znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 535/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 13784/2013 až sp. zn. Rvp 13832/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave uvedenými v prílohe tohto uznesenia a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13784/2013 až sp. zn. Rvp 13832/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13784/2013.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. apríla 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich   práv podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v prílohe tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne v konaniach vedených   Okresným súdom Bratislava II, Okresným súdom   Bratislava III, Okresným súdom Bratislava V a Okresným súdom Pezinok (ďalej len „okresné súdy“), predmetom   ktorých   je   náhrada   majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.

Na   základe   skutočností   uvedených   sťažovateľkou   v   žalobných   návrhoch   okresné súdy   svojimi   rozhodnutiami   zaviazali   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých   bolo   jej   tvrdenie   o   nepodaní   námietky   zaujatosti,   krajský   súd   napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   uviedla,   že   napadnutými   uzneseniami krajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...“

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   napadnuté   uznesenia   založil   na   nesprávnom právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a Občianskeho súdneho poriadku. Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   tiež   poukázala   na   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorý v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodol o zrušení rozhodnutí súdu prvého stupňa.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 13784/2013   až   sp.   zn.   Rvp   13832/2013   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia. II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorými potvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané námietky   zaujatosti,   porušil   ňou   označené   práva,   pretože   ako   vyplýva z   jej   písomných podaní   v   konaniach   pred   okresným   súdom   ako   aj   z   odvolaní   proti   prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala, pričom okrem iného uviedla: „Žalobca   v   úvode   svojej   žaloby   uviedol   skutočnosti   preukazujúce   fakt,   že   inak   vecne a miestne   príslušný   okresný   súd   nemôže   vo   veci   konať,   pretože   jeho   sudcovia   sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenia okresného súdu v celom rozsahu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné súdy   nesprávne   posúdili   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomenia o skutočnostiach   týkajúcich   sa   okresných   súdov,   ktoré   majú   v   jej   právnych   veciach rozhodovať a súčasne sú orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupom spôsobili sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom   na ich   pomer k veci,   k účastníkom   alebo k ich   zástupcom   možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Krajský   súd v   odôvodnení   napadnutých   uznesení poukázal najmä na skutočnosť, že sťažovateľka vo svojich návrhoch na začatie konania žiadala o prikázanie jej vecí inému súdu prvého stupňa v obvode krajského súdu podľa § 12 ods. 1 OSP, pretože sudcovia jednotlivých   okresných   súdov   sú   podľa   sťažovateľky   vylúčení   z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania, a teda vzniesla námietky zaujatosti. Nutná delegácia je totiž vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14 OSP, a to buď z dôvodu účastníkom konania vznesenej námietky zaujatosti alebo na tom základe, že samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v   napadnutých   uzneseniach   primerane reagoval na námietky   sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti   uzneseniam okresného súdu. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého okresný súd určil výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov a tiež vec správne   právne   posúdil,   keď   citoval   tie   ustanovenia   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdnych   poplatkoch“).   Takisto   nie   je   žiadny dôvod   na   prehodnocovanie   námietok   sťažovateľky,   ktoré   súvisia   s   tým,   že   nemal   byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beian v. Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia   pôsobila   ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus, ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo   rovnakých   alebo   podobných veciach.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľky   považuje   za   potrebné zopakovať   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou   do   tej miery, že to má za následok porušenie základného práva   alebo   slobody.   Keďže   ale   ústavný   súd   v   prípade   napadnutých   uznesení   prejav svojvôle,   resp.   zjavnej   neodôvodnenosti   nezistil,   nepovažoval   v   danom   prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,   neznamená,   že   došlo   aj   k   porušeniu   jeho   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru.   Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu   a   za podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného   práva.   Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   dospel   k   záveru,   že   z   ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu   do   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   do   práva na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy v posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovali   a   aplikovali príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami a základným   právom   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   právom   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto   práv   po   prijatí   sťažností   na   ďalšie   konanie,   v   dôsledku   čoho   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   tohto   dôvodu   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľky   uvedenými   v   sťažnosti   (napr.   návrhom   na   odklad   vykonateľnosti rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013

Príloha k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 535/2013

Por. č. Sp.   zn.   sťažností   vedených

ústavným súdom (Rvp)Sp. zn. uznesení Krajského súdu v Bratislave

1.13784/20135 Co 63/2013 z 30. januára 2013

2.13785/20136 Co 519/2012 z 18. decembra 2012

3.13786/20133 Co 558/2012 z 20. decembra 2012

4.13787/20132 Co 372/2012 z 29. novembra 2012

5.13788/20139 Co 15/2013 z 31. januára 2013

6.13789/20135 Co 79/2013 z 6. februára 2013

7.13790/20135 Co 90/2013 z 11. februára 2013

8.13791/201314 Co 584/2012 z 8. januára 2013

9.13792/20139 Co 567/2012 z 30. novembra 2012

10. 13793/20139 Co 568/2012 z 30. novembra 2012

11. 13794/201314 Co 548/2012 z 29. novembra 2012

12. 13795/20133 Co 566/2012 z 20. decembra 2012

13. 13796/20135 Co 568/2012 z 31. januára 2013

14. 13797/201314 Co 677/2012 z 28. januára 2013

15. 13798/20133 Co 567/2012 z 30. novembra 2012

16. 13799/20136 Co 513/2012 z 18. decembra 2012

17. 13800/20135 Co 567/2012 z 20. novembra 2012

18. 13801/20139 Co 566/2012 z 30. novembra 2012

19. 13802/20135 Co 566/2012 z 31. januára 2013

20. 13803/201314 Co 598/2012 10. decembra 2012

21. 13804/20136 Co 510/2012 z 18. decembra 2012

22. 13805/201314 Co 564/2012 z 10. decembra 2012

23. 13806/20136 Co 587/2012 z 29. januára 2013

24. 13807/20135 Co 606/2012 z 31. januára 2013

25. 13808/20136 Co 619/2012 z 29. januára 2013

26. 13809/20136 Co 617/2012 z 29. januára 2013

27. 13810/20135 Co 664/2012 z 31. januára 2013

28. 13811/20139 Co 639/2012 z 31. januára 2013

29. 13812/20133 Co 586/2012 z 20. decembra 2012

30. 13813/20135 Co 638/2012 z 31. januára 2013

31. 13814/20135 Co 534/2012 z 31. januára 2013

32. 13815/20135 Co 542/2012 z 31. januára 2013

33. 13816/20135 Co 556/2012 z 31. januára 2013

34. 13817/201314 Co 600/2012 z 10. decembra 2012

35. 13818/20133 Co 554/2012 z 20. decembra 2012

36. 13819/20133 Co 665/2012 z 31. januára 2013

37. 13820/201314 Co 6/2013 z 11. februára 2013

38. 13821/20134 Co 492/2012 z 28. novembra 2012

39. 13822/20132 Co 360/2012 z 29. novembra 2012

40. 13823/20134 Co 503/2012 z 28. novembra 2012

41. 13824/20138 Co 517/2012 z 31. januára 2013

42. 13825/20134 Co 504/2012 z 28. novembra 2012

43. 13826/20134 Co 515/2012 z 28. novembra 2012

44. 13827/20135 Co 87/2013 z 11. februára 2013

45. 13828/20135 Co 91/2013 z 11. februára 2013

46. 13829/20133 Co 582/2012 z 20. decembra 2012

47. 13830/20139 Co 668/2012 z 31. januára 2013

48. 13831/20133 Co 584/2012 z 20. decembra 2012

49. 13832/20135 Co 61/2013 z 30. januára 2013