znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 530/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛,Advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenépod sp. zn. Rvp 13769/2013 až sp. zn. Rvp 13772/2013, sp. zn. Rvp 13774/2013 vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 NcC 58/2012z 31. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

1.Sťažnostiobchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛,vedenépod sp. zn. Rvp 13769/2013 až sp. zn. Rvp 13772/2013, sp. zn. Rvp 13774/2013 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13769/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a prenedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovaniea rozhodnutie.

⬛⬛⬛⬛

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. apríla 2013doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 NcC 58/2012z 31. januára 2013 (ďalej len „uznesenie z 31. januára 2013“) vo vzťahu ku konaniamvedeným na tomto súde pôvodne pod sp. zn. 5 NcC 63/2012, sp. zn. 5 NcC 60/2012,sp. zn. 5 NcC 69/2012, sp. zn. 5 NcC 75/2012 a sp. zn. 5 NcC 58/2012.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len„okresný súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody –nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škoduspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení,smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskejrepubliky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jejzákladných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanejkvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Predmetné žaloby bolivedené okresným súdom pod sp. zn. 4 C 217/2012, sp. zn. 4 C 206/2012,sp. zn. 4 C 185/2012, sp. zn. 4 C 165/2012 a sp. zn. 4 C 140/2012.

Popisom procesných úkonov vykonaných v troch konaniach pred okresným súdom,v ktorých na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a dvoch žiadostío udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany okresného súduk oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a k oneskorenému udeleniupoverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradnýpostup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalobyo náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušnýmna prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Liptovský Mikuláš sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem inéhopoukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradnýmpostupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý budeo tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniuzásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavnéhosúdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd uznesením z 31. januára 2013 rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Uznesenie krajského súdu z 31. januára 2013 je podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn. II. ÚS 283/2009 z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, uznesenie sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp. zn. II. ÚS 71/97 z 24. novembra 1997, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, ods. 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „námietka porušenia nestrannosti je nanajvýš dôvodná pre:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V sporoch vedených okresným súdom bude podľa sťažovateľky nevyhnutné „na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:

a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo súdneho oddelenia.

c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Liptovský Mikuláš a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Liptovský Mikuláš, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Liptovský Mikuláš a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“.

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žalobyo náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byťprerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosťo nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnostiprípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerýchsvojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemuzáveru ako krajský súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v uznesení z 31. januára 2013 dostatočnenevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovaniapredmetných veci, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla, že v daných veciach je splnená podmienkasubsidiarity, a preto nie je možné ňou podané sťažnosti odmietnuť z dôvodu nedostatkuprávomoci ústavného súdu. Podľa sťažovateľky„V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu voveciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, vktorých preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenúrozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len vjej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie„publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP)“Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil:,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva„v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania a rozhodovania veci s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením z 31. januára 2013, zruší uzneseniez 31. januára 2013 a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhla ústavnému súdu, aby rozhodol o odkladevykonateľnosti uznesenia z 31. januára 2013, pretože ide„o nastolenie súladu s verejným záujmom na riadnom dodržiavaní záväznej právnej regulácie všeobecnými súdmi Slovenskej republiky“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

Sprihliadnutímnaobsahsťažnostívedenýchústavnýmsúdompod sp. zn. Rvp 13769/2013 až sp. zn. Rvp 13772/2013, sp. zn. Rvp 13774/2013 a z tohtoobsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúcna totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode lvýroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu ostatných základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením z 11. októbra 2012.K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že napadnutýmirozhodnutiami krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prerokovávaniaa rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnilav podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom tohoistého okresného súdu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčeniasudcu z jej ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 12 až § 16 OSP).Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívnehonázoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokovávaní a rozhodovaní vylúčený, jedôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľapríslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavynie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípadesťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimioznačených sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jehoobsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípadenávrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci prezaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých„všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd,ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje”(I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súdzasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľnéa zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov”(I. ÚS 24/00).

Pokiaľ právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnycha mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nie jemožné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupova judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušeniazákladného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom i na podaniedovolania (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).

Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadala uznesením z 31. januára 2013 rozhodol zjavne neodôvodnene, potom bude mať právopodať proti rozhodnutiam vo veci samej mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie.Ustanovenie § 237 písm. g) OSP zakladá totiž prípustnosť dovolania proti každémurozhodnutiu odvolacieho súdu, a to aj z dôvodu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.V tomto prípade v predmetnom konaní teda opätovne existoval„iný súd“, a to najvyšší súdako súd dovolací, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky.Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietoknezákonného sudcu, ktoré smerovali voči uzneseniu z 31. januára 2013.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzisúdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinnýchprostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomociústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomociústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navyše ústavný súd k tomu poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehukonania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosťo nestrannosti a nezaujatosti sudcu konajúceho v sťažovateľkinej veci, môže sasťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestrannýmsúdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP), prípadneprostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššiehosúdu, v zmysle ktorej:„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“(rozsudok najvyššieho súdusp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013