znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 53/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom, Perličková 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom v bode I rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 239/2011-201 z 26. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. januára 2014 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom, Perličková 26, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom v bode I rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 239/2011-201 z 26. marca 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Sťažovateľ podal na Okresný súd Bratislava V... žalobu o neplatnosť výpovede nájmu časti bytu... Návrh... sťažovateľ oprel o ustanovenie   §   711   ods.   6   Občianskeho   zákonníka   (ďalej   aj   OZ)   a   o   skutkový   stav vzniknutý po doručení mu výpovede nájomnej zmluvy...

Okresný súd... návrh zamietol... Sťažovateľ... napadol rozsudok... odvolaním. Krajský súd Bratislava... Výrokom I. potvrdil rozsudok Okresného súdu...

Krajský súd Bratislava... zasiahol do autonómie vôle účastníkov zmluvy o nájme... Okresný súd... rozsudkom deklarovanú, určitú a slobodnú vôľu zmluvných strán uzavrieť 19. 05.   2008   zmluvný   vzťah   podľa   ustanovenia   §   685   Občianskeho   zákonníka   zmenil na zmluvný vzťah podľa ustanovenia § 663 Občianskeho zákonníka...

Krajský   súd   sa   v   napádanom   rozhodnutí   presvedčivým   spôsobom   nevysporiadal s námietkou sťažovateľa vznesenou v konaní a v odvolaní, že odporkyňa v konaní pred súdom nemá zákonné oprávnenie podľa ust. § 40a Občianskeho zákonníka dovolať sa ani relatívnej neplatnosti zmluvy o nájme bytu uzatvorenej 19. 05. 2008...

Za   arbitrárne   rozhodnutie   okresného   súdu   je   potrebné   považovať   konštituovanie nového   zmluvného   vzťahu   podľa   §   663   OZ   medzi   sťažovateľom   ako   nájomcom a odporkyňou ako prenajímateľom a to dokonca so spätnou účinnosťou od 19. 05. 2008. Na konštituovanie občianskoprávneho zmluvného vzťahu (zmluvy o nájme) súdom nie je v tomto prípade opora v žiadnom ustanovení právneho poriadku a z ústavného hľadiska je neudržateľné.   V   tomto   prípade   neboli   splnené   ani   zákonné   podmienky   na   rozhodnutie nahradiť prejav vôle účastníkov občianskoprávneho vzťahu súdnym rozhodnutím.

Krajský   súd...   nedal...   odpoveď   z   akého   dôvodu   akceptoval   arbitrárny   zásah okresného   súdu,   ktorým   okresný   súd   zmenil   určitý,   slobodný,   písomný   prejav   vôle odporkyne uzavrieť so sťažovateľom zmluvu podľa ust. § 685 a nasl. ust. Občianskeho zákonníka, a z akého dôvodu akceptoval arbitrárny zásah okresného súdu, ktorým zmenil prejav vôle aj sťažovateľa, prijať v dobrej viere predkladaný návrh na uzavretie zmluvy podľa § 685 a nasl. ust. Občianskeho zákonníka, nie prijať návrh podľa § 663 a nasl. ust. OZ, ktorý sa ani nedostal do dispozície sťažovateľa. Súd de jure a de facto sťažovateľa v rozpore s jeho vôľou spätne donútil vstúpiť do zmluvného vzťahu, bez toho že by mal možnosť sa k nemu vyjadriť. Výklad dôvodov na zmenu prejavov slobodnej, určitej písomnej vôle   účastníkov   zmluvy,   súd   v   odôvodnení   rozsudku   neoprel   o   žiadne   relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka ani iného právneho predpisu. Argumentácia súdu, že za   právne   bezvýznamné   treba   považovať   záhlavie   zmluvy   zo   dňa   19.   05.   2008,   ktoré dohodou určuje právny rámec zmluvného vzťahu neobstojí z pohľadu základného práva na dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Potvrdenie   zmeny   právnej   klasifikácie zmluvy o nájme uzatvorenej 19. 05. 2008... respektíve potvrdenie konštituovania nového zmluvného   vzťahu   medzi   účastníkmi   konania   odvolacím   súdom   bez   zrozumiteľného, vyčerpávajúceho   a presvedčivého   odôvodnenia   je   z   ústavného   hľadiska   porušením základného práva podľa Čl. 46 ods. 1 ústavy a porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru...

