znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 528/2015-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 25. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Stanislavou Čagalovou, Bojnická cesta č. 5, 7, Prievidza, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku podľa čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom Krajského   súdu   v Trenčíne   a jeho   rozsudkom   sp.   zn.   5   Co   135/2015 z 29. júla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 24. októbra   2015   (následne   v zákonnej   lehote   v písomnej   podobe   27.   októbra   2015) doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)   a jeho   rozsudkom   sp.   zn.   5 Co   135/2015   z   29.   júla   2015   (ďalej   len „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   v procesnom   postavení navrhovateľa v konaní o zaplatenie sumy 6 794,22 eur bol účastníkom konania vedeného na Okresnom   súde   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   10   C   119/2013 a následne   v dôsledku   iniciovania   odvolacieho   konania   na   krajskom   súde pod sp. zn. 5 Co 135/2015.

V úvode sťažnosti s poukazom na následne podrobne uvedené skutkové okolnosti prípadu sťažovateľ poznamenáva, že ako advokát 9. októbra 2002 prijal splnomocnenie na zastupovanie   klienta   - ⬛⬛⬛⬛ v konaní   o zvýšenie   náhrady   za   sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady za stratu na zárobku voči spoločnosti Hornonitrianske bane Prievidza, a. s., pričom predmetné nároky mali predstavovať náhradu škody vzniknutej klientovi sťažovateľa pracovným úrazom u jeho zamestnávateľa.

Ako ďalej sťažovateľ uvádza, „... dňa 9. 10. 2002, v deň podpísania plnej moci, som sa s klientom v súlade s ustanovením § 19 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii (účinného do 31. 12. 2003) dohodol na výške odmeny za poskytovanie právnych služieb v zmysle   vyhlášky   MS   SR   č.   163/2002   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov za poskytovanie právnych služieb (účinnej do 31. 12. 2004), na ktorý účel bola spísaná aj objednávka. Vzhľadom k neistému výsledku tohto konania som sa s klientom dohodol na podielovej odmene, ktorú citovaná vyhláška v § 10 a v § 11 pripúšťala. Z tohto dôvodu mala moja odmena tvoriť 25 %-ný podiel zo súdom priznaných náhrad v konaní o zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a 20 %-ný podiel zo súdom priznaných náhrad v konaní o náhradu za stratu na zárobku. Rovnako bolo s klientom dohodnuté, že súdom priznané trovy konania budú tiež tvoriť moju odmenu a zostanú mi....

Dňa 19. 11. 2002 bol na Okresný súd Prievidza podaný návrh na uplatnenie náhrady za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorým som sa v mene klienta domáhal vyplatenia sumy 150 000,- Sk. Vec bola na súde vedená pod sp. zn. 12C 240/2002. Návrhom zo dňa 28. 2. 2003 som sa na Okresnom súde Prievidza domáhal v mene klienta vyplatenia náhrad za stratu na zárobku vo výške 456 269,- Sk s príslušenstvom. Vec bola na súde vedená pod sp. zn. 12 C 53/2003. Nakoniec Okresný súd Prievidza uznesením zo dňa 20. 9. 2006 obe konania spojil a ďalej sa viedli pod sp. zn. 12 C 240/2002.

Dňa 22. 4. 2009 bolo rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 12 C 240/2002-344 o návrhu   klienta,   ktorým   sa   prostredníctvom   mňa   ako   svojho   právneho   zástupcu   proti Hornonitrianskym baniam Prievidza, a. s... domáhal náhrady za stratu na zárobku vo výške 15 145,36 € (456 269,- Sk) s príslušenstvom rozhodnuté tak, že mu bola priznaná náhrada za stratu na zárobku v celkovej výške 13 462,60 € s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti bol návrh zamietnutý, a o návrhu klienta na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského   uplatnenia,   ktorým   sa   tiež   v   mojom   zastúpení...   domáhal   zaplatenia 4 979,09 € (150 000,- Sk) bolo rozhodnuté tak, že mu bola priznaná náhrada 796,65 € a v prevyšujúcej časti bol návrh zamietnutý. O trovách konania bolo rozhodnuté tak, že Hornonitrianske   bane   Prievidza,   a.   s.   boli   povinné   klientovi   nahradiť   trovy   konania vo výške 3 080,20 € do mojich rúk ako jeho advokáta.

