znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 53/98

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu konanom   17.   decembra   1998   zloženom   z   predsedu   JUDr.   Jána   Klučku   a   sudcov JUDr. Viery Mrázovej a JUDr. Tibora Šafárika v konaní o prijatom podnete Mgr. D. K.,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. R.   Ž.,   K.,   vo   veci   porušenia   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 94/96 takto

r o z h o d o l :

Okresný   súd   Košice   I   svojím   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 T 94/96   p o r u š i l   základné právo Mgr. D. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“) bol 12. mája 1998 doručený podnet Mgr. D. K., bytom K. (ďalej aj „navrhovateľ“), v ktorom namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie jeho veci sp. zn. 1 T 94/96 bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu Košice I.

Ústavný   súd   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   25.   augusta   1998   podnet predbežne prerokoval,   prijal ho na konanie a uznesenie o prijatí podnetu doručil obom účastníkom konania. Títo sa písomne vyjadrili, že v konaní o prijatom podnete netrvajú na ústnom pojednávaní.

Podľa § 31 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z.z. (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z.z.“) ústavný súd vykonal dôkazy potrebné na zistenie skutočného stavu veci a na získanie podkladov pre svoje rozhodnutie. Podľa § 29 ods. 5   zákona   č.   38/1993   Z.z.   požiadal   predsedu   Okresného   súdu   Košice   I   o vyjadrenie k obsahu prijatého podnetu. Podklady pre svoje rozhodnutie ústavný súd čerpal i zo zapožičaného súdneho spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 1 T 94/96.

Predseda Okresného súdu Košice I   vo svojom vyjadrení zo 16. septembra 1998 uviedol, že „trestná vec obžalovaného Mgr. K. D. doručená na Okresný súd Košice I dňa 12.4.1996 bola podľa rozvrhu práce pridelená na vybavenie JUDr. L. D. Vo veci bolo od jej nápadu zákonným sudcom priebežne a sústavne konané. Jediné zdržanie   spôsobila   nutnosť   doplnenia   dokazovania   znalcom   z   odboru   cestnej dopravy, u ktorého sa spis nachádzal od 17.6.1996 do konca mesiaca október 1996. Po   vyhlásení   rozsudku   dňa   17.12.1996   tento   bol   v zákonnej   lehote   písomne vyhotovený a po podaní odvolania zo strany obžalovaného bez prieťahov predložený na   odvolacie   konanie   Krajskému   súdu   v   Košiciach   dňa   28.2.1997“.   Ako   ďalej uviedol,   „po   doručení   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   dňa   28.7.1997   zo   spisového materiálu   vyplynulo,   že   trestná   vec   bola   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR v Bratislave   odňatá   Krajskému   súdu   v   Košiciach   a   prikázaná   na   prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline z dôvodu zaujatosti sudcov Krajského súdu v Košiciach. Základom pre rozhodnutie o odňatí veci bola skutočnosť, že JUDr. K. M., brat obžalovaného, je sudcom Krajského súdu v Košiciach“. Krajský súd v Žiline vec prerokoval a vrátil ju na ďalšie konanie Okresnému súdu Košice I.

Z vyjadrenia predsedu Okresného súdu Košice I ďalej vyplynulo, že JUDr. D. 18.   augusta   1997   predložil   trestnú   vec   Mgr.   D.   K.   na   rozhodnutie   o jej   odňatí Okresnému súdu Košice I a o prikázaní inému vecne príslušnému súdu z dôležitých dôvodov   podľa   §   25   Tr.   por.;   dôvod,   ktorý   uviedol,   bol   rovnaký   ako   v prípade zaujatosti sudcov Krajského súdu v Košiciach. Najvyšší   súd Slovenskej republiky rozhodnutím z 10. septembra 1997 neodňal predmetnú trestnú vec Okresnému súdu Košice I, o čom sa tento súd dozvedel doručením rozhodnutia Krajským súdom v Košiciach 17. októbra 1997.

