znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I.ÚS 53/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej JUDr. J. D., DrSc., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 112/2009 z 31. júla 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti R.., a. s., G., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej JUDr. J. D., DrSc., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 112/2009 z 31. júla 2009 (ďalej len „uznesenie z 31. júla 2009“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalovaný bol účastníkom občianskoprávneho   konania   pred   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“) vedeného   pod   sp.   zn.   12   C   266/08.   Sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení   k   podanej   žalobe okresnému súdu navrhol, aby konanie pred rozhodnutím vo veci samej prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a postúpil ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska k otázke súladu niektorých ustanovení zákona č. 8/2008 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon   o   poisťovníctve“)   a   následne   podanú   žalobu   zamietol.   Sťažovateľ   vo   svojom vyjadrení podrobne odôvodnil svoje tvrdenie o nesúlade namietaných ustanovení zákona o poisťovníctve s ústavou.

Okresný súd návrh na prerušenie konania uznesením z 27. marca 2009 (doručený sťažovateľovi   21.   apríla   2009)   zamietol,   pričom   v   jeho   odôvodnení   sa   k   argumentom sťažovateľa „ani okrajovo nevyjadril“. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa okresný súd obmedzil len na konštatovanie, že nezistil taký rozpor, ktorý by odôvodňoval postúpenie veci ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 27. marca 2009 odvolanie okrem iného „aj z dôvodu, že Okresný súd Prešov porušil svoju zákonom ustanovenú povinnosť a základné práva priznané sťažovateľovi, keď konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. na návrh sťažovateľa neprerušil“. V rámci svojho odvolania   sťažovateľ   taktiež   poukázal   na   nesúlad   niektorých   ustanovení   zákona o poisťovníctve s ústavou.

Uznesením krajského súdu z 31. júla 2009 (doručeným sťažovateľovi 16. septembra 2009) bolo potvrdené uznesenie okresného súdu z 27. marca 2009, avšak podľa sťažovateľa sa ani krajský súd k jeho argumentom predloženým taktiež v podanom odvolaní nevyjadril. Sťažovateľ namieta, že jeho základné právo na spravodlivý proces bolo porušené tým, že krajský súd nevyhovel jeho návrhu na prerušenie konania podľa   § 109 ods.   1 písm. b) OSP, resp. jeho návrh „nevykonal“, hoci podľa neho „mal povinnosť ho vykonať“, čo následne spôsobilo, že tento súd rozhodol podľa prameňov práva, ktoré nie sú v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi.

Vzhľadom   na to,   že   súlad zákona s ústavou   alebo s medzinárodnou   zmluvou   je oprávnený   posúdiť   len   ústavný   súd,   pokiaľ   vznikne   v   konaní pred   všeobecným   súdom pochybnosť,   resp. „podozrenie“, či   právna   norma,   ktorú   má   pri   rozhodovaní   veci všeobecný súd aplikovať, je v rozpore s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,   podľa   sťažovateľa   vznikne   všeobecnému   súdu   povinnosť   predložiť   vec ústavnému   súdu   na   rozhodnutie   prostredníctvom   návrhu   na   začatie   konania   o   súlade právnych predpisov.

Sťažovateľ následne poukázal na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej ústavnou a zákonnou náležitosťou návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podaného všeobecným súdom je aj jeho presvedčenie o nesúlade namietnutých ustanovení právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily, resp. v uvedenom type konania pred ústavným súdom je takéto presvedčenie všeobecného súdu conditio sine qua non.

Podľa sťažovateľa slová prvej vety čl. 144 ods. 2 ústavy „ak sa súd domnieva“ len «zdanlivo možno legitímne interpretovať a aplikovať ako ústavný základ pre vyvodenie podmienky o „presvedčení súdu“». Takýmto doslovným výkladom uvedeného ustanovenia ústavy podľa sťažovateľa nemožno vykladať, lebo «by sa totiž nastolil ústave odporujúci právny stav, v ktorom by všeobecný súd bol povinný prerušiť konanie pre nesúlad platnej právnej úpravy s medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, ale nemal by takú povinnosť   na   zabezpečenie   súladu   vnútroštátneho   prameňa   práva   s   medzinárodnými dohovormi   podľa čl.   154c ods.   1 ústavy.   Tento stav hroziaci konaním proti Slovenskej republike pred príslušnou inštitúciou medzinárodnej organizácie nadväzuje na zlú úpravu čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, kde sa sudcovia pri rozhodovaní podriaďujú medzinárodným zmluvám (podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, ale nie medzinárodným dohovorom podľa čl. 154c ústavy.