Krajský   súd   Bratislava...   nedal...   odpoveď   na   otázku   garancie   zmluvnej   voľnosti občianskoprávnych vzťahov najmä k použitiu ustanovenia § 853 Občianskeho zákonníka v súvislosti s ustanovením § 685 Občianskeho zákonníka, na ktoré sťažovateľ v odvolaní poukazoval...

Odvolací   súd   sa   nevysporiadal   ani   s   odvolacou   námietkou...   izba   bytu   a príslušenstvo bytu... je a ostane s pohľadu zákona bytom... Odvolací súd... neodôvodnil akými úvahami sa riadil a o aké ustanovenia, ktorého zákona oprel svoje potvrdzujúce rozhodnutie vyňať jednu izbu bytu, príslušenstvo bytu a spoločné priestory bytového domu z právoplatného kolaudačného rozhodnutia vydaného príslušným orgánom, podradiť ich pod vec v zmysle ustanovenia § 663 Občianskeho zákonníka a ustáliť právny názor, že nemôžu byť predmetom nájmu podľa § 685 OZ napriek tomu, že si to zmluvné strany slobodne a vážne dohodli v nájomnej zmluve.

Odvolací súd... nedal... odpoveď na otázku... či otázku vzniku, zmeny a zániku nájmu súboru   miestností   v bytovom   dome   určených   na   trvalé   bývanie   (jedna   izba   bytu,   hala, kuchyňa,   kúpeľňa,   WC,   chodbička,   lodžia   a   pivnica)   teda   nájom   časti   bytu,   je   možné posudzovať podľa ustanovení o nájme bytu § 685 OZ, s prihliadnutím na § 711 ods. 6 OZ, pretože v zmysle § 853 OZ sú obsahom aj účelom im najbližšie a zmluvné strany si to dohodli   a   ak   ich   podľa   uvedených   ustanovení   posudzovať   nemožno   napriek   dohode zmluvných strán, tak na základe akých zákonných ustanovení platného právneho poriadku tak učiniť nemožno.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   P.   K...   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručené   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   základné   právo   na   súdnu ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   výrokom   I.   rozsudku Krajského súdu Bratislava zo dňa 26. marca 2013, č. k. 14Co/239/2011-201 boli porušené. Rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 26. marca 2013, č. k. 14Co/239/2011- 201 v časti výroku I. zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie a rozhodnutie.

P. K. priznáva náhradu trov konania spočívajúcich v nákladoch na trovy právneho zastúpenia.“

Sťažovateľ tiež navrhol, aby ústavný súd odložil sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania návrhu (§   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde)   možnosť   jeho   prípadného   odmietnutia   jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim navrhovateľ v návrhu uplatnil, a to v prípade, že návrh nemá ústavnoprávny rozmer.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a   nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažovateľ   sa   návrhom   doručeným   Okresnému   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len „okresný súd“) domáhal určenia neplatnosti výpovede nájomnej zmluvy, predmetom ktorej bol nájom izby č. 2 v 3-izbovom byte odporkyne. O návrhu sťažovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 174/08-163 zo 16. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Rozsudok okresného súdu napadol odvolaním sťažovateľ,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   rozsudok okresného súdu potvrdil.

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   rozsudku   uvádza: „Napadnutým   rozsudkom   súd prvého   stupňa   zamietol   návrh   navrhovateľa,   ktorým   sa   domáhal   určenia   neplatnosti výpovede   nájomnej   zmluvy,   uzatvorenej   dňa   19.   5.   2008   medzi   ním   ako   nájomcom a odporkyňou ako prenajímateľkou...

