znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 535/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom   Mgr.   Pavlom   Antošom,   Námestie   sv.   Egídia   93,   Poprad, pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajskej prokuratúry v Prešove sp. zn. 1 Kn 479/14/7700 z 18. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e : I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 8. júna 2015 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len  ,,sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a   3   a   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len  ,,ústava“)   uznesením   Krajskej   prokuratúry   v Prešove sp. zn. 1 Kn 479/14/7700 z 18. marca 2015 (ďalej len,,krajská prokuratúra“ a,,uznesenie krajskej prokuratúry“).

2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľovi bolo uznesením   vyšetrovateľa   Prezídia   Policajného   zboru,   Národnej   kriminálnej   agentúry, národnej   protizločineckej   jednotky   zo   14.   októbra   2014   vznesené   obvinenie   pre   zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) Trestného zákona na skutkovom základe tam uvedenom.   Sťažovateľ   bol   následne   15.   októbra   2014   zadržaný   v zmysle Trestného poriadku   príslušníkmi   Pohotovostného   policajného   útvaru   Krajského riaditeľstva Policajného   zboru   Prešov   a uznesením   Okresného   súdu   Banská   Bystrica sp. zn. 0 Tp 115/2014 zo 16. októbra 2014 bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm.   b)   Trestného   poriadku   (kolúzna   väzba).   Otázka   ústavnosti   a   zákonnosti   vzatia a držania sťažovateľa vo väzbe však nebola predmetom jeho sťažnosti.

3.   Sťažovateľ   následne   vystupoval   v inom   trestnom   konaní   v   procesnej   pozícii oznamovateľa, na ktorom mali príslušníci Policajného zboru (bod 2 odôvodnenia uznesenia) spáchať   zločin   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   v súvislosti   s jeho   zadržaním, obmedzením osobnej slobody za použitia donucovacích prostriedkov a spôsobením zranení s dobou liečenia 3 až 5 dní, k čomu malo dôjsť pri zadržaní 15. októbra 2014. Uznesením vyšetrovateľa   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   sekcie   kontroly   a inšpekčnej služby,   úradu   inšpekčnej   služby,   odboru   inšpekčnej   služby   –   Východ   v Košiciach ČVS: SKIS-259/OISV-V-2014   z   28.   novembra   2014   bolo   oznámenie   sťažovateľa odmietnuté,   pretože   nebol   dôvod   na   začatie   trestného   stíhania.   Sťažnosť   sťažovateľa proti uzneseniu o odmietnutí jeho oznámenia bola ako nedôvodná zamietnutá uznesením krajskej prokuratúry napadnutej touto sťažnosťou na ústavnom súde.

4.   Sťažovateľ   v úvode   sťažnosti   zjavne   argumentuje   tak,   ako   keby   jeho   sťažnosť smerovala   proti   väzobným   rozhodnutiam   všeobecných   súdov,   keď   cituje   ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) týkajúce sa práva na slobodu a bezpečnosť, ako aj ustanovenia ústavy a Trestného poriadku týkajúce sa väzobného stíhania. V petite sťažnosti však navrhuje vyslovenie porušenia ním označených práv iba napadnutým uznesením krajskej prokuratúry, ktoré nebolo vydané v relevantnej súvislosti s jeho väzobným stíhaním. Až v závere sťažnosti sťažovateľ uvádza konkrétne skutočnosti,   ktoré   podľa   názoru   majú   zakladať   porušenie   jeho   práv   uznesením   krajskej prokuratúry. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že skutkový stav v otázke jeho zadržania nebol spoľahlivo zistený, keď neboli vypočuté zúčastnené strany (sťažovateľ a zasahujúci policajti),   ale   ani   prípadní   svedkovia   (obyvatelia   domu,   pred   ktorým   bolo   zadržanie realizované).   Ďalej   tvrdí,   že   vyšetrovateľ   sa   riadne   nevysporiadal   s listinnými   dôkazmi a tento nedostatok neodstránil ani prokurátor krajskej prokuratúry, ktorý sa len okrajovo vysporiadal so skutkovým stavom a vlastne nahrádzal nedostatky v postupe vyšetrovateľa. V závere svojej argumentácie sťažovateľ uvádza, že jeho práva boli porušené aj tým, že sa nemal možnosť oboznámiť s vyšetrovacím spisom aj napriek tomu, že uhradil vyčíslené náklady,   v   dôsledku   čoho   nemohol   kvalifikovane   odôvodniť   sťažnosť   proti uzneseniu o odmietnutí veci.

