znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 528/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. S. a A. S., B., zastúpených P., spol. s r. o., konajúcou advokátom JUDr. R. P., B., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení   s   právom   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   v spojení s právom pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 22/2011 z 18. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. a A. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 30. decembra   2011   doručená   sťažnosť   M.   S.   a A.   S.   (ďalej   len  ,,sťažovatelia“),   ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) v spojení s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   v spojení   s právom   pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 9 Co 22/2011 z 18. augusta 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovatelia   boli   v   procesnom postavení   žalovaných   účastníkmi   občianskeho   súdneho   konania   o   zaplatenie   sumy 2 100 000   Sk,   neskôr   o   69   707,23   €,   ktoré   sa   začalo   v   roku   2003.   Žalobkyňa   sa žalobou podanou proti sťažovateľom domáhala, aby ich súd zaviazal zaplatiť jej žalovanú sumu s príslušenstvom ako doplatok kúpnej ceny za predaj nehnuteľností podľa kúpnej zmluvy z 8. novembra 1999. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom sp.   zn. 5 C 47/03 z 25. mája 2005 (ďalej len,,okresný súd“ a,,rozsudok okresného súdu“) žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal sťažovateľov nahradiť žalobkyni trovy konania. Na odvolanie sťažovateľov krajský súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

3. K priebehu a predmetu konania pred všeobecnými súdmi sťažovatelia uviedli, že pôvodná žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia žalovanej sumy ako doplatok kúpnej ceny   za   predaj   viacerých   nehnuteľností: „Proti   rozsudku   okresného   súdu   sťažovatelia podali   včas   odvolanie   odôvodnené   podľa   §   205   ods.   2   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku. Tento istý odvolací dôvod neskôr v podaní z 10. decembra 2009 podrobnejšie vysvetlili doplnením ďalšej právnej argumentácie v jeho prospech. Následne krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil a žalobkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Jedným z rozhodujúcich dôvodov obsahu napadnutého rozsudku bol fakt, že krajský súd sa podaním sťažovateľov z 10. decembra 2009 a v ňom uvedenými skutočnosťami výslovne odmietol zaoberať.“

4. Z tejto skutočnosti sťažovatelia vyvodzujú porušenie svojich označených práv, keď na odôvodnenie sťažnosti v podstatnom uviedli:

,,Krajský   súd   odňal   sťažovateľom   prístup   k   súdnej   ochrane   tým,   že   zo   svojho rozhodovania   (i)   výslovne   vylúčil   právnu   okolnosť,   na   ktorú   bol   povinný   prihliadnuť z úradnej povinnosti (absolútna neplatnosť právneho úkonu), a (ii) výslovne odmietol konať o procesnom úkone sťažovateľov, vykonanom v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol (str. 10, posledný odsek), že nemohol vziať do úvahy obsah podania žalovaných zo dňa 10. decembra 2009, pretože mu to neumožňuje ustanovenie   §   205   ods.   3   OSP,   podľa   ktorého   rozsah,   v   akom   sa   rozhodnutie   napáda a dôvody   odvolania   môže   odvolateľ   rozšíriť   len   do   uplynutia   lehoty   na   odvolanie. Predmetné ustanovenie sa však na danú situáciu vôbec nevzťahuje a jeho aplikáciou sa krajský   súd   dopustil   ústavne   neprípustného   obmedzenia   práva   sťažovateľov   na   prístup k súdnej ochrane.

Ustanovenie § 205 ods. 2 OSP ustanovuje taxatívny zoznam odvolacích dôvodov, o ktoré   môže   účastník   konania   oprieť   odvolanie   vo   veci   samej.   Uvedenie   odvolacích dôvodov   je   nevyhnutnou   náležitosťou   odvolania   práve   z   dôvodu,   že   odvolateľ   nimi odvolaciemu súdu oznamuje,   aký typ vady nachádza v prvostupňovom rozhodnutí,   voči ktorému   si   uplatnil   svoje   právo   na   riadny   opravný   prostriedok.   V   danom   prípade sťažovatelia   v odvolaní   výslovne   uviedli,   že   dôvodom   podania   ich   odvolania   je,   okrem iného, aj to, že okresný súd nesprávne právne posúdil celú vec. Z podania žalovaných preto bolo   nepochybné,   že   uplatnili   odvolací   dôvod   podľa   §   205   ods.   2   písm.   f)   OSP,   t.   j. nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom.

