znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 53/06-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. T., bytom R., zastúpenej advokátkou JUDr. V. N., B., ktorou namietala porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Cdo 27/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. T. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 20. januára 2006 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 6. februára 2006, označeným ako „Ústavná sťažnosť“ Ing. A. T., bytom R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpená advokátkou JUDr. V. N., B., namietala porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Cdo 27/2005.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie vyššie uvedených článkov ústavy a listiny rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 27/2005 z 22. novembra 2005 s tým, aby bol rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie, ako aj   priznal   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   240   000   Sk   a náhradu   trov právneho zastupovania vo výške 5 788 Sk.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa kúpnou zmluvou z 10. marca 1997 stala podielovou   spoluvlastníčkou   nehnuteľností   v R.,   a to   v polovici.   Ďalšia   polovica   patrila obchodnej spoločnosti P. (ďalej len „úpadca“). Kúpnou zmluvou, ktorej vklad do katastra bol povolený 26. júla 1999, úpadca odpredal svoj polovičný podiel piatim fyzickým osobám (ďalej len „žalovaní“) v rôznych podieloch. Po uplynutí troch rokov podal úpadca návrh na vyhlásenie konkurzu voči sebe samému. Keďže pred uzavretím kúpnej zmluvy v roku 1999 úpadca ako podielový spoluvlastník nerešpektoval zákonné predkupné právo sťažovateľky, podala táto na Okresnom súde Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) 23. júla 2002 žalobu o vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu úpadcu na žalovaných.   Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   188/02   z 11. novembra   2003   bola vyslovená neplatnosť kúpnej zmluvy. Žalovaní podali proti rozsudku odvolanie, pričom rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   krajský   súd“)   sp. zn.   23   Co   61/04   zo 7. septembra 2004 bol rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vyslovil neplatnosť kúpnej   zmluvy,   potvrdený.   Uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 9 K 3/03   z 23. septembra 2003 bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz. Do súpisu majetku úpadcu (do konkurznej podstaty)   bol   na   základe   právoplatného   rozsudku   krajského súdu   zahrnutý   aj   sporný nehnuteľný majetok. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 Co 61/04 zo 7. septembra 2004 podali žalovaní dovolanie a hoci rozsudok krajského súdu sa stal právoplatným až 17. januára 2005, dovolanie bolo podané už 12. januára 2005, teda pred začiatkom plynutia zákonnej jednomesačnej lehoty na podanie odvolania. K dovolaniu žalovaných sa písomne vyjadril aj správca konkurznej podstaty úpadcu, ktorý jednak namietal podanie dovolania pred začiatkom plynutia zákonnej lehoty, ale tiež aj to, že vzhľadom na ustanovenie § 14 ods.   1   písm.   d)   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) treba dovolacie konanie považovať za prerušené ex   lege,   keďže   sa toto   konanie   týka   majetku   patriaceho   do konkurznej   podstaty,   teda sporných   nehnuteľností.   Rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1   Cdo   27/2005 z 22. novembra 2005 boli rozsudky krajského súdu a okresného súdu zrušené a vec bola vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Z odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu vyplýva,   že   tento   sa   zaoberal   iba   námietkami   žalovaných,   avšak   nie   námietkami sťažovateľky a úpadcu.

Podľa právneho názoru sťažovateľky sú označené základné práva porušené z troch rôznych hľadísk.

1. Predovšetkým je tomu tak preto, že dovolanie nebolo podané v zákonnej lehote, keďže bolo podané ešte pred tým, ako táto zákonná lehota začala plynúť.

2. Ďalej ide o to, že hoci úpadca v dovolacom konaní namietal, že toto konanie treba považovať   vzhľadom   na   vyhlásený   konkurz   za   prerušené,   najvyšší   súd   sa   s touto   jeho námietkou vôbec nezaoberal a nevysporiadal sa s ňou.

3. Napokon nemožno akceptovať právne posúdenie otázky včasnosti podania žaloby o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu bola žaloba, ktorou sa sťažovateľka dovolávala neplatnosti prevodu spoluvlastníckeho podielu úpadcu na žalovaných z dôvodu porušenia jej zákonného predkupného práva, podaná po uplynutí zákonnej   trojročnej   premlčacej   lehoty   vyplývajúcej   z ustanovenia   §   101   Občianskeho zákonníka,   keďže   žaloba   mala   byť   podaná   v lehote   troch   rokov   od   podpísania   kúpnej zmluvy, nie teda v lehote troch rokov od uskutočnenia vkladu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Sťažovateľka je v tejto súvislosti toho názoru, že najvyšší súd sa nedôvodne opieral   o staršiu   judikatúru   ešte   z roku   1985,   pretože   medzičasom   došlo   k výrazným zmenám   v Občianskom   zákonníku,   a to   najmä   k doplneniu   ustanovenia   §   47   ods.   2, v zmysle ktorého má účastník zmluvy právo podať návrh na vklad vlastníckeho práva do troch   rokov   od   uzavretia   zmluvy.   Takýto   výklad   umožňuje   obchádzanie   zákonného predkupného   práva   takým   spôsobom,   že   uzavretá   zmluva   o prevode   spoluvlastníckeho podielu, o ktorej druhý spoluvlastník nemusí vôbec vedieť, sa predloží na vykonanie vkladu do katastra nehnuteľností iba tesne pred uplynutím trojročnej lehoty. Druhý spoluvlastník sa o uzavretí zmluvy o prevode spoluvlastníckeho prevodu dozvie až po vykonaní vkladu, pričom   v tom   čase   mu   už   uplynie   trojročná   premlčacia   lehota,   v rámci   ktorej   sa   môže neplatnosti zmluvy dovolať.