V súvislosti s touto skutočnosťou JUDr. D. ako zákonný sudca oznámil svoju zaujatosť po zistení, že JUDr. K. M., s ktorým je v priateľskom vzťahu, je bratom obžalovaného. Námietka zaujatosti zákonným sudcom až v tomto štádiu konania bola podľa   vyjadrenia   predsedu   uplatnená   preto,   lebo   „táto   skutočnosť   z   jeho   strany nastala až po odňatí veci Krajskému súdu v Košiciach“.

Vyjadrenie predsedu Okresného súdu Košice I obsahovalo konštatovanie, že aj ďalší sudcovia tohto súdu konajúci a rozhodujúci o trestných veciach vyslovili svoju zaujatosť konať vo veci obžalovaného Mgr. D. K. z už uvedeného dôvodu, a preto bola táto vec 19. novembra 1997 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Tento súd 18. februára 1998 rozhodol tak, že žiadosti konkrétnych sudcov Okresného súdu   Košice   I   nevyhovel   (rozhodnutie   bolo   doručené   27.   februára   1998) s odôvodnením, že „iní sudcovia než zaradení na trestnom úseku sa necítia vo veci zaujatí, a teda nie je dôvod prikázať trestnú vec inému súdu“. Týmto rozhodnutím nebola trestná vec obžalovaného Mgr. D. K. odňatá ani jeho zákonnému sudcovi, „a preto JUDr. D. svojou žiadosťou zo dňa 6.3.1998 žiadal uplatniť postup v zmysle § 30 ods. 4 Tr. por. Na základe tejto žiadosti bola trestná vec dňom 1.4.1998 pridelená inému sudcovi, a to JUDr. P. J., okrem iného i z dôvodu, že JUDr. D. už v tomto čase vykonával stáž na Krajskom súde v Košiciach“. Rovnako JUDr. P. vyslovil v tejto veci svoju zaujatosť a trestný spis bol predložený na rozhodnutie o nej Krajskému súdu v Žiline, ktorý dňa 17. júna 1998 rozhodol o vylúčení JUDr. P. z konania o nej.

Trestný   spis sp.   zn.   1   T   94/96   obžalovaného   Mgr.   D.   K.   bol   3. júla   1998 vrátený Okresnému súdu Košice I a vec pridelená na vybavenie Mgr. K. Ľ., sudcovi občianskoprávneho   úseku   tohto   súdu.   Tento   sudca   8.   septembra   1998   opakovane požiadal   znalcov   z   odvetvia   cestnej   dopravy   a   súdneho   lekárstva   o doplnenie znaleckých posudkov (požiadal o ne ešte v októbri 1997 Dr. D.), avšak ako sa píše vo vyjadrení   predsedu   Okresného   súdu   Košice   I,   „vytýčeniu   termínu   hlavného pojednávania   v   súčasnej   dobe   bráni   ešte   stále   nedodanie   urgovaného   doplnenia znaleckého posudku z odboru súdneho lekárstva“.

Predseda súdu sa vyjadril aj k námietkam Mgr. D. K. uvedeným v podnete, týkajúcim sa nedoručenia „uznesenia o odvolaní Krajského súdu v Žiline“ a v tomto smere poukázal na to, že spis obžalovaného „sa dlhodobo nachádzal mimo Okresného súdu   Košice   I“   a   po   vrátení   spisu   tomuto   súdu   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky   (27.   februára   1998)   bola   zásielka   (obsahom   ktorej   bolo   predmetné uznesenie) doručená uložením na pošte 15. apríla 1998.

Obžalovaný si ju však nevyzdvihol ani počas jej uloženia na pošte v odbernej lehote do 3. mája 1998, „aj keď podľa relácie poštového doručovateľa a v súlade s uvedeným právnym režimom uloženia zásielky sa v mieste bydliska zdržiaval“.

