znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 53/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval   prijatú   sťažnosť   I.   F.,   Ž.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   M.   B.,   Ž.,   vo   veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline a Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 12 C 776/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 12 C 776/95 p o r u š i l i právo I. F., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajskému súdu v Žiline v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 12 C 776/95   p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. I. F.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho zastúpenia I. F. v sume 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) advokátke JUDr. M.   B.,   Advokátska   kancelária,   Ž.,   na   účet   č.   515   71   006/8080   vedený   v HVB   Bank Slovakia.

5. Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 8   000   Sk   (slovom   osemtisíc   slovenských   korún)   na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky   č. 23429-512/0720 vedený v Národnej banke Slovenska, pobočke Košice, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 15. mája 2002   sp.   zn.   I.   ÚS   53/02   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť I. F. (ďalej aj „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného súdu v Žiline (ďalej aj „okresný súd“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) vo veci vedenej na okresnom súde   pod sp. zn. 12 C 776/95.

Sťažovateľka uviedla, že od roku 1995 sa na okresnom súde vedie konanie o určenie otcovstva k jej maloletej dcére, pričom za sedem rokov podľa jej názoru nezodpovedným prístupom okresného súdu a krajského súdu nedošlo ku konečnému rozhodnutiu v tejto veci, v dôsledku čoho nesmierne psychicky trpí, a poukázala aj na svoje finančné ťažkosti.Dňa 14. marca 2002 sťažovateľka svoje podanie doplnila a označila časové úseky, v ktorých malo dôjsť k zbytočným prieťahom v konaní. Z doplneného návrhu sťažovateľky vyplynulo, že okresný súd a krajský súd v označenom konaní podľa sťažovateľky tolerujú časté absencie právneho zástupcu odporcu 1. na súdnych pojednávaniach, čím sa súdne konanie predlžuje, medzi jednotlivými pojednávaniami bývajú niekoľkomesačné i polročné prestávky. Sťažovateľka namietala, že najmä po vykonaní dôkazu krvnou skúškou súdy nepostupovali tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Od 6. januára 1996 do konca roka 1997 nebolo vo veci vytýčené žiadne pojednávanie.   Sťažovateľka napokon uviedla, že na prieťahy v predmetnom konaní sa niekoľkokrát sťažovala na štátnej správe súdov osobne aj písomne a napriek tomu, že jej sťažnosť zo 14. februára 1997 bola predsedom   okresného   súdu   uznaná   za   dôvodnú,   k náprave   v súvislosti   s prieťahmi v konaniach týchto súdov nedošlo.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu a krajského súdu bolo porušené jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka ďalej v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy žiadala uložiť príslušným súdom povinnosť konať v predmetnej veci a vydať meritórne   rozhodnutie.   Zároveň   žiadala   priznať   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127 ods. 3 ústavy, a to v sume 300 000 Sk. Sťažovateľka svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila tým, že za 7 rokov trvania súdneho konania zažila veľa krívd, poníženia a beznádeje.

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   (ďalej   len   „sťažnosť“)   písomne   vyjadrili   účastníci konania: Okresný súd v Žiline, zastúpený predsedom JUDr. P. H., listom z 30. mája 2002 sp. zn. Spr 3037/02, Krajský súd v Žiline, zastúpený predsedom JUDr. R. U., listom zo 4. júna 2002 sp. zn. Spr 363/02, ku ktorému bolo pripojené aj písomné vyjadrenie JUDr. O. B., referujúcej sudkyne v tejto veci na krajskom súde, a sťažovateľka, zastúpená svojou právnou zástupkyňou, písomným stanoviskom k vyjadreniam súdov z 11. júla 2002.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   písomnom   vyjadrení   uviedol,   že   „je nepochybné, že doba 7 rokov na určenie otcovstva je dlhá a neprijateľná“. Príčiny vidí v nasledovných okruhoch problémov: 1) v legislatíve, ktorá aj v danom prípade umožnila postup odporcu 1. a jeho právneho zástupcu, a to vyhýbať sa pojednávaniam, predlžovať lehoty atď.; 2) v autorite súdnictva, najmä v tom, že súdnictvo a súdny proces nemajú stále vo   verejnosti   silnú   autoritu;   3)   v   zotrvačnosti   postupov   najmä   vyšších   súdov,   ktoré   aj napriek   novelám   procesných   predpisov   a ich   modernejším   výkladom   negujú   snahu okresných súdov využiť povolenú tvrdosť voči porušovateľom a tým, ktorí nerešpektujú povinnosti.