Dňa 7. 4. 2010 rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 195/2009, 4 Co 196/2009   bolo   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   v   otázke   náhrady   za   sťaženie spoločenského   uplatnenia   vo   výške   796,65   €   potvrdené   a   v   otázke   náhrady   za   stratu na zárobku   zmenené   a   priznané   vo   výške   12   759,01   €   s   príslušenstvom.   Rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 4. 2010.

Dňa 22. 12. 2010 Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 4 Co 281/2010-430 zmenil aj rozhodnutie prvostupňového súdu v otázke trov konania a klientovi priznal trovy konania vo výške 4 360,45 €. Rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 8. 2. 2011. Dňa   17.   5.   2010   bola   klientovi   zo   strany   Sociálnej   poisťovne   ako   vedľajšieho účastníka v spojenom konaní vyplatená za Hornonitrianske bane Prievidza, a. s. suma 28 110,09 € (t. j. 12 759,01 € náhrada za stratu na zárobku + 14 554,43 € príslušenstvo + 796,65   €   náhrada   za   zvýšené   sťaženie   spoločenského   uplatnenia).   Dňa   3.   8.   2010 Sociálna poisťovňa vzhľadom k výsledku konania sp. zn. 12 C 240/2002 klientovi vyplatila aj sumu 36 816,12 € náhradu za stratu na zárobku ako úrazovej renty, nakoľko v priebehu tohto konania nadobudol účinnosť zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ktorým sa náhrada za stratu na zárobku zmenila na úrazovú rentu....

Na   základe   môjho   zastupovania   a   pričinenia   bolo   celkovo   na   náhradách pre pracovný úraz klientovi vyplatených 65 722,86 €. Klient mi vykonané platby preukázal osobne   poštovými   peňažnými   poukazmi   zo   dňa   17.   5.   2010   a   výpisom   z   účtu   zo   dňa 31. 8. 2010 práve na účely vyčíslenia mojej podielovej odmeny, na ktorej sme sa spolu dohodli. Rovnako boli do mojich rúk vyplatené aj trovy konania, ktoré som si však v zmysle objednávky uzavretej s klientom dňa 9. 10. 2002 právom ponechal.“.

3. Sťažovateľ ďalej poznamenáva, že 23. októbra 2010 inicioval na okresnom súde konanie   o zaplatenie   podielovej   odmeny   vo   výške   6 794,22   eur,   vyčíslenej   z   náhrad vo výške   28 110,09   eur   priznaných   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde pod sp. zn. 12 C 240/2012,   keďže   jeho   klient   sa   na   účely   vysporiadania   dohodnutej podielovej   odmeny   dňa   15.   marca   2013   k sťažovateľovi   nedostavil   a neurobil   tak   ani na základe telefonického dohodnutia nového termínu stretnutia.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „... dňa 18. 12. 2014 Okresný súd Prievidza rozsudkom č. k. 10 C 119/2013-94 rozhodol tak, že môjho klienta zaviazal zaplatiť mi 2 610,46 €. V prevyšujúcej časti návrh zamietol a náhradu trov konania mi nepriznal. Okresný súd môjmu návrhu v celosti nevyhovel z dôvodu, lebo mal za to, že podielová odmena bola v objednávke dohodnutá z hodnoty veci a nie z príslušenstva. Okrem toho súd zároveň podielovú odmenu krátil v rozsahu pomeru úspechu v konaní sp. zn. 12 C 240/2002. Dňa 2. 1. 2015 som sa voči rozhodnutiu okresného súdu odvolal.... Dňa 29. 7. 2015 Krajský súd v Trenčíne rozsudkom rozhodol tak, že v napadnutej zamietavej   časti   rozsudok   prvostupňového   súdu   potvrdil   a   trovy   odvolacieho   súdu nepriznal.   Svoje   rozhodnutie   oprel   o   tvrdenie,   že   okresný   súd   použil   správny   výpočet, pretože v konaní sp. zn. 12 C 240/2002 nebol dosiahnutý plný úspech. Zároveň konštatoval, že bolo práve na mne, aby som svoju podielovú odmenu dojednal s klientom exaktnejšie, aby nepripúšťala iné výkladové pravidlá v tom, či sa vzťahovala aj na príslušenstvo náhrad. S názorom krajského súdu však nemožno súhlasiť.“.

