znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 530/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. S., B., Ing. J. T., B., a Ing. P. P., B., zastúpených advokátkou   JUDr.   L.   D.,   B.,   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Krajského súdu v Bratislave vedenom pod sp. zn. 3 Co 302/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. S., Ing. J. T. a Ing. P. P. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 18. júla 2012 doručená sťažnosť Ing. L. S., Ing. J. T. a Ing.   P. P. (ďalej len,,sťažovatelia“), ktorou namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   nestranným   súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) v konaní Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 3 Co 302/2011.

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovatelia   boli   ako   žalobcovia účastníkmi občianskeho súdneho konania vedeného Okresným súdom Bratislava I   (ďalej len,,okresný súd“), ktorého predmetom bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   19   C   142/2000   z   15.   decembra   2010   na   návrh sťažovateľov určil vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v prospech spoločnosti Ž., spol. s r. o., B. Na odvolanie jedného zo žalovaných krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 302/2011 z 8. marca 2012 rozsudok súdu prvého stupňa v časti určenia vlastníckeho práva zmenil tak, že žalobu zamietol.  

3.   Sťažovatelia   zásah   do   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   nestranným   súdom odôvodňujú podozrením na ,,... latentné interpersonálne vzťahy medzi senátom a mladou ženou zúčastnenou na pojednávaní 8. marca 2012 ako verejnosť (súdiac podľa oblečenia išlo   pravdepodobne   o   zamestnankyňu   súdu,   nakoľko   v   ten   deň   snežilo)   a   právnou zástupkyňou odporcu v 2. rade, ktoré nebolo možné prehliadnuť. Táto mladá žena, ako sa ukázalo, mala jednak vzťah k členke senátu JUDr. B. J., čoho dôkazom je skutočnosť, že si obidve pred pojednávaním boli spoločne kúpiť z kávomatu umiestneného v budove súdu pravdepodobne kávu, ktorú si priniesli do pojednávacej miestnosti. Uvedené konanie mohli zaregistrovať všetci účastníci konania čakajúci na chodbe súdu pred pojednávaním. Počas vyhlásenia rozsudku táto mladá žena vyjadrila radosť a neskrývané nadšenie nad jeho obsahom, ktoré smerovalo voči právnej zástupkyni odporcu v 2. rade, čo bolo neprimerané situácii ale jej správanie na druhej strane nasvedčuje tomu, že bola vo veci nejakým   spôsobom   zainteresovaná,   pretože   v   opačnom   prípade   jej   mohol   byť   výsledok rozhodnutia úplne jedno, a nemala by akýkoľvek dôvod na radosť, ani na prejav žiadnych iných emócií vo vzťahu k účastníkom konania.“.

4.   Sťažovatelia   následne   15.   marca   2012   (teda   po   vyhlásení   rozsudku   krajského súdu)   podali   na   krajskom   súde   návrh   zo   14.   marca   2012   na   vylúčenie   senátu   z prerokovávania a rozhodovania vo veci z dôvodu námietky zaujatosti. Keďže krajský súd ich   námietku   nepredložil   nadriadenému   súdu,   podali   sťažnosť   predsedovi   súdu,   ako   aj Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Podpredseda   krajského   súdu sťažovateľom   oznámil,   že   ich   sťažnosť   je   nedôvodná,   keďže   námietka   zaujatosti   bola podaná v čase po vyhlásení rozsudku, a teda senát krajského súdu už v čase jej podania vec neprerokovával a vo veci nerozhodoval.