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi účastníkmi konania bola dňa 19. 5. 2008 uzatvorená písomná nájomná zmluva... Na základe tejto zmluvy odporkyňa ako prenajímateľka prenechala navrhovateľovi ako nájomcovi do užívania jednu v zmluve konkretizovanú obytnú miestnosť (izbu č. 2)   3-izbového bytu...   v B.   S právom užívania obytnej miestnosti bolo spojené aj právo užívať spoločné priestory bytu, t. j. halu. kuchyňu, kúpeľňu, WC, lodžiu a pivnicu mimo bytu. Nájom bol dohodnutý na dobu neurčitú od 19. 5. 2008. Zmluvné strany si v zmluve dohodli možnosť ukončenia nájmu vzájomnou písomnou dohodou k dohodnutému termínu, ako aj formou písomnej výpovede nájomného vzťahu ktoroukoľvek zo zmluvných strán bez udania dôvodu, s jednomesačnou výpovednou dobou, ktorá začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede (čl. III, bod 1.   a   2.   zmluvy).   Odporkyňa   listom   zo   dňa   31.   7.   2008   nájom   bytu   navrhovateľovi vypovedala.   Písomnú   výpoveď   nájmu   navrhovateľ   prevzal   dňa   31.   7.   2008.   V   zmysle zmluvného dojednania nájom mal skončiť dňom 31. 8. 2008, s čím navrhovateľ nesúhlasil. Dňa 5. 8. 2008 podal na súd návrh na určenie neplatnosti výpovede nájmu. Dojednaný nájom   s   odporkyňou   považuje   za   chránený.   Výpoveď   z   nájmu   bez   uvedenia   dôvodu a s výpovednou dobou 1 mesiac považuje podľa §§ 37 a 39 OZ za neplatnú. Podľa jeho názoru, ak medzi ním a odporkyňou nedošlo k písomnej dohode o skončení nájmu v zmysle čl. III, bod 2 písm. a) zmluvy, nájom mohol zaniknúť výpoveďou zo strany prenajímateľa len z dôvodov taxatívne uvedených v zákone. Aj keď má v súčasnosti zabezpečené bývanie v Bratislave, spor vedie z dôvodu, že mu ide o spravodlivosť.

Z výpovede odporkyne súd zistil, že navrhovateľ reagoval na ponuku nájmu, pričom podmienky nájmu akceptoval. Mal záujem o nájom na dobu 2 mesiacov s tým, že po tejto dobe   sa   rozhodne,   či   bude   v   nájme   pokračovať.   Pri   podpise   nájomnej   zmluvy   však požadoval   zmluvne   zakotviť   trvanie   nájmu   na   dobu   neurčitú.   Vzhľadom   na   takúto požiadavku navrhovateľa účastníci nakoniec dospeli k vzájomnej dohode o podmienkach nájmu, okrem iného aj k dohode o možnosti jednostranne ukončiť nájomný vzťah výpoveďou bez   uvedenia   dôvodov   v   jednomesačnej   výpovednej   lehote,   čo   vyplýva   z   čl.   III   zmluvy o nájme.   Navrhovateľ   s   obsahom   nájomnej   zmluvy   súhlasil   bez   výhrad...   Odporkyňa na naliehanie   ostatných   nájomcov   postupovala   v   súlade   so   zmluvne   dojednanými podmienkami o zániku nájmu a nájom navrhovateľovi vypovedala. Dôvod skončenia nájmu v písomnej výpovedi neuviedla, keďže do sporu nechcela zaťahovať ďalšie osoby. Využila preto postup,   na ktorom sa účastníci   v zmluve dohodli   a   jednostranne   ukončila   nájom navrhovateľa výpoveďou bez uvedenia dôvodu...

Spornou medzi účastníkmi ostala otázka, či na právny vzťah účastníkov konania, založený   zmluvou   zo   dňa   19.   5.   2008,   je   dôvodné   uplatňovať   osobitné   ustanovenia Občianskeho zákonníka o nájme bytu a či došlo k platnému zániku tohto nájmu.

Súd posudzoval písomný právny úkon účastníkov konania zo dňa 19. 5. 2008 podľa jeho obsahu. Samotné označenie zmluvy ako zmluvy o nájme bytu s odkazom na ustanovenie §   685   a   nasl.   OZ   súd   považoval   za   právne   bezvýznamné.   Uviedol,   že   pojem   byt   je vymedzený v § 42 ods. 3 vyhl. č. 83/1976 Zb., v znení neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia sa bytom rozumie súbor miestností a priestorov pod spoločným uzavretím, ktorý svojím stavebno-technickým a funkčným usporiadaním a vybavením spĺňa požiadavky na trvalé bývanie. Pojmovými znakmi nájmu bytu sú a) prenechanie užívania, b) predmetom nájmu je byt, c) dočasnosť a d) odplatnosť.

