak Rada uvádza, že sa oboznámila s podkladmi pre vydanie rozhodnutia Rady   vo   forme   vzhliadnutia   obrazovo-zvukových   záznamov,   mala   o   vykonaní   takýchto dôkazov   spísať   zápisnicu   s   náležitosťami   podľa   §   22   ods.   2   a   3   Správneho   poriadku. Absenciu zápisnice nie je možné zhojiť ani poukazom na „prepis/popis“ skutkového stavu ani prepis uvedený v odôvodnení rozhodnutia Rady, nakoľko tieto nemajú charakter a obsah nespĺňa zákonom stanovené náležitosti zápisnice o vykonaní dokazovania.

V prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu (vzhliadnutí   obrazovo-zvukového   záznamu)   a   v   odôvodnení   rozhodnutia   Rady   Rada opakovane poukazuje   na skutočnosť,   že sa so záznamami   oboznámila,   ide   o podstatné porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť rozhodnutia Rady.

V   konaní   o   správnom   delikte,   ktorého   skutková   podstata   spočíva   v   porušení povinnosti   pri   vysielaní   programu,   je   obrazovo-zvukový   záznam   posudzovanej   časti vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy Rada nevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto musí byť vykonaný riadnym procesným spôsobom.»

4.   Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   na   slobodu   prejavu a na slobodné rozširovanie informácií garantovaných ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom   sťažovateľka   uviedla,   že «síce   bol   zásah   do   jej   slobody   prejavu   vykonaný na základe   zákona   (§   35   ods.   3;   §   36   ods.   2   Zákona   o   vysielaní),   avšak   tento   zásah nesledoval žiaden legitímny cieľ a ani nebol proporcionálny (nevyhnutný v demokratickej spoločnosti)...

Je... arbitrárne a svojvoľné, že najvyšší súd sa bez ďalšieho stotožnil s legitímnym cieľom Rady, ktorá ho veľmi neurčito vo svojom rozhodnutí... uviedla ako právo rodičov, prípadne iných vychovávateľov dieťaťa „rozhodnúť sa na základe odvysielanej informácie, či ponechajú svoje maloleté dieťa pred televíznou obrazovkou...“

... článok 26 ods. 4 Ústavy SR a článok 10 ods. 2 Dohovoru predstavuje limitačnú klauzulu pre orgán verejnej moci ako aj všeobecný súd, ktorú nemôže prekračovať a to ani v prípade   ak   by   akékoľvek   ustanovenie   zákona   (napr.   20   ods.   4   Zákona   o   vysielaní) im dávalo kompetenciu nad jeho aplikovaním a vynucovaním.

Nakoľko predmetné ustanovenia Ústavy SR a Dohovoru neuvádzajú ochranu práva rodičov   a   vychovávateľov   dieťaťa   „rozhodnúť   sa,   ktoré   programy   sú   vhodné pre maloletých“ ako možný dôvod pre obmedzenie slobody prejavu a tento „dôvod“ nie je možné   s   ohľadom   na   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutie   Rady   ako   aj   rozhodnutia najvyššieho súdu subsumovať ani pod jednu zo 4 limitačných klauzúl čl. 26 ods. 4 Ústavy SR,   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktoré   potvrdilo   rozhodnutie   Rady   je   nezákonné, vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a predstavuje tak protiústavný zásah do slobody prejavu sťažovateľky.».

5. Podľa sťažovateľky «Zo skutkového stavu veci je zrejmé, že legitímnym cieľom pri uplatňovaní § 20 ods. 4 Zákona o vysielaní bude prevažne ochrana mravnosti.

Zo skutkového stavu je však taktiež jednoznačne zrejmé, že Radou identifikované konanie sťažovateľky, ktorým svoju slobodu prejavu zneužila na zásah do „mravnosti“ divákov   nebolo   spôsobilé   svojou   povahou   aktivovať   meritórne   uvažovanie   o   zásahu do mravnosti divákov a už vôbec nie dostať sa do kolízie s konkrétnym verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy alebo čl. 10 ods. 2 dohovoru, ktorého ochrana by si vyžadovala intervenciu štátu...

Hoci   teda   formálno-právne   existuje   zákonom   (vyhláškou)   stanovená   povinnosť označovať všetky zložky programovej služby grafickým symbolom, jej konkrétna aplikácia a vynucovanie zo strany Rady už naráža na ústavnú limitačnú klauzulu. Existencia jedného z dôvodov limitačnej klauzuly sa následne musí skúmať nie len formálno-právne, ale najmä po   obsahovej   stránke   konkrétneho   konania   sťažovateľky,   tzn.   od   samotného   obsahu odvysielaných informácií.

