SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 53/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛,t. č. v Ústave na výkon väzby, zastúpeného advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciachsp. zn. 7 Tos 99/2014 z 13. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
1. Sťažovateľ v sťažnosti z 18. decembra 2014 navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústavný súd“) vyslovil porušenie v záhlaví označených základnýchpráv a slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)z 13. novembra 2014, toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie,priznal mu finančné zadosťučinenie 10 000 € a trovy právneho zastúpenia.
2. Podľa sťažovateľa došlo vydaním napadnutého rozhodnutia k zásahu do jeho práv aslobôd garantovaných č. l. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudský práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) tým, žetento súd uznal jeho väzobné zaistenie okresným súdom podľa § 71 ods. 1 písm. a)Trestného poriadku pre realizáciu úkonov v trestnom konaní v skupinovej trestnej veci eštez roku 2006 po tom, ako sa sťažovateľ bez ospravedlnenia nedostavil na viacerépojednávania nariadené okresným súdom.
3. Ústavný súd po tom, ako konštatoval, že ústavná sťažnosť je prípustná, je podanávčas a spĺňa ostatné náležitosti vyžadované zákonom [§ 20, § 50 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“)], oboznámil sa s obsahom napadnutého rozhodnutia a preskúmal, čitvrdenia obsiahnuté v sťažnosti majú oporu v skutkových podkladoch a dospel k záveru, žesťažnosť nie je opodstatnená, preto bola podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietnutá.
4. Na prvom mieste treba pripomenúť, že ústavný súd ako súdny orgán ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je ďalšou inštanciou v systéme trestného súdnictvaa posudzovanie konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu so zreteľomna urobené skutkové zistenia patria trestným súdom, čo je výrazom ich nezávislého súdnehorozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy). Pokiaľ súdy postupujú v súlade s obsahom druhejhlavy, druhého oddielu ústavy a hlavy prvej dohovoru, nemôže ústavný súd na sebaatrahovať právo prieskumného dohľadu nad ich činnosťou (čl. 124 ústavy).
Na druhej strane je však ústavný súd oprávnený, ale i povinný posúdiť, či bolokonanie ako celok spravodlivé a či v ňom neboli porušené ústavou zaručené slobody alebozákladné práva sťažovateľa.
5. Ochrana osobnej slobody nepochybne predstavuje jedno z najvýznamnejšíchzákladných ľudských práv a zásahy do nej musia byť robené citlivo a primerane. Podľačl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodova spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby nemožno vziať ibaz dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu; totožnú úpravuobsahuje aj čl. 5 ods. 1 dohovoru, pričom ods. 3 in fine upravuje, že prepustenie sa môžepodmieniť zárukou, že dotknutá osoba sa ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právopodať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol.
6. Ústavný súd zistil, že väzobné konanie voči sťažovateľovi bolo vedené zákonne,bez zbytočných prieťahov a prijaté rozhodnutia trestných súdov boli riadne odôvodnené.
7. Pri tzv. útekovej väzbe podľa § 71 ods.1 písm. a) Trestného poriadku stačíexistencia ktorejkoľvek z okolností mimo výslovne príkladmo uvedených (slovo „najmä“)za podmienky, že konkrétne skutočnosti odôvodňujú reálnu obavu, že obvinený ujde alebosa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo testu. V obidvoch prípadoch ideo hodnotenie konkrétnych skutočností (mimo výslovne príkladmo uvedených okolnostíto môže byť napr. aj opustenie miesta bydliska a zamestnania a pod.) z hľadiskaodôvodneného predpokladu sudcu alebo súdu, či je daná obava z úteku alebo skrývania sa;vždy treba uvažovať ako skutočnosti objektívnej povahy, tak aj okolnosti týkajúce sa osobyobvineného.
8. Preto ak všeobecné súdy útekovú väzbu sťažovateľa v rozhodnutí riadneodôvodnili účelom zabrániť mu vo vyhýbaní sa trestnému stíhaniu, ktoré trvá od roku 2007(teda už viac ako 8 rokov), potom ústavný súd môže konštatovať, že sa nedopustili žiadnychústavnoprávnych pochybení v súvislosti s ich rozhodovaním o väzbe sťažovateľa, ktorýmnedošlo k zásahu do jeho označených ústavných práv. Pri rozhodovaní o väzbe nie je reálnesa domnievať, že môže byť naplnená požiadavka istoty „konkrétnych skutočností“, ktorév danom čase opodstatnili existujúci väzobný dôvod. Vzhľadom na svoje postavenie sa totižústavný súd v tomto smere nemohol zaoberať prehodnocovaním (ne)daného väzobnéhodôvodu ani nahradením väzby iným opatrením, ktoré je len fakultatívne, a nie obligatórne,aj keď obvinený preň splnil podmienky.
9. Na základe uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k napadnutémurozhodnutiu krajského súdu, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru podľa ktorej možnoza zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 66/02, III. ÚS 263/03,III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07), ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnostiako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranuústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, priznanie satisfakcie), keďžerozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2015