Zo súdneho spisu sp. zn. 1 T 94/96 sa ústavný súd medzi iným oboznámil s týmito skutočnosťami:

Obžalobu na Mgr. D. K. (ďalej len „navrhovateľ“) pre trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. b) a písm. d) Trestného zákona Obvodná prokuratúra Košice I doručila Obvodnému súdu Košice I (teraz Okresný súd Košice   I) 12.   apríla   1996. V   ten   istý   deň   odoslala   tiež   poštou   oznámenie   o tejto skutočnosti obžalovanému.

Navrhovateľ 29. apríla 1996 podal na súde návrh na doplnenie dokazovania a tiež osobitné podanie označené ako „Podnet obč. na postup súdu podľa § 188 ods. 1 písm. f) Tr. por., t. z. na podmienečné zastavenie trestného stíhania podľa § 307 Tr. por.“

Sudca JUDr. L. D. ako samosudca rozhodol vo veci formou Trestného rozkazu a uznal   obžalovaného   vinným   v   rozsahu   obžaloby.   Doručenie   tohto   rozhodnutia navrhovateľovi bolo vykázané 10. mája 1996. Navrhovateľ proti trestnému rozkazu podal včas odpor. Termín prvého hlavného pojednávania vo veci súd určil na 11. jún 1996. Navrhovateľ sa konania nezúčastnil, o čom súd vopred upovedomil, a súhlasil, aby tento konal bez jeho prítomnosti. Na tomto konaní boli vypočutí svedkovia - policajti dopravnej polície a znalec z odboru cestnej dopravy. Konanie súd odročil na neurčito   z   dôvodu   doplnenia   znaleckého   posudku   (posúdenie   výšky   škody motorového vozidla z dôvodu jeho nevyhnutnej opravy), po predložení ktorého mal pokračovať v konaní. Znalecký posudok bol vyhotovený 20. októbra 1996. Súd druhé hlavné   pojednávanie   určil   na   26. november   1996.   Navrhovateľ   neprevzal   ani opakované písomné predvolanie na toto pojednávanie a výzva na prevzatie zásielky mu bola doručená 12. novembra s tým, že odberná lehota skončí 30. novembra 1996. Pojednávanie   určené   na   26. november   1996   z dôvodu   nedostavenia   sa   niektorých svedkov a neúplnosti znaleckých posudkov bolo odročené na 17. december 1996. Na treťom hlavnom pojednávaní súd konal bez prítomnosti Mgr. K. a poškodenej strany. Boli   vypočutí   svedkovia   a   prítomný   obvodný   prokurátor   navrhol   uznať   Mgr. K. vinným a uložiť mu trest, ktorý konkretizoval. Na tomto pojednávaní bol vynesený rozsudok 1 T 94/96 s uložením konkrétneho trestu, náhradou škody vo výške 317.704 Sk (vo zvyšku bol poškodený odkázaný na občianskoprávne konanie). Rozsudok bol Mgr. K. doručený 31. januára 1997, proti ktorému podal včas odvolanie (7. februára 1997).   Okresný   súd   Košice   I   17.   februára   1997   doručil   odvolanie   Okresnej prokuratúre Košice I a 3. marca 1997 aj Krajskému súdu Košice. Konanie pred týmto súdom formou neverejného zasadnutia (sp. zn. 2 To 206/97) bolo vytýčené na 16. júl 1997. Ešte pred jeho uskutočnením sudcovia trestnoprávneho úseku Krajského súdu v Košiciach   uplatnili   námietku   zaujatosti   konať   v   danej   veci   z dôvodu   poznania   sa (príp. priateľstva) s bratom Mgr. D. K. JUDr. M. K., ktorý je tiež sudcom tohoto krajského súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol 23. apríla 1997 o odňatí veci Krajskému súdu v Košiciach a o jej prikázaní na konanie Krajskému súdu v Žiline.   Rozhodnutie   o odňatí   a   prikázaní   veci   bolo   Krajskému   súdu   v   Košiciach doručené 6. júna 1996 a v Žiline 12. júna 1997 spolu so spisom Mgr. D. K.. Krajský súd v Žiline 16. júla 1997 rozsudok Okresného súdu Košice I zrušil a vrátil mu vec na opätovné   prejednanie   a   rozhodnutie.   Rozsudok   i   spis   bol   súdu   prvého stupňa doručený   začiatkom   augusta   1997.   Okresný   súd   Košice   I na   podnet   JUDr.   L.   D. (zákonného   sudcu   Mgr.   D.   K.)   požiadal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   o pridelenie veci inému súdu; tento však rozhodol o tom, že Okresný súd Košice I je povinný ďalej konať.

