znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 53/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛,t.   č.   v Ústave   na   výkon   väzby,   zastúpeného   advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   5   ods.   1,   3   a 4   Dohovoruo ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciachsp. zn. 7 Tos 99/2014 z 13. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

1. Sťažovateľ v sťažnosti z 18. decembra 2014 navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústavný súd“) vyslovil porušenie v záhlaví označených základnýchpráv   a slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)z 13. novembra 2014, toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie,priznal mu finančné zadosťučinenie 10 000 € a trovy právneho zastúpenia.

2. Podľa sťažovateľa došlo vydaním napadnutého rozhodnutia k zásahu do jeho práv aslobôd garantovaných č. l. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudský práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) tým, žetento   súd   uznal   jeho   väzobné   zaistenie   okresným   súdom   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)Trestného poriadku pre realizáciu úkonov v trestnom konaní v skupinovej trestnej veci eštez roku   2006   po   tom,   ako   sa   sťažovateľ   bez   ospravedlnenia   nedostavil   na   viacerépojednávania nariadené okresným súdom.

3. Ústavný súd po tom, ako konštatoval, že ústavná sťažnosť je prípustná, je podanávčas a spĺňa ostatné náležitosti vyžadované zákonom [§ 20, § 50 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom   súde“)],   oboznámil   sa   s obsahom   napadnutého   rozhodnutia   a preskúmal,   čitvrdenia obsiahnuté v sťažnosti majú oporu v skutkových podkladoch a dospel k záveru, žesťažnosť   nie   je   opodstatnená,   preto   bola   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súdeodmietnutá.

4. Na prvom mieste treba pripomenúť, že ústavný súd ako súdny orgán ochranyústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nie   je   ďalšou   inštanciou   v systéme   trestného   súdnictvaa posudzovanie   konkrétnych   okolností   každého   jednotlivého   prípadu   so   zreteľomna urobené skutkové zistenia patria trestným súdom, čo je výrazom ich nezávislého súdnehorozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy). Pokiaľ súdy postupujú v súlade s obsahom druhejhlavy,   druhého   oddielu   ústavy   a hlavy   prvej   dohovoru,   nemôže   ústavný   súd   na   sebaatrahovať právo prieskumného dohľadu nad ich činnosťou (čl. 124 ústavy).

Na   druhej   strane   je   však   ústavný   súd   oprávnený,   ale   i povinný   posúdiť,   či   bolokonanie ako celok spravodlivé a či v ňom neboli porušené ústavou zaručené slobody alebozákladné práva sťažovateľa.

5.   Ochrana   osobnej   slobody   nepochybne   predstavuje   jedno   z najvýznamnejšíchzákladných ľudských práv a zásahy do nej musia byť robené citlivo a primerane. Podľačl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodova spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby nemožno vziať ibaz dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu; totožnú úpravuobsahuje aj čl. 5 ods. 1 dohovoru, pričom ods. 3 in fine upravuje, že prepustenie sa môžepodmieniť zárukou, že dotknutá osoba sa ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právopodať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol.

6. Ústavný súd zistil, že väzobné konanie voči sťažovateľovi bolo vedené zákonne,bez zbytočných prieťahov a prijaté rozhodnutia trestných súdov boli riadne odôvodnené.

7.   Pri   tzv.   útekovej   väzbe   podľa   §   71   ods.1   písm.   a)   Trestného   poriadku   stačíexistencia ktorejkoľvek z okolností mimo výslovne príkladmo uvedených (slovo „najmä“)za podmienky, že konkrétne skutočnosti odôvodňujú reálnu obavu, že obvinený ujde alebosa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo testu. V obidvoch prípadoch ideo hodnotenie   konkrétnych   skutočností   (mimo   výslovne   príkladmo   uvedených   okolnostíto môže   byť   napr.   aj   opustenie   miesta   bydliska   a zamestnania   a pod.)   z hľadiskaodôvodneného predpokladu sudcu alebo súdu, či je daná obava z úteku alebo skrývania sa;vždy treba uvažovať ako skutočnosti objektívnej povahy, tak aj okolnosti týkajúce sa osobyobvineného.

8.   Preto   ak   všeobecné   súdy   útekovú   väzbu   sťažovateľa   v rozhodnutí   riadneodôvodnili účelom zabrániť mu vo vyhýbaní sa trestnému stíhaniu, ktoré trvá od roku 2007(teda už viac ako 8 rokov), potom ústavný súd môže konštatovať, že sa nedopustili žiadnychústavnoprávnych pochybení v súvislosti s ich rozhodovaním o väzbe sťažovateľa, ktorýmnedošlo k zásahu do jeho označených ústavných práv. Pri rozhodovaní o väzbe nie je reálnesa domnievať, že môže byť naplnená požiadavka istoty „konkrétnych skutočností“, ktorév danom čase opodstatnili existujúci väzobný dôvod. Vzhľadom na svoje postavenie sa totižústavný   súd   v tomto   smere   nemohol   zaoberať   prehodnocovaním   (ne)daného   väzobnéhodôvodu ani nahradením väzby iným opatrením, ktoré je len fakultatívne, a nie obligatórne,aj keď obvinený preň splnil podmienky.

9.   Na   základe   uvedených   skutočností   a dôvodov   vo   vzťahu   k napadnutémurozhodnutiu krajského súdu, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru podľa ktorej možnoza   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 66/02, III. ÚS 263/03,III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07), ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnostiako   celku   sa   ústavný   súd   nemohol   zaoberať   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranuústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, priznanie satisfakcie), keďžerozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2prvá veta ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015