znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 53/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Dušana Bíra, bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. V. Č., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom úrade justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru v Trnave pod sp. zn. OÚV-194/10-TT-99-Ča, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Dušana Bíra o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním zo 16. februára 2005 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 23. februára 2005, označeným ako „Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky“ MUDr.   Dušan   Bíro,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr. Ing. V. Č., Advokátska kancelária, B., namieta porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaní   vedenom   na Okresnom úrade   justičnej   a kriminálnej   polície   Policajného   zboru   v   Trnave   pod sp. zn. OÚV-194/10-TT-99-Ča.

Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho práva „status   positivus,   ktoré   je   spojené   s právom   občana   na   právnu   ochranu   svojich ľudských práv zo strany štátu a má právnu ochranu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ postupom vyšetrovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. OÚV-194/10-TT-99-Ča. Ďalej žiada, aby ústavný súd priznal sťažovateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 000 Sk.

Zo sťažnosti vyplýva, že 12. februára 1998 sťažovateľ prevzal na seba ručiteľský záväzok   na   sumu   vo   výške   1   500   000   Sk,   ktorým   zabezpečil   úver,   ktorý   poskytla Poľnobanka, a. s., Bratislava, pobočka Trnava (ďalej len „veriteľ“), obchodnej spoločnosti AFG Export - Import, spol. s r. o. (ďalej len „dlžník“), ktorej „majiteľ bol JUDr. G. F. a konateľom jeho syn G. F. ml.“ Keďže úver nebol riadne splácaný, veriteľ uspokojil svoju pohľadávku z účtu ručiteľa – sťažovateľa. Týmto postupom JUDr. F. G. a jeho syna bola sťažovateľovi podľa jeho tvrdenia spôsobená škoda vo výške 1 400 000 Sk a stratené úroky vo výške vtedy platnej úrokovej sadzby. V tomto období sťažovateľ zistil, že v roku 1998 JUDr.   F.   G. „firmu   predal   fingovaným   predajom   firme   ROŠUL   spol.   s r.   o.   (bielemu koňovi)“.   Dňa   22.   februára   1999   podal   sťažovateľ   na   JUDr.   F.   G.   a F.   G.   ml.   trestné oznámenie pre podozrenie z trestných činov podvodu a poškodzovania veriteľa.

Podľa tvrdenia sťažovateľa vyšetrovací orgán nekonal napriek tomu, že sťažovateľ sa snažil vysvetliť konanie JUDr. F. G. a F. G. ml., veci sa odďaľovali od roku 1999 až do roku 2005, čím došlo podľa jeho slov k zbytočným prieťahom v konaní.

II.

Podľa čl. 127 ods. l ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods.   2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. l dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   l   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04).

„Účelom,   podstatou   a   zmyslom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. l dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto   základného   práva   je   to,   že   jeho   ochrana   sa   uplatňuje   vo   veci   účastníka   v   jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej   ochrany,   ktorej   prejednanie   a   rozhodnutie   je   zahrnuté   do   účelu   procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prejednaní veci účastníka.

Vecou   samou   v   konaní pred   vyšetrovateľom,   v   ktorom   podľa   sťažovateľa   došlo k porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   je trestné   stíhanie   inej   osoby,   než   je   sťažovateľ,   ktorý   má   v   tomto   konaní   postavenie poškodeného. Trestné stíhanie sa vykonáva podľa ustanovení Trestného poriadku. Podľa § l prvej vety Trestného poriadku je účelom tohto zákona upraviť postup orgánov činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Iný účel Trestného poriadku nie je výslovne vyjadrený, a preto je vecou   samou   v   trestnom   konaní   zistenie   trestných   činov   a   spravodlivé   potrestanie   ich páchateľov. Podľa § 2 ods. 4 a 5 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú   orgány   činné   v   trestnom   konaní   z   úradnej   povinnosti;   musia   trestné   veci prejednávať   čo   najrýchlejšie   a   dôsledne   zachovávať   občianske   práva   zaručené   ústavou. Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležité zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

Z uvedeného vyplýva, že zákonným účelom postupu orgánov činných v trestnom konaní nie je prejednanie, rozhodovanie a rozhodnutie o nároku poškodeného, ktorý má súkromnoprávnu povahu. Možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní nie je preto v tomto konaní vecou samou v takom zmysle, ako to je uvedené v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. To platí aj pre čl. 6 ods. l dohovoru, ktorý ustanovuje o jeho záležitosti, čo je synonymum pre jeho vec podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.“ (IV. ÚS 92/04, mutatis mutandis aj IV. ÚS 4/02, IV. ÚS 166/03)

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z   vyššie   citovaných   rozhodnutí   ústavného   súdu   vyplýva,   že   vzhľadom   na   účel trestného konania, jeho predmet a základné zásady, na ktorých spočíva dosahovanie tohto účelu, treba považovať za vylúčený záver, podľa ktorého by poškodený mal právo na to, aby   jeho   vec   -   nárok   na   náhradu   škody   v   adhéznom   konaní   -   bola   prerokovaná   bez zbytočných prieťahov v trestnom konaní. Prípustnosť uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní nie je dôvodom na záver o tom, že v trestnom konaní sa stáva vecou samou nárok poškodeného. Táto možnosť je totiž iba určitým zvýhodnením poškodeného, ktorý za splnenia zákonných podmienok a ak to nebráni účelu trestného konania, môže dosiahnuť uspokojenie   svojho   súkromnoprávneho nároku   aj v trestnom   konaní (mutatis mutandis IV. ÚS 92/04).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2005