znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 534/2014-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Petra   Brňáka   a   zo   sudcov   a Milana   Ľalíka   a   Marianny Mochnáčovej   prerokoval   sťažnosť B.   C.,   zastúpenej   advokátom   prof.   JUDr.   Jánom Klučkom, CSc., Ku Potoku 4, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P/214/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 22   P/214/2010 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 22   P/214/2010 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. B. C.   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. B. C.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú   j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta prof. JUDr. Jána Klučku, CSc., Ku Potoku 4, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 534/2014-13 z 10. septembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť B. C. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd “) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P/214/2010.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľka (pri podaní návrhu ako maloletá) za účasti matky... a otca... návrhom na začatie konania z 22. septembra 2010 podanom na Okresnom súde Košice I dňa 30. septembra 2010 žiadala zvýšiť výživné od otca... Okresný súd Košice I vedie uvedené konanie pod sp. zn. 22P 214/2010 a toto nebolo ku dňu podania tejto   ústavnej   sťažnosti   právoplatne   skončené...   Konanie   ku   dňu   podania   tejto   ústavnej sťažnosti trvá skoro štyri roky a nebolo v ňom zatiaľ vydané ani prvostupňové rozhodnutie. Vo veci bol po začatí konania ustanovený znalec (13. júl 2011), ktorý svoj posudok predložil až 11. februára 2013 a to až po urgencii konajúceho súdu zo dňa 30. októbra 2012. Vo veci boli zatiaľ nariadené v podstate len 2 pojednávania.

Sťažovateľka má za to, že konanie vedené na Okresného súdu Košice I je poznačené zbytočnými prieťahmi a to z dôvodu nečinnosti a neefektívnej činnosti Okresného súdu Košice I...

Vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 22 P214/2010 bola v zmysle ust. § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov podaná   predsedovi   Okresného   súdu   Košice   I   sťažnosť   na   prieťahy   v   súdnom   konaní (sťažnosť   bola   doručená   dňa   7.   februára   2014).   Predseda   Okresného   súdu Košice I na sťažnosť   odpovedal   listom   zo   dňa   6.   marca   2014,   č.   Spr   18/14,   kde   uznal sťažnosť za dôvodnú a za vzniknuté prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 22P 214/2010 sa ospravedlnil.“.

3. Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci vydal tento nález:

„Okresný   súd   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22P   214/2010   svojou nečinnosťou a neefektívnou činnosťou porušil sťažovateľkine základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Ústavný   súd...   preto   prikazuje   Okresnému   súdu   Košice   I   vo   veci   konať   bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd...   priznáva   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie za porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... vo výške 5.000 €, ktoré je Okresný súd Košice I povinný zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 €... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu..“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril okresný súd v písomnom podaní (sp. zn. Spr 18/2014 z 13. októbra 2014), v ktorom uviedol aj prehľad procesných úkonov vo veci. Z vyjadrenia okrem iného vyplýva:

„Konanie, predmetom ktorého je zvýšenie výživného pre..., sa začalo na Okresnom súde   Košice   I   dňa   30.9.2010.   Sťažovateľka   v   tomto   konaní   vystupuje   na   strane navrhovateľa.

Vec bola pridelená na rozhodnutie sudkyni Mgr. Klapáčovej. Po   zabezpečení   prípravy   pojednávania   podľa   ust.   §   114   Občianskeho   súdneho poriadku súd nariadil prvé pojednávanie vo veci na 15.3.2011. Pre neprítomnosť odporcu bolo pojednávanie odročené na 23.5.2011.

Pojednávanie dňa 23.5.2011 bolo bez prejednania veci odročené na neurčito s tým, že bude nariadené znalecké dokazovania znalcom z odboru ekonómie.

Uznesením   č.k.   22P/214/2010-257   zo   dňa   13.7.2011   súd   nariadil   znalecké dokazovanie   znalkyňou   z   odboru   ekonómie   a   manažmentu,   odvetvie   účtovníctvo, daňovníctvo a kontroling a vypracovaním znaleckého posudku poveril znalkyňu...

Pre dlhodobú práceneschopnosť Mgr. Klapáčovej bola dňa 29.7.2011 vec pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. Novotnej Mlinárcsik.

Dňa 2.2.2012 bola vec vrátená na rozhodnutie sudkyni Mgr. Klapáčovej. Dňa 11.2.2013 bol súdu doručený znalecký posudok a vyúčtovanie znalečného. Tretie   pojednávanie   súd   nariadil   na   25.11.2013.   Po   prejednaní   veci   bolo pojednávanie odročené na 21.2.2014 za účelom doplnenia dokazovania.