Predseda okresného súdu v ďalšom uviedol, že lehoty medzi úkonmi v predmetnej veci na okresnom súde sa začali zväčšovať najmä v rokoch 1996 a 1997. V tomto období vznikli nové súdy a okresný súd to podľa jeho predsedu „položilo na kolená“. V roku 2000 „na civilnom úseku zostalo 6-tim sudcom, ktorí mali 600 – 800 vecí C, 200 – 300 vecí E a 200 – 300 vecí Er, spolu aj do 1 500 neskončených vecí s každomesačným nápadom 40 – 60   vecí   C,   10   –   20   vecí   E   a desiatky   vecí   Er.   Na   záver   svojho   vyjadrenia   predseda okresného   súdu   uviedol,   že   „napriek   zaužívaným   postupom   a judikatúre   vyšších   súdov mohla sudkyňa postupovať ráznejšie (...)“.

Predseda krajského súdu vo svojom písomnom stanovisku uviedol, že v predmetnom konaní bol krajský súd činný celkovo štyrikrát.

Prvý krát po tom, ako vec došla krajskému súdu 24. septembra 1998, v nej bolo rozhodnuté 27. októbra 1998. Okresnému súdu bol spis na ďalšie konanie vrátený 7. januára 1999. Po opätovnom predložení prípadu krajskému súdu 30. augusta 1999 na rozhodnutie o odvolaní   proti   trom   prvostupňovým   rozhodnutiam   (nariadenie   predbežného   opatrenia, zloženie   preddavkov   na   trovy   dôkazov,   zamietnutie   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov) krajský súd vo všetkých z nich rozhodol 30. septembra 1999. Spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 17. novembra 1999.

Po vznesení námietky zaujatosti bola vec postúpená krajskému súdu 18. februára 2000. O námietke krajský súd rozhodol 28. apríla 2000. Spis bol okresnému súdu vrátený 22. mája 2000.

Dňa 13. júna 2001 bola vec opätovne predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní   voči   meritórnemu   rozsudku   a voči   uzneseniu   o predbežnom   opatrení. Pojednávanie   bolo   vytýčené   na   27.   november   2001.   Kvôli   návrhu   právneho   zástupcu odporcu,   aby   bola   vec   postúpená   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) na prikázanie inému krajskému súdu z dôvodu vhodnosti, bolo pojednávanie odročené. Rozhodnuté bolo však o predbežnom opatrení, ktoré po jeho doručení priamo krajským súdom nadobudlo 17. januára 2002 právoplatnosť. V závere predseda krajského súdu   konštatoval,   že   právny   zástupca   odporcu   napriek   opakovaným   urgenciám   náležite nedoplnil svoje procesné podanie z 27. novembra 2001. S poukazom na popísané časové súvislosti predseda krajského súdu nepovažoval „za danú existenciu zbytočných prieťahov v konaní pred krajským súdom“. Za akceptovateľný považoval aj postup krajského súdu ohľadne procesného úkonu odporcu 1., pretože v obdobných prípadoch okresné aj krajské súdy z opatrnosti pred možným zrušením veci v dovolacom konaní i opakovane vyzývajú účastníkov na doplnenie, resp. spresnenie ich procesných návrhov.

