znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 534/2015-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   Tayyar   Bozkurt   –   KEBAB   servis, Topoľčianska 12,   Bratislava,   zastúpeného advokátkou JUDr.   Ľubicou   Balkovou, Cintorínska 21, Bratislava, vo veci namietaného porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 242/2013 z 28. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť sťažovateľa Tayyar Bozkurt – KEBAB servis o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 22. apríla 2015   doručená   sťažnosť   sťažovateľa   Tayyar   Bozkurt   –   KEBAB   servis   (ďalej   len,,sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 242/2013 z 28. januára 2015 (ďalej len,,krajský súd“ a,,rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa ako žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 30 000 € s prísl. Žalobca podal žalobu z titulu náhrady   nákladov   vynaložených   na   stavebné   úpravy,   ktoré   realizoval   sťažovateľ   ako nájomca nebytových priestorov vo vlastníctve žalovaného ako ich prenajímateľa. Náhrady vynaložených nákladov sa sťažovateľ domáhal po tom, ako žalovaný odstúpil od nájomnej zmluvy. Okresný súd Bratislava V rozsudkom sp. zn. 21 Cb 79/2011 zo 7. marca 2013 (ďalej   len  ,,okresný   súd“   a  ,,rozsudok   okresného   súdu“)   žalobu   sťažovateľa   zamietol a zaviazal   ho   na   náhradu   trov   konania   žalovanému.   Na   odvolanie   sťažovateľa   o veci rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

3. Sťažovateľ v sťažnosti predkladá ústavnému súdu rozsiahlu polemiku s právnymi závermi   krajského   súdu,   pričom   však   takmer   výlučne   ostáva   v rovine   podústavného (obyčajného)   práva.   V tomto   smere   opakovane   uvádza,   že   svoj   nárok   na   náhradu vynaložených nákladov za stavebné úpravy uplatňoval podľa § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka,   pričom   poukazuje   aj   na   aplikáciu   §   265   Obchodného   zákonníka   (zásady poctivého obchodného styku) a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (dobré mravy). Názor krajského   súdu   o prednosti   zmluvného   dojednania   v nájomnej   zmluve   pred   zákonnou úpravou považuje za svojvoľný a ústavne neprijateľný. Okrem tvrdenej svojvôle krajského súdu   sťažovateľ   namieta   aj   skutočnosť,   že   vyjadrenie   žalovaného   k jeho   odvolaniu   mu nebolo   doručené   na   vyjadrenie,   a taktiež   oneskorené   predloženie   veci   krajskému   súdu, v dôsledku čoho podľa jeho názoru vo veci nerozhodoval ,,zákonný senát“.

4. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu boli porušené. Zároveň žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov   konania.   Napokon   žiadal,   aby   ústavný   súd   vydal   dočasné   opatrenie   o odložení vykonateľnosti rozsudku krajského súdu.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje čl. 36 ods. 1 listiny.Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Obdobné právo zaručuje čl. 37 ods. 3 listiny.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Obdobné právo zaručuje čl. 38 ods. 1 listiny.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto zákonného ustanovenia návrhy   vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Porušenie týchto práv sťažovateľ vyvodzuje z toho, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu proti rozsudku okresného súdu, a z toho, že okresný súd nepredložil vec krajskému súdu ako súdu odvolaciemu   súdu   bez   zbytočného   odkladu   po   tom,   ako   všetkým   účastníkom   uplynula lehota   na   podanie   odvolania   a vyjadrenia   k nemu.   Pokiaľ   však   ide   o tieto   námietky sťažovateľa,   ústavný   súd   konštatuje,   že   na   prerokovanie   sťažnosti   v tejto   časti   nemá právomoc.

8. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd preto môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať   jeho   sťažnosťou   iba   vtedy,   ak   sa   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany   toho   základného   práva   alebo   slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

10. Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“) dovolanie je   prípustné   proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa   §   237   písm.   g)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

11. Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že skutočnosti, ktoré   majú   zakladať   porušenie   označených   práv   sťažovateľa,   sú   subsumovateľné pod zákonné   ustanovenia   zakladajúce   prípustnosť   dovolania,   čomu   napokon   zodpovedá aj judikatúra Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky.   Ako   príklad   možno   poukázať na jeho uznesenia sp. zn. 2 Cdo 209/2014 z 28. augusta 2014 či sp. zn. 5 Cdo 200/2010 z 9. novembra 2010, kde konštatoval, že nedoručenie procesného vyjadrenia k odvolaniu je vadou,   ktorá   zakladá   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f) OSP.   Pokiaľ   ide o námietku sťažovateľa, že nie bezodkladným predložením veci odvolaciemu súdu došlo k porušeniu označených práv, ústavný súd konštatuje, že akokoľvek sa táto námietka javí nedôvodnou (vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa bolo okresnému súdu doručené 7. júna 2013 a 1. júla 2013 bol spis už na krajskom súde), posúdenie jej relevancie spadá do právomoci dovolacieho súdu v zmysle citovaného § 237 písm. g) OSP.

12. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Keďže proti napadnutému rozsudku krajského súdu   ako   súdu   odvolacieho   bolo   možné   zo   sťažovateľom   tvrdených   pochybení   podať dovolanie, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie a rozhodnutie.

13.   K namietanému   porušeniu základného   práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom krajského súdu z dôvodu tvrdenej svojvôle a ústavne neakceptovateľného právneho záveru

V tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne   neopodstatnená.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

14.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   doktrína   možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do   ich   právomoci. Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Vo   vzťahu   k všeobecným   súdom   nie   je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v tom,   že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

15. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a aplikácie zákonných   predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

16.   Podstatná   námietka   sťažovateľa   spočíva   v tvrdenom   zásahu   krajského   súdu do jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa   mal   dopustiť   tým,   že   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   a nájomnej   zmluvy interpretoval svojvoľným a ústavne nekonformným spôsobom.

17. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku krajského   súdu,   ktorá   bola   pre   posúdenie   dôvodnosti   sťažnosti   podstatná.   Krajský   súd najskôr poukázal na dôvody rozsudku okresného súdu, s ktorými sa plne stotožnil. Okresný súd pritom svoj rozsudok v podstatnom odôvodnil takto:

,,Navrhovateľ svoj nárok na náhradu vynaložených nákladov opieral o znenie § 667 ods.   1   Občianskeho   zákonníka.   Podľa   názoru   súdu   je   toto   ustanovenie   dispozitívneho charakteru a umožňuje odchylné dojednania v zmluve. Z textu nájomnej zmluvy vyplýva vôľa   účastníkov   zmluvného   vzťahu   na   vylúčenie   aplikácie   §   667   ods.   1   Občianskeho zákonníka.   Výklad   ustanovenia   §   574   ods.   2   vo   vzťahu   k   §   667   ods.   1   Občianskeho zákonníka   je   nutné   posúdiť   s prihliadnutím   na   rozhodujúcu   zásadu   súkromného   práva, ktorou   je   zásada   autonómie   vôle   a len   jej   rešpektovaním   možno   najlepšie   realizovať spoločenské a ekonomické záujmy subjektov záväzkového vzťahu. Takúto autonómiu vôle možno obmedziť len vtedy, ak by došlo k ohrozeniu právom uznaného verejného záujmu. Za takýto verejný záujem nemožno považovať ochranu účastníka obchodnoprávneho vzťahu pred jeho nerozvážnym konaním a nesením následkov za podnikateľské riziko...

Tam kde zákon umožňuje odchylnú úpravu, t. j. dohodu medzi účastníkmi, ktorou možno určitú úpravu modifikovať alebo vylúčiť, nemožno takúto dohodu kvalifikovať ako dohodu o vzdaní sa budúcich práv a teda ako dohodu neplatnú. Z uvedených dôvodov súd rešpektoval   zásadu   zmluvnej   voľnosti   a výkladom   nájomnej   zmluvy   dospel   k záveru,   že nárok navrhovateľa je neopodstatnený.“

V ďalšej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajský   súd   citoval   odvolacie dôvody sťažovateľa, obsah vyjadrenia žalovaného, aby následne uviedol:

,,Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vec i správne právne posúdi, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje, a preto rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil...

