znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 529/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. P. H. s. r. o., P., za ktorú koná advokát JUDr. P. H., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a práva   podľa   čl.   47   Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 15 C 188/2003 z 27. januára 2010 a predchádzajúcim postupom, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 177/2010   z 24.   marca   2011   a predchádzajúcim   postupom,   ako   aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 29/2012 z 22. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2012 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 188/2003   z 27.   januára   2010   a   predchádzajúcim   postupom,   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   Co   177/2010   z 24.   marca   2011 a predchádzajúcim   postupom,   ako   aj uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 29/2012 z 22. marca 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na okresnom súde   14.   novembra   2003   domáhal   od   žalovaného (V.,   a.   s.,   pozn.)   odstránenia   vád na veternej   elektrárni,   ktorá   bola zhotovená   právnym predchodcom   žalovaného na základe požiadavky sťažovateľa. Sťažovateľ sa tiež domáhal zaplatenia 20 749,22 € ako náhrady rôznych jeho nárokov, ktoré mu z titulu poškodenia a nefunkčnosti veternej elektrárne mali vzniknúť. Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 188/2003. V priebehu konania   sťažovateľ   niekoľkokrát   menil   výšku   a rozsah   nárokov   uplatňovaných   proti žalovanému. Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom sp. zn. 15 C 188/2003 z 27. januára 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 27. januára 2010“), ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. Okresný súd týmto rozsudkom nepripustil sťažovateľom vykonané zmeny žaloby a zároveň určil, že o trovách konania, trovách štátu a odmene ustanovenej právnej   zástupkyne sťažovateľa bude rozhodnuté samostatným   uznesením. Proti   tomuto rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 177/2010 z 24. marca 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 24. marca 2011“) tak, že potvrdil rozsudok, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

Sťažovateľ podal proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku krajského súdu z 24. marca 2011 dovolanie, v ktorom žiadal, aby bol rozsudok krajského súdu v tejto časti zrušený a vec   mu bola vrátená na ďalšie   konanie.   O dovolaní rozhodol   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 4 Cdo 29/2012 z 22. marca 2012, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol. Najvyšší súd   dospel   k názoru,   že   dovolanie   smeruje   proti   takému   rozhodnutiu,   proti   ktorému dovolanie prípustné nie je, a zároveň nezistil žiadnu z podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

3.   Sťažovateľ   v sťažnosti   predovšetkým   nesúhlasí   s tým,   ako   boli   v konaní na okresnom   súde   a krajskom   súde   posudzované   či   hodnotené   vykonané   dôkazy, a nestotožňuje sa najmä so záverom, ktorý mal vyplynúť z vykonaného dokazovania, že žalovaný   ho   upozorňoval   na   nevhodnosť   lokality   na   výstavbu   veternej   elektrárne. Sťažovateľ nesúhlasí ani s vyjadreniami znalcov vo vypracovaných znaleckých posudkoch, ktoré   dal   okresný   súd   vypracovať.   Podľa   sťažovateľa   znalci   zavádzali   okresný   súd, no nevyjadrili sa presne k otázkam, ktoré im boli zadané. Ako sťažovateľ ďalej uvádza, okresný súd, ale aj krajský súd a následne najvyšší súd si osvojili iba nepreukázané tvrdenia žalovaného,   prihliadali   na   nenáležité   znalecké   posudky,   čím   mali   porušiť   jeho   práva, ktorých   ochrany   sa   touto   sťažnosťou   domáha.   Sťažovateľ   tiež   vyjadril   nespokojnosť s dĺžkou konania v jeho veci na okresnom súde a následne aj na krajskom súde.

4. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol takýmto nálezom: „1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením v konaní sp. zn.: 4Cdo/29/2012, Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 2Co/177/2010-977 a Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 15C/188/2003-881 v spojení s opravným uznesením č. k. 15C/188/2003-1076 porušil právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 Ústavy SR, právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa článku 47 Charty základných práv Európskej únie.

2.   Okresný   súd   Košice   I   a   Krajský   súd   Košice   v   konaní   sp.   zn.   15C/188/2003 a 2Co/177/2010 porušili právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných právach a slobodách.