Predseda   krajského súdu   v závere svojho stanoviska   poukázal na to, že v prvých troch   prípadoch,   keď   krajský   súd   rozhodoval   v danej   veci,   jednoznačne   nedošlo k zbytočným   prieťahom   v konaní pred krajským   súdom   a   podľa   jeho názoru   k takýmto prieťahom   nedošlo   ani   pri   poslednom   rozhodovaní   krajského   súdu,   pričom   tento   súd odstraňoval   právnu   neistotu   sťažovateľky,   čo   vyplýva   aj   z toho,   že   krajský   súd 23. novembra   2001   „rozhodol   o predbežnom   opatrení,   ktorým   uznesením   zabezpečil plnenie   vyživovacej   povinnosti   pre   maloleté   dieťa   a tak   zmiernil   nepriaznivú   sociálnu situáciu na strane matky a maloletej“.

K písomnému stanovisku bolo pripojené vyjadrenie JUDr. O. B., referujúcej sudkyne v tejto veci na krajskom súde, ktorá nadviazala na stanovisko predsedu krajského súdu, podrobnejšie však popísala priebeh konania pred krajským súdom.  

Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu a   krajského   súdu   uviedla,   že   stanoviská   predsedov   označených   súdov   podľa   nej neodôvodňujú zbytočné prieťahy v predmetnom konaní.

V ďalšom   poukázala   na   časové   odstupy   jednotlivých   úkonov   okresného   súdu a krajského súdu, z ktorých je zrejmé, že vo veci došlo k prieťahom, hoci išlo o záujem maloletého dieťaťa. Prvé pojednávanie bolo vo veci až po uplynutí takmer 6 mesiacov od doručenia znaleckého posudku okresnému súdu.

Viac   ako   2   mesiace   trvalo   vypracovanie   rozsudku   prvostupňového   súdu a pojednávanie na odvolacom súde sa konalo až po uplynutí viac ako 6 mesiacov odo dňa doručenia   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   jej mandantke.   V rokoch   1996,   1997 a 1999 nebolo v predmetnej veci ani jedno pojednávanie, teda v týchto rokoch boli súdy podľa advokátky   sťažovateľky   nečinné.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   namietala   zbytočné prieťahy v konaní pred krajským súdom najmä po 13. júni 2001 a 27. novembri 2001, t. j. po poslednom podaní právneho zástupcu odporcu 1. Je toho názoru, že krajský súd mal dostatok   procesných   prostriedkov   na   to,   aby   zabezpečil   doplnenie   podania   odporcom a následne predložil spis najvyššiemu súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

  II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vo veci vedenej na okresnom súde pod. sp. zn. 12 C 776/95:

Dňa 26. októbra 1995 podala sťažovateľka proti odporcovi 1. Mgr. M. K. a proti odporkyni 2. maloletej Z. F., nar. 20. apríla 1995, na Okresnom súde v Žiline žalobný návrh o určenie otcovstva s prísl.

Prvé   pojednávanie   vo   veci   bolo   vytýčené   na   17.   november   1995.   Z dôvodu neprítomnosti odporcu 1. bolo pojednávanie odročené.

Dňa 8. decembra 1995 sa vo veci uskutočnilo meritórne pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania znalcom z odboru zdravotníctva.Dňa 6. mája 1996 konajúca sudkyňa okresného súdu uznesením č. k. 12 C 776/95- 21 nariadila znalecké dokazovanie analýzou DNA.

Dňa 22. mája 1996 vydal okresný súd uznesenie č. k. 12 C 776/95-20 o povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Dňa 6. júna 1996 podal odporca 1. proti tomuto uzneseniu odvolanie.Dňa   14.   júna   1996   znalec   z odboru   genetiky   v zmysle   §   28   ods.   2   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 37/1967 Zb. na vykonanie zákona o znalcoch a tlmočníkoch v znení neskorších predpisov požiadal okresný súd o poskytnutie zúčtovateľného preddavku vo výške 3 570 Sk, pričom okresnému súdu oznámil, že na posudku bude môcť pracovať až po doručení preddavku a nákupe testovacích súprav.

