znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 53/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka prerokoval sťažnosť V., s. r. o., O., zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 2/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti   V.,   s.   r.   o.,   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov   zaručené   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   38   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 2/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Spoločnosti V., s. r. o., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 500 € (slovom štyritisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   spoločnosti   V.,   s.   r.   o., uhradiť   trovy právneho   zastúpenia   v   sume   323,50   €   (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a päťdesiat   centov) do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na   účet   jej   právnej   zástupkyne advokátky JUDr. M. P., Ž.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. novembra   2012   doručená   sťažnosť   V.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 2/2007.

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že od začatia konania 19. decembra 2005 vec nie je skončená aj napriek tomu, že ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 297/09 z 9. decembra 2009,   okrem   vyslovenia   porušenia   základných   práv   a priznanej   finančnej   satisfakcie 1 500 €, prikázal okresnému súdu v označenom konaní konať bez zbytočných prieťahov.

3. Z uvedených dôvodov sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 2/2007 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €.

4. Na žiadosť ústavného súdu sa k veci v mene okresného súdu písomne vyjadril zákonný   sudca,   ktorý   uviedol,   že   ide   o skutkovo   mimoriadne   zložitý   prípad,   v ktorom sa jeden zo žalovaných opakovane pre zlý zdravotný stav nezúčastňuje pojednávaní, takže z objektívnych dôvodov musí vec odročovať. Dodal, že zároveň čelí množstvu ďalších vecí, ktoré musí v priebehu roka vybaviť, takže ak došlo ku vzniku prieťahov v danej veci, boli spôsobené   mimo   neho,   hoci   sa   považuje   za   jedného   z najvyťaženejších   sudcov   nielen na okresnom súde, ale aj v celoslovenskom meradle.

5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s ich   stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy či čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

6. Z obsahu spisu sp. zn. 8 C 2/2007 v období po vydaní nálezu ústavného súdu z 9. decembra 2009 je zistené, že okresný súd doteraz za vyše 3 rokov nariadil síce päť pojednávaní, ale z nich tri boli odročené bez dokazovania, takže možno konštatovať, že vec ešte nebola meritórne rozhodnutá aj pre neefektívnu činnosť okresného súdu.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl. 127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

8. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy   (ale aj čl.   38 ods.   2 listiny   a čl. 6 ods.   1 dohovoru) vychádza   zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „Účelom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na všeobecnom   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

9. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje   v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby   sa   zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

10. Okresný súd vzhľadom na celkovú dĺžku konania a najmä aj na akceleračný nález ústavného súdu nekonal sústredene a efektívne. Sudca prejavil váhavosť a nerozhodnosť pri riešení   veci   a   uspokojil   sa   s formalizovaným   postupom   opakovaním   súdnych pojednávaní. Pritom z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že zbytočné prieťahy v konaní môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08), pričom rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99), t. j. v danom prípade   okresného   súdu.   Okresný   súd   v spore   sťažovateľky   teda   nekoná   koncentrovane a bez   zbytočných   prieťahov   ani   po   náleze   ústavného   súdu,   ktorý   mu   prikázal   konať bez zbytočných   prieťahov,   ale   aj   napriek   tomu   vec   nie   je   ani   po   viac   ako   7   rokoch rozhodnutá aspoň na súde prvého stupňa.

11. Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v personálnych   problémoch   ako   dôvodu, ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd neakceptoval. Je totiž vecou štátu, aby organizoval svoje súdnictvo tak, že princípy justície zakotvené v ústave, listine či dohovore budú rešpektované. Prípadné nedostatky v tomto smere preto nemôžu ísť na ťarchu občanov, ktorí od súdov právom očakávajú ochranu svojich práv v primeranej dobe. Na tom nič nemení ani právne či skutkovo sebanáročnejší spor, ktorý nesmie trvať takú dobu, aká bola zistená v tomto prípade.

12. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

13. Sťažovateľka sa domáhala tiež vyslovenia príkazu, aby okresný súd konal vo veci bez zbytočných prieťahov [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojitosti s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Keďže uvedenú povinnosť už ústavný súd vyslovil vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 297/09 z 9. decembra 2009, nebolo potrebné opakovane rozhodnúť aj o tomto návrhu. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

14. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde) ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

15. Sťažovateľka   v sťažnosti   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 10 000 €. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na okolnosti danej veci (najmä na pretrvávajúcu neprimeranú dĺžku konania pred okresným súdom aj po predchádzajúcom náleze ústavného súdu, na jej predmet a význam pre účastníkov konania) dospel ústavný súd k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   považuje za primerané priznať sťažovateľke v sume 4 500 €, vo zvyšku jej návrhu nevyhovel (bod 2 a 4 výroku).

16. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnej sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou. Advokátka vykonala dva úkony právnej pomoci po 127,16 €, plus režijný paušál 7,63 € a 20 % DPH, celkom spolu v sume 323,50 €, ktorú okresný súd uhradí právnej zástupkyni sťažovateľky (bod 3 výroku).

17. Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013