Nakoľko   odvysielané   informácie   obsahovali   len   „neškodné“   časti   (upútavky) na neskôr vysielaný program a len textové informácie o názve a čase vysielania programu, z hľadiska obsahu ani nemohli vzbudiť uvažovanie o tom, že ohrozujú mravnosť.

Z   uvedeného   dôvodu   neexistoval   legitímny   cieľ   na   obmedzenie   slobody   prejavu sťažovateľky   a   rozhodnutie   Rady   aj   najvyššieho   súdu   tak   slobodu   prejavu   sťažovateľky obmedzili bez právneho dôvodu.».

6.   Keďže   podľa   sťažovateľky   samotný   zásah   nesmeroval   k   ochrane   niektorého z legitímnych cieľov špecifikovaných v čl. 26 ods. 4 ústavy, resp. v čl. 10 ods. 2 dohovoru, na základe ktorých je možné obmedziť slobodu prejavu, je bez právneho významu ďalej sa zaoberať   skúmaním   proporcionality   tohto   zásahu.   Aj   napriek   uvedenému   konštatovaniu sťažovateľka   aplikáciou   testu proporcionality dospela k   záveru,   že obmedzenie   slobody prejavu   na   základe   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   nebolo   proporcionálne (nevyhnutné v demokratickej spoločnosti). V závere sťažnosti sťažovateľka na margo úlohy orgánov   štátu   vo   vzťahu   k   posudzovaniu   slobody   prejavu   a   zásahov   štátu   poukázala na závery nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18. decembra 2014, ktorý je najnovšou   judikatúru   vo   veci   aplikácie   ustanovení   zákona   o   vysielaní   a   retransmisii vo vzťahu k právu masmédií na slobodu prejavu.

7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a jej práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   zruší   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konania.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom tohto orgánu   a základným právom, porušenie ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

11.   Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   navrhovaného   petitu   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na slobodu prejavu a základného práva slobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum   zákonnosti   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ktorým   najvyšší   súd   potvrdil podľa § 250q   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   napadnuté   rozhodnutie   rady, keď v rozsahu   sťažovateľkou   vymedzených   dôvodov   nezistil   pochybenie   pri   aplikovaní relevantných zákonných ustanovení.

12. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať   na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach   ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa   čl.   10   ods.   2   dohovoru   výkon   slobôd   podľa   odseku   1,   pretože   zahŕňa aj povinnosť   aj   zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam, obmedzeniam   alebo   sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo   práv   iných,   zabráneniu   úniku   dôverných   informácií   alebo   zachovania   autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.

13. Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné   posudzovať   spoločne.   Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil, že obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy),   ako   aj   práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

15.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaniach,   ktoré   im   predchádzali   alebo v samotných rozhodnutiach, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS   5/00,   I. ÚS   17/00)   a   tiež   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené   v   inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov.

16. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a argumentáciu sťažovateľky   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov najvyššieho súdu.

17. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatuje, že najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky, ktoré tvoria   aj   jej   sťažnostnú   argumentáciu,   a   svoje   závery   dostatočne   odôvodnil, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

«Úlohou   senátu   najvyššieho   súdu   v   posudzovanej   veci   bolo   postupom podľa ustanovení   tretej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   preskúmať zákonnosť   postupu   a   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   odporkyne,   ktorým   rozhodla, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z... Podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej   služby   na   požiadanie   povinní   na   ochranu   maloletých   zaviesť   a   uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu.

Podľa § 6 ods. 5 JSO, programy alebo iné zložky televíznej programovej služby klasifikované   ako   nevhodné   pre   vekovú   skupinu   maloletých   do   7   rokov,   do   12   rokov, do 15 rokov alebo nevhodné a neprípustné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov a programy   alebo   iné   zložky   televíznej   programovej   služby   klasifikované   ako   vhodné pre vekovú skupinu maloletých do 7 rokov, od 7 rokov, do 12 rokov, od 12 rokov alebo od 15 rokov sa označujú grafickým symbolom jednotného systému označovania po celý čas vysielania týchto programov alebo iných zložiek televíznej programovej služby v pravom alebo ľavom hornom rohu televíznej obrazovky. Upútavka k programu sa označí totožným grafickým symbolom ako samostatný program....

Podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2013, rada   uloží   pokutu   vysielateľovi   televíznej   programovej   služby   okrem   vysielateľa prostredníctvom   internetu   od   663   eur   do   66   387   eur...,   ak   nezabezpečil   klasifikáciu a označenie programov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 4).

Najvyšší   súd   po   oboznámení   sa   so   spisovým   materiálom   vrátane   priloženého záznamu programu (§ 250q ods. 1 veta druhá O. s. p.) v súlade s názorom odporkyne mal za to,   že   neoznačenie   upútavky   na   programy   a   neoznačenie   informácie   o   svojej programovej ponuke prostredníctvom oznámení o svojom vlastnom programe vo forme textových informácií symbolom JSO, naplnilo kritériá stanovené v JSO.

Z uvedeného podľa názoru najvyššieho súdu nesporne vyplýva, že navrhovateľka porušila povinnosť jej danú z ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. pretože nesprávne uplatnila JSO. Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno opomínať, že maloletí sú najnáchylnejšou   a   najcitlivejšou   skupinou   na   preberanie   vonkajších   vplyvov   a   vzorov pri formovaní vlastného individuálneho rebríčka hodnôt, zvlášť z masmédií.

K námietke navrhovateľky týkajúcej sa k prepisu/popisu posudzovaného programu, senát   najvyššieho   súdu   uvádza,   že   odporkyňa   vyhotovila   takýto   prepis   zo   záznamu vysielania pre účely správneho konania. S týmto navrhovateľku v rámci administratívneho konania oboznámila a poskytla jej možnosť vyjadriť sa k obsahu prepisu vysielania, ako k podkladu pre rozhodnutie, o čom svedčí i opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní č. 258-PLO/O-3203/2013 zo dňa 13. 08. 2013 a ktorá je súčasťou   pripojeného   administratívneho   spisu,   pričom   však   navrhovateľka   v   rámci správneho konania nenamietala konkrétne rozpory predmetného prepisu/popisu vysielania so záznamom vysielania posudzovaného programu. Čo sa týka námietky navrhovateľky, že oboznámenie   sa   s obsahom   záznamu je   vlastne   vykonanie dôkazu ohliadkou   a bolo povinnosťou odporkyne spísať o vykonaní dôkazu ohliadkou podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku zápisnicu, najvyšší súd uvádza, že v žiadnom prípade nie je možné považovať vzhliadnutie záznamu za vykonanie dôkazného prostriedku ohliadkou. Dôkazný prostriedok

- ohliadka je oboznámenie sa s vonkajšími znakmi hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, nejde však o oboznámenie sa s jej obsahom, ako v prípade záznamu z vysielania.

K námietke navrhovateľky týkajúcej sa porušenia zásady proporcionality a údajnej diskriminácie navrhovateľky najvyšší súd má za to, že keďže je stanovená povinnosť uvedená v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., zákonodarca dal jednoznačne najavo naliehavú spoločenskú   potrebu   pre   označovanie   programov   v   televíznom   vysielaní   podľa   vekovej vhodnosti. Pokiaľ ide o zásadu proporcionality, odporkyňa sa dostatočne vysporiadala s touto námietkou a je potrebné zdôrazniť, že existuje naliehavá spoločenská potreba na uplatňovanie JSO, pretože rodič musí mať právo rozhodnúť sa podľa určitých kritérií, ktoré programy sú, alebo nie sú vhodné pre maloletých. Porovnávanie uvedeného porušenia JSO s   prostredím   internetu,   kde   takáto   regulácia   zabezpečená   zo   strany   štátu   absentuje, považuje za najvyšší súd za bezvýznamné.

Najvyšší   súd   sa   tiež   nemôže   stotožniť   ani   s   interpretáciou   pojmov   „upútavka“ a „oznámenie   o   vlastnom   programe“   zo   strany   navrhovateľky.   Oznámením   o   vlastnom programe   formou   textových informácií, vysielateľ   len informuje divákov o   plánovanom vysielaní vybraných programov. Divákovi sú za týmto účelom sprostredkované informácie o názve vybraných programov, ako aj o dni a presnom čase ich odvysielania. Je preto dôležité, aby divák vedel, pre akú vekovú skupinu maloletých je program nevhodný.»