5.   V petite   sťažnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že uznesením krajskej prokuratúry boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ďalej žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a   rozhodnúť   o   väzbe   alebo   o   jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

9. V zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon o   prokuratúre“) prokurátor preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať   opatrenia   na   odstránenie   zistených   porušení,   ak   na   ich   vykonanie   nie   sú podľa osobitných   zákonov   výlučne   príslušné   iné   orgány.   Podľa   §   31   ods.   2   zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktoré   smeruje   k   tomu,   aby   prokurátor vykonal opatrenia   v   rozsahu   svojej   pôsobnosti,   najmä   aby   podal   návrh   na   začatie   konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

10. Podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytujú sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených   záujmov   (m.   m.   IV.   ÚS   158/03,   IV.   ÚS 80/03,   II.   ÚS   217/2010).   Podnet (opakovaný podnet) zakladá povinnosť prokurátora   aj nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať,   vybaviť   ho   a   spôsob   vybavenia   oznámiť   podnecovateľovi.   Použitie   týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy,   a   teda   i   podmienkou   konania   vo   veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).

11. Sťažovateľ netvrdil ani nepreukázal, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podal podnet podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre na preskúmanie zákonnosti uznesenia krajskej   prokuratúry   pri   rozhodovaní   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa o odmietnutí veci. Sťažovateľ nie je oprávnený vyberať si orgán verejnej moci, ktorý mu má poskytnúť ochranu označených porušení základných práv. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ, ak sa domnieva, že označené orgány činné v trestnom konaní porušili (ním označené) základné práva, nevyužil (hoci mohol a mal využiť) tie právne prostriedky, ktoré zákon   účinne   poskytuje   na   ochranu   práv   voči   rozhodnutiam   ním   označených   orgánov činných v trestnom konaní. Až po ich vyčerpaní by mohla prípadne vzniknúť, ak by boli splnené   aj   ostatné   ústavné   a   zákonné   predpoklady,   právomoc   ústavného   súdu   (princíp subsidiarity). Ak však tieto prostriedky nevyužil a za tejto procesnej situácie sa priamo obrátil na ústavný súd, jeho sťažnosť musela byť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

12.   Aj   keď   sťažnosť   bola   odmietnutá   pre   neprípustnosť,   ústavný   súd   nad   rámec uvedeného dodáva, že v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že právo fyzickej osoby   na   začatie   trestného   konania   proti   inej   osobe   na   základe   podaného   trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno   odvodiť   z   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   (II.   ÚS   42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Rovnako ani z čl. 6 dohovoru poškodenému nevyplýva v trestnom   konaní   právo   na   začatie   a   vedenie   trestného   stíhania   proti   niekomu [m. m. rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. v prípade Helmers v. Švédsko (rozsudok pléna z 29. 10. 1991, sťažnosť č. 1826/85, séria A, č. 212-A, ods. 29); v prípade Perezová v. Francúzsko (rozsudok Veľkej komory z 12. 2. 2004, sťažnosť č. 47287/99, ods. 70 a 71, ECHR 2004-I )].

13.   Napokon   ústavný   súd   uvádza,   že   pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1 až 3 ústavy uznesením krajskej prokuratúry, v tomto smere   sťažnosť   mohla   byť   odmietnutá   aj   pre   zjavnú   neopodstatnenosť,   keďže   týmto uznesením   sa   nerozhodovalo   o jeho   osobnej   slobode   ani   o jeho   stíhaní   či   zadržaní. Absentuje preto akákoľvek súvislosť medzi napadnutým uznesením krajskej prokuratúry a označenými základnými právami (m. m. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

14.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti, ktoré sú viazané   na   to,   že   sťažnosti   by   bolo   vyhovené   (priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2015