znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 533/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD.,   A., s.   r. o., B., vo veci   namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Krajského súdu v Košiciach   sp.   zn.   2   CoE   27/2012   z   28.   júna   2012   a   sp.   zn.   14   CoE   97/2012 z 29. júna 2012, ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 275/2012 z 29. novembra 2012 a sp. zn. 3 Cdo 325/2012 z 14. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13781/2013 a sp. zn. Rvp 13782/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13781/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. apríla 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE 27/2012 z 28. júna 2012 a sp. zn. 14 CoE 97/2012 z 29.   júna 2012 (ďalej   len „uznesenia   krajského súdu“),   ako aj postupom   a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 275/2012 z 29. novembra 2012 a sp. zn. 3 Cdo 325/2012 zo 14. novembra 2012 (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“)

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a   v   rámci   svojej   činnosti poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci   dobrovoľne   nepristúpili   k   úhrade   svojich   záväzkov,   ich   pohľadávky   voči sťažovateľke   sa   stali   splatnými   a   v   nadväznosti   na   podmienky   dojednané   v   úverových zmluvách obsahujúce tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom.   Následne   boli   na   základe rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v   týchto   konaniach   začaté   exekučné   konania. V priebehu exekučných konaní bolo uzneseniami Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)   rozhodnuté o ich   zastavení. Krajský súd na odvolania sťažovateľky napadnutými   uzneseniami   potvrdil   uznesenia   okresného   súdu   ako   vecne   správne. Na základe   dovolaní   podaných   sťažovateľkou   najvyšší   súd   rozhodol   napadnutými uzneseniami tak, že dovolania odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej činnosti krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec.

Sťažovateľka za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajského súdu ako aj   najvyššieho   súdu   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že   o   zastavení   uvedených exekučných   konaní   bolo   rozhodnuté   bez   toho,   aby   boli   predtým   účastníci   exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a mali možnosť sa k nej vyjadriť, čím   bola   sťažovateľka   ukrátená   o   reálnu   možnosť   domáhať   sa,   aby   všeobecné   súdy konajúce   v   jej   právnych   veciach   zohľadnili   jej   nesúhlas   s   touto   neprijateľnosťou podmienky.   Uvedeným   postupom   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   došlo   podľa sťažovateľky   k   porušeniu   čl.   47   charty,   teda   k   porušeniu   práva   na   účinný   prostriedok nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti konania.

Najvyšší súd sa podľa   sťažovateľky tiež dopustil   porušenia jej základného práva na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   pretože   sa „neobrátil   na   Súdny   dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľka   poukazuje   na   rozsudok   Súdneho   dvora   Európskych   spoločenstiev   (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať   v   tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   ex   offo   nekalú   povahu zmluvnej   podmienky,   nemusí   na   to,   aby   mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto   konštatovania, čakať, či spotrebiteľ, informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval   v   rámci   preskúmavania   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej   únie   vo   veci   výkladu   čl.   3   ods.   1   smernice   93/13/ES   v   tom   zmysle,   či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne   dodávateľ,   v   rozhodcovskom   konaní,   je   podľa   §   53   ods.   1   a   ods.   4   písm.   r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutí Spolkového súdneho dvora a ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší uznesenia   krajského   súdu   a   uznesenia   najvyššieho   súdu,   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 13781/2013 a sp. zn. Rvp 13782/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.2 K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uzneseniami krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 47 charty   postupom   a   uzneseniami   krajského   súdu,   ktorý   podľa   jej   názoru   v   exekučných konaniach   vedených   v   prospech   sťažovateľky   nepostupoval   v súlade   s uvedenými ustanoveniami, neupozornil sťažovateľku v postavení oprávnenej na neprijateľnú zmluvnú podmienku,   a   tak   jej   odoprel   možnosť   vyjadriť   jej   nesúhlas   s   touto   neprijateľnosťou podmienky.

Ústavný   súd   z   vlastnej   rozhodovacej   činnosti   zistil,   že   uznesením sp. zn. I. ÚS 613/2012   z   12.   decembra   2012   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   sa domáhala vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu,   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   teda   z   iného   dôvodu   ako   pre   nesplnenie podmienok konania.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   ústavný súd dospel   k záveru, že sťažnosti sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je neprípustná, a preto ich pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol.

2.3 K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uzneseniami najvyššieho súdu

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami   najvyššieho   súdu,   ktorými   boli   ňou   podané   dovolania   odmietnuté   ako neprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (II.   ÚS 71/97).   Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu, pričom nezistil   žiadnu skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a   presvedčivo. V odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a to jednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.

Otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ňou   podaných   dovolaní   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam uvedeným v sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 237 OSP.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi   napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a namietaným   porušením   označených   práv.   Napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho   súdu nemôžu byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnené.

2.4 K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami najvyššieho súdu a postupom a uzneseniami krajského súdu

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   pochybenie   v   postupe najvyššieho súdu spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, aby   predtým   podal   žiadosť   Súdnemu   dvoru   na   rozhodnutie   o   predbežnej   otázke   podľa čl. 267   Zmluvy   o fungovaní   Európskej   únie,   ústavný   súd   poukazuje   na   odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej   sťažovateľkou,   v ktorom   ústavný súd   sťažovateľke   podrobne   vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu BVerfG, sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor vo   veci   vykladania smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   zmluvných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke ústavný   súd   nepovažoval   za   spôsobilú   vyvrátiť   záver   o   ústavnej   konformnosti   postupu krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred   rozhodnutím   o   posúdení zmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej   nedali   účastníkom   konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21.   februára   2013.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   predovšetkým   pripomína, že sťažovateľka mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučného konania z uvádzaných   dôvodov   z   uznesení   okresného   súdu,   proti   ktorým   aj   podala   odvolania, v ktorých   sa   k   týmto   dôvodom   vyjadrila.   Obdobne   aj   povinní   z   exekúcie,   ktorí   majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa   (prípadne   podať   odvolanie   proti   uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej   zmluvnej   podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v   zásade   prisúdilo   len   funkciu   akéhosi   kasačného   orgánu,   bez   reálnej   možnosti konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatky   vlastným   postupom.   Na   základe   uvedeného preto   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   postupom   krajského   súdu   a   jeho   uzneseniami, rovnako ako postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami, bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práva zaručeného aj v čl. 47 charty dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuté ako zjavne neopodstatnené.

Keďže boli sťažnosti sťažovateľky ako celok odmietnuté, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013