18. Ústavný súd z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

19.   Sťažovateľka   tiež   namietala,   že   napadnutým   rozsudkom   došlo   k   zásahu do jej práva na slobodu prejavu a práva na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru, keďže obmedzenie slobody prejavu v jej   prípade   nesledovalo   žiaden   legitímny   cieľ   a   nebolo   proporcionálne   (nevyhnutné v demokratickej spoločnosti). Ústavný súd v súvislosti s uvedenou námietkou konštatuje, že najvyšší   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   zrozumiteľne,   konzistentne   a   spôsobom súladným s ústavou vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky o porušení uvedených práv hmotného   charakteru,   predovšetkým   s   jej   odvolacou   námietkou   o   porušení   zásady proporcionality,   ako   aj   s   tvrdením   o   údajnej   diskriminácii   sťažovateľky.   Najvyšší   súd v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   konštatoval   dostatok   dôvodov   rozhodnutia   rady vo vzťahu   k   námietke   sťažovateľky   o   nesplnení   podmienky   proporcionality   obmedzenia slobody   prejavu,   pričom   zdôraznil   existenciu   naliehavej   spoločenskej   potreby na uplatňovaní   jednotného   systému   označovania   z   hľadiska   ochrany   maloletých,   čím sa jednoznačne   stotožnil   s   právnym   záverom   rady.   Ústavný   súd   už   judikoval aplikovateľnosť   jeho   ustáleného   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, aj na vzťah medzi rozhodnutím rady ako správneho orgánu a rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý bol výsledkom preskúmania rozhodnutia rady (III. ÚS 322/2011). Ústavný súd preto nepovažuje postup najvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil so závermi rady a odkázal na dostatočné dôvody jej rozhodnutia, za svojvoľný či arbitrárny.

20.   Podľa   ústavného   súdu   neobstojí   ani   námietka   sťažovateľky,   že   rada, ako aj najvyšší súd nedostatočne a nesprávne identifikovali legitímny cieľ, ktorého ochrana odôvodňuje obmedzenie jej práva na slobodu prejavu. Rada, ako aj najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach   jednoznačne   identifikovali   verejný   záujem   na   ochranu   maloletých pred nevhodným   obsahom   vysielania,   ktorému   zodpovedá   právo   rodičov   či   iných vychovávateľov rozhodnúť sa podľa určitých kritérií, ktoré programy sú alebo nie sú vhodné pre maloletých a ktoré zákonodarca výslovne uviedol aj v texte radou aplikovanej právnej normy (§ 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii). Námietka sťažovateľky o neexistencii legitímneho cieľa na obmedzenie jej slobody prejavu v súvislosti so zákonnou povinnosťou označovať programy podľa vekovej vhodnosti má podľa názoru ústavného súdu vo svojej podstate   charakter   námietky   nesúladu ustanovenia   §   20   ods.   4   zákona   o vysielaní   a retransmisii s   príslušnými   ustanoveniami   ústavy,   o   ktorej   ústavný   súd   podľa   svojej konštantnej judikatúry nemôže rozhodnúť v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy, keďže v tomto type konania vychádza z prezumpcie ústavnosti príslušných právnych noriem (m. m. napr. I. ÚS 259/07 alebo IV. ÚS 122/08). Z uvedeného tiež vyplýva, že ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma,   ktorú   všeobecné   súdy   aplikovali   (mali   aplikovať),   je v súlade   s   ústavou.   Súlad zákonov alebo ich častí s ústavou môže preskúmavať ústavný súd len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, pričom návrh na začatie tohto konania môžu podať len subjekty uvedené v čl. 130 ods. 1 ústavy, resp. § 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. napr. PL. ÚS 1/94, PL. ÚS 6/99, PL. ÚS 7/99 atď.).

21.   Pre   úplnosť   ústavný   súd   dodáva,   že   závery   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18.   decembra   2014 nemožno aplikovať   na prípad   sťažovateľky posudzovaný   v tomto   konaní   z dôvodu   rozdielnych   skutkových   okolností   prípadu sťažovateľky, ktoré boli predmetom posúdenia ústavného súdu v označenom konaní a ktoré vyplývali   z porušenia   inej   zákonom   o vysielaní   a   retransmisii   ustanovenej   povinnosti sťažovateľky.

22. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru, ústavný súd uvádza, že v čl. 12 ods. 1 ústavy sú zakotvené základné princípy a postuláty Slovenskej republiky, avšak nepredstavujú konkrétne základné práva alebo slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy domáhať. Obdobné platí aj vo vzťahu k čl. 1 dohovoru, ktorý vyjadruje záväzok vysokých zmluvných strán dodržiavať ľudské práva.

23.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   sťažovateľkou   namietaného   porušenia označených základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   sťažnosť   pri   jej   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2015