4. Sťažovateľ následne s poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu rozporuje závery krajského súdu v napadnutom rozhodnutí a je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie vykazuje znaky svojvôle, je nedostatočné, nepreskúmateľné a nesprávne, pretože podporilo nesprávnu interpretáciu zákona okresným súdom, ďalej toto rozhodnutie nemá legitímny základ   a porušilo   ústavné   práva   sťažovateľa.   Z uvedeného   dôvodu   sťažovateľ   vyvodzuje potrebu ingerencie ústavného súdu v jeho veci.

Sťažovateľ,   citujúc   ustanovenie   §   10   a   §   11   ods.   1   a 2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, vyvodzuje svoj nárok na priznanie podielovej odmeny nielen   z istiny,   ale   i z príslušenstva   a dôvodí,   že   tvrdenie   tak   okresného   súdu, ako i krajského súdu, že hodnotou veci pri peňažnom plnení je len istina, nemá podľa jeho názoru   v samotnej   vyhláške   oporu.   V kontexte   uvedeného   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že „... predovšetkým citovaná vyhláška ani nezakotvuje definíciu hodnoty veci, na základe ktorej mohli oba súdy dospieť k takémuto jednoznačnému záveru. Až vyhláška MS   SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb pri stanovení tarifnej odmeny uvádza, čo je hodnota veci. V súlade s týmto ustanovením je hodnotou vecí výška peňažného plnenia alebo cena veci či práva, ktorých sa právna služba týka. Pri určovaní hodnoty veci ako základu pre stanovenie výšky podielovej odmeny by sa teda analogicky mohlo vychádzať z ustanovenia § 10 ods. 2 aktuálne účinnej vyhlášky o tarifnej hodnote veci. Samozrejme na rozdiel od tarifnej odmeny je podielová odmena advokáta viazaná ešte aj na výsledok sporu a na konečný úspech klienta vo veci.... Aj keď sa oba súdy odvolávajú na nedostatočné zmluvné dojednanie v tomto smere, s prihliadnutím na tento výklad nebolo pochybné, že môj nárok je dôvodný. Okrem toho medzi   mnou   a   klientom   ani   nikdy   nebolo   sporné,   že   podielová   odmena   mi   má   patriť aj z príslušenstva. Práve na ten účel mi klient osobne do kancelárie po vyplatení všetkých náhrad s príslušenstvom doniesol príslušné potvrdenia, aby sa mohlo pristúpiť k nášmu vzájomnému vyrovnaniu....

Za   rovnako   nesprávny   výklad   citovanej   vyhlášky   krajského   súdu,   ktorý   sa bez širšieho vysvetlenia plne stotožnil s názorom okresného súdu, považujem jeho výklad k spôsobu výpočtu mojej podielovej odmeny....

...   okresný   súd   pri   vyčíslení   podielovej   odmeny   podiel   (vyjadrený   percentuálne) dohodnutý s klientom ponížil vzhľadom k neúspechu v konaní (25 %-ný dohodnutý podiel pre   náhradu   za   zvýšenie   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   znížil   na   4   %   a   20   %-ný dohodnutý podiel pre náhradu za stratu na zárobku znížil na 16,80 %) zároveň za základ pre   jej   určenie   zobral   súdom   priznaný   a   klientovi   vyplatený   nárok   (zo   žalovaných 4 979,09 € pre náhradu za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzal zo súdom priznaných   796,65   € a   zo   žalovaných 15   145,36   € pre náhradu za stratu na   zárobku vychádzal zo súdom priznaných 12 759,01 €). Týmto spôsobom ma svojim potvrdzujúcim rozhodnutím krajský súd ukrátil na odmene, ktorá mi prináleží podľa zákona o advokácií. Moju podielovú odmenu ponížil dvakrát, t. j. aj vo výške dohodnutého podielu a aj vo výške peňažnej sumy rozhodnej pre jej výpočet, čo je v zjavnom rozpore s právnou úpravou.“.

5. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, na právo vlastniť majetok podľa článku 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   na   ochranu   majetku   podľa   článku   1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním Krajského súdu v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Co 135/2015 a jeho rozsudkom zo dňa 29. 7. 2015 bolo porušené.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 135/2015-111 zo dňa 29. 7. 2015 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokátky JUDr. Stanislavy Čagalovej vo výške 296,44 € v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody   namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v tom, že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv   a slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená   len   ústavnému   súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10.   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

11. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 135/2015 z 29. júla 2015 došlo k porušeniu sťažovateľom v petite sťažnosti uvedených práv zaručených v ústave, v dohovore, ako i v dodatkovom protokole.Podstatné námietky sťažovateľa však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného súdu a sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu (nesúhlas so skutkovými a právnymi závermi krajského   súdu)   vyhodnotiť   v podstate   ako   ďalší   opravný   prostriedok.   Podľa názoru ústavného   súdu   sťažovateľ   neuviedol   žiadnu   ústavne   významnú   argumentáciu   a jeho argumentačná   pozícia   spočíva   výlučne   v rovine   podústavného   práva   (dokonca podzákonného   práva   -   vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) a tvrdenému zásahu do označených práv sa sťažovateľ venuje len okrajovo a vo všeobecnej rovine.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou vlastne pokračuje v polemike so všeobecnými súdmi o tom, k akým skutkovým a právnym záverom mali všeobecné súdy dospieť.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či   krajský   súd   nemohol   napadnutým   rozhodnutím   porušiť   niektoré   z označených   práv sťažovateľa (bod 1).

II.A K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 Co 135/2015 a jeho rozsudkom z 29. júla 2015

12.   Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

15.   Sťažnostné   námietky   sa   v   tomto   smere   sústreďujú   na   tvrdené   nedostatočné vysporiadanie sa s odvolacími dôvodmi, nedostatky v odôvodnení rozsudku krajského súdu a absenciu   ústavnej   konformity   predmetného   rozsudku.   Krajský   súd   v relevantnej   časti odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   uviedol,   že „...   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje....

Z listiny formulovanej ako objednávka zo dňa 09. 10. 2002 vyplýva, že odporca si u navrhovateľa   objednal   zastupovanie   vo   veci   náhrady   za   sťaženie   spoločenského uplatnenia HBP, a. s. Prievidza v bode 2. si dohodol odmenu vo výške 25 % z priznanej náhrady,   v   bode   3.   uviedli   účastníci,   že   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   (odmeny) priznané súdom ostávajú advokátovi, v bode 4. režijný paušál podľa vyhlášky úkon TČ 100, v bode 5. iné náklady podľa potreby a v bode 6. prípadné cestovné náhrady je použitie auta podľa vyhlášky. Objednávka je podpísaná ako navrhovateľom, tak i odporcom.

Z   listiny   rovnako   titulovanej   ako   objednávka   zo   dňa   09.10.2002   vyplýva,   že navrhovateľ   s   odporcom   uzavreli   objednávku,   na   základe   ktorej   v   bode   1.   si   dohodli zastupovanie vo veci náhrady škody proti HBP, a.s., stratu na zárobku z titulu úrazu zo dňa 07. 10. 1999, v bode 2. odmenu 20 % z priznanej náhrady, v bode 3. náhrady trov právneho zastúpenia (odmeny) priznané súdom ostávajú advokátovi, v bode 4. režijný paušál podľa vyhlášky úkon TČ 100, v bode 5. iné náklady podľa potreby, v bode 6. prípadné cestovné náhrady, použitie auta podľa vyhlášky. Z ďalšieho dojednania vyplýva, že v prípade odpočtu fiktívneho zárobku klienta od výšky náhrady, klient dáva neodvolateľný súhlas k podaniu ústavných a iných sťažností, uhradí advokátovi náklady a pracovnú réžiu s tým súvisiacu. Rovnako je medzi účastníkmi nesporné a nepochybné, že obe tieto konania boli na Okresnom   súde   Prievidza   spojené   do   jedného   konania,   pričom   zo   sťaženia spoločenského   uplatnenia   bola   odporcovi   priznaná   suma   796,65   eur,   čo   predstavoval v konečnom dôsledku pri uplatnení pôvodnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zo strany odporcu vo výške 4 979,09 eur 16 % úspech vo veci.

