znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 53/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. Ch., bytom S., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom obce Stráňavy pri vybavovaní jeho podaní z 22. júla a 9. augusta 2002 a pri povolení stavby zimnej záhrady a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. Ch.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára 2003 doručená sťažnosť JUDr. J. Ch., bytom S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom obce Stráňavy (ďalej len „obec“) pri vybavovaní jeho podaní (sťažnosti a žiadosti) z 22. júla a 9. augusta 2002 a pri povolení stavby zimnej záhrady „v stavebnom konaní L. Š., S.“.

Zo sťažnosti a pripojených dokladov vyplýva, že sťažovateľ podaním z 22. júla 2002 oznámil starostovi obce „porušenie ústavných práv občanov a základnej listiny ľudských práv“   a   požiadal   ho   o prijatie   opatrení   proti   stavebníkovi   L.   Š.   a následne   podaním z 9. augusta 2002 žiadal aj „o dočasné pozastavenie stavebných prác“. V sťažnosti uviedol, že obec nepostupovala v súlade so zákonom a doposiaľ sťažnosť nebola vybavená, že obec ako stavebný úrad nepovažovala za potrebné požiadať ho ako vlastníka bytu bývajúceho nad   stavebníkom   o vyjadrenie   k stavbe   zimnej   záhrady,   nezakročila   podľa   zákona   proti stavebníkovi,   aby   zabránila   účinkom   nadmerného   hluku,   nedoručila   mu   rozhodnutie o povolení stavby, a tým mu znemožnila, aby mohol podať námietky a obrátiť sa v prípade potreby na príslušný súd. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že „nemá iný súd, na ktorý by sa mohol obrátiť na ochranu svojich základných ústavných práv a Listiny základných práv a slobôd. Nemohol som uplatniť opravné prostriedky, ktoré mi zákony SR dávajú, najmä   zákon   o správnom   a stavebnom   konaní,   keď   mi   neboli   doručené   rozhodnutia o povolení stavby a nebolo vydané rozhodnutie o zastavení búracích prác“.

Sťažovateľ   ďalej   pripojil   oznámenie   prokurátorky   Okresnej   prokuratúry   v Žiline z 3. decembra   2002,   podľa   ktorého   „po   preskúmaní   s vecou   súvisiaceho   spisového materiálu ako i všetkých skutočností uvádzaných vo Vašom podnete som zistila porušenie príslušných ustanovení Staveb. zákona ako i Zák. o správnom konaní a na tieto porušenia som   reagovala   upozornením   prokurátora   v zmysle   §   28   Zák.   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre“. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že „lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je dodržaná, nakoľko protiprávny stav pretrváva i po uplynutí 30 dňovej lehoty ktorú stanovil prokurátor, na odstránenie protiprávneho stavu“.

Sťažovateľ   nakoniec   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 Sk a zároveň navrhol rozhodnúť o tom, aby obec „doručila sťažovateľovi   všetky   rozhodnutia   o prípustnosti   stavby   L.   Š.   (...)   a odborné   stanoviská v zmysle správneho a stavebného zákona“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 20 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a ochranu   (...)   (ods.   1).   Vlastníctvo   zaväzuje. Nemožno   ho   zneužiť   na   ujmu   práv   iných   alebo   v rozpore   so   všeobecnými   záujmami chránenými   zákonom.   Výkon   vlastníckeho   práva   nesmie   poškodzovať   ľudské   zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie na mieru ustanovenú zákonom (ods. 3).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Predmetom   sťažnosti   sú   namietané   porušenia   základných   práv   zaručených v označených   článkoch   ústavy   postupom   obce,   ktorá   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   ako „stavebný úrad“ v rozpore so zákonom č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku   (stavebný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   neprizvala   sťažovateľa   za účastníka   stavebného   konania,   nepožiadala   ho   ako   vlastníka   bytu   bývajúceho   nad stavebníkom o vyjadrenie k stavbe (zimnej záhrady), nezakročila proti stavebníkovi, aby zabránila nepriaznivým účinkom nadmerného hluku, nedoručila mu rozhodnutie o povolení stavby, a tým mu znemožnila, aby mohol podať námietky a obrátiť sa v prípade potreby na príslušný súd.

Podľa   §   250   ods.   2   a   §   250b   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   žalobu v správnom súdnictve môže podať aj osoba, „s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo“ (§ 250 ods. 2), resp. žalobu môže podať aj ten, „kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať“, v takomto prípade „súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom   doručení   predloží   správny   orgán   spisy   súdu   na   rozhodnutie   o žalobe“ (§ 250b ods. 2).

Pretože rozhodnutie o stavebnom povolení nie je z preskúmavania súdov v správnom súdnictve   vylúčené,   resp.   „stavebné   povolenie   je   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy, zákonnosť ktorého preskúmavajú výlučne všeobecné súdy“ (II.   ÚS 27/94), ústavný súd konštatuje,   že   sťažovateľ   má   v správnom   súdnictve   podľa   cit.   ustanovení   Občianskeho súdneho   poriadku   na   ochranu   svojich   základných   práv,   ktorých   porušenie   namietal predmetnou   sťažnosťou,   účinné a dostupné právne prostriedky   nápravy, čo   je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach   porušenia označených základných práv.

Z týchto dôvodov   bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2003