To,   že   čl.   144   ods.   2   nemožno   vysvetľovať   a   uplatňovať   doslovne,   samo   osebe nepreukazuje, že aj slovné spojenie „ak sa súd domnieva“ treba interpretovať s využitím extenzívneho   výkladu.   Istotne   však   stačí   na   vyvolanie   relevantnej   pochybnosti.   Téza ústavného súdu, podľa ktorej ústavné normy možno (správne malo byť nemožno, pozn.) vysvetľovať samostatne, bez vzájomnej väzby s inými ústavnými normami, má za tohto stavu mimoriadny význam. Ústavný súd ju celkom zanedbal, hoci taká väzba existuje.».

Podľa   sťažovateľa   ústavný   súd   svojou   judikatúrou „vylúčil   možnosť   konania   o súlade právneho poriadku na základe sťažnosti“, hoci základné právo zúčastňovať sa na správe   verejných   vecí   zaručuje   prvá   veta   čl.   30   ods.   1   ústavy,   ku   ktorému   patrí   aj participácia občanov na zabezpečovaní ústavnosti právneho poriadku.

Ústavný súd vytvorením podmienky „presvedčenia súdu o nesúlade“, ktorá musí byť splnená pri predložení návrhu všeobecným súdom na začatie konania o súlade právneho predpisu, každého občana Slovenskej republiky „pripravil“ o možnosť brániť sa „proti uplatneniu s ústavou nesúladného prameňa práva vo svojej veci“.

Podľa   sťažovateľa   ustanovenie   čl.   144   ods.   2   ústavy   vytvára   všeobecnému   súdu právne postavenie, ktoré zahŕňa tri varianty:

„1. súd sám od seba dôjde k dôvodnému podozreniu, že ustanovenie zákona, ktoré má uplatniť, nie je v súlade s ústavou, ústavným zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou;

2.   účastník   konania   namietne   nesúlad   právnej   úpravy,   podľa   ktorej   má   súd rozhodnúť o spore vedenom účastníkom konania alebo proti účastníkovi konania, s ústavou, ústavným   zákonom   alebo   medzinárodnou   zmluvou,   pričom   účastník   konania   riadne ústavnoprávne odôvodní nesúlad, ktorý namietol;

3.   účastník   konania   namietne   nesúlad   právnej   úpravy,   podľa   ktorej   má   súd rozhodnúť o spore vedenom účastníkom konania alebo proti účastníkovi konania, s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou bez toho, aby odôvodnil nesúlad, ktorý namietol.“

V   prípade,   že   sám   všeobecný   súd   dospeje   k   záveru   o   rozpore   právnej   úpravy s ústavou, resp. o jej nesúlade s ústavou, je viazaný ústavným príkazom čl. 152 ods.   4 ústavy, a preto je povinný postupovať v súlade s právnou úpravou, a to prerušiť svoje konanie a požiadať ústavný súd o zaujatie stanoviska podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy.

Všeobecný súd v druhom „variante“ (t. j. ak nastane procesná situácia, pri ktorej účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   predloží   argumentáciu   o   nesúlade   právneho predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou) nepodaním návrhu na začatie konania podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy a rozhodnutím o merite ústavného sporu   v   podstate   uplatňuje   právomoc   rozhodnúť   o   účastníkom   konania   namietaných argumentoch týkajúcich sa súladu právneho predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou bez toho, aby takouto právomocou disponoval. Podľa sťažovateľa formuláciu „ak sa domnieva“ použitú v čl. 144 ods. 2 ústavy „nemožno vytrhnúť z kontextu ústavnej   úpravy   tak,   aby   sa   stala   základom   pre   úvahu,   či   dokonca   svojvôľu,   súdu   pri rozhodovaní, či spor predložený na rozhodnutie, posúdi podľa ústave odporujúcej úpravy, alebo či vec v rozsahu súladu s ústavou predloží na rozhodnutie ústavnému súdu“.