Vo   veci,   kde   sa   odporca   domáhal   zaplatenia   náhrady   za   stratu   na   zárobku po skončení   pracovnej   neschopnosti   mu   bola   v   konečnom   dôsledku   priznaná   suma 12 759,01 eur s príslušenstvom pri uplatňovanej pôvodnej náhrade vo výške 15 145,36 eur predstavuje takto pomerná časť úspechu odporcu v tomto konaní 84 %.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bola potom zamietavá časť rozhodnutia súdu   prvého   stupňa,   ktorý   pre   výpočet   podielovej   odmeny   vychádzal   z   toho   právneho záveru, že vzhľadom na čiastočný úspech odporcu vo vyššie uvedených konaniach, nepatrí navrhovateľovi celá dohodnutá podielová odmena, ale len jej pomerná časť tak, ako to predpokladá ust. § 10 vyhl. č. 163/2002 Z. z. platnej a účinnej v čase uzavretia daných zmlúv, pričom pri dohodnutej podielovej odmene vo výške 25 % a pri úspechu vo veci samej v   rozsahu   16   % predstavuje   pomerná   výška   podielovej   odmeny   4   %   (16   :   100   x 25) a pri druhej prejednávanej veci pri 84 % úspechu a dohodnutej 20 % podielovej odmeny patrí navrhovateľovi podielová odmena vo výške 16,80 % z priznanej náhrady pri výpočte 84 : 100 x 20, t. j. suma 2 143,51 eur.

Vyhl.   č.   163/2002   Z.   z.   rozlišuje   zmluvnú   a   mimozmluvnú   odmenu   advokáta. Pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnej pomoci sa môže advokát dohodnúť s klientom na druhu   zmluvnej   odmeny.   Ak   nedôjde   k   dohode   podľa   §   2   ods.   1   cit.   vyhlášky, predpokladá sa, že advokát sa dohodol s klientom na odmene určenej podľa ustanovení tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 2 ods. 2 cit. vyhlášky). Pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnych služieb môže advokát dohodnúť s klientom spôsob, výšku zmluvnej odmeny. Výška zmluvnej odmeny musí byť v súlade s dobrými mravmi tak, ako to predpokladá § 2 ods. 1 veta druhá vyhl. č. 163/2002 Z. z.. Ak nedôjde k dohode podľa ods. 1 na určenie odmeny advokáta   sa   použije   ustanovenia   tejto   vyhlášky   o   základnej   sadzbe   tarifnej   odmeny. Podielová   odmena   môže   byť   dohodnutá   vo   forme   podielu   na   hodnote   veci,   ktorá   je predmetom   konania   pred   súdom   alebo   iným   orgánom,   ak   je   výsledok   tohto   konania podľa okolností prípadu veľmi neistý a advokát o tom klienta poučil (§ 10 cit. vyhlášky). Advokát má právo na dohodnutú podielovú odmenu len za predpokladu, že klient, s ktorým sa dohodol na poskytnutí právnej pomoci za túto odmenu mal plný úspech vo veci (§ 11 ods. 1 cit. vyhlášky) s tým, že ak sa konanie uvedené v § 10 skočí len čiastočným úspechom klienta, advokát má právo len na pomernú časť dohodnutej podielovej odmeny (§ 11 ods. 2 cit. vyhlášky)....

Súd   prvého   stupňa   v   prejednávanej   veci   z   obsahu   listinného   dôkazu,   a   to v konkrétnom prípade objednávok zo dňa 09. 10. 2002, dôvodil, že medzi účastníkmi došlo k dohode o podielovej odmene tak, ako to predpokladá ust. § 10 a § 11 v spojení s § 5 vyhl. č. 163/2002 Z. z.. Pokiaľ vychádzame z podstaty podielovej odmeny, táto spočíva v odvodení odmeny podielom z predmetu právnej pomoci alebo podielom z výsledku konania.

Tak ako to predpokladá ust. § 35 ods. 2 OZ právne úkony vyjadrené slovami je potrebné vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale predovšetkým tiež z pohľadu vôle toho, kto právny úkon urobil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom. O obsahu právneho úkonu môže z rady dôvodov vzniknúť v konkrétnom prípade pochybnosť.   V   takomto   prípade   je   potrebné   vzniknutú   pochybnosť   odstrániť   výkladom interpretáciou, t. z. gramatickým, logickým, systematickým, prípadne historickým výkladom. O   výklad   gramatický   jazykový   ide   tam,   kde   sa   právna   norma   vysvetľuje   podľa   zásad gramatiky s cieľom vystihnúť slovné znenie právnej normy a význam použitých pojmov. Gramatický výklad je dôležitý, avšak nemôžeme si s ním v praxi vystačiť. Logický výklad sleduje vysvetliť skúmanú právnu normu podľa zásad formálnej logiky s cieľom objasniť jej zmysel, účel a vzájomnú väzbu použitím pojmov. Pre účely tohto výkladu sa používajú rôzne logické   prostriedky   ako   predovšetkým   prostriedok   a   contrario   zákaz   dôkazu   z   opaku, prostriedok per eliminationen dôkaz vylúčenia, prostriedok a minori ad majus od užšieho k širšiemu. Systematický výklad sleduje výklad hlavne zmysel a účel právnej normy podľa jeho zaradenia v systéme ostatných právnych noriem. Historický výklad potom sleduje osvetliť   skúmanú   právnu   normu   podľa   doby   jej   vzniku.   Všetky   tieto   druhy   výkladov   je potrebné v konkrétnych prípadoch používať vždy vo vzájomnej súvislosti.