3.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   4Cdo/29/2012   a   rozsudok Krajského súdu   v Prešove   č.   k.   2Co/177/2010-977   a   rozsudok   Okresného súdu   Prešov č. k. 15C/170/2008-147 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi J. K., priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.749,22 Eur (slovom:   dvadsaťtísícsedemstvoštyridsaťdeväť   eur   a   dvadsaťdva   eurocentov),   ktoré   sú Najvyšší súd Slovenskej republiky, Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach povinní vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice I sú povinný spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa v celkovej výške 910,65 Eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (((trovy   právneho   zastúpenia   sú   určené   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. v platnom znení podľa § 11 ods. 3 v nadväznosti na § 10 ods. 1 (jeden úkon určený z hodnoty veci 20.749,22 Eur vo výške 370,14 Eur) vyhlášky za dva úkony právnej služby ((§ 14 ods. 1 písm. a) a § 14 ods. 1 písm. b)), k tomu režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (2 x 7,63 Eur), zvýšené v zmysle § 18 ods. 3 o 20 % DPH (151,11 Eur), čo dokopy činí 910,65))).“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

7.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil za porušovateľa   svojich   práv (m. m. II.   ÚS   19/05, III.   ÚS   2/05).   Ústavný súd v úvode konštatuje, že hoci je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, formulácia petitu sťažnosti je v rozpore s jej obsahom. V bode 3 petitu sťažovateľ totiž uvádza, že požaduje, aby bol zrušený tiež „... rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co/177/2010- 977 a rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 15C/170/2008-147...“. Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z jej doplnenia, ktoré bolo ústavnému súdu doručené po jeho výzve 24. júla 2012, však ústavný súd usúdil, že ide o chybu v písaní a sťažnosť smeruje proti rozsudku okresného   súdu   sp.   zn.   15   C   188/2003   z 27.   januára   2010   a rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 2 Co 177/2010 z 24. marca 2011.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 47 charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom...  

A.1   K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   rozsudkom   okresného   súdu z 27. januára 2010

9.   Ústavný   súd   vychádza   z ústavného   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci vo vzťahu   k všeobecným   súdom   vyplývajúceho   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   prislúcha   ústavnému   súdu   právomoc   zaoberať   sa   namietaným   porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   z 27.   januára   2010   už   bol predmetom posúdenia krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľom. Preto   vo   vzťahu   k rozsudku   okresného   súdu   bolo   plne   v právomoci   krajského   súdu poskytnúť ochranu označeným   právam   sťažovateľa.   Túto   možnosť   sťažovateľ   aj reálne využil podaním odvolania, o ktorom bolo krajským súdom rozhodnuté. Vzhľadom na už uvedený princíp subsidiarity dospel ústavný súd k záveru, že nemá dostatok právomoci na rozhodovanie   o namietanom   porušení   práv   sťažovateľa   rozsudkom   okresného   súdu z 27. januára 2010.

10.   Sťažnosť   bolo   preto   potrebné   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie svojich práv rozsudkom okresného súdu z 27. januára 2010, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na   jej prerokovanie.

A.2   K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu z 24. marca 2011

11.   Sťažovateľ   vyčíta   krajskému   súdu   predovšetkým   nesprávne   hodnotenie vykonaných dôkazov, ako aj to, že si osvojil nesprávne závery, ku ktorým dospel okresný súd. Sťažovateľ tiež spochybnil dôveryhodnosť vypracovaných znaleckých posudkov, ktoré podľa   neho   súdy   zavádzali.   Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   pri   rozhodovaní   o odvolaní obdobne ako okresný súd prihliadal iba na tvrdenia žalovaného.

