znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 528/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Š. D., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., PhD., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 S 106/2011 v spojení   s uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 10 Sžd   27/2012 z 15. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2013 doručená   sťažnosť   Š.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v   ktorej   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 106/2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžd 27/2012 z 15. marca 2013, ktorým najvyšší súd potvrdil uznesenie krajského súdu o zastavení konania.

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že rozhodnutím   Okresného   dopravného inšpektorátu v P. (ďalej aj „správny orgán“) sp. zn. ORP-73/DI-2-SK-2010 z 29. apríla 2010 (ďalej aj „rozhodnutie správneho orgánu“) bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania priestupku vedenia motorového vozidla bez vodičského oprávnenia. Z uvedeného dôvodu mu bol uložený trest zákazu činnosti   vedenia motorového vozidla v trvaní 24 mesiacov a pokuta v sume 500 €.

3. Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že sťažovateľ nepodal proti rozhodnutiu správneho orgánu v zákonom ustanovenej lehote odvolanie. S odstupom času sťažovateľ podal   podnet   na   preskúmanie   mimoodvolacieho   konania,   ktorému   Krajské   riaditeľstvo Policajného zboru v P. upovedomením z 2. augusta 2011 nevyhovelo. Proti nevyhoveniu podnetu na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu v mimoodvolacom konaní podal sťažovateľ   5. augusta 2011   na   krajskom   súde   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti a postupu Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v P.   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. KRP-P-94/KDI-BCP-2011   v   spojení   s rozhodnutím   Okresného   dopravného   inšpektorátu v P.   sp. zn. ORP-73/DI-2-SK-2010   z   29.   apríla   2010,   ktorú   takto   odôvodnil: „Správny orgán uvedeného dňa 29. apríla 2010 prejednal priestupok v neprítomnosti sťažovateľa, ako aj   jeho   splnomocneného   zástupcu,   pričom   uznal   sťažovateľa   vinným   a vyhotovil rozhodnutie.   Deň   pred   vydaním   predmetného   rozhodnutia   dňa   28.   apríla   2010 splnomocnený   zástupca   sťažovateľa   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na procesnom   úkone termínovanom   na   29.   apríl   2010,   pričom   k   tomuto   ospravedlneniu   priložil   plnú   moc na zastupovanie   sťažovateľa   v uvedenom   konaní.  ...   Údaj   o   čase   doručenia   správnemu orgánu   sa   v   správnom   spise   nenachádza,   keďže   táto   časť   poštovej   obálky   je   z   nej vystrihnutá.   V odôvodnení   rozhodnutia   sa   správny   orgán   vyporiadal   iba   s   neúčasťou sťažovateľa,   s neúčasťou   splnomocneného   zástupcu   sa   nevysporiadal,   pričom   súčasne konštatoval, že do konania nebola priložená ani plná moc. Napriek tvrdeniu o neexistencii plnej moci správny orgán doručoval rozhodnutie splnomocnenému zástupcovi, ktoré mal podľa   kópie   doručenky   nachádzajúcej   sa   v   správnom   spise   doručiť   dňa   3.   6.   2010. Aj napriek tomu, však správny orgán vyznačil právoplatnosť rozhodnutia až dňom 17. 2. 2011, po údajnom odmietnutí prevzatia sťažovateľom.“

4.   Krajský   súd   uznesením   sp. zn. 1 S 106/2011   z   8.   marca   2012   súdne   konanie zastavil. Najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa uznesením sp. zn. 10 Sžd 27/2012 z 15. marca 2013 uznesenie krajského súdu potvrdil s odôvodnením, že žaloba smerovala proti upovedomeniu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom.

5. Sťažovateľ porušenie svojho práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vidí najmä v tom, že „... bez ohľadu na to, či bol zákonný postup nadriadeného správneho orgánu, ktorým bez odôvodnenia prípisom oznámil, že dôvody na preskúmanie rozhodnutia nie sú dané, mali súdy o žalobe rozhodnúť rozsudkom, v ktorom by zdôvodnili zákonnosť alebo   nezákonnosť tohto postupu.   Zastavením   konania   súdy   odňali   sťažovateľovi   právo na prieskum   rozhodnutia.   Zastavenie   konania   nie   je   preskúmaním   zákonnosti   postupu správneho orgánu. Preskúmaním postupu by bolo iba vydanie rozsudku, v ktorom by súdy žalobu zamietli alebo jej vyhoveli.“.

6. Z už uvedených dôvodov sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Uznesením   Krajského   súdu   Prešov   zo   dňa   8. 3. 2012,   sp.   zn.   1 S/106/2011, právoplatným dňa 3. 4. 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 3. 2013,   sp.   zn.   10 Sžd/27/2013 (správne   má   byť   2012,   pozn.),   právoplatným   dňa 3. 4. 2013 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa zaručené článkom 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR.

