znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 526/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š.,T., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/175/2012 zo 7. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2012   doručená   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co/175/2012 zo 7. júna 2012.

2. V sťažnosti je okrem iného uvedené: „Sťažovateľ sa v konaní pred Okresným súdom... žalobou zo dňa 18. 11. 1998 proti žalovanej domáha vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu... č. k. 5 C/6G/2009-39 zo dňa 28. 05.2009...

Podaním zo dňa 27. 02. 2012 sťažovateľ žiadal nariadiť predbežné opatrenie v znení, ako je uvedené vo výroku uznesenia Okresného súdu... sp. zn. 8 C 196/2012-88 zo dňa 29. 03. 2012. Návrh zdôvodnil tým, že žalovaná je evidenčne zapísaná ako výlučná vlastníčka nehnuteľností v k. ú. V. na LV č.... Napriek tomu, že nadobúdacie právne úkony (kúpne a zámenné zmluvy) boli realizované v rokoch 2006 a 2007, teda v čase trvania manželstva, nemôže   sťažovateľ   -   hoci   je   ich   bezpodielovým   spoluvlastníkom   s nehnuteľnosťami disponovať.   Žalovaná   využíva   skutočnosť,   že   je   evidovaná   ako   výlučná   vlastníčka nehnuteľností a bez súhlasu a vedomia sťažovateľa s týmito disponuje...

Okresný   súd...   uznesením   sp.   zn.   8   C   196/2010   zo   dňa   29.   03.   2012   návrhu sťažovateľa   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   vyhovel,   nakoľko   sa   stotožnil   so skutkovými aj právnymi dôvodmi návrhu na vydanie predbežného opatrenia, žeby mohol byť sťažený alebo zmarený výkon konečného rozhodnutia vo veci...

Proti vyššie uvedenému uzneseniu podala žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, v ktorom žiadala napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušiť... Krajský súd... napadnutým uznesením sp. zn. 9 Co 175/2012 zo dňa 07. 06. 2012 uznesenie Okresného súdu... zmenil tak, že návrh navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia   v   celom   rozsahu   zamietol   a   žiadnemu   z   účastníkov   nepriznal   náhradu   trov odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ neosvedčil žiadne skutočnosti ktoré by spochybňovali vlastnícke právo žalovanej a za takého stavu by potom nariadenie predbežného opatrenia v rozsahu, ako ho sťažovateľ navrhoval neprimeraným spôsobom zasahovalo do výkonu vlastníckeho práva žalovanej...

Sťažovateľ je presvedčený, že... rozhodnutie Krajského súdu... treba považovať za prejav   svojvôle,   ktorá   pozostávala   v   arbitrárnosti,   nedostatočnom   skutkovom   zistení a právnom odôvodnení.“

3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Krajský súd... uznesením sp. zn. 9 Co/175/2012 zo dňa 07. 06. 2012 porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2/   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu...   sp.   zn. 9 Co/175/2012 zo dňa 07. 06. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie. 3/ Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- €... ktoré mu je Krajský súd... povinný vyplatiť do rúk právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4/ Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 336,98 Eur, ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľov do 3 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   podstata   kľúčovej   námietky   sťažovateľa   spočíva v tvrdení, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd nesprávne aplikoval § 220 Občianskeho súdneho   poriadku   pri   rozhodovaní   o odvolaní   o návrhu   sťažovateľa   na   nariadenie predbežného   opatrenia,   keď   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie   a návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

9.   Ústavný súd   v   tejto   súvislosti   považoval   za potrebné zdôrazniť,   že nesprávna interpretácia a aplikácia právnych noriem v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu nemá automaticky za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv. Ústavný súd tento   záver   stabilne   uplatňuje   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti,   keď   pri   predbežnom prerokúvaní sťažností posudzuje ich opodstatnenosť (z hľadiska existencie dôvodu na ich odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) aj z hľadiska intenzity namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávneho rozmeru v kontexte s ich únosnosťou z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (m. m. IV. ÚS 362/08).

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). S odvolaním sa na   uvedenú   judikatúru   ústavného   súdu   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie označených práv namietaným uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co/175/2012 zo 7. júna 2012, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

11. Ústavný   súd   už v rozhodnutí   sp.   zn.   II.   ÚS   81/07   uviedol,   že   „rozhodnutím o uložení predbežného opatrenia vydaným v občianskoprávnom konaní môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania. Takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky len vtedy, ak by účastníkovi súdneho konania nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného pred všeobecnými súdmi.