12.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   doktrína   možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do   ich   právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Vo   vzťahu   ku   všeobecným   súdom nie je prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa   prejavuje   aj   v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne   dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

13.   Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   uvádza,   že   mu   zásadne   neprislúcha hodnotiť   skutkové   zistenia   všeobecných   súdov   a ani   výklad   zákona,   ktorý   v danej konkrétnej veci všeobecný súd aplikoval. Krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne konkrétne, zrozumiteľne no najmä právne korektne odôvodnil názor o správnosti rozsudku okresného   súdu   z 27.   januára   2010   a   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   poukázal na skutočnosti,   z ktorých   je   nepochybné,   že   žalovaný   skutočne   nemohol   zodpovedať za škodu na veternej elektrárni sťažovateľa, resp. že sťažovateľovi nespôsobil ďalšie ujmy, ktorých náhrady sa sťažovateľ domáhal. Závery krajského súdu sú jednoznačne logické a celkom   neprotirečivo   odôvodňujú   záver   o správnosti   rozsudku   okresného   súdu z 27. januára   2010.   Ústavný   súd   preto   nezistil   v napadnutom   rozsudku   krajského   súdu žiadne pochybenia, ktoré by nasvedčovali svojvôli krajského súdu alebo tomu, že by krajský súd   jednostranne   akceptoval   iba   tvrdenia   odporcu.   Nesúhlas   sťažovateľa   s právnym názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku nezakladá sám osebe záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   ho   svojím   vlastným.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Právny názor krajského súdu však takéto nedostatky rozhodne nevykazuje.

Ústavný súd preto nezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu žiadnu možnosť porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 47 charty. Vzhľadom na uvedené, ako aj na to, že obsahom týchto práv nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 88/07), dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená, čo odôvodňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

A.3 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu z 22. marca 2012

14.   Ústavný   súd   považuje   v prvom   rade   za   potrebné   poukázať   na   rozsah preskúmavacieho   oprávnenia   najvyššieho   súdu   v právnej   veci   sťažovateľa.   Dovolanie sťažovateľa   smerovalo   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 24.   marca   2011,   ktorým   bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 27. januára 2010. Prípustnosť dovolania proti takému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je   obmedzená   podľa   §   238   ods.   3   OSP   iba   na   také rozhodnutie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide   o rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   alebo   na   potvrdzujúce rozhodnutie, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 OSP. V prípade sťažovateľa však dovolaním napadnutý rozsudok krajského   súdu   nespĺňal   uvedené   kritérium   prípustnosti   dovolania.   Najvyšší   súd   preto preskúmal rozsudok krajského súdu z 24. marca 2011 iba z hľadiska možných vád v zmysle jeho zmätočnosti   podľa   §   237   OSP,   no nebol   v danom   prípade   oprávnený   sa   zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ   v podanom   dovolaní   odôvodnil   prípustnosť   dovolania   dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP, teda že sa mu postupom súdu ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom. Tento dovolací dôvod videl sťažovateľ v tom, že súdy nevykonali ďalšie dôkazy, vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdili. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že takéto sťažovateľom vytýkané pochybenia nepredstavujú procesné pochybenie či vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, ktorá by odôvodňovala prípustnosť dovolania. Právne posúdenie veci súdom totiž nemôže samo osebe založiť žiadnu procesnú vadu. Najvyšší súd tak dospel k záveru, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 OSP, a zároveň nezistil existenciu žiadneho pochybenia v zmysle § 237 OSP ako podmienky prípustnosti dovolania. Najvyšší   súd preto   dovolanie sťažovateľa ako   neprípustné   odmietol.   Ústavný   súd preto nezistil v sťažnosťou napadnutom uznesení najvyššieho súdu nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným,   a teda   si   vyžadovalo   zásah   zo   strany   ústavného   súdu.   Napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať   za   svojvoľné   či   neodôvodnené,   čo   by mohlo vyvolať pochybnosti o možnom porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 47 charty.

15. Ústavný súd nezistil v uznesení najvyššieho súdu žiadne skutočnosti, ktoré by vyvolávali pochybnosti o možnom porušení označených práv sťažovateľa. Sťažnosť je preto aj v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu, zjavne neopodstatnená, čo odôvodňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

B. K namietanému porušeniu práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského súdu  

16. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane vyslovil, že   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

17. Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom z 27. januára 2010. Sťažovateľ sa proti nemu odvolal. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom z 24. marca 2011.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   z 24.   marca   2011   podal   sťažovateľ   dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 22. marca 2012. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 25. júna 2012, teda dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty na jej podanie v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

18. Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotí sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako oneskorene podanú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

19.   Keďže   došlo   k   odmietnutiu   sťažnosti   v celom   rozsahu,   ústavný   súd   sa   už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2012