Okresný   prokurátor   Košice   I   6.   októbra   1997   vychádzajúc   z   rozhodnutia Krajského súdu v Žiline zo 16. júla 1997 požiadal Okresný súd Košice I, aby mu bol oznámený nový termín pojednávania na tomto súde vo veci obvineného Mgr. D. K.

Navrhovateľ   Mgr.   D.   K.   v   liste   doručenom   ústavnému   súdu   7. septembra 1998, ktorého prílohou bolo splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní o danej   veci   pred   ústavným   súdom,   uviedol,   že   „dodnes   mi   nebolo   doručené rozhodnutie odvolacieho súdu o mojom odvolaní (t. z. 21 mesiacov), a to napriek mojej sťažnosti, žiadosti a odpovedi - označených vo Vašom uznesení z 25.8.1998 č. I. ÚS 53/98. Pripomínam už iba, že v dôsledku nečinnosti OS Košice I mi bola odňatá   možnosť   požiadať   o   prípadné   podmienečné   upustenie   od   výkonu   zákazu činnosti (prípadného) viesť všetky   druhy   mot.   vozidiel   nenávratne,   ako aj odňatá možnosť vrátiť mi vodičský preukaz po prípadnom výkone trestu ZČ s prihliadnutím na   obsah   môjho   odvolania,   pre   nevykonanie   ktorého   navrhnutého   dokazovania právoplatnosť rozhodnutia súdu je v nedohľadne“.

II.

1. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   súdneho   alebo   iného   orgánu.   K   naplneniu   tohto   práva   dochádza najčastejšie   právoplatným   rozhodnutím   (II.   ÚS   26/95),   prípadne   aj   vykonaním takéhoto rozhodnutia (I. ÚS 70/98).

Čas   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   nie   je   možné   presne   ohraničiť. Neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej konanie (postup) štátneho orgánu môže mať   povahu   zbytočných   prieťahov   v   konaní.   Rýchlosť   a   účinnosť   konania   je objektívne podmienená charakterom prejednávanej veci. Dĺžka konania môže svedčiť nielen o zbytočných prieťahoch v konaní, ale aj o zložitosti veci. Preto je potrebné rozlíšiť konanie pomalé a neúčinné, to znamená konanie so zbytočnými prieťahmi a konanie,   ktoré   trvá   dlho   z   dôvodu   zložitosti   prejednávanej   veci.   Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava   relevantná   pre   rozhodovanie   veci.   Ďalšími   kritériami,   ktoré   ústavný   súd zobral do úvahy, bolo správanie sa samotného účastníka súdneho konania a postup Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 1 T 94/96.

Ústavný   súd   v   tomto   smere   posudzoval   najmä   postup   vo   veci   obvineného Mgr. D. K. po podaní jeho odvolania proti rozsudku Okresného súdu Košice I podľa pokynov   Krajského   súdu   v   Žiline.   Išlo   najmä   o   doplnenie   znaleckých   posudkov podľa pokynov Krajského súdu v Žiline, ktoré však Okresný súd Košice I nedokázal zabezpečiť od doručenia rozhodnutia tohto súdu 28. júla 1997 do 16. septembra 1998, t.j. počas 14 mesiacov, od kedy bol známy názor Krajského súdu v Žiline na spôsob doplnenia dokazovania pre rozhodnutie vo veci samej. Táto skutočnosť vyplynula aj z vyjadrenia predsedu Okresného súdu Košice I k podnetu Mgr. D. K.