Vzhľadom na stručnosť dojednania medzi účastníkmi konania ohľadom podielovej odmeny, ktorá je v oboch sporoch, v rámci ktorej navrhovateľ zastupoval odporcu v inom konaní   (odmena   20   %   z   priznanej   náhrady   a   odmena   25   %   z   priznanej   náhrady) nezostávalo súdu prvého stupňa nič iné ako zvoliť výklad danej dohodnutej podielovej odmeny medzi účastníkmi v prejednávanej veci.

S prihliadnutím na dohodu medzi účastníkmi, ako aj znenie ust. § 10 a § 11 vyhl. č. 163/2002 Z. z. odvolací súd preskúmaním dôvodov súdu prvého stupňa dospel k záveru, že je potrebné sa s nimi stotožniť. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ v prejednávanej veci zastupoval odporcu v konaniach, kde nemal plný úspech vo veci, zásadne platí predpoklad ustanovený v § 11 ods. 2 vyhl. č. 163/2002 Z. z. platnej a účinnej v čase uzavretia daného zmluvného   vzťahu,   že   advokát   má   právo   len   na   pomernú   časť   dohodnutej   podielovej odmeny.   Následne   potom   súd   prvého   stupňa   zvolil   ten   výpočet,   že   keďže   navrhovateľ zastupujúci odporcu mal v prvej prejednávanej veci úspech v pomere 16 %, nepatrí mu plná podielová odmena vo výške 25 % tak, ako bola dohodnutá, ale len jej pomerná časť, ktorú vypočítal na 4 % z priznanej čiastky, t. j. suma 31,87 eur a vo zvyšku jeho nárok zamietol. S týmto konštatovaním sa odvolací súd použitím výkladových pravidiel, ako bolo vyššie uvedené, v celom rozsahu stotožňuje. Obdobný spôsob výpočtu použil súd prvého stupňa aj v druhej prejednávanej veci, kde navrhovateľ zastupoval odporcu, v konečnom dôsledku mal   84   %   úspech,   čo   pri   dohodnutej   podielovej   odmene   20   %   z   priznanej   náhrady predstavuje v konečnom dôsledku 16,80 % nárok na podielovú odmenu, t. j. sumu 2 143,51 eur z priznanej náhrady za stratu na zárobku v celkovej sume 12 759,01 eur.

Pokiaľ   navrhovateľ   namieta   tento   spôsob   výpočtu,   odvolací   súd   zdôrazňuje,   že pri dohodovaní   podielovej   odmeny   predstavuje   advokát   dominantnejšiu   stranu pri uzatváraní daného právneho vzťahu. Je pravdou, že dohodnutie zmluvnej odmeny závisí na vôli oboch subjektov, avšak klient má možnosť ponuku akceptovať alebo odmietnuť, avšak sa má za to, že pri uzatvorení takýchto zmlúv v záujme odstránenia prípadných budúcich   rozporov   bolo   práve   na   navrhovateľovi,   aby   si   danú   podielovú   odmenu exaktnejšie tak, aby potom následne táto nepripúšťala iné výkladové pravidlá. Pokiaľ tak navrhovateľ neurobil, nezostávalo súdu prvého stupňa nič iné len zvoliť výklad daného zmluvného dojednania, pričom odvolací súd nezistil žiaden rozpor pri výklade danej dohody v kombinácii s vyhláškou upravujúcou podielovú odmenu navrhovateľa, a preto v celom rozsahu na toto odôvodnenie v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP poukazuje....