Podľa názoru súdu, dojednaný nájom jednotlivej obytnej miestnosti nie je možné považovať   za   chránený   nájom   v zmysle   ust.   §   685   a   nasl.   OZ.   Preto   nebolo   potrebné na zmluvný vzťah aplikovať ani osobitné ustanovenia Občianskeho zákonníka o nájme bytu. ku   skončeniu   ktorého   s   ohľadom   na   ochranu   nájmu   môže   účinné   dôjsť   len   z   dôvodov taxatívne uvedených v ust. § 711 ods. 1 OZ. Súd zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania, založený zmluvou zo dňa   19.   5.   2008,   posudzoval preto   podľa   všeobecných   ustanovení o nájme.   Prejav   vôle   účastníkov   konania   ako   zmluvných   strán   smeroval   k   založeniu nájomného vzťahu k   jednotlivej   obytnej   miestnosti,   náležitosti vôle (slobodu   a vážnosť) účastníci nespochybňovali. Založenie právneho vzťahu aj k jednotlivej obytnej miestnosti súd   prvého   stupňa   nepovažoval   za   vylúčené.   Preto   nie   je   možné   dospieť   ani   k   záveru o právnej   nemožnosti   plnenia,   ktorá   predstavuje   nedovolenosť   a   vyvoláva   dôsledky predvídané   v   §   39   OZ.   Obsahom   právneho   úkonu   sú   jeho   podstatné,   náhodné   alebo vedľajšie zložky. Z týchto zložiek môže odporovať zákonu ktorákoľvek, avšak normatívny dôsledok uvedený v § 39 OZ vyvoláva iba rozpor podstatných zložiek právneho úkonu so zákonom, ktorými sú v danom prípade označenie prenajímateľa a nájomcu, predmet nájmu a odplata za nájom. Účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z neho nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.

Podľa zmluvných dojednaní nájomný vzťah založený zmluvou zo dňa 19. 5. 2008 mohol   zaniknúť   dvoma   spôsobmi,   a   to   buď   zmluvným   konsenzom   medzi   subjektmi nájomného vzťahu, t. j. dohodou, uzavretou v písomnej forme, alebo výpoveďou nájmu, teda jednostranným úkonom prenajímateľa. Ustanovenie § 677 OZ umožňuje zrušiť nájomnú zmluvu   výpoveďou.   Aj   keď   v   odseku   2   uvedeného   ustanovenia   sú   zakotvené   konkrétne výpovedné lehoty platné pri jednotlivých druhoch nájmu, v kontexte s ust. § 678 OZ platia len vtedy, ak nie je zmluvou alebo osobitnými predpismi ustanovené inak. Z uvedeného potom vyplýva, že dojednania obsiahnuté v nájomnej zmluve majú prednosť pred úpravou v zákone.   Zmluvné   dojednanie   v   čl.   III.   bod   2   písm.   b)   oprávňovalo   odporkyňu   ako prenajímateľku   ukončiť   nájomný   vzťah   s   navrhovateľom   výpoveďou   bez   skutkového vymedzenia   jej   dôvodu   a   v   jednomesačnej   výpovednej   lehote.   Na   takomto   spôsobe ukončenia nájmu sa účastníci dohodli slobodne v rámci zmluvnej voľnosti.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odporkyňa ako prenajímateľka nebola preto podľa názoru súdu viazaná výpovednými dôvodmi podľa § 711 OZ ani výpovednou lehotou podľa § 710 OZ. Z toho dôvodu posúdil súd výpoveď z nájmu danú navrhovateľovi odporkyňou dňa 31. 7. 2008 za platnú...

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal... odvolanie navrhovateľ. Namietal v ňom, že súd na právny vzťah použil nesprávne ustanovenia Občianskeho zákonníka, keď nájomnú zmluvu zo dňa 19. 5. 2008 posudzoval podľa všeobecných ustanovení o nájme v zmysle ust. § 663 a nasl. OZ a nie podľa ust. § 685 a nasl. OZ o nájme bytu tak. ako si to účastníci konania dohodli.   Súd nesprávne považoval označenie zmluvy ako zmluvy o nájme bytu za právne bezvýznamné a posudzoval písomný právny úkon účastníkov zo dňa 19. 5. 2008 podľa   jeho   obsahu,   čo   podľa   názoru   navrhovateľa   nemá   oporu   v   právnom   poriadku Slovenskej republiky. Takýmto postupom súd zmenil vôľu účastníkov konania, keď de jure zmenil účastníkmi konania dohodnutý typ zmluvného vzťahu.