Dňa 30. augusta 1996 doručil odporca 1. okresnému súdu doklady, ktoré od neho tento súd požadoval v súvislosti s jeho odvolaním proti uzneseniu č. k. 12 C 776/95-20.Dňa 7. novembra 1996 sťažovateľka z vlastnej iniciatívy - prostredníctvom svojej právnej zástupkyne - trvala na vystavení poštovej poukážky okresným súdom, aby mohla uhradiť náklady spojené so znaleckým dokazovaním. Okresný súd sťažovateľke vyhovel a sťažovateľka bezodkladne poukázala na účet okresného súdu 3 570 Sk.

Dňa 27. februára 1997 okresný súd uznesením č. k. 12 C 776/95-35 rozhodol tak, že nepriznal odporcovi 1. oslobodenie od súdnych poplatkov a preddavkov v konaní.Dňa 21. marca 1997 podal odporca 1. odvolanie proti uzneseniu, ktorým mu nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov a preddavkov v konaní.

Dňa 7. mája 1997 znalec z odboru genetiky informoval okresný súd, že preddavok na znalecké dokazovanie napriek avízu okresným súdom uhradený nebol.

Dňa 12. septembra 1997 doručil znalec okresnému súdu svoj znalecký posudok. Okresný súd vytýčil pojednávanie na 13. január 1998. Pojednávanie bolo odročené na neurčito aj z dôvodu neprítomnosti odporcu 1.

Dňa 6. februára 1998 okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 12 C 776/95 tak, že žalobnému návrhu vyhovel.

Dňa   20.   apríla   1998   požiadala   konajúca   sudkyňa   predsedu   okresného   súdu o predĺženie lehoty na vyhotovenie uvedeného rozsudku, pričom jej žiadosti bolo vyhovené. Dňa 7. mája 1998 podal odporca 1. proti rozsudku okresného súdu zo 6. februára 1998 odvolanie.

Dňa 24. septembra 1998 bol predmetný spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní, ktorým bol napadnutý rozsudok okresného súdu zo 6. februára 1998.

Na   pojednávaní   krajského   súdu   27.   októbra   1998   bol   rozsudok   okresného   súdu zrušený a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Okresnému súdu bol predmetný spis od krajského súdu doručený 7. januára 1999.Dňa 14. apríla 1999 podala sťažovateľka návrh na nariadenie predbežného opatrenia.Dňa 14. mája 1999 okresný súd uznesením č. k. 12 C 776/95-109 nariadil predbežné opatrenie, ktorým zaviazal odporcu 1. platiť výživné na mal. Z. F. mesačne v sume 1 500 Sk.Odporca 1. podal proti uvedenému rozhodnutiu 7. júna 1999 odvolanie.

Dňa 30. augusta 1999 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti   trom   uzneseniam   okresného   súdu,   a   to   o   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy znaleckého dokazovania, o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a preddavkov a o nariadení predbežného opatrenia.

Krajský   súd   rozhodol   vo   všetkých   uvedených   čiastkových   procesných   otázkach uzneseniami z 30. septembra 1999. Spisový materiál bol v tomto prípade okresnému súdu vrátený 17. novembra 1999.

Dňa 14. januára 2000 podal odporca námietku predpojatosti proti konajúcej sudkyni okresného súdu JUDr. C.

Uvedená   námietka   bola   predložená   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   18.   februára 2000.Dňa 28. apríla 2000 krajský súd uznesením sp. zn. 23 Nc 42/00 rozhodol o tom, že Dr. C. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 776/95. Spis bol vrátený okresnému súdu 22. mája 2000.

Dňa 9. augusta 2000 sa uskutočnilo na okresnom súde pojednávanie, ktoré však bolo odročené pre neúčasť odporcu 1.

