znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 528/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ivanom Kotrbancom,   Františkánske   námestie   3,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   35/2011   a   postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/392/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2014 doručená sťažnosť V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp.   zn.   19   C   35/2011   (ďalej   aj   „namietané   konanie“)   a   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/392/2013.

2. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že je účastníkom konania o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktoré začalo vo februári 2011.

3.   Sťažovateľ   po   opísaní   priebehu   konania   na   okresnom   súde,   ktorý   rozhodol rozsudkom   vo veci   samej   prvýkrát   už   26.   septembra   2011   a následne   po   zrušení   jeho rozsudku krajským súdom aj 19. marca 2013, uviedol, že po podaní jeho odvolania bola vec predložená   krajskému   súdu   19.   júla   2013   a odvtedy   je   krajský   súd   v predmetnej   veci nečinný napriek tomu, že sťažovateľ podal kvalifikovanú sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi   krajského   súdu   20.   marca   2013   a   krajský   súd   jeho   sťažnosť   považoval   za dôvodnú. Sťažovateľ poukazujúc na celkovú dĺžku konania pred okresným súdom a jeho neefektívnu činnosť v konaní vedenom od roku 2011 a tiež na nečinnosť krajského súdu od 19. júla 2013 sa domnieva, že bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ tiež podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu 10. mája 2011.

4.   Na   základe   už   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   o jeho sťažnosti   nálezom   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 19 C   35/2011   a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp.   zn. 14 Co/290/2011 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   a prikázal   krajskému   súdu,   resp.   okresnému   súdu   konať v namietaných   konaniach   bez   zbytočných   prieťahov.   Zároveň   sa   domáha   priznania finančného zadosťučinenia v sume 8 000 € a náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   toho   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré   môžu   zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (IV.   ÚS   362/09,   m.   m.   IV.   ÚS   62/08). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec   uvažovať   o zbytočných   prieťahoch   (m.   m.   II.   ÚS   93/03,   II. ÚS 177/04, I. ÚS 455/2014).

9. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich práv najprv postupom okresného súdu, ktoré vidí jednak v tom, že toto konanie nadväzuje na tri iné konania, ktoré sa viedli na okresnom súde od roku 1994, 1996 a 1997 a skončili až na Európskom súde pre ľudské práva,   a   zbytočné   prieťahy   sú   spôsobené   podľa   neho   tiež   aj   neefektívnym   postupom okresného súdu, pretože ten postupoval „nekvalifikovane a nevydal meritórny rozsudok“. Obdobne sťažovateľ namieta aj nečinnosť krajského súdu (v čase podania sťažnosti trvalo necelých   10   mesiacov)   a   poukazuje   aj   na   celkovú   dĺžku   konania   (spolu   tri   roky   pred všeobecnými súdmi).

10.   Vychádzajúc   z analýzy   postupu   okresného   súdu   a krajského   súdu v posudzovaných konaniach ústavný súd hodnotí sťažnosť sťažovateľa (v tomto čase) ako zjavne neopodstatnenú. Okresný súd, ako to vyplýva aj zo sťažnosti a z odpovede predsedu okresného súdu na sťažnosť sťažovateľa, v zásade konal plynulo (dal návrh na vyjadrenie odporcovi, určil termín pojednávania na júl 2011) a tiež dvakrát rozhodol aj rozsudkom (prvýkrát už 26. septembra 2011 a druhýkrát 19. marca 2013). Hoci je pravdou, že prvé rozhodnutie vo veci samej krajský súd zrušil pre pochybenia okresného súdu, avšak tento nedostatok (aj vo väzbe na ďalšie jeho námietky týkajúce sa predchádzajúceho konania) spolu s jeho ďalším postupom v konaní ešte nemožno kvalifikovať ako taký postup, ktorého dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy.   V čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   sa   spis   už nachádzal dávno na krajskom súde, teda okresný súd ani vo veci už nekonal, a nemohol tak spôsobiť prípadné zbytočné prieťahy v konaní. Napokon ani samotný sťažovateľ neviedol v sťažnosti   žiadne   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   v namietanom   konaní   a svoju sťažnosť založil len na tomto jedinom argumente, a potom aj na celkovej dĺžke konania, ktorá s nečinnosťou krajského súdu od júla 2013 (10 mesiacov) trvala do podania sťažnosti spolu 3 roky.

11. Pri posudzovaní už uvedenej nečinnosti krajského súdu ústavný súd vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry (napr. I. ÚS 35/01, II. ÚS 21/02, III. ÚS 102/02), podľa ktorej ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí znamenať   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy. Aj   keď postup všeobecných súdov   nemožno považovať za celkom   optimálny, ústavný   súd je toho   názoru,   že celková   dĺžka   doby   trvania konania (spolu tri roky) – nedosiahla ešte úroveň, ktorá by mohla znamenať porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

12. Ústavný súd preto uzatvára, že uvedené skutočnosti zatiaľ nepostačujú na prijatie záveru,   že   by   doteraz   zistené   ojedinelé   prieťahy   v konaní   pred   krajským   súdom   spolu s postupom   okresného   súdu   vo   väzbe   na celkovú   doterajšiu   dĺžku   konania   dosahovali ústavne relevantnú intenzitu. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014