Ustanovenie   §   205   ods.   3   OSP,   ktorý   zo   systematického   a   logického   hľadiska bezprostredne nadväzuje na odsek 2, ustanovuje, že dôvody odvolania nie je možné meniť či rozširovať po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Z toho, že tento odsek systematicky nadväzuje   na   odsek   2,   vyplýva,   že   kým   §   205   ods.   3   OSP   ustanovuje,   že   nemožno   po uplynutí lehoty množinu odvolacích dôvodov rozširovať, ustanovenie § 205 ods. 2 OSP vymedzuje práve túto množinu. Spolu teda definujú typy vád prvostupňových rozsudkov, ktoré nemožno po uplynutí odvolacej lehoty dopĺňať o iné, nové typy vád, t.j. nové odvolacie dôvody. V skratke, nie je síce možné, aby odvolateľ svoje odvolanie doplnil o nový odvolací dôvod, je však bezvýhradne prípustné, aby odvolateľ v priebehu odvolacieho konania včas uplatnený odvolací dôvod doplnil o podrobnejšiu naráciu a argumentáciu. Presne o takúto situáciu v danom prípade aj išlo, keď žalovaní podaním z 10. decembra 2009 neuplatnili nový odvolací dôvod, ale včas uplatnený odvolací dôvod doplnili o novú argumentáciu. Tým, že krajský súd toto ich podanie z rozhodovania vo veci priamo vylúčil, nielen, že svojvoľne obmedzil sťažovateľov vo výkone ich procesných práv, tvoriacich súčasť ich práva na súdnu ochranu, ale zároveň aj opomenul svoju zákonnú povinnosť prihliadnuť na neplatnosť   kúpnej   zmluvy   v   situácii,   keď   tak   v   dôsledku   absolútnej   povahy   tejto neplatnosti mal urobiť ex officio.

V konečnom dôsledku sa tak dôvodom, pre ktorý súd vylúčil zo svojho rozhodovania hmotnoprávnu   otázku,   na   ktorú   bol   ex   officio   povinný   odpovedať,   ignorujúc   pritom existujúce   zjednocujúce   stanoviská   najvyššieho   súdu   k   tejto   otázke,   stal   extrémne reštriktívny a ústavne nekonformný výklad § 205 ods. 3 OSP, na základe ktorého krajský súd   doplnenie   odvolania   o   nové   právne   argumenty   v   prospech   včas   namietnutého odvolacieho dôvodu svojvoľne posúdil ako uplatnenie nového odvolacieho dôvodu. Inými slovami, v danej situácii nešlo ani tak o to, že by súd v rozpore so zásadou iura novit curia právo   nepoznal,   ale   že   sa   svojvoľne   rozhodol,   že   na   danú   vec   platnú   právnu   úpravu jednoducho neuplatní...

V   dôsledku   skutočnosti,   že   predmetom   napadnutého   rozhodnutia   je   povinnosť sťažovateľov   na   úhradu   peňažnej   sumy,   je   prima   facie   dané,   že   zásahom   do   práva na prístup k súdu boli dotknuté aj vlastnícke práva sťažovateľov...

Napadnutý   rozsudok   predstavuje   priamy   zásah   do   práva   sťažovateľov   na   súdnu ochranu v spojení s ich vlastníckymi právami, pretože ním krajský súd zbavil procesný úkon sťažovateľov akýchkoľvek právnych účinkov a odmietol sa vyjadriť k ťažiskovej právnej námietke sťažovateľov. V konkrétnej situácii, ktorá tvorí skutkový a právny kontext tohto dovolania,   je   vadnosť   postupu   a   rozhodnutia   krajského   súdu   zvýraznená   ešte   tým,   že extrémne formalistický a neprípustné zužujúci výklad § 205 ods. 3 OSP uplatnil ako dôvod pre výslovné ignorovanie právnej skutočnosti, zakladajúcej absolútnu neplatnosť kľúčového právneho úkonu a tým aj zákonnú povinnosť krajského súdu na túto skutočnosť prihliadnuť aj bez námietky.“

5. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu boli porušené ich označené práva, a súčasne žiadali, aby ústavný súd tento zrušil, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal im náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto má predpísané náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, nie je neprípustná a na jej prerokovanie má právomoc.