Odvolací súd k veci dodáva, že nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľa, uvedenom v jeho odvolaní, že súd prvého stupňa poskytol právnu ochranu právu odporcu, ktoré   je   v rozpore   so   zásadami   poctivého   obchodného   styku,   resp.   s dobrými   mravmi. Účastníci konania si riadne v zmluve dojednali vykonanie stavebných úprav na náklady navrhovateľa ako nájomcu s tým, že po ukončení nájmu nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré vynaložil na úpravu prenajatých priestorov a tieto ani nemusí uviesť do pôvodného stavu. Toto dojednanie zohľadňovalo daný fakt, že za prvé roky nájmu navrhovateľ platil nájomné v zníženej miere...“

18.   Ústavný   súd   sa   takto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zaoberal   tým, či rozsudok   krajského   súdu   je   ústavne   udržateľný,   t.   j.   či   nevykazuje   znaky   svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). Svojvôľa všeobecného súdu, by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do základného práva na súdnu ochranu, v prípade sťažovateľa však takýto záver zistený nebol.

19. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok okresného súdu. Ako je zrejmé z už uvedeného, v odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský   súd   sťažovateľovi   síce   stručnú,   ale   zároveň   jasnú, zrozumiteľnú   a ústavne akceptovateľnú   odpoveď   na   to,   prečo   preferoval   odchylné   zmluvné   dojednanie pred zákonnou   úpravou.   Krajský   súd   pritom   nielen   skonštatoval   správnosť   dôvodov rozsudku   okresného   súdu   (§   219   ods.   2   OSP),   ale   reagoval   aj   na odvolacie   námietky sťažovateľa a svoj rozsudok zákonným spôsobom (§ 157 ods. 2 OSP) odôvodnil.

20. V reakcii na sťažnostné dôvody sťažovateľa považuje ústavný súd za vhodné zvýrazniť   aj   skutočnosť,   ktorú   sťažovateľ   v sťažnosti   opomína. Ústavný   súd   vo   svojej judikatúre (napr. I. ÚS 243/07, I. ÚS 242/07, IV. ÚS 15/2014) totiž opakovane pripomína, že   prílišný   právny   formalizmus   a prehnané   nároky   na   formuláciu   zmluvy   nemožno z ústavnoprávneho   hľadiska   akceptovať,   lebo   evidentne   zasahujú   do   zmluvnej   slobody vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005). Neplatnosť zmluvy (alebo jej časti) má byť teda výnimkou, a   nie   zásadou.   Taká   prax,   keď   všeobecné   súdy   preferujú   celkom   opačnú   tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť,   preto   nie   je   ústavne   konformná   a   je   v   rozpore   s   princípmi   právneho   štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012). Ako   ústavne   nesúladné   (porušujúce   základné   práva)   preto   ústavný   súd   hodnotí   aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, I. ÚS 26/2010, I. ÚS 640/2014).

21.   V okolnostiach   prípadu   je   zrejmé,   že   krajský   súd   stotožniac   sa   so   závermi okresného súdu pred zákonným ustanovením, ktoré vyhodnotil ako dispozitívne, preferoval v duchu zásady zmluvnej slobody a autonómie vôle zmluvných strán výslovné zmluvné dojednanie, ktoré bolo určité a zrozumiteľné. Tento svoj záver pritom riadne odôvodnil, a preto   ústavný   súd   nepovažuje   rozsudok   krajského   súdu   za   ústavne   neakceptovateľný. Napadnutý rozsudok preto nemožno vyhodnotiť ani ako svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09,   I.   ÚS   417/08). V rozsudku   krajského   súdu   teda   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd uzatvára,   že   rozsudok   krajského   súdu je   vnútorne   logický,   nie   je   prejavom   aplikačnej a interpretačnej svojvôle   konajúceho   všeobecného   súdu,   rešpektuje   zákonné   požiadavky na odôvodnenie   rozsudku,   nie   je   arbitrárny   a zrozumiteľným   spôsobom   dáva   odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil.

22. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer, čo napokon vyplýva aj   z jej   obsahu,   v ktorom   prevažuje   orientácia   sťažovateľa   na   normy   obyčajného (podústavného) práva a ústavno-právna argumentácia ostáva iba v pozadí. Sťažovateľ takto sťažnosť zjavne uplatnil v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva.   Účel   sťažnosti   je   však   v porovnaní   s opravnými   prostriedkami   v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných práv a slobôd.

23. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v prevyšujúcej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

24. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa   (návrh   na   zrušenie   rozsudku   krajského   súdu,   vrátenie   veci   na   ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo   rozhodovanie   o odložení   vykonateľnosti   rozsudku   krajského   súdu   bezpredmetné, a preto o ňom ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2015