Ako vyplýva z ustanovenia § 109 Trestného poriadku, ak je znalecký posudok nejasný alebo neúplný a požiadanie súdu o vysvetlenie, príp. jeho doplnenie nevedie k výsledku, priberie sa iný znalec. Opakované výzvy súdu „na doplnenie posudku, resp.   na   jeho   opätovné   vypracovanie“   nepredstavovali   vhodné   opatrenie   na zabezpečenie včasného rozhodnutia vo veci. Znalecký posudok treba považovať za taký   dôkaz, ktorý   musí zabezpečiť   (a teda   v tomto smere   aktívne konať)   aj ten sudca, o vylúčení ktorého sa rozhoduje (§ 31 ods. 2 v spojení s § 109 Trestného poriadku), čo dokazuje aj konanie prvého zákonného sudcu po uplatnení námietky svojej zaujatosti.

V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že už v konaní pred Okresným súdom Košice   I,   v   ktorom   došlo   17.12.1996   k   odsúdeniu   Mgr.   K.,   znalecké   posudky z odboru dopravy a z odboru súdneho lekárstva neboli doručené konajúcemu súdu včas, ale až po troch mesiacoch (20. októbra 1996) od prvej výzvy súdu zo 17.6.1996. Tento   stav   bol   zapríčinený   aj   tým,   že   sudca   neurčil   konkrétnu   lehotu   na   ich vypracovanie, ale požadoval ich spracovanie len nekonkrétne „v čo najkratšom čase“. Je zrejmé, že doplnenie už vypracovaného znaleckého posudku, ktoré spočívalo len v posúdení   tej   časti   škody,   ktorá   vznikla   v   súvislosti   s   nevyhnutnou   opravou havarovaného   motorového   vozidla,   nemožno   považovať   za   osobitne   zložitú problematiku pre posúdenie a doplnenie znaleckého posudku, ktoré by si vyžadovalo 3-mesačnú lehotu na predloženie súdu (ako podklad pre rozsudok Okresného súdu Košice I zo 17. decembra 1996).

Ústavný súd posudzujúc konanie Okresného súdu Košice I. vo veci 1 T 94/96 zistil,   že   prieťahy   v   ňom   vznikli   aj   v   dôsledku   toho,   že   zákonný   sudca,   ktorý pôvodne rozhodoval o vine a treste navrhovateľa, vzniesol námietku zaujatosti až po tom, keď mu bola vec vrátená Krajským súdom v Žiline na opätovné prerokovanie a rozhodnutie veci. Argument, že o súrodeneckom vzťahu medzi jeho priateľom JUDr. M.   K.,   sudcom   krajského   súdu,   a   obvineným   dovtedy   nevedel,   ústavný   súd nepovažoval   za   postačujúci   a   primeraný.   Zákonný   sudca   požiadal   o odňatie   veci Okresnému súdu Košice I a o jej prikázanie inému súdu na konanie a rozhodovanie až 21.   októbra   1997   (zaujatosť   uplatnili   všetci   členovia   trestného   úseku)   a   po odmietavom   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   požiadal   o   svoje vylúčenie z konania a o jej pridelenie inému sudcovi 3. marca 1998.