Predpokladom záveru o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 Občianskeho súdneho poriadku), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami“. Podobne v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 198/05 „ústavný súd vzal zreteľ aj na to, že obsah predbežného opatrenia nevylučuje právo na meritórnu ochranu tých práv, ktorých porušenie sa namietlo v podnete, pretože predbežné opatrenie je len zabezpečovacím civilnoprocesným prostriedkom, ktorý nemôže byť prekážkou uplatnenia nároku na súdnu ochranu konečným rozhodnutím vo veci samej“. 12. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 9 Co/175/2012 zo 7. júna 2012 vyplýva, že napadnuté   uznesenie   Okresného   súdu   Námestovo   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 8 C/196/2010-88   z 29.   marca   2012   bolo   zmenené   tak,   že   návrh   sťažovateľa na nariadenie   predbežného   opatrenia   v celom   rozsahu   zamietol.   Sťažovateľ   namietal,   že rozhodnutím   krajského   súdu   bola   prekročená   miera   prejudikovania   výsledku   sporu. V podstatnom   krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   uviedol: „Ako   vyplynulo z predložených listinných dôkazov, odporkyňa je vedená ako výlučná vlastníčka sporných nehnuteľností v katastri nehnuteľnosti, ktorá skutočnosť navrhovateľovi musela byť známa už   v   minulosti,   minimálne   od   roku   2007,   kedy   za   spoločnosť   A.,   a.   s.   ako   predseda predstavenstva   podpísal   nájomnú   zmluvu   s   odporkyňou,   pričom   ak   si   bol   vedomý skutočnosti, že nehnuteľnosti patria do BSM účastníkov, nie je zrejmé, prečo nevystupoval pri tomto právnom úkone ako prenajímateľ. To isté možno konštatovať už aj pri zmluve o zriadení predkupného práva.

Navrhovateľ v priebehu doterajšieho konania neosvedčil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali   vlastnícke   právo   odporkyne   a   za   takéhoto   stavu   by   potom   i   nariadenie predbežného opatrenia v rozsahu, ako ho navrhoval navrhovateľ, neprimeraným spôsobom zasahovalo do výkonu jej vlastníckeho práva. Tak, ako je už vyššie uvedené, odporkyňa už v minulosti prenajala nehnuteľnosti, o ktorých navrhovateľ tvrdí, že patria do masy BSM (tento dokonca ako predseda, resp. podpredseda predstavenstva spoločnosti, takéto právne úkony tiež podpísal) a navrhovateľ tieto úkony žiadnym spôsobom nespochybnil. Pokiaľ sa domnieva, že navrhovateľka bez jeho súhlasu nakladá s nehnuteľnosťami patriacimi do BSM,   mal   a   aj   v   budúcnosti   má   možnosť   voči   takémuto   konaniu   sa   brániť   zákonným spôsobom.“

13. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu (bod 12) jasne vyplýva, prečo podľa názoru krajského súdu bolo potrebné uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného   opatrenia   zmeniť.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína, že   sťažovateľ v podanej sťažnosti ani bližšie neuvádza, v čom konkrétne pochybil krajský súd v rámci jeho namietaného uznesenia. Sťažovateľ bez ďalšieho tvrdí, že rozhodnutie krajského súdu „treba   považovať   za   prejav   svojvôle,   ktorá   pozostávala   v arbitrárnosti,   nedostatočnom skutkovom   zistení   a právnom   odôvodnení“. Dôvody   zmeny   uznesenia   o nariadení predbežného opatrenia uvedené v rozhodnutí krajského súdu možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod znenie a zmysel procesných právnych noriem aplikovaných v danej veci.

14. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavné neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými právami.

15.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k   záveru,   že z argumentácie   sťažovateľa   a   obsahu   listín   pripojených   k   sťažnosti   nevyplýva   možnosť opačného záveru pri prerokovaní sťažnosti v merite veci. Z uvedeného dôvodu odmietol sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

16. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

17.   Nad   rámec   už   uvedených   dôvodov   neušlo   pozornosti   ústavného   súdu,   že navrhovaný petit sťažnosti (bod 3) disponuje vadou zmätočnosti. Napriek tomu, že sťažnosť (ktorú za sťažovateľa koncipoval kvalifikovaný právny zástupca) smeruje proti krajskému súdu, sťažovateľ požaduje náhradu trov právneho zastúpenia od Krajského súdu v Trenčíne, ktorý účastníkom tohto konania nebol.

18.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v   celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2012