9. Ústavný súd sa však pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína   možných   zásahov   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol   (napr. II. ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou   prípadne   dohovorom   garantovaných práv a slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená   len   ústavnému   súdu,   ale   aj všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

11.   Podstatná   námietka   sťažovateľov   spočíva   v   tvrdenom   zásahu   krajského   súdu do ich základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), ktorého sa mal dopustiť tým, že na ich argumentáciu uplatnenú v podaní z 10. decembra 2009, ktorá sa týkala absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, z ktorej vznikla žalovaná pohľadávka na doplatenie kúpnej ceny, neprihliadol z dôvodu, že túto neuplatnili v lehote na podanie odvolania, čím vzhľadom na predmet konania zasiahol aj do ich vlastníckych práv. Podľa sťažovateľov bolo pritom povinnosťou krajského súdu vzhľadom na charakter tejto námietky na túto prihliadať z úradnej povinnosti.

12. Z príloh pripojených k sťažnosti ústavný súd zistil, že odvolanie sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu bolo pôvodne krajským súdom odmietnuté ako oneskorene podané (uznesenie sp. zn. 8 Co 463/05 z 11. apríla 2006). Dovolanie sťažovateľov proti tomuto   omietajúcemu   uzneseniu   krajského   súdu   bolo   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) taktiež odmietnuté (uznesenie sp. zn. 2 Cdo 201/06 z 21. marca 2007). Následne ústavný súd na základe sťažnosti M. S. nálezom sp. zn. IV. ÚS 379/08 z 9. apríla 2009 vyslovil, že najvyšší súd týmto uznesením porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Uznesením sp. zn. 4 Cdo 146/09 z 28. októbra 2009 najvyšší súd zrušil pôvodné odmietajúce uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 Co 463/05 a   vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie.   Tieto   rozhodnutia   však   nemali   priamy   dopad   na podstatnú sťažnostnú argumentáciu, keďže sa nimi skúmala iba otázka včasnosti odvolania sťažovateľov, ktoré podali ešte 16. novembra 2005 s ohľadom na ne/naplnenie zákonnej fikcie doručenia rozsudku okresného súdu.  

13. Ako je z uvedeného zrejmé, sťažovatelia potom, ako sa vec vrátila na krajský súd,   podaním   z   10.   decembra   2009   okrem   iného   namietali   aj   absolútnu   neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy z dôvodu, že nie je zošitá, ale len spojená kovovou sponou, cez ktorú je prelepená páska s pečiatkou matričného úradu. Zmluva teda nevytvára nedeliteľný celok v zmysle § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a preto je absolútne neplatná. Touto otázkou sa však ústavný súd zaoberať nemohol, pretože nie je skutkovým súdom, v zásade nevykonáva dokazovanie a pre nedostatok právomoci nemôže rozhodovať o ne/platnosti právnych úkonov. Táto právomoc prislúcha výlučne všeobecným súdom a ústavný súd je povinný rešpektovať právoplatný rozsudok v občianskoprávnej veci (čl. 142 ods. 1 ústavy).

14. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku krajského   súdu,   ktorá   bola   pre   posúdenie   dôvodnosti   sťažnosti   podstatná.   Krajský   súd najskôr poukázal na iné súdne konanie, v ktorom sa sťažovatelia ako žalobcovia domáhali, aby súd rozsudkom vyslovil neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy, pričom právoplatným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 103/00 z 18. novembra 2000 v spojení s rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   102/03   zo   4.   decembra   2003   bola   ich   žaloba   zamietnutá. Následne v rozhodujúcej časti odôvodnenia krajský súd uviedol:

