znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 53/08-12Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. T. K., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 38 Cb 244/2004 a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti G., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2007 doručená   sťažnosť spoločnosti G.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva na prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 244/2004.

Sťažovateľka uviedla, že namietanou   nečinnosťou okresného súdu vo veci sp. zn. 38   Cb   244/2004,   v ktorej   si   v postavení   navrhovateľky   uplatňuje   nárok   na   zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 11 924, 64 Sk s príslušenstvom proti žalovanému – J. P., K. - bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ďalší priebeh konania opisuje sťažovateľka takto: Dňa 24. novembra 2003 podala návrh na začatie konania. Okresný súd vydal 30. marca 2004 platobný rozkaz, ktorý doručil sťažovateľke 6. apríla 2004,   následne tento platobný rozkaz okresný súd uznesením z 22. októbra 2004 zrušil. Sťažovateľka v nadväznosti na to zaslala okresnému súdu 22. júla 2005 žiadosť o doručenie rozsudku a 26. februára 2007 podala pre nečinnosť zo strany súdu v zmysle ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov sťažnosť na prieťahy v konaní. Okresný súd vybavil túto sťažnosť oznámením z 29. marca 2007 o tom, že sťažnosť považuje za dôvodnú a nariadil súdne pojednávanie na 14. január 2008.  

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že: „vyčerpal   všetky   iné   opravné prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje, a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov“, a to so zreteľom na skutočnosť, že „opravné prostriedky proti nečinnosti súdu právny poriadok nepozná“.

Sťažovateľka   taktiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že   „mal   plnú   dôveru   v správne a efektívne konanie súdu, ktoré rešpektuje základné princípy spravodlivého procesu.“, ako aj na to, že „Navodením právnej neistoty zo strany súdu a ním zapríčineným porušením uvedených   ústavných   práv   bol   sťažovateľ   obmedzený   v rozvoji   podnikateľských   aktivít, nadobudnutí   a udržiavaní   si   materiálnych   a osobných   zložiek   podnikania,   spočívajúcich najmä v rozvoji jeho sociálnych aktivít ako zamestnávateľa, udržiavaniu si zamestnanosti a vytváraniu si samotných existenčných predpokladov jeho podnikania“.  

Z obsahu sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľka 26. februára 2007 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní, na ktorú jej predseda okresného   súdu   odpovedal,   pričom   ju   informoval,   že   po   prešetrení   sťažnosti   zistil,   že sťažnosť je dôvodná. Zároveň jej oznámil, že: „Vo veci bolo vykonaných niekoľko úkonov súvisiacich s prípravou pojednávania, uznesením zo 17. 8. 2005 bol žalovanému ustanovený opatrovník Od tohto času vznikli v konaní   prieťahy. Tieto sú sčasti objektívnej povahy a vyplývajú   z nadmernej   zaťaženosti   tunajšieho   súdu   vo   všetkých   súdnych   agendách, vrátane obchodnej sporovej agendy ako aj z opakovanej dlhodobejšej práceneschopnosti sudcu, ktorému je vec pridelená.“

Sťažovateľka sa domáhala, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal tento nález:

„Okresný   súd   Košice   II   v konaní   sp.   zn.38Cb/244/2004   porušil   základné   právo spoločnosti G., a.s., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48/ ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd (správne   má   byť:   ľudských   práv   a základných   slobôd-   pozn.)   a ústavný   súd   prikazuje Okresnému súdu Košice II, aby vo veci sp. zn. 38 Cb/244/2004 konal.“

Ústavný súd Slovenskej republiky zároveň sťažovateľovi priznáva 20.000,- Sk ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť v lehote do dvoch mesiacov na účet právneho zástupcu sťažovateľa a trovy právneho zastúpenia 2.379,-   Sk,   spočívajúce   v zmysle   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   SR   č. 655/2004 Z.z. v dvoch úkonoch právnej služby po 1.011,50,- Sk s DPH a dvoch režijných paušáloch po 178,- Sk, ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť v rovnakej lehote na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“ II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľky,   keďže   pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   ústavný   súd   podľa   ustálenej   praxe   odmieta   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú, ak vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 109/03), resp. ak argumenty v sťažnosti   sťažovateľa   nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Podstatou   sťažnosti   a   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nárok sťažovateľky na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým boli podľa jej názoru spôsobené zbytočné prieťahy a bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

Právny   názor   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z doterajšieho priebehu   konania pred   okresným súdom,   ktoré   síce   začalo 24.   novembra 2003,   ale   podaním   návrhu   s nepresne   označeným   účastníkom   (odporcu   sťažovateľky), v dôsledku čoho sa mu inak včas vydaný platobný rozkaz nemohol doručiť, takže musel byť zrušený, a po ďalšom šetrení jeho pobytu okresný súd zistil, že tento účastník zomrel (14. 4. 2006) a že dedičské konanie po ňom bolo zastavené pre bezmajetnosť; namietané súdne konanie preto bolo zastavené 24. októbra 2007.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať postup okresného súdu v posudzovanom konaní za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“, pretože žiaden systém, a tým menej súdny proces   v civilnom   konaní,   nemôže   byť   imúnny   voči   disfunkčným   návrhom   účastníka konania – sťažovateľa.  

Taký účastník konania sa potom nemôže dovolávať porušenia práva na primeranú dĺžku   konania, pokiaľ   svojimi   návrhmi   sám   k tejto   dĺžke   prispel   a ešte   ako   náhradu   si „dopĺňať   materiálne   zložky   podnikania“   zo   štátnych   zdrojov   vo   forme   žiadaného finančného   zadosťučinenia   namiesto   ich   vrátenia   od   zmluvného   partnera,   ktorého   si slobodne vybral a poskytol mu pôžičku.

V danej veci preto ústavný súd dospel k záveru, že celkovú dĺžku konania vôbec nemožno pričítať okresnému súdu.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi   uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008