Pojednávanie nariadené na 21.2.2014 bolo odročené na neurčito z dôvodu odchodu sudkyne do starobného dôchodku.

Dňa 5.5.2014 bola vec pridelená na rozhodnutie sudkyni Mgr. Pavelovej. Štvrtý   termín   pojednávania   bol   nariadený   na   23.9.2014.   Pojednávanie   bolo po prejednaní   veci   odročené   na   neurčito   za   účelom   vypočutia   otca   dožiadaným   súdom v Bratislave. Dožiadanie pre Okresný súd Bratislava III bolo odoslané dňa 6.10.2014. Predmetné   konanie   po   právnej   stránke   tvorí   štandardnú   agendu   vybavujúcu prvostupňovými súdmi. Po skutkovej stránke sa vec javí byť zložitejšou, nakoľko súd si musel zabezpečiť väčšie množstvo listinných dôkazov a nariadiť znalecké dokazovanie. Súd od 30.9.2010 do 23.9.2014 vykonal vo veci iba dve relevantné pojednávania, čo nesvedčí o tom, že by postupoval v súlade s ust. § 6 a § 100 ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľka svojím správaním neprispela k predĺženiu konania. Na základe uvedeného sťažnosť hodnotím ako dôvodnú“.

5. Procesné úkony okresného súdu uvedené vo vyjadrení okresného súdu považoval ústavný súd za preukázané, pretože sa zhodujú s jeho zisteniami a vyplývajú zo súdneho spisu okresného súdu predloženého na nahliadnutie 17. októbra 2014.

K tomu   ústavný   súd zistil, že   28.   októbra 2010 okresný   súd   ustanovil   kolízneho opatrovníka, vyzval otca na vyjadrenie k návrhu a tiež zisťoval príjmy a majetkové pomery matky a otca prostredníctvom zamestnávateľa matky a Daňového úradu Bratislava I.

Po námietke otca sťažovateľky (trvale bytom v B.) z 2. septembra 2011 (č. l. 269) k osobe ustanovenej znalkyne, ktorej bydlisko bolo v P., okresný súd zrušil 4. októbra 2011 svoje uznesenie z 13. júla 2011 a nariadil nové dokazovanie znalkyňou Ing. M. M. z B., ktorej zaslal spis na vypracovanie znaleckého posudku 24. novembra 2011, aby spracovala znalecký posudok v lehote 40 dní odo dňa doručenia spisu.

Znalkyňa podaním z 20. januára 2012 (č. l. 276) okresnému súdu oznámila, že žiada o predĺženie   lehoty   na   podanie   znaleckého   posudku   o 60   dní   z dôvodu,   že „v   dobe doručenia   spisu...   mala   rozpracovaný   znalecký   posudok   pre   iný   štátny   orgán“ a k jeho vypracovaniu „je   potrebné   zabezpečenie   ďalších   dokladov,   ktoré   nie   sú   obsiahnuté v spise“.

Dňa   30.   januára   2012   znalkyňa   požiadala   otca   sťažovateľky,   aby   jej   predložil doklady   k vypracovaniu   znaleckého   posudku.   Dňa   19.   apríla   2012   požiadala   matka sťažovateľky,   aby   okresný   súd   neurčil   termín   pojednávania   pre   maturitné   a   prijímacie skúšky   jej   dcéry.   Dňa   12.   augusta   2012   okresný   súd   u znalkyne   zisťoval,   či   otec sťažovateľky s ňou spolupracuje, a znalkyňa mu oznámila, že spracuje znalecký posudok do konca   septembra   2012.   Dňa   15.   augusta   2012   sa   uskutočnil   výsluch   sťažovateľky na okresnom súde (pripojila sa k návrhu zákonnej zástupkyne) a 30. októbra 2012 okresný súd   urgoval   u znalkyne   predloženie   znaleckého   posudku.   Následne   znalkyňa   požiadala o predĺženie lehoty z dôvodu chýbajúcich dokladov, ktorú jej okresný súd 7. januára 2013 predĺžil o ďalších 60 dní.

Znalkyňa   doručila   znalecký   posudok   okresnému   súdu   11.   februára   2013 a 13. februára   2013 priznal okresný   súd   znalkyni znaleckú   odmenu. Dňa 4.   apríla   2013 doručila matka sťažovateľky vyjadrenie k znaleckému posudku a 27. septembra 2013 určil okresný   súd   termín   pojednávania   na   25.   november   2013.   Sťažovateľka   svoju   neúčasť ospravedlnila a okresný súd pojednával v jej neprítomnosti.