5.   Sťažovatelia   sťažnostnú   argumentáciu   uzatvárajú   tvrdením,   že ,,S   poukazom na vyššie   uvedené   navrhovatelia   považujú   za   zjavnú   existenciu   vzťahu   senátu k prejednávanej   veci,   k   ich   účastníkom   a   právnej   zástupkyni   odporcu   v   2.   rade,   ktorý dosahuje taký charakter a intenzitu, že pochybnosti o nestrannosti súdu sú opodstatnené.“. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 302/2011 porušil ich označené práva, ďalej žiadajú, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať vo veci ich návrhu zo 14. marca 2012 na vylúčenie senátu z prerokovávania a rozhodovania veci a predložiť ho na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a aby im priznal náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   sa   každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Obdobné právo zaručuje čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej   porušenie   základných   práv   a   slobôd   podľa   ústavy)   je   rozhodnúť   o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje   ústavné   súdnictvo   a   druhý   všeobecné   súdnictvo).   K   organizácii   súdnej   moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné navzájom jeden od druhého nezávislé   procesne   uzavreté   systémy   výkonu   súdnictva   pre   každý   z   nich   s   osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95). Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, nie však zákonnosti. Naopak, všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ako už opakovane ústavný súd uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07, I. ÚS 393/08), ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená   len   ústavnému   súdu,   ale   aj   všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. Princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vylučuje právomoc ústavného   súdu   konať a   rozhodovať o   namietanom   porušení   základných   práv   a   slobôd vtedy,   ak   existuje   iný   súd   v   sústave   všeobecného   súdnictva,   ktorý   pri   rešpektovaní procesných   pravidiel   toho-ktorého   typu   súdneho   konania   má   právomoc   rozhodnúť o ochrane   týchto   práv   a   slobôd.   Ak   ústavný   súd   v   konkrétnom   prípade   zistí,   že o namietanom   porušení   základných   práv   a   slobôd   (alebo   ľudských   práv   a   základných slobôd) má právomoc konať a rozhodnúť iný súd, sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci pri jej predbežnom prerokovaní odmietne.

11.   Podstatná   (a   v   podstate   jediná)   sťažnostná   námietka   sťažovateľov   spočíva v tvrdenom   rozhodovaní   ich   právnej   veci   senátom   krajského   súdu,   ktorý   mal   byť z rozhodovania vylúčený pre pochybnosť o nezaujatosti jeho členov, a z toho vyplývajúcom rozhodovaní veci nie nestranným súdom.

12. Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku je dovolanie prípustné proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   súd   bol nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Navyše,   podľa   §   238   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   dovolanie   tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok   súdu prvého stupňa vo veci samej.

13. Podstatná sťažnostná námietka je takto zreteľne subsumovateľná pod hypotézu ustanovenia   §   237   písm.   g)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sťažovatelia   teda   boli pred podaním sťažnosti ústavnému súdu oprávnení podať dovolanie, v rámci ktorého by dovolací súd disponujúci kasačnou právomocou (§ 243b ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku)   posúdil   opodstatnenosť   ich   tvrdení   o   tom,   že   o   ich   veci   na   krajskom   súde rozhodovali vylúčení sudcovia, a tým by zároveň poskytol ochranu ich označeným právam, ktoré   mali   byť   krajským   súdom   porušené.   Právomoc   dovolacieho   súdu   takto   vylučuje právomoc ústavného súdu, čo bolo dôvodom, pre ktorý ústavný súd sťažnosť sťažovateľov pri predbežnom prerokovaní odmietol. Právomoc ústavného súdu by v tomto prípade mohla byť založená až po prípadnom negatívnom rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorým by tento neposkytol ochranu ich označeným právam.

14. Navyše, ako vyplýva z už uvedeného, krajský súd vo veci samej rozsudok súdu prvého   stupňa   zmenil,   čím   zároveň   založil   prípustnosť   dovolania   podľa   §   238   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, čo rovnako vylučuje právomoc ústavného súdu.

15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti odmietol pre nedostatok právomoci   na   jej   prerokovanie.   Keďže   došlo   k   odmietnutiu   sťažnosti,   ústavný   súd   sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (príkaz krajskému súdu konať vo veci ich návrhu zo 14. marca 2012 na vylúčenie senátu z prerokovávania a rozhodovania veci a predložiť ho na rozhodnutie dovolaciemu súdu, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2012