,,Na   písomné   podanie   odporcov   označené   ako   doplnenie   odvolania   (doručené odvolaciemu   súdu   dňa   10.   12.   2009)   odvolací   súd   neprihliadal,   a   to   s   poukazom na ust. § 205 ods. 3 O.s.p.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie ( znenie platné od 1.9.2004)... Ako je zrejmé z odtlačku prijímacej pečiatky súdu prvého stupňa, odporcovia podali odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa dňa 16. 11. 2005 osobne, t.j. včas. Zároveň im s   týmto   dňom   uplynula   odvolacia   lehota.   Po   uplynutí   odvolacej   lehoty   už   odporcovia nemohli rozširovať dôvody odvolania tak, ako to urobili písomným doplnením odvolania zo dňa 10. 12. 2009, keďže rozšírenie dôvodov odvolania odporuje cit. ust. § 205 ods. 3 O.s.p. Z uvedených dôvodov odvolací súd uvedené písomné doplnenie odvolania nemohol vziať a teda ani nevzal do úvahy, neprihliadal naň.“  

15. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým, či rozsudok   krajského   súdu   je   ústavne   udržateľný,   t.   j.   či   nevykazuje   znaky   svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad procesného práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). Svojvôľa   všeobecného   súdu,   prípadne   neprípustne   a   nedôvodne   reštriktívny   či   naopak extenzívny   výklad   pri   aplikácii   sťažovateľmi   namietaného   ustanovenia   §   205   ods.   3 Občianskeho   súdneho   poriadku   by   totiž   za   určitých   okolností   mohli   viesť   aj   k   zásahu do označených práv zaručených ústavou a dohovorom. V prípade sťažovateľov však takýto záver zistený nebol.  

16. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok okresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľom síce stručnú, ale na strane druhej jasnú, zrozumiteľnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, prečo na nimi uplatnené argumenty obsiahnuté v podaní z 10. decembra 2009 s ohľadom na §   205   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   neprihliadal.   Vo   vzťahu   k   uplatnenej námietke   absolútnej   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   navyše   krajský   súd   jednak   v   odkaze na dôvody rozsudku okresného súdu, ako aj v rámci vlastného odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku   zvýraznil,   že   táto   neplatnosť   bola   na   základe   určovacej   žaloby   samotných sťažovateľov   predmetom   iného   súdneho   konania,   a   táto   žaloba   sťažovateľov   bola právoplatne zamietnutá. Podľa § 159 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány (vrátane súdov). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prerokovávať znova. Krajský súd konajúci o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 47/03 z 25. mája 2005 bol takto viazaný právoplatným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 103/00 (v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 102/03), a keďže tento nebol zmenený alebo zrušený na základe mimoriadnych opravných prostriedkov a ani ústavným súdom (opak nebol tvrdený ani zistený), krajský súd ani nemohol dospieť v otázke neplatnosti kúpnej zmluvy k inému záveru.

17. Z uvedeného sa potom javí, že sťažovatelia sa podanou sťažnosťou na ústavnom súde   domáhajú   ochrany   iluzórneho   práva,   keď   namietajú   neprípustnú   redukciu   rozsahu odvolacieho prieskumu krajským súdom. Ako však z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva,   tak   ústava,   ako   aj   dohovor   chránia   práva   konkrétne   a   účinné,   teda   nie   práva teoretické a iluzórne (m. m. I. ÚS 5/02). V konaní o sťažnosti takto ústavný súd poskytuje ochranu porušeným právam v prípade, ak sú tieto konkrétne a reálne, a nie v prípade, ak majú iba teoretický význam.

18. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky, ústavný súd stručne uvádza, že v zmysle ústavnej blankety podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy) a zároveň platí, že domáhať sa základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). V oblasti uplatňovania a ochrany subjektívnych práv v rámci civilného procesu je základným právnym predpisom Občiansky súdny poriadok, ktorý   je   od   účinnosti   novely   prijatej   zákonom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 501/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v odvolacom konaní založený na uplatňovaní tzv. neúplného apelačného systému v sporovom konaní. Tento odvolaciemu súdu v zásade až na zákonom ustanovené výnimky nedovoľuje, aby pri rozhodovaní o odvolaní vzal do úvahy dôkazy a skutočnosti,   ktoré   neboli   uplatnené pred   prvostupňovým   súdom   (§   205a   Občianskeho súdneho poriadku). Odvolaciemu súdu pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia prislúcha posúdiť, či v konkrétnej právnej veci   (i)   určitá v odvolaní tvrdená skutočnosť je novou skutočnosťou, ktorá nebola uplatnená pred prvostupňovým súdom, a ak áno, či (ii) nie je naplnená niektorá zo zákonných výnimiek, ktorá z tejto skutočnosti aj napriek tomu, že nebola   uplatnená   pred   prvostupňovým   súdom,   robí   spôsobilý   odvolací   dôvod.   Taktiež prislúcha odvolaciemu súdu posúdiť, či určitá právna argumentácia učinená účastníkom konania po uplynutí lehoty na podanie odvolania (ako to bolo u sťažovateľov) bola alebo nebola súčasťou odvolacích dôvodov uplatnených v tejto lehote a v prípade negatívneho zistenia má právo na túto argumentáciu neprihliadať (§ 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a contrario).

