SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 53/2026-27
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Mišlinom, Južná trieda 1545/9, Košice, proti postupu Správneho súdu v Košiciach v konaní pod sp. zn. 5S/10/2025 (pôvodne pod sp. zn. KE-6S/124/2019) po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 673/2023-34 zo 6. februára 2024 takto
r o z h o d o l :
1. Postupom Správneho súdu v Košiciach v konaní pod sp. zn. 5S/10/2025 (pôvodne pod sp. zn. KE-6S/124/2019) po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 673/2023-34 zo 6. februára 2024 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Správnemu súdu v Košiciach p r i k a z u j e v konaní pod sp. zn. 5S/10/2025 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 2 500 eur, ktoré j e mu Správny súd v Košiciach p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľ a a skutkový stav veci
1. Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 53/2026-16 z 29. januára 2026 bola ústavná sťažnosť sťažovateľa, doručená ústavnému súdu 7. októbra 2025, prijatá na ďalšie konanie v časti, v ktorej sa domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom správneho súdu v označenom správnom súdnom konaní. Okrem toho žiadal, aby ústavný súd prikázal správnemu súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie 8 500 eur a náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom. 1.1. Ústavnú sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru opatrením správneho súdu, ústavný súd odmietol ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ podal v júli 2019 správnu žalobu na krajskom súde, domáhajúc sa preskúmania zákonnosti opatrenia žalovaného správneho orgánu, ktorým bol dotknutým reštituentom priznaný ich reštitučný nárok na pozemok umiestnený v záhradkárskej osade. Sťažovateľ namietal, že je účastníkom správneho konania, keďže je užívateľom záhrady a vlastníkom legálne postavenej chatky nachádzajúcich sa na dotknutom pozemku. Správny súd rozsudkom č. k. KE-6S/124/2019-211 z 31. októbra 2023 žalobu sťažovateľa zamietol, ktorý Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) na kasačnú sťažnosť sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5Svk/3/2024 z 30. mája 2025 zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Dôvod uplatnenej kasácie spočíval v nepreskúmateľnosti rozsudku správneho súdu, keďže správny súd bez podrobnejšej argumentácie iba skonštatoval, že sťažovateľ svoje účastníctvo v konaní nepreukázal (por. bod 30 tohto rozsudku, pozn.).
3. Z vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa už v minulosti obrátil s ústavnou sťažnosťou na ústavný súd, ktorý nálezom č. k. IV. ÚS 673/2023-34 zo 6. februára 2024, právoplatným 16. februára 2024, rozhodol, že postupom správneho súdu v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. KE-6S/124/2019 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie 500 eur a náhradu trov konania. Nevyhovel však návrhu na uloženie príkazu konať v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy, argumentujúc tým, že vec sťažovateľa už je právoplatne ukončená.
4. Po právoplatnosti prvého nálezu správny súd v napadnutom konaní vykonával úkony v súvislosti s podanou kasačnou sťažnosťou; v období od februára 2024 do mája 2025 sa vec nachádzala na kasačnom súde. Po vrátení vecí veci kasačným súdom na nové konanie vykonával procesné úkony v rámci prípravy na rozhodnutie veci (doručovanie podaní sťažovateľa žalovanému na vyjadrenie v júli 2025), odpovedal sťažovateľovi na uplatnenú námietku zaujatosti (október 2025) a vyzval žalovaného na verifikovanie listinných dôkazov predložených žalobcom v zmysle pokynu uloženého v odôvodnení uznesenia kasačného súdu (január 2026).
II.
Argumentácia sťažovateľ a
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že správny súd v jeho veci nepostupoval rýchle a hospodárne, akcentuje celkovú dĺžku konania v danej veci v trvaní takmer 7 rokov od vstupu do konania, a pritom poukazuje na jednotlivé skutočnosti, ktoré sú rozhodné pre posúdenie existencie prieťahov: a) k právnej a faktickej zložitosti uvádza, že ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende správnych súdov; b) vo vzťahu k správaniu sťažovateľa je toho názoru, že svojím konaním neprispel k vzniku prieťahov; c) k postupu samotného súdu poukazuje na to, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna, nesústredená a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť vznik prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty; d) význam predmetu sporu pre sťažovateľa je daný tým, že z nulitného právneho aktu jemu, ako aj ostatným záhradkárom vznikli povinnosti napriek tomu, že sa správneho konania nezúčastnili.