Po podaní žiadosti o odňatie veci príslušnému súdu a jej pridelenie inému súdu podľa   §   25   Trestného   poriadku   prvokonajúci   sudca   23.   októbra   1997   oznámil námestníčke konajúceho súdu, že vyzval znalcov prizvaných súdom k danej veci na doplnenie ich znaleckých posudkov podľa pokynov Krajského súdu v Žiline, a to ako úkon z jeho strany nevyhnutný na pokračovanie v konaní o predmetnej veci podľa § 31 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku. Znalecké posudky však napriek tomu neboli zabezpečené.   Svedčí   o   tom   ďalšie   oznámenie,   ktoré   sudca   adresoval podpredsedníčke súdu v čase, keď o odňatí veci   Okresnému súdu Košice I nebolo rozhodnuté.   Následne sám uplatnil námietku zaujatosti a žiadal o vylúčenie svojej osoby z konania o veci Mgr. D. K. podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku. Uvedené oznámenie   o   opakovanej   výzve   znalcom   doručil   zákonný   sudca   námestníčke okresného súdu 30. marca 1998. V   tento deň odoslal aj výzvu znalcovi z odboru súdneho lekárstva „na doplnenie, resp. opätovné vypracovanie znaleckého posudku“ a znalcovi   z   odboru   dopravy   „na   odstránenie   nedostatkov   podľa   rozhodnutia Krajského súdu   v   Žiline“.   V   čase,   keď   bola   vec   pridelená   druhému   zákonnému sudcovi   (1. apríla 1998), ktorý   tiež uplatnil námietku   svojej zaujatosti (23. apríla 1998), až do jeho vylúčenia uznesením Krajského súdu v Žiline 2 Nt 15/98 zo 17. júna 1998 Okresný súd Košice I nezabezpečil znalecké posudky, a to napriek zneniu §   31 ods.   1 druhej   vety   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   až   do   rozhodnutia   o vylúčení vykonávajú osoby, o vylúčenie ktorých ide, len tie úkony, ktoré neznesú odklad.

Od doby, kedy bolo súdu prvého stupňa známe rozhodnutie Krajského súdu v Žiline 2 To 308/97, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Košice I 1 T 94/96 a vrátený na opätovné prejednanie a rozhodnutie (28. júla 1997), Okresný súd Košice I nebol spôsobilý zabezpečiť uvedené dôkazné prostriedky až do septembra 1998, keď bola vec pridelená v poradí tretiemu sudcovi. Tento opätovne vyzýval súdnych   znalcov,   aby   svoje   posudky   upravili   a   doplnili   v zmysle   rozhodnutia Krajského súdu v Žiline. Od 27. júla 1997 do septembra 1998 uplynulo 14 mesiacov. Od 1. výzvy po vrátení veci Okresnému súdu Košice I 23. októbra 1997 do septembra 1998 uplynulo 11 mesiacov. Súd konajúci vo veci opakoval tie isté úkony bez toho, aby prijal efektívne opatrenia na zabezpečenie potrebných dôkazných prostriedkov.

Nový   sudca,   ktorému   bola   vec   pridelená   (druhý   v   poradí),   nezabezpečil dodanie   znaleckých   posudkov   podľa   pokynov   uvedených   v   rozhodnutí   Krajského súdu v Žiline ani do uplatnenia námietky svojej zaujatosti (23. apríla 1998) a ani do pridelenia   veci   tretiemu   sudcovi   3.   júla   1998.   Ten   8.   septembra   1998   opätovne zopakoval úkon, ktorý Okresný súd Košice I urobil už 23. októbra 1997 a 30. marca 1998 bez toho, aby   využil   oprávnenie   dané   podľa   § 109 druhej vety   Trestného zákona. Ako je zrejmé z vyjadrenia predsedu Okresného súdu Košice I, posudok z odboru súdneho lekárstva súd nezabezpečil od 28. júla 1997, kedy mu bol rozsudok Krajského   súdu   v   Žiline   doručený,   do   16.   septembra   1998,   teda   za   obdobie14 mesiacov,   pričom   výlučne   táto   skutočnosť   „bráni   vytýčeniu   termínu   hlavného pojednávania v súčasnej dobe“.

Ústavný súd posudzoval aj postup Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pretože zbytočné prieťahy v konaní o konkrétnej veci posudzuje ako celok, aj keď miera účasti konajúcich súdov na nich môže byť rôzna.

