znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 531/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť mesta Stupava, Hlavná 1/24, Stupava, zastúpeného advokátkou JUDr. Gabrielou Zelemovou, Advokátska kancelária Heydukova 16, Bratislava, vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/290/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mesta Stupava   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2014 doručená sťažnosť mesta Stupava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/290/2011.

2. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že je účastníkom konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré je vedené na Okresnom súde Malacky (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 216/2008 (pôvodne pod sp. zn. MA 5 C 287/99).

3.   Sťažovateľ   po   opísaní   priebehu   konania   na   okresnom   súde,   ktorý   rozhodol rozsudkom   vo veci   samej   3.   júna   2010,   v sťažnosti   uviedol,   že   po   podaní   odvolaní odporcami   bola   predložená   krajskému   súdu   6.   júla   2011   a odvtedy   je   krajský   súd v predmetnej   veci   nečinný   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   podal   kvalifikovanú   sťažnosť na zbytočné   prieťahy   predsedovi   krajského   súdu   16.   decembra   2013.   Krajský   súd   jeho sťažnosť   považoval   za   dôvodnú.   Sťažovateľ   poukazujúc na   celkovú   neprimeranú   dĺžku konania pred okresným súdom, ktoré sa vedie od roku 1999, a tiež na nečinnosť krajského súdu, ktorý počas takmer troch rokov trvajúceho odvolacieho konania nevykonal žiadny relevantný úkon, sa domnieva, že bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

4.   Na   základe   už   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   o jeho sťažnosti   nálezom   rozhodol,   že   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 14 Co/290/2011 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Zároveň sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a úhrady trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd ak   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal... Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   toho   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

9.   Sťažovateľ   podal   kvalifikovanú   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   predsedovi krajského   súdu   16.   decembra   2013.   Krajský   súd   na   jeho   sťažnosť   reagoval   podaním z 8. januára 2014 doručeným právnej zástupkyni sťažovateľa 16. januára 2014 tak, že ju považoval za dôvodnú s tým, že pre veľký nápad vecí v senáte 14 Co „bude jej vybavenie do konca marca 2014“, a súčasne podpredsedníčka krajského súdu v podaní uviedla, že „vec sp. zn. 14 Co 290/2011 bude prevedená do režimu sledovania vecí podpredsedníčkou krajského súdu za účelom zabránenia vzniku ďalších prieťahov v konaní“.

10. Sťažovateľ sťažnosť doručil ústavnému súdu už 16. júna 2014 a v nej žiadal, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v odvolacom konaní, ktoré trvá takmer tri roky (od júla 2011), poukazujúc tiež na celkovú neprimeranú dĺžku konania pred okresným súdom.

11.   Ústavný   súd   k tomu   poznamenáva,   že   sťažovateľ v prerokúvanej   veci   síce preukázal, že splnil požiadavku namietania prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov   (predsedu   krajského   súdu),   ale   na   druhej   strane   urobil   tak   až   po   dvoch   rokoch a piatich mesiacoch údajnej nečinnosti krajského súdu. Krajský súd jeho sťažnosť uznal ako dôvodnú a vec zaradil do osobitného režimu sledovania podpredsedníčkou krajského súdu, a hoci   je   pravdou,   že   v čase   podania   sťažnosti   (16.   jún   2014)   nebolo   o odvolaní   ešte rozhodnuté, po prijatí opatrení zo strany podpredsedníčky krajského súdu však v krátkom čase (po jeden a pol mesiaci) už 5. augusta 2014 krajský súd rozhodol o zrušení rozsudku okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konanie.

12. Berúc do úvahy okolnosti danej veci, najmä to, že sťažnosť sťažovateľa podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   bola úspešná a v sťažovateľovej veci krajský súd rozhodol v krátkom čase po podaní sťažnosti, a tým prípadný prieťah v konaní aj odstránil, viedli   ústavný   súd   k tomu,   že   sťažnosť   vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu   nie   je   v čase rozhodovania ústavného súdu opodstatnená. Možno síce pripustiť, že uvedené odvolacie konanie je na hranici ústavne akceptovateľnej doby z hľadiska kritérií a požiadaviek čl. 48 ods. 2 ústavy zaručujúceho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale následne na druhej strane prípadný výrok ústavného súdu o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý požadoval sťažovateľ v petite sťažnosti, by bol neadekvátny súčasnému stavu uvedeného konania.

13. K uvedenému je potrebné tiež uviesť, že ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa, súc viazaný petitom návrhu v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, sa zaoberal sťažnosťou len v rozsahu, v akom predmet konania vymedzila právna zástupkyňa sťažovateľa   pri   špecifikácii   petitu   sťažnosti,   a bližšie   preto   nepreskúmaval   aj   postup okresného súdu. V sťažnosti je totiž oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

14.   Tieto   skutočnosti,   ako   aj   nutnosť   preštudovania   rozsiahleho   spisu   krajským súdom, ktorý sa týkal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, viedli ústavný súd k tomu, že sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol už pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014