Z rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   27/2005   z 22.   novembra   2005 vyplýva, že na   základe   dovolania   žalovaných   bol   zrušený   tak   rozsudok   krajského súdu sp. zn. 23 Co 61/04   zo   7.   septembra   2004,   ako   aj   rozsudok   okresného   súdu č. k. 5 C 188/02-220   z 11. novembra 2003,   pričom   vec bola vrátená okresnému súdu   na ďalšie   konanie.   Podľa   právneho   názoru   najvyššieho   súdu «Súdno   aplikačná   prax   je jednotná   v názore,   že   všeobecná   trojročná   premlčacia   doba,   ktorá   podľa   citovaného zákonného ustanovenia § 101 Obč. zák. plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, začína plynúť objektívne. Predmetné právo (nárok) môže byť vykonané, resp. uplatnené v deň, kedy nárok dosiahol vo svojom vývoji najvyššie procesné štádium, ktorým je   právo   (nárok)   podať   žalobu   na   súde   (tzv.   „actio   nata“),   ako   správne   uvádzajú dovolatelia.   Toto   právo   nie   je   nijako   závislé   od   subjektívnej   vedomosti   oprávneného subjektu o podstate práva a o jeho výkone (uplatnení). V danom prípade preto žalobkyňa mohla   reálne   uplatniť   predkupné   právo   dňa   24.   5.   1999,   kedy   bola   uzatvorená   kúpna zmluva, ktorou bolo predkupné právo porušené. Toto právo bolo porušené už v okamžiku, kedy došlo ku vzniku právneho úkonu (kúpnej zmluvy), pretože vtedy vznikol právny dôvod („titulus“),   ktorý   je   základom   porušenia   predkupného   práva.   Okamžik,   kedy   došlo k porušeniu   práva,   nemožno   posúvať   až   do   dňa   zápisu   (vkladu)   vlastníckeho   práva   do katastra nehnuteľností, pretože v takom prípade už ide o spôsob, ktorým sa úradne završuje súkromnoprávny úkon, a ktorý má právny význam pre prevod vlastníckeho práva (nie pre právny   úkon   ako   taký).   Aj   pre   daný   prípade   preto   treba   dôsledne   odlišovať obligačnoprávny účinok zmluvy o prevode nehnuteľnosti, t. j. existenciu účinnej zmluvy ako právneho titulu na strane jednej a vecnoprávny účinok vkladu do katastra nehnuteľností ako spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na strane druhej. Z uvedeného vyplýva, že ani v posudzovanom prípade nie je dôvod sa odchýliť od konštantnej judikatúry a začiatku plynutia   premlčacej   doby   (viď   predovšetkým   R   50/85);   takto   nakoniec   postupoval prvostupňový súd v pôvodnom rozsudku z 24. októbra 2002 č. k. 5 C 188/02-54, ktorého závery boli správne.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

1. Skutočnosť, že žalovaní podali dovolanie pred začatím plynutia zákonnej lehoty (teda pred tým, než rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť), nemohla mať vplyv na   správnosť   rozhodnutia   najvyššieho   súdu.   Rozhodujúce   je   totiž   iba   to,   že   v čase rozhodovania   najvyššieho   súdu   bol   už   rozsudok   krajského   súdu   právoplatný,   a teda   aj spôsobilý na dovolacie konanie.

2.   Sťažovateľka   sama   uvádza,   že   skutočnosť,   podľa   ktorej   bolo   treba   dovolacie konanie považovať za   prerušené vzhľadom   na prebiehajúci konkurz voči   úpadcovi   ako účastníkovi dovolacieho konania, keďže dovolacie konanie sa týkalo majetku pojatého do konkurznej   podstaty,   namietal   v dovolacom   konaní úpadca.   Sťažovateľka túto   námietku neuplatnila. Práve preto z tohto dôvodu by sa mohol na ústavný súd obrátiť úpadca, a nie sťažovateľka. Okolnosť, že sa sťažovateľka nedovolávala prerušenia dovolacieho konania, je celkom logická, lebo dovolacie konanie sa netýkalo majetku sťažovateľky a sťažovateľka ani nie je účastníčkou konkurzného konania vedeného ohľadne majetku úpadcu.

3.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   vyššie   citované   (pozri   I.   časť   tohto rozhodnutia) právne závery najvyššieho súdu týkajúce sa začatia plynutia premlčacej lehoty pre uplatnenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu považovať ani za arbitrárne, ani za zjavne   neodôvodnené.   Najvyšší   súd   poukazuje   na   platné   zákonné   ustanovenia   a na doterajšiu   súdnu   prax,   v intenciách   ktorej   zaujal aj   teraz   stanovisko.   Preto   ústavný   súd nevidel dôvod do výkladu najvyššieho súdu zasiahnuť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006