Odvolacie   konanie   pred   Krajským   súdom   v   Košiciach,   ktoré   sa   malo uskutočniť po podaní odvolania Mgr. D. K., bolo v predmetnej veci vedené pod sp. zn. 2 To 208/97. Neverejné   pojednávanie bolo vytýčené   na 16. júl 1997. Toto sa však   neuskutočnilo,   pretože   23.   apríla   1997   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky rozhodol o odňatí veci Krajskému súdu v Košiciach a o jej prikázaní Krajskému súdu v Žiline. Stalo sa tak na základe námietky zaujatosti sudcov trestnoprávneho úseku príslušného Krajského súdu v Košiciach (z dôvodu existencie poznania a priateľstva uvedených   sudcov   s   bratom   obvineného,   sudcom   Krajského   súdu   v   Košiciach). Rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo Krajskému súdu v Žiline doručené 6. júna 1997. Uplatnenie námietky zaujatosti samotným sudcom je jeho právom a súd, ktorý je o nej príslušný rozhodnúť, tým garantuje, že vec prejedná nestranný súd. Ústavný súd je toho názoru, že stav právnej neistoty účastníka konania v čase, keď sa nebude v konaní o veci pokračovať, až do rozhodnutia o námietke zaujatosti (sudca, o vylúčení ktorého sa rozhoduje, môže vykonať len úkony, ktoré neznesú odklad - § 31 ods. 1 druhá   veta   Trestného   poriadku)   treba   čo   najskôr   odstrániť.   Podľa   tejto   zásady postupoval Krajský súd v Žiline, keď okamžite po doručení trestného spisu 12. júla 1997   začal   vo   veci   konať.   Na   neverejnom   zasadnutí   16.   júla   1997   rozhodol   a uznesením sp. zn. 2 To 308/97 rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 1 T 94/96 zrušil a vrátil vec na opätovné prejednanie a rozhodnutie tomuto súdu 28. júla 1997.V primeranej lehote rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky o námietke Okresného súdu Košice I   týkajúcej sa zaujatosti všetkých sudcov trestného úseku Okresného súdu Košice I, ktorá mu bola predložená 19. novembra 1997. Najvyšší súd Slovenskej republiky 18. februára 1998 rozhodol tak, že sudcov trestného úseku Okresného   súdu   Košice   I   síce   z   konania   vylúčil,   ale   vec   tomuto   súdu   neodňal, pretože podľa jeho názoru nie sú vo veci   zaujatí všetci sudcovia Okresného súdu Košice I.

Ústavný   súd   v   posudzovanom   prípade   konštatuje,   že   správaním   účastníka konania sa súdny orgán môže zbaviť zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní, len ak v jeho dôsledku došlo k spomaleniu súdneho konania. Pasívne správanie sa účastníka konania, spoľahnutie sa na správnosť a rýchlosť konania sudcu nie je však tou okolnosťou, ktorou možno ospravedlniť nečinnosť alebo neprimerane   zdĺhavý postup sudcu. Také pasívne správanie sa účastníka konania, ktoré nebráni sudcovi (inému štátnemu úradníkovi), aby vo veci ďalej konal, nemôže byť dôvodom pre posudzovanie jeho účasti na vzniknutých zbytočných prieťahoch v konaní.

Predseda Okresného súdu Košice I vo svojom vyjadrení nezaujal stanovisko k otázke   správania   sa   účastníka   konania, ktoré   by prípadne   mohlo byť   dôvodom pomalého konania súdu vo veci. Pozornosť venoval len tomu, že viacerí sudcovia príslušných   súdov   prvého   a   druhého   stupňa   (z   trestného   úseku   dokonca   všetci) využili   možnosť   uplatnenia   námietky   zaujatosti   v   konaní   o   predmetnej   veci   (z dôvodu priateľských vzťahov s bratom obvineného, prípadne vzťahov vzájomného poznania sa s ním, pretože je sudcom odvolacieho súdu).