19. Z príloh, ktoré sťažovatelia pripojili k sťažnosti, je zrejmé (opak nebol tvrdený ani preukázaný), že námietku o neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu podľa § 46 ods. 2 Občianskeho   zákonníka   (chýbajúce   podpisy   účastníkov   na   jednej   listine)   neuplatnili ani (i) v   konaní   pred   okresným   súdom   o   neplatnosť   kúpnej   zmluvy   vedenom pod sp. zn. 9 C 103/00, (ii) ani v konaní pred okresným súdom o zaplatenie doplatku kúpnej ceny za predaj nehnuteľnosti vedenom pod sp. zn. 5 C 47/03 a (iii) ani v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 47/03, ktoré podali 16. novembra 2005. Túto okolnosť uplatnili   až   v   doplnení   odvolania   10.   decembra   2009   a   neskôr   v   sťažnosti   podanej ústavnému   súdu,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   sa   v   tejto   súvislosti   dovolávajú   stanoviska najvyššieho   súdu   z   roku   2001.   Ústavný   súd   však   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany ústavnosti nemôže nahrádzať všeobecné súdy a ani naprávať nečinnosť sťažovateľov, ktorí určitú (podľa ich názoru relevantnú) právnu argumentáciu uplatnili až potom, ako o otázke neplatnosti kúpnej zmluvy bolo právoplatne a o ich povinnosti zaplatiť doplatok kúpnej ceny neprávoplatne rozhodnuté. Súkromné právo je totiž založené na zásade ,,vigilantibus iuris“, teda bdelým patrí právo alebo nech si každý stráži svoje práva, ktorej procesným prejavom je aj namietané ustanovenie § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.  

  20. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd považuje postup krajského súdu za akceptovateľný   a   primerane   argumentačne   zdôvodnený.   Napadnutý   rozsudok   preto nemožno   považovať   ani   za   svojvoľný   či   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovatelia s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   tento   právny   názor   svojím   vlastným   (m.   m.   II.   ÚS   134/09, I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by ho robilo ústavne neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie,   ústavný súd uzatvára,   že rozsudok   krajského súdu   je vnútorne   logický,   nie   je prejavom   aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle konajúceho   všeobecného súdu,   rešpektuje zákonné   požiadavky   na   odôvodnenie   rozsudku   (§   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil.   Inak   povedané, v sťažnosti   absentuje   ústavno-právny   rozmer.   V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať porušenia   základných   práv   (obdobne   napr.   I.   ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Vzhľadom na uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Nezistil   totiž možnosť   porušenia   označeného   práva   sťažovateľov,   ktorej   reálnosť   by   mohol   bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

21. Pokiaľ ide o namietané porušenie vlastníckych práv sťažovateľov (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu), ústavný súd aj napriek minimálnemu odôvodneniu sťažnosti   v   tejto   časti   uvádza,   že   všeobecný   súd   v   zásade   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť a pokojne užívať majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil   aj   ústavno-procesné   princípy   postupu   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy (napr. II. ÚS 78/05).   Keďže   ústavný   súd   v   rozsudku   krajského   súdu   nezistil   porušenie týchto   ústavno-procesných   princípov,   nemohlo   dôjsť   ani   k   zásahu   do   hmotného   práva sťažovateľov   vlastniť   a   pokojne   užívať   majetok.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

22. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2012