Dňa   13.   januára   2014   okresný   súd   zaslal   vyjadrenie   matky   sťažovateľky k znaleckému posudku otcovi a kolíznemu opatrovníkovi. Dňa 27. januára 2014 doručil otec sťažovateľky vyjadrenie k zápisnici z pojednávania z 25. novembra 2013 a doplnil svoje stanovisko k veci. Dňa 18. júna 2014 si okresný súd vyžiadal listinné doklady preukazujúce príjmy otca a matky sťažovateľky.

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   k   vyjadreniu   okresného súdu nezaujala stanovisko.

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

7. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

8. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P/214/2010 o návrhu na zvýšenie výživného pre (pôvodne, pozn.) maloleté dieťa došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejedaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

10. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno   v   obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   28/01, I. ÚS 20/02).

11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu   vychádza   z   §   6   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi   konania   postupovali   tak,   aby   ochrana   ich   práv   bola   rýchla   a   účinná,   ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Podľa § 176 ods. 3 OSP ak zákon neustanovuje inak, vo veciach starostlivosti súdu o maloletých rozhodne súd bez zbytočného odkladu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Konanie možno predĺžiť, len ak z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin nemožno vykonať dôkazy.

12.   Ak   závisí   rozhodnutie   od   posúdenia   skutočností,   na   ktoré   treba   odborné vedomosti, ustanoví súd podľa § 127 OSP po vypočutí účastníkov znalca. Ustanovení znalci boli povinní podľa § 16 ods. 2 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o znalcoch a tlmočníkoch) vykonať znaleckú činnosť riadne a v určenej lehote.

Podľa § 16 ods. 4 zákona o znalcoch a tlmočníkoch zadávateľ je oprávnený pred vykonaním   úkonu   znaleckej   činnosti   prekonzultovať   so   znalcom   znalecké   otázky, prerokovať uplatnenie nároku na preddavok a možnosti znalca vykonať úkon znaleckej činnosti v požadovanej lehote. Podľa § 27 ods. 1 písm. a) zákona o znalcoch a tlmočníkoch znalec sa dopustí správneho deliktu, ak spôsobí bez vážnych dôvodov uznaných súdom alebo iným orgánom verejnej moci prieťahy v súdnom alebo inom konaní, v ktorom bol ustanovený; za spôsobenie prieťahov sa považuje prekročenie lehoty určenej na vykonanie úkonu súdom alebo iným orgánom verejnej moci o viac ako 30 dní.

13. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto troch   základných kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľku.   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

13.1 Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania je návrh na zvýšenie výživného pre maloleté dieťa (ktoré v priebehu súdneho konania dovŕšilo plnoletosť), teda po právnej stránke štandardná rodinnoprávna vec patriaca do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Skutkovú stránku predmetnej veci možno tiež zaradiť k štandardným v rámci agendy patriacej do rozhodovacej činnosti všeobecného súdnictva a ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zastáva názor, že takéto konanie   vedené   proti   osobe   s   trvalým   pobytom   a zamestnaním   v   Slovenskej   republike nepatrí ku skutkovo zložitým veciam, ale na druhej strane akceptuje názor okresného súdu, že „po skutkovej stránke sa vec javí byť zložitejšou, nakoľko súd si musel zabezpečiť väčšie množstvo listinných dôkazov a nariadiť znalecké dokazovanie“. Táto skutočnosť však sama osebe nemôže ospravedlniť zdĺhavý postup okresného súdu, ktorý v tejto existenčnej veci mal   venovať   osobitnú   pozornosť   (II.   ÚS   2/01,   I.   ÚS   356/2012),   a v žiadnom   prípade nemožno   akceptovať   dobu   posudzovaného   konania,   ktoré   trvá   viac   ako   štyri   roky   bez vydaného rozhodnutia vo veci samej. V neposlednom rade ústavný súd nemohol pri svojom rozhodovaní nezohľadniť samotnú povahu konania o zvýšenie výživného, ktoré (konanie) samo   osebe   kladie   zvýšené   nároky   na   rýchle   a spravodlivé   rozhodovanie   všeobecných súdov o týchto otázkach (existenčný záujem dieťaťa).