Ústavný   súd   posúdil   správanie   sa   Mgr.   D.   K.   ako účastníka   konania   v predmetnej   veci   z   hľadiska   možného   spôsobenia   zbytočných   prieťahov   v konaní z jeho strany a zistil, že jeho správanie takéto dôsledky mať nemohlo. Aj keď sa na prvom hlavnom pojednávaní 11. júna 1996 osobne nezúčastnil, súd o tom vopred upovedomil a súhlasil s pojednávaním bez jeho neprítomnosti. Na tomto pojednávaní okrem vypočutia   niektorých   svedkov súd nariadil   doplnenie znaleckého posudku týkajúceho   sa   výšky   škody   vzniknutej   v   súvislosti   s   opravou   havarovaného motorového vozidla a konanie odročil na neurčito. Mgr. D. K. neprevzal opakované písomné   predvolanie   na   druhé   hlavné   pojednávanie,   ktoré   bolo   vytýčené   na 26. október 1996. Podľa § 202 ods. 2 Trestného poriadku však konajúci súd mohol vo   veci   rozhodnúť   už   26.   októbra   1996   bez   prítomnosti   obvineného.   Na   toto pojednávanie   sa   nedostavili   všetci   predvolaní   svedkovia   a   tiež   znalecké   posudky neboli spracované dostatočným spôsobom. Z uvedeného dôvodu súd pojednávanie odročil. Neurčením lehoty pre doplnenie znaleckých posudkov však súd prispel k pomalému súdnemu konaniu. Podľa názoru ústavného súdu bolo vecou konajúceho súdu   zabezpečiť   včas   všetky   dôkazy   potrebné   na   rozhodnutie   hoci   aj   prijatím rozhodnutia   o predvedení   svedkov   a   ustanovením   nového   znalca.   Okresný   súd Košice I napokon pojednával a rozhodol bez   prítomnosti obvineného 17. decembra 1996.

V konaní o odvolaní už Mgr. D. K. nemal možnosť svojím správaním postup súdov (osobitne Okresného súdu Košice I) takmer vôbec ovplyvniť. Pre (neustále) uplatňovanie   námietok   zaujatosti   sudcov   súdov,   ktoré   boli   príslušné   o jeho veci konať, sa žiadne pojednávanie od rozhodnutia Krajského súdu v Žiline (28. júla 1997) dosiaľ neuskutočnilo. Okresný súd Košice I nekonal 14 mesiacov a počas plynutia tejto doby nezabezpečil dodanie posudkov od pribraných znalcov.

Ústavný   súd   konštatoval,   že   nečinnosť   všeobecného   súdu   nemožno ospravedlniť   tým,   že   v primeranej   dobe   nemohol   byť   zabezpečený   znalecký posudok.   Súd   tým,   že   nestanovil   konkrétnu   lehotu   na   vypracovanie   znaleckého posudku,   nepožiadal   o   jeho   vypracovanie   pôvodne   ustanoveného   znalca opakovanými žiadosťami ani nevyužil možné zákonné opatrenia prinútiť znalcov k dopracovaniu   znaleckého   posudku   (ustanovenie   znalca   nového   - § 109 Trestného poriadku), spôsobil zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s   názorom   všeobecného   súdu,   že niekoľkomesačná nečinnosť (v danom prípade 14 mesiacov) bola spôsobená tým, že zákonný sudca uplatnil námietku svojej zaujatosti. Námietka zaujatosti sudcu nebola uplatnená včas, teda v pôvodnom konaní o veci na prvom stupni. Týmto súd prvého stupňa spôsobil, že spisový materiál vo veci bol dlhodobo mimo súdu príslušného o nej   konať.   Navyše   v tomto   čase   konajúci   súd   bol   povinný   zabezpečiť   dôkaz (znalecký posudok) nevyhnutný pre ďalší postup súdu, výsledkom ktorého by bolo právoplatné rozhodnutie vo veci a odstránenie stavu právnej neistoty a dôsledkov s týmto spojených (§ 109 Tr. poriadku).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   horeuvedeným postupom Okresného súdu Košice I došlo k zbytočným prieťahom vo veci sp. zn. 1 T 94/96   navrhovateľa   Mgr.   D.   K.,   a   tým   aj   k   porušeniu   jeho   základného   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 na prerokovanie tejto jeho veci bez zbytočných prieťahov.

P   o   u   č   e   n   i   e   :   Proti   tomuto   rozhodnutiu   nemožno   podať   opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 1998

  JUDr. Ján   K l u č k a

  predseda senátu