Zdôraznil,   že   občianske   právo   je   založené   na   zmluvnej   voľnosti   a   rovnosti účastníkov, pričom účastníci občianskeho zmluvného vzťahu si sami určujú do akého typu zmluvného   vzťahu   vstúpia.   Účastníci   zmluvného   vzťahu   si   môžu   vzájomné   práva   a povinnosti dohodnúť odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Odporkyňa a navrhovateľ sa slobodne rozhodli, že na právny vzťah medzi nimi, t. j. na nájom časti bytu uzavrú zmluvu podľa ust. § 685 a nasl. OZ. Zákon (OZ) osobitne neupravuje nájom časti bytu. a preto je prirodzené, že takýto nájom sa spravuje ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťah obsahom a účelom im najbližší (§ 853 OZ), čo je v danom prípade nájom bytu (§ 685 a nasl.).   Ani   súd   nie   je   kompetentný   meniť,   či   nahrádzať   slobodnú   vôľu   účastníkov občianskeho zmluvného vzťahu, ktorí sa rozhodli, že ich Vzájomné práva a povinnosti zo zmluvného vzťahu sa budú spravovať podľa nimi dohodnutého typu zmluvy pomenovanej v Občianskom zákonníku. Na základe uvedených skutočností navrhovateľ odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovel...

Na   odvolacom   pojednávaní   sa   odvolací   súd   zameral   aj   na   otázku   skúmanie existencie naliehavého právneho záujmu na podaní určovacej žaloby.

Navrhovateľ na otázku súdu. v čom vidí existenciu naliehavého právneho záujmu na podaní určovacej žaloby a aký význam by malo pre neho rozhodnutie súdu. ktorým by bolo   vyhovené   jeho   návrhu   uvádza,   že   podľa jeho   názoru nie   je   potrebné preukazovať naliehavý právny záujem, keďže tento je daný priamo zo zákona, ktorý umožňuje právo na napadnutie výpovede z nájmu bytu určovacou žalobou, ide mu len o to, aby bol nájomný vzťah ukončený podľa práva. Zotrval na svojom právnom názore, že ide o zmluvu podľa ust. § 685 a nasl. OZ. To, že nejde o nájom celého bytu, nerobí zmluvu neplatnou, a preto boli dané dôvody na to, aby napadol platnosť výpovede.

Právny zástupca odporkyne uviedol, že podľa ich názoru ide jednoznačne o zmluvu v zmysle   §   663   a   nasl.   OZ,   keďže   predmetom   nájmu   bola   iba   jedna   konkrétna   obytná miestnosť s prísl. bytu. v ktorom sa táto obytná miestnosť nachádza. Ust. § 685 a nasl. OZ nemôžu byť na daný prípad aplikované. Podľa ich názoru nie je daný ani naliehavý právny záujem navrhovateľa na podaní určovacej žaloby. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok   ako   vecne   správny   potvrdil   a   uplatnil   náhradu   trov   odvolacieho   konania, vyčíslenie ktorých predložil súdu v písomnom vyhotovení.

Odporkyňa doplnila vyjadrenie svojho právneho zástupcu v tom, že vlastne nešlo ani o   prenájom   celej   jednej   obytnej   miestnosti,   pretože   túto   navrhovateľ   obýval   s   ďalším nájomcom. Uviedla, že na základe sťažnosti navrhovateľa celú záležitosť prešetroval aj daňový úrad, ktorý tiež dospel k záveru, že nešlo o nájom bytu. ale o nájom jednej izby. Na vysvetlenie, prečo je v záhlaví zmluvy uvedené, že ide o zmluvu podľa § 685 a nasl. OZ uviedla,   že v minulosti mala celý byt prenajatý dvom osobám a pri uzatváraní zmluvy s navrhovateľom   použila   pôvodnú   zmluvu,   takže   tam   ostali   ustanovenia   o   nájme   bytu. Zdôraznila, že to bol sám navrhovateľ, ktorý jej navrhol jednomesačnú výpovednú lehotu bez uvedenia výpovedných dôvodov. Keďže takéto riešenie sa jej zdalo pre ňu dobré, s týmto návrhom súhlasila...

Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   a odvolacích dôvodov navrhovateľa dospel k záveru, že prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pokiaľ ide o otázku, či ide o právny vzťah podľa ust. § 685 a nasl. OZ.. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade nejde o nájom bytu, teda chránený nájom, od čoho odvodzoval navrhovateľ   neplatnosť   výpovede.   Súd   prvého   stupňa   správne   posúdil   vec   podľa všeobecných ust. § 663 a nasl. OZ. Správne tiež aplikoval ust. § 677 ods. 2 OZ v spojení s ust. § 678 OZ a na základe tohto aj dospel k správnemu právnemu záveru, že výpoveď z nájmu danú odporkyňou navrhovateľovi dňa 31. 7. 2008 je platná, čo zakladá postup súdu na zamietnutie návrhu navrhovateľa.

V konaní bola od začiatku sporná otázka, či sa má právny vzťah uzatvorený medzi účastníkmi konania posudzovať podľa ust. § 663 a nasl., alebo podľa ust. § 685 a nasl. OZ. Keďže súd prvého stupňa správne posúdil, že v danom prípade nešlo o nájom bytu a z toho dôvodu platnosť výpovede je potrebné posudzovať podľa všeobecných ustanovení, mal sa zaoberať   aj   otázkou   splnenia   zákonných   podmienok   pre   prípustnosť   určovacej   žaloby (existencia naliehavého právneho záujmu). Súd v rozsudku len konštatoval, že nebol daný dôvod navrhovateľovi odoprieť súdnu ochranu.

Podľa § 80 písm. c) O. s. p., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Naliehavý   právny   záujem   na   určovacej   žalobe   je   daný   vtedy,   ak   sa   kladným rozhodnutím súdu zmení právne postavenie navrhovateľa (žalobcu). V danom prípade aj za predpokladu, že by bol navrhovateľ v konaní úspešný, by sa jeho právne postavenie nijako nezmenilo, nakoľko takéto rozhodnutie by mu nezabezpečilo možnosť pokračovať v nájme   časti   bytu.   Okrem   toho   navrhovateľ   sám   uviedol,   že   má   bývanie   v   Bratislave zabezpečené a že návrh na začatie konania podal len v záujme dosiahnutia spravodlivosti (ukončenia   nájomného   vzťahu   podľa   zákona).   Preto   u   navrhovateľa   nie   je   daný   ani naliehavý právny záujem na určovacej žalobe.“

Z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že odvolací súd si osvojil skutkové i právne závery prvostupňového súdu a poukázal na to, že u sťažovateľa nebol daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe.

Podľa   §   80   Občianskeho   súdneho   poriadku   návrhom   na   začatie   konania   možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä... o určení, či tu právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Z   citovaného   ustanovenia   vyplýva,   že   naliehavý   právny   záujem   je   nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby. Ak nemá navrhovateľ naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, nemôže byť v konaní úspešný. Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   dostatočne   odôvodneným   a   z   ústavného   hľadiska akceptovateľným záverom krajského súdu, že u sťažovateľa nebol daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe.

Táto skutočnosť je sama osebe dôvodom na zamietnutie žaloby, preto ústavný súd nepovažoval za potrebné podrobnejšie zaoberať sa vecnou stránkou rozhodnutia krajského súdu, ktorú sťažovateľ napáda.

Ústavný súd už len dodáva, že sťažnosť je iba pokračujúcou polemikou sťažovateľa s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu na posúdenie právneho vzťahu medzi sťažovateľom   a   odporkyňou.   Námietky   sťažovateľa   sú   v   podstate   zhodné   s   obsahom odvolania   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu,   s   ktorými   sa   však   ústavne akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   už   okresný   súd,   pričom   krajský   súd   sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu stotožnil. Pokiaľ by mal ústavný súd reagovať   na   námietky   sťažovateľa,   iba   by   opakoval   to,   čo   sa   už   sťažovateľ   dozvedel z rozhodnutí všeobecných súdov. Ústavný súd sa s rozsudkami okresného súdu a krajského súdu stotožňuje, nemá k nim čo dodať a na ich obsah odkazuje.

Z   uvedených   dôvodov   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom   prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014