13.2   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky, v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka počas prebiehajúceho konania pristúpila k návrhu zákonnej zástupkyne 15. augusta 2012 a hoci sa nezúčastňovala (s ospravedlnením) iných pojednávaní   pre   štúdium   v   zahraničí,   nemožno   jej   pripísať   žiadny   výrazný   podiel na predĺžení tohto konania, pretože tiež žiadala, aby súd konal v jej neprítomnosti.

13.3   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu.   Sťažovateľka v sťažnosti nekonkretizovala obdobia, počas ktorých malo dôjsť k zbytočným prieťahom v napadnutom   konaní,   ani obdobie nečinnosti,   resp.   neefektívnej   činnosti,   ale poukázala najmä na význam konaní o výživnom, ktorým je potrebné venovať osobitnú starostlivosť a tiež celkovú dĺžku konania v trvaní takmer 4 rokov, ktorá je podľa nej „nezdôvodniteľná a neospravedlniteľná“. Ústavný   súd zo spisu   považoval za preukázané, že okresný   súd nepochybne porušil svoje zákonné povinnosti dané mu predovšetkým Občianskym súdnym poriadkom, keď nekonal tak, aby čo najskôr odstránil stav právnej neistoty sťažovateľky, čo aj sám priznal vo svojom vyjadrení k sťažnosti, a teda ani doba konania takmer 4 roky nemôže byť ústavne akceptovateľná,. Hoci okresný súd vykonával jednoduché procesné úkony   (zabezpečoval   dôkazy   týkajúce   sa   príjmov   rodičov   sťažovateľky,   nariaďoval pojednávania, na dvoch v novembri 2013 a septembri 2014 vykonal aj dokazovanie), ako aj pribral do konania znalcov, nemožno však akceptovať, že meritórne ešte vo veci „zvýšenia výživného“ nerozhodol. Okresný súd bol navyše určité obdobie aj nečinný, napr. v čase od 13.   februára   2013,   keď   priznal   znalkyni   znaleckú   odmenu,   až   do   25. novembra   2013 (pojednávanie),   ale   možno   mu   vytknúť   najmä   to,   že   pri   nariaďovaní   znaleckého dokazovania nepostupoval podľa citovaných ustanovení zákona o znalcoch a tlmočníkoch (pozri bod 12). Postup okresného súdu preto v tejto súvislosti hodnotí ústavný súd ako neefektívny a nesústredený, keďže od nariadenia znaleckého dokazovania (13. júl 2011) do vypracovania znaleckého posudku (11. február 2013) uplynulo až 19 mesiacov.

14.   Vzhľadom   na všetky   uvedené dôvody   ústavný súd preto   vyslovil   porušenie základného   práva   sťažovateľky   okresným   súdom   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   porušenie   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

15.   Ústavný   súd   zároveň   prikázal   okresnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy a podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   konať vo   veci   bez   zbytočných prieťahov,   lebo   konanie   nie   je   dosiaľ   právoplatne   skončené   (pozri   bod   2 výroku   tohto rozhodnutia).

16. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € z dôvodu,   že „najmä   celková   dĺžka   konania...   nie   je   právne   ani   fakticky   zložitá   je nezdôvodniteľná a neospravedlniteľná, čo v nej zároveň vyvoláva pocit právnej a vnútornej neistoty. Sťažovateľka zároveň podotýka, že uvedené konanie má pre ňu zásadný význam, nakoľko sa bezprostredne dotýka jej vývoja, ale zároveň má negatívny dopad aj na jej samotný život.“.

17.   Cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany porušeného   základného   práva   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že   k   porušeniu   došlo spôsobom,   ktorý   vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   deklaráciu porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   porušovania   základného   práva (IV. ÚS 210/04).   Pri   určení   jeho   výšky   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad   spravodlivosti aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Vzhľadom   na   doterajší   postup okresného súdu   (pozri   bod 13.3),   ako   aj naplnenie princípu   spravodlivosti   ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

18. Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka   žiadala   priznať   finančné   zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu 5 000 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

19. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľke, ktorá bola vo veci namietaných porušení jej práv úspešná, vznikli trovy konania z dôvodu jej právneho zastúpenia   advokátom.   Advokát   vykonal   2   úkony   právnych   služieb,   a   to   prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti v roku 2014. Odmena za jeden právny úkon vykonaný v roku 2014 je 134 €, spolu s režijným paušálom 8,04 € predstavuje sumu 142,04   €.   Odmena   advokátovi   za   poskytnuté   služby   v konaní   pred   ústavným   súdom (za 2 úkony právnych služieb a 2 x paušálna náhrada) predstavuje celkovú sumu 284,08 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde), tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

20. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014