Ústavný súd predmetné rozhodnutia zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Prešov, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

7. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

9.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu ide o zjavne neopodstatnenú sťažnosť vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

10. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov rozhodnutie, ktoré je právoplatné, môže z vlastného alebo iného podnetu preskúmať správny orgán najbližšie vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal (§ 58), ak ide o rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy, jeho vedúci na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie (§ 61 ods. 2).

11.   Podľa   §   247   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) upravujúceho rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím   a   postupom   správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

12. Podľa § 250b ods. 1 OSP žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.

13. Podľa § 250d ods. 3 OSP súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   ak   žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

14. Ústavný súd po posúdení námietok sťažovateľa dospel k záveru, že uznesenie najvyššieho súdu z 15. marca 2013 v nadväznosti na uznesenie krajského súdu z 8. marca 2012 nevykazuje nedostatky namietané sťažovateľom.

15. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na právnu úpravu § 65 a nasl. Správneho poriadku upravujúcu proces preskúmania rozhodnutia mimoodvolacieho konania. Z právnej úpravy   je   zrejmé,   že   konanie   o   preskúmanie   rozhodnutia   mimoodvolacieho   konania je mimoriadnym opravným prostriedkom a začína sa buď ex offo, alebo na základe podnetu tretej   osoby   a   je   začaté   dňom,   keď   správny   orgán   urobil   voči   účastníkovi   prvý   úkon (§ 18 ods. 2 Správneho poriadku). V prípade, ak správny orgán po podaní podnetu tretej osoby   nezistí   dôvod   na   preskúmanie   rozhodnutia   mimoodvolacieho   konania,   oznámi to osobe,   ktorá   podnet   podala,   len   úradným   listom,   nevydáva   o   tom   rozhodnutie. Písomnosť Krajského riaditeľstva Policajného zboru v P. „Odvolanie voči právoplatnému rozhodnutiu o priestupku – upovedomenie“ z 2. augusta 2011 nemá náležitosti rozhodnutia predpokladané   §   47   Správneho   poriadku;   uvedenú   skutočnosť   predpokladá   samotný Správny poriadok, a preto nemôže byť ako taká predmetom postupu podľa § 247 a nasl. OSP.

16. Ústavný súd dospel k názoru, že najvyšší súd a krajský súd postupovali správne, keď zastavili konanie sťažovateľa s poukazom na to, že písomnosť Krajského riaditeľstva Policajného   zboru   v P. „Odvolanie   voči   právoplatnému   rozhodnutiu   o   priestupku   – upovedomenie“ z   2.   augusta   2011,   ktorá   mala   byť   predmetom   preskúmania   súdom, nespĺňala požiadavky   právoplatného a vykonateľného rozhodnutia podľa   § 250d ods.   3 OSP.   V   tomto   smere   nie   je   možné   akceptovať   námietku   sťažovateľa,   že   súdy   sa „... odmietli   zaoberať   prieskumom   zákonnosti   postupu   správneho   orgánu   a   konanie zastavili, hoci: mali vo veci rozhodnúť rozsudkom, mali žalobe vyhovieť pre nezákonnosť postupu   správnych   orgánov   a   mali   žalobe   vyhovieť   z   dôvodu   nepredloženia   úplného a originálneho správneho spisu“. Všeobecné súdy pri podaní každého návrhu a žaloby sú povinné skúmať, či predmetné podanie spĺňa zákonom predpísané náležitosti pre daný druh podania   ako podmienky   konania.   Procesné   posúdenie   písomnosti   z   pohľadu   splnenia zákonných predpokladov pri žalobách v správnom súdnictve je conditio sine qua non preto, aby všeobecný súd mohol vo veci konať. V tejto súvislosti si dovoľujeme dať sťažovateľovi do pozornosti najmä možnosť postupu podľa piatej hlavy piatej časti OSP.

17. Skutočnosť, že sťažovateľ, zastúpený právnym zástupcom, nezvolil v procese realizácie svojich práv pred orgánmi štátnej moci vhodné prostriedky ochrany, ktoré logicky a   zákonne   viedli   k   zastaveniu   konania   sťažovateľa   všeobecnými   súdmi,   nie   je   možné preklenúť podaním predmetnej ústavnej sťažnosti, a to napriek tomu, že sťažovateľ sa cíti byť na svojich právach dotknutý postupom správneho orgánu.

18. Ústavný súd na základe už uvedených súvislostí konštatuje, že názor sťažovateľa, že zastavením konania mu súdy „... odňali právo na prieskum rozhodnutia“, nie je správny z dôvodu, že postup všeobecných súdov v predmetnej právnej veci je zákonným vyústením konania   sťažovateľa   a   postupom   Občianskym   súdnym   poriadkom   právne   upraveným a predvídaným (§ 250d ods. 1 OSP).

19. Ústavný súd v načrtnutých súvislostiach konštatuje, že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov z pohľadu oprávnení preskúmavať predmetné rozhodnutia zverených ústavnému   súdu   neporušili   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   garantované ústavou.

20. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa v sťažnosti (priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013