Na pojednávanie 4. októbra 2000 sa opäť nedostavil odporca 1. Pojednávanie bolo odročené   na   3.   november   2000,   pričom   odporca   1.   a   jeho   právny   zástupca   mali   byť predvolaní, pod hrozbou pokuty. Neskôr uvedený termín pojednávania bol zrušený.Ďalšie   pojednávanie z 15.   novembra 2000 bolo odročené na 15.   december 2000 s tým, že právny zástupca odporcu 1. zabezpečí prítomnosť svojho mandanta.

Dňa   14.   decembra   2000   bolo   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   776/95 opakovane nariadené predbežné opatrenie, ktorým bol odporca 1. zaviazaný prispievať na výživu mal. Z. F. sumou 1 500 Sk mesačne. Proti tomuto rozhodnutiu podal odporca 1. odvolanie.

Dňa 15. decembra 2000 bol na pojednávaní vynesený rozsudok, ktorým bolo určené otcovstvo odporcu 1. k maloletej Z. F.

Dňa   16.   februára   2001   požiadala   konajúca   sudkyňa   predsedu   okresného   súdu o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozhodnutia z 15. decembra 2000.

Dňa   9.   marca   2001   podal   odporca   1.   proti   uzneseniu   o predbežnom   opatrení   zo 14. decembra 2000 a proti rozsudku okresného súdu z 15. decembra 2000 odvolanie.

Dňa 13. júna 2001 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o uvedených odvolaniach.

Krajský súd prvé pojednávanie vytýčil na 13. november 2001, toto sa však z dôvodu celokrajského školenia sudcov nekonalo a termín bol preložený na 27. november 2001.Dňa 23. novembra 2001 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 Co 1575/01 o odvolaní   odporcu   proti   nariadeniu   predbežného   opatrenia   tak,   že   odporcu   1.   už právoplatne zaviazal prispievať na výživu mal. Z. F. sumou 800 Sk mesačne.

Na pojednávaní 27. novembra 2001 právny zástupca odporcu 1. žiadal vec odročiť a predložiť spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o delegovaní veci inému súdu z dôvodu vhodnosti. Vzhľadom na neúplný procesný úkon odporcu 1. bolo pojednávanie odročené, pričom odporca 1. musel byť opakovane urgovaný na doplnenie svojho podania.

Krajský súd zaslal spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o delegovaní veci inému súdu z dôvodu vhodnosti 29. júla 2002.

Najvyšší súd uvedený spis 10. októbra 2002 vrátil späť bez rozhodnutia z dôvodu jeho   neúplnosti.   Po   jeho   doplnení   krajský   súd   spis   opätovne   zaslal   na   rozhodnutie najvyššiemu súdu 4. novembra 2002.

Najvyšší súd návrhu odporcu 1. na prikázanie predmetnej veci inému krajskému súdu uznesením z 1. apríla 2003 sp. zn. Ndc 19/03 nevyhovel.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna istota.   Pre   naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd už rozhodol, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa vzťahuje nielen na konanie prvostupňového súdu, ale aj na konanie odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej na konanie v správnom súdnictve, ako aj na konanie o výkon rozhodnutia. Ústava a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych   veciach   totiž   nevynímajú   súdy   z ich   povinnosti   konať   bez   zbytočných prieťahov v žiadnej veci, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana (I. ÚS 70/98).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 3/00). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   54/02   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde a na krajskom súde vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 776/95 je rozhodovanie o určení otcovstva k maloletej Z. F.

Ústavný   súd   uznáva,   že   ide   o konanie,   ktoré   je   svojou   povahou   náročné   na dokazovanie - zistenie skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie o merite veci, avšak vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz dosiahnutých výsledkov ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali existujúci viac ako sedemročný priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Pokiaľ ide o druhé kritérium, teda správanie sťažovateľky, ústavný súd nezistil žiadnu   skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   ho   bolo   možné   považovať   za   také,   ktoré   by zapríčiňovalo zbytočné   prieťahy   v konaní.   Sťažovateľka   sa   riadne   zúčastňovala   na pojednávaniach,   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   postupovala   v podstate v intenciách pokynov súdov.

3. Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdov), ústavný súd zameral svoju pozornosť predovšetkým na postup okresného súdu v období od 8. decembra 1995 do 12. septembra 1997, ktorého náplňou bolo podanie znaleckého posudku. V tomto období bol okresný súd nečinný päť mesiacov, a to do 6. mája 1996. Ďalej okresný súd nekonal bez prieťahov v období   od   nariadenia   znaleckého   dokazovania   až   do   vyhotovenia   znaleckého   posudku znalcom   z odboru   genetiky.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   napriek   tomu,   že   náklady   na preddavok na vyhotovenie predmetného znaleckého posudku boli sťažovateľkou uhradené 7.   novembra   1996,   okresný   súd   tento   preddavok   požadovaný   znalcom   podľa   platných predpisov nepoukázal na účet označený znalcom ani 7. mája 1997, a tým došlo bezdôvodne k prieťahom v predmetnom konaní. Práve okresný súd,   ktorý   mal zabezpečiť plynulosť konania   a odstrániť   neprimerane   zdĺhavé   vyhotovenie   znaleckého   posudku,   tým,   že nepreúčtoval riadne a včas preddavok na znalecké dokazovanie, zapríčinil uvedené prieťahy v konaní. Tieto dôvody nemôžu ospravedlniť lehotu cca 1 roka a 6 mesiacov, o ktorú sa podľa názoru ústavného súdu aj s prihliadnutím na čas reálne potrebný na vypracovanie znaleckého posudku zbytočne predĺžilo konanie pred okresným súdom.

Zo zistenia ústavného súdu ďalej vyplýva, že k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní došlo aj na krajskom súde najmä v období od 27. novembra 2001 do 4. novembra 2002, teda viac ako jedenásť mesiacov. Ústavný súd pritom nemohol akceptovať postup krajského súdu v súvislosti s návrhom odporcu 1. na prikázanie veci inému krajskému súdu z dôvodu vhodnosti podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z 27. novembra 2001. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že tento návrh zjavne nespĺňal náležitosti podľa ustanovenia § 42 ods. 1 OSP. Ak bol návrh na prikázanie veci inému súdu podaný ústne na uvedenom pojednávaní, krajský súd mal nedostatky podania odstrániť na tomto ústnom pojednávaní alebo naň vôbec neprihliadať, najmä keď z okolností jeho podania bolo zrejmé, že ide o zdržiavaciu taktiku právneho zástupcu odporcu 1. K tomu treba dodať, že podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...). Krajský súd teda mohol odmietnuť zaoberať sa s návrhom, ktorý celkom evidentne nespĺňal náležitosti ustanovené pre návrh na prikázanie veci inému súdu podľa § podľa 12 ods. 2 OSP v spojení s § 42 ods. 1 OSP.

Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 Co 1575/01 z 23. novembra 2001, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní odporcu 1. proti nariadeniu predbežného opatrenia tak, že odporca 1. bol už právoplatne zaviazaný prispievať na výživu mal. Z. F. sumou 800 Sk mesačne, treba konštatovať, že účelom príslušných ustanovení o predbežnom opatrení je zabezpečenie rýchlej, ale iba dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania. Krajský súd uvedeným   uznesením   o predbežnom   opatrení   odstránil   právnu   neistotu   mal.   Z.   F. a sťažovateľky iba dočasne. Účel práva sťažovateľky a jej maloletej dcéry na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bude naplnený až právoplatným rozhodnutím vo veci samej, teda v danom prípade až právoplatným rozsudkom vo veci o určení otcovstva. Ústavný súd však neprehliadol skutočnosť, že krajský súd sa snažil aspoň dočasne odstrániť právnu neistotu sťažovateľky a jej maloletej dcéry, pričom túto okolnosť   zohľadnil   pri   rozhodovaní   o návrhu   na priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.  