III.
Vyjadrenie správneho súdu
6. Správny súd k ústavnej sťažnosti zaujal stanovisko vyjadrením sp. zn. 1SprV/25/2026 doručeným ústavnému súdu 18. februára 2026, ktorého súčasťou je aj prehľad procesných úkonov v napadnutom konaní po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 673/2023 zo 6. februára 2024.
7. Správny súd konštatoval, že po vrátení veci najvyšším správnym súdom na ďalšie konanie prebiehali vo veci kontinuálne procesné úkony súvisiace s prípravou veci na rozhodnutie, ako aj veci spojené so vznesenou námietkou zaujatosti. Po ukončení procesnej prípravy je podľa vyjadrenia súdu vec pripravená na rozhodnutie. Zohľadňujúc časovú prioritu a poradie napadnutých vecí, predpokladaný termín vyhlásenia rozsudku vo veci samej je v apríli 2026. Vzhľadom na časový sled procesných úkonov nedošlo zo strany správneho súdu k porušeniu označených základných práv, keďže súd v rámci kapacitných možností vo veci konal bez zbytočných prieťahoch a procesne postupoval v súlade so zákonnými ustanoveniami Správneho súdneho poriadku. Čo sa týka obdobia, od kedy bol spis predložený na najvyššom správnom súde až do jeho vrátenia, k tomu sa správny súd vyjadriť nevie, keďže išlo o kasačné konanie, na ktoré je právomocný a príslušný kasačný súd.
8. Skutočnosti opísané vo vyjadrení správneho súdu mal ústavný súd objektívne overené z obsahu zadováženého príslušného súdneho spisu, a preto nepovažoval za nevyhnutné zasielať jeho vyjadrenie sťažovateľovi na repliku, ktorá by vecne nemala potenciál ovplyvniť rozhodnutie ústavného súdu.
IV.
Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
9. Podstatou ústavnej sťažnosti v tejto časti je tvrdenie sťažovateľa o vzniku zbytočných prieťahov v správnom súdnom konaní trvajúcom takmer 7 rokov, v ktorom správny súd konštatoval nesprávny právny záver týkajúci sa účastníctva sťažovateľa v správnom konaní a svojím neefektívnym postupom neprispel k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa domáhajúceho sa rozhodnutia správneho súdu.
10. Ústavný súd štandardne skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov s ohľadom na okolnosti prípadu z pohľadu (i) právnej a faktickej zložitosti veci, (ii) správania účastníka a (iii) postupu súdu (I. ÚS 41/02). Okrem toho sa prihliada aj na význam sporu pre sťažovateľa (II. ÚS 32/02).
11. K právnej a faktickej zložitosti veci ústavný súd konštatoval už v prvom náleze, že samotný predmet konania (preskúmanie zákonnosti rozhodnutia) v zásade patrí medzi bežnú rozhodovaciu prax správnych súdov a nepredstavuje právne zložitú vec.
12. Čo sa týka správania sťažovateľa, je potrebné poukázať, že v období po vrátení veci kasačným súdom na nové konanie sťažovateľ doručil postupne 23. júna, 17. júla a 31. augusta 2025 správnemu súdu tri podania, v ktorých navrhol vyslovenie nulity právnych aktov. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že s týmito podaniami sa musí správny súd oboznámiť a vysporiadať sa s argumentáciou sťažovateľa, ako aj reakciou žalovaného na ňu, čo taktiež čiastočne prispieva k predĺženiu konania. Odhliadnuc od uvedeného, na strane sťažovateľa nenachádza žiadnu okolnosť, ktorá by negatívne ovplyvnila dĺžku napadnutého konania.