V prípade, ak účastník konania uplatní iba všeobecnú námietku nesúladu právneho predpisu   bez toho, aby ju odôvodnil, má všeobecný súd podľa názoru sťažovateľa dve alternatívne   možnosti   tejto   situácie,   a   síce „buď   súd   rozhodne,   že   vezme   do   úvahy prezumpciu   súladu   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   s   ústavou,   na   námietku nesúladu právneho predpisu neprihliadne, alebo bude zvažovať námietku a hľadať vlastné argumenty v prospech a neprospech účastníkovej námietky“. Všeobecný súd teda v tomto prípade „nemá právnu povinnosť napriek všetkému hľadať nesúlad právnej normy, ktorú má uplatniť, s konkrétnym ustanovením ústavy. Aj toto postavenie súdu podlieha príkazu čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Súd aplikuje čl. 144 ods. 2 Ústavy SR podľa prezumovaného súladu všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   s   ústavou,   a   preto   nemá   povinnosť   prerušiť konanie a predložiť ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov na základe nedoloženej námietky účastníka konania o nesúlade právnej normy, ktorú má v jeho spore uplatniť, s ústavou podľa čl. 125 ods. 1.“.

Krajský súd mal v tomto prípade uplatniť ustanovenie § 109 OSP, ktoré nadväzuje na čl. 144 ods. 2 ústavy. Z porovnania znenia § 109 ods. 1 a 2 OSP sťažovateľ vyvodil, že v prípade postupu podľa § 109 ods. 2 OSP má všeobecný súd možnosť úvahy, či konanie preruší,   zatiaľ   čo   úpravou   §   109   ods.   1   OSP   sa   všeobecnému   súdu   ukladá   povinnosť konanie prerušiť, pokiaľ sú splnené podmienky uvedené v druhej vete § 109 ods. 1 písm. b) OSP.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   konaní   v   preskúmavanej   veci,   v   ktorom   bola všeobecnému   súdu   predložená   sťažovateľom   ako   účastníkom   konania   argumentácia týkajúca   sa   nesúladu   právneho   predpisu   s   ústavou,   ústavným   zákonom   alebo medzinárodnou   zmluvou,   bolo   podľa   sťažovateľa   povinnosťou   všeobecného   súdu   jeho návrhu podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP vyhovieť. Krajský súd však tak v jeho prípade nekonal.

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že:

„1. Právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Krajským súdom v Prešove sp. zn. 3Co 112/2009 porušené bolo.

2. Rozsudok (správne malo byť uznesenie, pozn.) Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co 112/2009 zo dňa 31. júla 2009 sa ruší.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva primerané finančné zadosťučinenie 3.000 (slovom: tritisíc) euro. Krajský súd v Prešove je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky   v   sídle   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky.   Krajský   súd   v   Prešove   platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej sťažovateľ uvedie.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 292,40 euro, ktorú je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D., DrSc., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Krajský súd v Prešove platbu vykoná na číslo účtu, ktorý mu JUDr. J. D., DrSc. uvedie.“

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie, ak návrh podá

a) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b) prezident Slovenskej republiky,

c) vláda Slovenskej republiky,

d) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou,

e) generálny prokurátor Slovenskej republiky,

f) verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné   slobody   vyplývajúce   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky,   ktorú   nie   je   v   tomto   konaní   oprávnený   riešiť.   Rovnako   postupuje,   ak   tu   pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 112/2009 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 144 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   V   rámci   svojej   argumentácie namietal   predovšetkým   nepreskúmateľnosť   uznesenia   krajského   súdu   z   31.   júla   2009 a skutočnosť,   že   v   odôvodnení   tohto   rozhodnutia   sa   krajský   súd   nevysporiadal s relevantnými argumentmi, ktoré nastolil v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu, týkajúcimi sa rozpornosti niektorých ustanovení zákona o poisťovníctve s ústavou.

Ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 12 C 266/08 z 27. marca 2009 bol zamietnutý návrh sťažovateľa na prerušenie súdneho konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že okresný súd v ňom vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP s poukazom na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. f) OSP mu ako účastníkovi tohto konania odňal možnosť konať pred súdom. V odvolaní taktiež poukázal na to, že vo svojom vyjadrení k podanej žalobe navrhol okresnému súdu prerušiť konanie v súlade s § 109   ods.   1   písm.   b)   OSP   a   postúpiť   návrh   na   zaujatie   stanoviska   ústavného   súdu k otázke   súladu   niektorých   ustanovení zákona o   poisťovníctve   s ústavou.   Podľa   názoru sťažovateľa   od   rozhodnutia   ústavného   súdu   je   priamo   závislá   samotná   existencia predmetného súdneho konania. Pokiaľ by totiž ústavný súd konštatoval rozpor napadnutých ustanovení zákona o poisťovníctve týkajúcich sa dohľadu Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) nad poisťovňami s ústavou a zmluvou o založení Európskeho spoločenstva, došlo   by   k   zániku   tohto   konania,   pretože   otázka,   ktorá   je   predmetom   tohto   sporu,   by prestala byť sporná. Sťažovateľ v odvolaní zároveň namietal nepreskúmateľnosť uznesenia okresného súdu z 27. marca 2009 pre nedostatok dôvodov.

Krajský   súd   uznesením   z   31.   júla   2009   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu z 27. marca   2009   a   v   rámci   jeho   odôvodnenia   okrem   iného   uviedol: „Odvolací   súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne a v súlade s vyššie citovaným ustanovením. K dôvodom uvádzaným v rozhodnutí prvostupňového súdu a s poukazom na odvolacie   námietky   žalovaného   odvolací   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   k   zániku poistného   vzťahu   medzi   žalobkyňou   a   žalovaným   došlo   v   dôsledku   právneho   aktu žalovaného a nie priamo zo zákona. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že Národná banka Slovenska uložila žalovanému prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, pričom nebolo konkrétne prikázané žalovanému, o aké opatrenia by malo ísť. Pokiaľ teda žalovaný   pristúpil   ku   konkrétnemu   právnemu   aktu,   urobil   tak   spôsobom,   pre   ktorý   sa rozhodol bez ohľadu na právomoc Národnej banky Slovenska určenej jej zákonom. Pre samotné   určenie,   či   právny   vzťah   medzi   žalobkyňou   a   žalovaným   trvá,   nie   je   právne významné   posúdenie   vzťahu   medzi   Národnou   bankou   Slovenska   a   žalovaným   ako poisťovacou spoločnosťou, ale posúdenie správnosti postupu žalovaného voči žalobkyni. Preto odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p.“

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy a v súlade s § 109 ods. 1 písm. b) OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Pri posúdení námietok sťažovateľa týkajúcich sa návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP v rámci procesu hodnotenia skutkovej a právnej stránky tejto veci musel   súd   najprv   posúdiť   otázku,   či   sa   má   daný   predpis,   resp.   napadnuté   ustanovenia uvedeného predpisu v danom prípade aplikovať na rozhodnutie o predmete konania. Pokiaľ dospeje v tejto otázke ku kladnej odpovedi, je na mieste, aby si ustálil svoj záver týkajúci sa rozporu uvedeného právneho predpisu s ústavou.

V danom prípade krajský súd v podstate konštatoval, že sťažovateľom namietané ustanovenia zákona o poisťovníctve týkajúce sa právomoci NBS rozhodovať vo veciach poisťovníctva, t. j. rozporné ustanovenia zákona o poisťovníctve namietané sťažovateľom, nebudú tvoriť právny základ pre rozhodnutie v jeho veci, čo je hmotnoprávna podmienka na začatie   konania   pred   ústavným   súdom,   a   z   tohto   dôvodu   uznesenie   okresného   súdu z 27. marca 2009 o zamietnutí návrhu sťažovateľa potvrdil. V uznesení z 31. júla 2009 sa krajský súd argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa súladu rozporných ustanovení zákona o poisťovníctve nezaoberal, pretože dospel k záveru, že sťažovateľom namietané rozporné ustanovenia zákona o poisťovníctve sa v tejto veci nebudú aplikovať, a preto sú z hľadiska rozhodovania irelevantné, resp. nie je dôvod pristúpiť k posúdeniu rozpornosti uvedených ustanovení zákona o poisťovníctve s ústavou.