Podľa názoru ústavného súdu uvedenú nečinnosť okresného súdu a krajského súdu v danej veci pri celkovej sedem a pol ročnej dĺžke konania o určenie otcovstva z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno ospravedlniť ani správaním odporcu 1., ktorý aj podľa zistenia ústavného súdu sťažoval a spomaľoval postup súdov v tomto konaní.

Ústavný súd pri hodnotení uvedených okolností prípadu a najmä posudzovaní dĺžky konania   rovnako   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu   (napr.   H.   v. United Kingdom z 8. júla 1987) prihliadol aj na povahu predmetného konania (ochranu záujmov maloletého dieťaťa) a jeho význam pre sťažovateľku, ktoré si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu vo veci s osobitnou starostlivosťou (mutatis mutandis II. ÚS 33/99). V danom prípade tak súdy vždy nepostupovali.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedená   nečinnosť   okresného   súdu a krajského súdu je porušením základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.  

Uvedený postup okresného súdu nemôže odôvodniť ani tvrdenie predsedu okresného súdu, že na prieťahy v tejto veci mal vplyv aj celkový počet nevybavených vecí na tomto súde.  

Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne   ospravedlniť   vzniknuté   prieťahy,   a to   len   v tom prípade, že sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia (mutatis mutandis I. ÚS 39/00,   I.   ÚS   55/02).   Okresný   súd   vo   svojom   stanovisku   neuviedol   žiadne   konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Ústavný súd už tiež vyslovil, že je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, ak tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní. Uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty (II. ÚS 52/99).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   konštatoval,   že   postupom Okresného súdu v Žiline a Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 12 C 776/95 došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako jej ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

V dôsledku   konštatovania   zbytočných   prieťahov   v predmetnej   veci   ústavný   súd považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázať krajskému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľky. Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd v súčinnosti   so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uplatnila   a   odôvodnila   aj   nárok   na   priznanie nemajetkovej   ujmy   vo   výške   300   000   Sk.   Súčasne   požiadala   o náhradu   trov   právneho zastúpenia, ktoré vyčíslila celkove sumou 8 000 Sk.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce porušenie uvedeného základného práva vrátane významu predmetu sporu   pre   sťažovateľku   a   na   skutočnosť,   že   predmetom   žalobného   návrhu   o určenie otcovstva   je predovšetkým   záujem maloletého   dieťaťa,   preto   v prípade sťažovateľky   je opodstatnené očakávanie včasného odstránenia jej právnej neistoty a neistoty jej maloletej dcéry.   Ústavný   súd tiež   podľa   zásad   spravodlivosti   uznal   za   odôvodnené   priznať sťažovateľke voči okresnému súdu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk.

Napriek tomu, že k zbytočným prieťahom v predmetnej veci došlo aj na krajskom súde, ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie voči tomuto súdu nepriznal vzhľadom na   to,   že   z jeho   postupu   bolo   zjavné,   že   aspoň   dočasne   odstraňoval   právnu   neistotu sťažovateľky a jej maloletej dcéry. Z rovnakého dôvodu krajský súd nebol zaviazaný na úhradu trov právneho zastúpenia.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, preto náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslenú   tarifnou   odmenou   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb,   ktoré   si   vyžiadalo   dva   úkony   a dve   paušálne   náhrady,   priznal sťažovateľke   na   účet   jej   právnej   zástupkyne   v sume   8   000   Sk.   Ústavný   súd   zistil,   že vyčíslená suma trov právneho zastúpenia neodporuje platným právnym predpisom.Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľke právneho zástupcu na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii   ústavného   súdu uhradiť ustanovenej právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 OSP štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré   platil,   pokiaľ   u nich   nie   sú   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   ústavného   súdu   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2003