Rovnako v tomto smere odvolací súd sa odvoláva a poukazuje na odôvodnenie súdu prvého   stupňa,   kedy   na   zdôraznenie   správnosti   rozhodnutia   dodáva,   že   definíciu príslušenstva pohľadávky stanovuje ust. § 121 ods. 3 OZ, kedy za príslušenstvo pohľadávky sú považované úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Pokiaľ by sme sa teda stotožnili v prejednávanej veci s výkladom zo strany navrhovateľa, že mu patrí nárok aj na 20 % podielovú odmenu z priznaného príslušenstva, toto príslušenstvo predstavuje nielen úroky, z ktorých sa v tomto konaní domáhal priznať podielovú odmenu navrhovateľ, ale v konečnom dôsledku aj samotné trovy konania, ktoré boli   odporcovi   v   konaní   pred   súdom   priznané.   Za   týchto   okolností   bol   plne   správny a korektný výklad súdu prvého stupňa, ktorý priznanú náhradu stotožnil s istinou daného nároku a v časti požadovanej percentuálnej odmeny z príslušenstva nárok ako nedôvodný zamietol.

Rovnako   odvolací   súd   poukazuje   na   nedostatočné   zmluvné   dojednanie   medzi účastníkmi   konania,   ktoré   neprispelo   k   odstráneniu   prípadného   možného   rozporu vo výklade   daného   ustanovenia,   dohodnutého   zmluvného   dojednania   s   ustanoveniami zákona   a preto   v   konečnom   dôsledku,   výklad   ktorý   zvolil   súd   prvého   stupňa   je   vecne správny a korektný.“.

16. Jadro právneho problému v právnej veci sťažovateľa takto spočívalo v právnom posúdení listiny označenej ako „objednávka zo dňa 09. 10. 2002“ v časti týkajúcej sa spôsobu určenia výšky podielovej odmeny za právnu pomoc, ktorú sťažovateľ poskytol žalovanému. Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu zotrval na tvrdení, že dohodnutá podielová odmena vo výške 20 % a 25 % mu prislúchala nielen z hodnoty istiny, ale i z hodnoty samotného príslušenstva, pričom sťažovateľ   rozporoval   i spôsob   výpočtu   výšky   podielovej   odmeny   -   krátenia   výšky priznanej podielovej odmeny v závislosti od pomeru úspechu vo veci.

Naopak, krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom okresného súdu tak v spôsobe   výpočtu   podielovej   odmeny,   ako   i v otázke   krátenia   podielovej   odmeny s ohľadom   na   uplatnenie   zásady   zodpovednosti   za   výsledok   konania   (podľa   zásady úspechu).

Krajský   súd   súčasne   poukázal   i na   nedostatočné   zmluvné   dojednanie   medzi účastníkmi   konania,   ktoré   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   neprispelo   k odstráneniu prípadného   možného   rozporu   vo   výklade   dohodnutého   zmluvného   dojednania s ustanoveniami vyhlášky. S ohľadom na uvedené krajský súd považoval výklad okresného súdu za vecne správny a korektný.

17. Ústavný súd konštatuje, že nie je skutkovým súdom, a preto mu ani neprislúcha revízia záverov krajského súdu v hodnotení vykonaných dôkazov. V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov preto ústavný súd posúdil len to, či napadnutý rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky   svojvôle,   arbitrárnosti,   či   je   náležite   odôvodnený   a či   výklad   práva   všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných (podzákonných) noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

18. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok okresného súdu. Krajský súd deklaroval správnosť záveru okresného súdu, keď rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 119/2013-94 z 18. decembra 2014 v napadnutej zamietavej časti potvrdil ako vecne správny.

19. Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver krajského súdu v napadnutom   rozsudku   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   či   svojvôle,   čo   by   bolo   možné konštatovať   len   v prípade,   ak   by   sa   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).

20.   V rozsudku   krajského   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na   súdnu   ochranu   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ústavný   súd   uzatvára,   že   napadnutý   rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové a právne)   rozsudku   (§ 157   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku),   nie   je   arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 119/2013-94 z 18. decembra 2014 v napadnutej zamietavej časti ako vecne správny potvrdil.

21.   V súvislosti   s prejavom   nespokojnosti   sťažovateľa   s napadnutým   rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

22. Ústavný súd na základe uvedených skutočností sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.B K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 135/2015 a jeho rozsudkom z 29. júla 2015

23. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

24.   Podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo   právnická   osoba   má právo pokojne užívať svoj majetok.

25. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   v podstate z identických dôvodov, ako porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Keďže   v tejto   časti   bola   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnutá z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, rovnako potom bolo potrebné rozhodnúť aj v tejto časti sťažnosti.

26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok,   ústavný súd sa ďalšími   návrhmi sťažovateľa (napr. návrhom na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajskému súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie či návrhom na priznanie úhrady trov konania) už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2015