Skutočnosť, že sa krajský súd s argumentáciou sťažovateľa nevysporiadal, je teda dôsledkom toho, že hneď v úvode procesu hodnotenia celej veci dospel k záveru, že nie je naplnená základná hmotnoprávna podmienka na postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.

V danom prípade je však potrebné poukázať na to, že napadnuté uznesenie krajského súdu z 31. júla 2009 je rozhodnutím procesného charakteru, ktorým sa nielen rozhodlo o návrhu podanom účastníkom konania, ale ktorým bol taktiež určený ďalší postup súdu v rámci prebiehajúceho konania. Sťažovateľ teda môže hodnotenie jednotlivých dôkazov reparovať v   konaní samom   pri   posudzovaní   merita   veci,   t.   j.   môže   konať a   ovplyvniť výsledok   rozhodnutia   vo   veci   samej,   a   na   ochranu   svojich   práv   a   právom   chránených záujmov   prípadne   využiť   aj   právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky   mu   poskytnuté opravné   prostriedky.   V   súlade   s   princípom   subsidiarity   je   potrebné   proti   rozhodnutiu vo veci samej taktiež využiť všetky opravné prostriedky a až následne sa môže sťažovateľ obrátiť aj na ústavný súd podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Pri prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z poznania, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Zároveň však zohľadnil aj svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej   sa   zaoberal   možným   porušením   uvedených   práv   konkrétnym   rozhodnutím všeobecného súdu pri zohľadnení správnosti výroku a vytýkaných nedostatkov, ktoré by mohli   znamenať   jeho   procesuálnu   vecnú   nesprávnosť.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd vyslovil, že v prípade, ak je namietané rozhodnutie všeobecného súdu správne (z hľadiska jeho   výroku),   potom   vada   nedostatku   dôvodov   rozhodnutia   sama   osebe   (a   pri   inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (obdobne III. ÚS 228/06).

Z uvedeného vyplýva, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu,   resp. práva na spravodlivé súdne rozhodnutie v danom prípade môže dôjsť len v prípade, ak všeobecným súdom zvolený procesný postup [neakceptovanie návrhu sťažovateľa podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP] dosiahne takú intenzitu, ktorá ovplyvní rozhodnutie vo veci samej.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru však nie je právo na podanie návrhu na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP všeobecným súdom.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   príčinnú   súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu z 31. júla 2009 a namietaným porušením v sťažnosti označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľa už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V závere k sťažovateľovej argumentácii, podľa ktorej bol okresný súd povinný na základe odôvodneného návrhu účastníka konania na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. f) OSP podať návrh na zaujatie stanoviska ústavnému súdu v záujme zabezpečenia jeho priameho prístupu k ochrane ústavnosti ako súčasti jeho základného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných, možno uviesť, že takýto výklad čl. 144 ods. 2 ústavy v spojení s § 109 ods. 1 písm. b) OSP podaný sťažovateľom nezodpovedá hranici, ktorú ochrane práva na súdnu ochranu určuje čl. 46 ods. 4 ústavy, podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon, pričom § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde v danom prípade za subjekt procesne spôsobilý podať návrh na začatie konania na zaujatie stanoviska ústavnému súdu stanovuje súd v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou, a nie účastníkov konania. Ústavný súd v súvislosti s uvedenými námietkami napokon poukazuje na svoju   judikatúru,   ako aj judikatúru   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky,   v rámci ktorej sa zaoberali otázkami predloženými sťažovateľom v tejto sťažnosti týkajúcimi sa povinnosti súdu iniciovať na základe odôvodneného návrhu účastníka konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP konanie pred ústavným súdom, či právomoci všeobecného súdu na preskúmanie   rozpornosti   všeobecne   záväzného   predpisu   s   ústavou,   ústavným   zákonom alebo medzinárodnou zmluvou (napr. III. ÚS 99/08 z 1. apríla 2008, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 47/96 z 22. júla 1996).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010