13. K postupu správneho súdu (po právoplatnosti prvého nálezu) treba najprv uviesť, že obdobie v trvaní 15 mesiacov, počas ktorého sa vec nachádzala na kasačnom súde (február 2024 – máj 2025), ide na „vrub“ správnemu súdu, ktorému sa rozhodnutie zrušilo z dôvodu nepreskúmateľnosti. Je pravdou, že postup správneho súdu, ktorý dosiaľ nie je zavŕšený vydaním meritórneho rozhodnutia a ktorý sa zväčša zameriaval na procesné úkony nemeritórnej povahy súvisiace s prípravou rozhodnutia, bol v zásade plynulý. Napriek uvedenému je na tomto mieste vhodné poukázať na to, že správny súd pristúpil k plneniu pokynu obsiahnutého v odôvodnení rozhodnutia kasačného súdu (prostredníctvom výzvy adresovanej žalovanému na verifikáciu dôkazov) až po 8 mesiacov (január 2026) od vrátenia veci na nové konanie (máj 2025). Takýto postup rozhodne nie je možné považovať za efektívne a bezprieťahované konanie. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že postup súdu spočívajúci len v samotnom vykonaní rôznych úkonov, ktoré však nevedú k meritórnemu ukončeniu sporu, nie je možné považovať za postup efektívny, sledujúci odstránenie stavu právnej neistoty (m. m. I. ÚS 109/2021).
14. Na základe uvedeného ústavný súd posúdením celkovej dĺžky súdneho sporu (viac ako 6 rokov) s prihliadnutím na neefektívny postup správneho súdu po právoplatnosti prvého nálezu dospel k záveru, že v napadnutom konaní bolo postupom správneho súdu zasiahnuté do ústavne zaručeného základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
V.
P ríkaz konať a p riznanie primeraného finančné ho zadosťučineni a
15. Hoci z vyjadrenia správneho súdu k ústavnej sťažnosti vyplynuli priaznivé vyhliadky, najmä čo sa týka vydania rozhodnutia vo veci samej, ústavný súd prihliadajúci na svoj záver o vzniku zbytočných prieťahoch prikázal správnemu súdu konať bez zbytočných prieťahov podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (bod 2 výrokovej časti nálezu).
16. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiada o priznanie finančného zadosťučinenia 8 500 eur, ktoré považuje za primerané vzhľadom na pretrvávajúcu právnu neistotu pri vzniknutých povinnostiach z nulitného právneho aktu.
17. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
18. Pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení ústavný súd prihliadal na celkovú dĺžku napadnutého konania, konštatovaný neefektívny postup správneho súdu, predmet konania a ďalšie konkrétne okolnosti prípadu. Ústavný súd dospel k záveru, že okolnosti veci opodstatňujú priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 500 eur (bod 3 výroku nálezu). Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ požadoval priznanie finančného zadosťučinenia 8 500 eur, ústavný súd sťažnosti sťažovateľa vo zvyšnej časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
VI.
Trovy konania
19. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Z citovaného ustanovenia teda nevyplýva obligatórna povinnosť priznania trov konania sťažovateľovi, ak bolo ústavným súdom vyslovené porušenie jeho práv postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci. V tejto veci nie je odôvodnené, aby sťažovateľovi bola priznaná náhrada trov konania (bod 4 výroku tohto nálezu).
20. Rozhodnutie sťažovateľa ako advokáta dať sa zastúpiť iným svojím kolegom (takéto právo mu nemožno uprieť) v konaní pred ústavným súdom, v ktorom namieta porušenie v bode 1 uvedených práv, nemožno považovať za hospodárne a účelné z pohľadu nákladov konania. O to viac, ak má podľa údajov uvedených na webovom portáli Slovenskej advokátskej komory v odbornom zameraní uvedenú oblasť ústavného práva a osobitne zastupovanie pred ústavným súdom. Od sťažovateľa ako právne kvalifikovanej osoby (advokát) je dôvodné očakávať schopnosť spísať ústavnú sťažnosť, ak v konaní pred správnym súdom, v ktorom vystupuje ako účastník konania, došlo k zbytočným prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Koši ciach 26. februára 2026
Miroslav Duriš
predseda senátu



