znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 525/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2015   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Fridrich   Paľko,   s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 5100/2015, sp. zn. Rvp 5101/2015 a sp. zn. Rvp 7620/2015 vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn.   14 Co 1116/2013   z   30.   júna   2014,   sp. zn. 16 Co 948/2013 z 25. septembra 2014 a sp. zn. 14 Co 1015/2013 z 26. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 5100/2015,   sp. zn.   Rvp 5101/2015   a   sp. zn.   Rvp 7620/2015 s p á j a   na   spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5100/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. apríla 2015 a 25.   mája   2015   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova   25,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   14 Co 1116/2013 z 30. júna 2014, sp. zn. 16 Co 948/2013 z 25. septembra 2014 a sp. zn. 14 Co 1015/2013 z 26. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu v právnych   veciach   vedených   Okresným   súdom   Zvolen   a   Okresným   súdom   Žiar   nad Hronom   (ďalej   len   „okresné   súdy“),   ktorých   predmetom   je   náhrada   majetkovej   škody a nemajetkovej   ujmy   v   zmysle   podmienok   vyplývajúcich   zo   zákona   č.   514/2003   Z. z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), ktorá mala byť spôsobená   nesprávnym   úradným   postupom   okresných   súdov   v   exekučných   konaniach, v ktorých sťažovateľka vystupovala ako oprávnená a v ktorých sú okresné súdy zároveň tými   orgánmi   súdnej   moci,   ktoré   sťažovateľke   ňou   požadovanú   náhradu   škody a nemajetkovej ujmy spôsobili. Skutočnosti deklarované sťažovateľkou v jej jednotlivých žalobných   návrhoch   doručených   okresným   súdom   a   vychádzajúce   z   jej   nesúhlasu spočívajúceho predovšetkým v tom, že súdy, ktoré škodu spôsobili, by mali rozhodovať o jej náhrade,   tieto   vyhodnotili   ako   námietky   zaujatosti   podané   proti   jednotlivým   sudcom zaradeným na tieto súdy a v ďalšom postupe rozhodli o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € za vznesené námietky zaujatosti podľa položky č. 17 písm.   a)   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   tvoriaceho   prílohu   zákona   č.   71/1992   Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   sú   založené na nesprávnom   právnom   posúdení   jej   návrhov   predostretých   v   podaných   žalobách   ako námietok   zaujatosti,   hoci   tieto   podania   neboli   dostatočne   určité   a   nespĺňali   náležitosti námietky zaujatosti upravené v zmysle dikcie ustanovenia § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

V   petite   podaných   sťažností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, napadnuté rozhodnutia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 5100/2015,   sp. zn.   Rvp 5101/2015   a   sp. zn.   Rvp 7620/2015   a   z   tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol   ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností týkajúcich sa napadnutých rozhodnutí   krajského   súdu   a   v   kontexte   svojich   zistení   dospel   k   záveru,   že   použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú   použila   v   stovkách   predošlých   sťažností,   ktorými   sa   ústavný   súd   už zaoberal   v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov rozhodujúcich v okolnostiach   jej   predmetných   právnych   vecí,   o   posúdení   jej   návrhov   predostretých   v žalobách podaných podľa zákona č. 514/2003 Z. z. [v súvislosti s oneskoreným postupom všeobecných súdov predovšetkým pri postupe podľa § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov], ako   aj   námietok   zaujatosti   a   táto   skutočnosť   bola   podstatnou   pre   následné   vyrubenie súdneho poplatku vo výške 66 € za podanú námietku/námietky zaujatosti. Vzhľadom na totožnosť   tak   v   osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej   právnej   argumentácii, skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj vo veľkom množstve prípadov predošlých (a tiež posudzovaných ústavným súdom, pozn.), dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľke sú nepochybne známe dôvody odmietnutia sťažností v rovnakých prípadoch, ako aj vyslovený právny názor ústavného súdu na danú právnu   problematiku.   A   keďže   v   rozsahu   použitej   zásadnej/kľúčovej   argumentácie sťažovateľky voči napadnutým rozhodnutiam krajského súdu sa táto nemení, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s dôvodmi   svojich   predchádzajúcich rozhodnutí   (I. ÚS 307/2014,   I. ÚS 308/2014,   I. ÚS 309/2014,   I. ÚS 310/2014, I. ÚS 435/2014,   I. ÚS 439/2014,   I. ÚS 441/2014,   I. ÚS 516/2014,   I. ÚS 744/2014, I. ÚS 800/2014,   II. ÚS 61/2014,   II. ÚS 273/2014,   II. ÚS 295/2014,   II. ÚS 461/2014, II. ÚS 462/2014,   II. ÚS 463/2014,   II. ÚS 467/2014,   II. ÚS 468/2014,   II. ÚS 488/2014, II. ÚS 646/2014,   II. ÚS 700/2014,   II. ÚS 732/2014,   II. ÚS 882/2014,   III. ÚS 496/2014, III. ÚS 497/2014,   IV. ÚS 498/2014,   III. ÚS 482/2014, III ÚS 483/2014, III. ÚS 484/2014, III. ÚS 506/2014, III. ÚS 508/2014, III. ÚS 509/2014, III. ÚS 604/2014, IV. ÚS 219/2014, IV. ÚS 220/2014, IV. ÚS 236/2014, IV. ÚS 237/2014, IV. ÚS 239/2014, IV. ÚS 240/2014, IV. ÚS 241/2014, IV. ÚS 242/2014, IV. ÚS 243/2014, IV. ÚS 244/2014, IV. ÚS 245/2014...),   ktoré   skončili   odmietnutím   rovnakých   sťažností   sťažovateľky   z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v posudzovaných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec už uvedeného a v kontexte s prílohami každej podanej ústavnej sťažnosti, ktoré obsahujú rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a   iných   všeobecných   súdov   a   ktorými   sťažovateľka   mieni   presvedčivo   preukázať nesprávny   výklad   zákona   vo   veci   konajúcim   krajským   súdom,   ústavný   súd   zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či dôvody uvedené v rozhodnutí sú vecne správne (Van de Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria a, č. 229, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko, recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny. Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   Ústavnému   súdu   neprislúcha   zjednocovať   in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,   IV. ÚS 267/05,   I. ÚS 199/07,   I. ÚS 18/08,   II. ÚS 18/08,   II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   je   súčasťou   systému   všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Navyše nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou   by   bolo   zjednocovať   stanoviská   najvyššieho   súdu   (I. ÚS 199/07,   II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09,   III. ÚS 197/2011),   ako   aj   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených (zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu a vrátenie vecí na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich   vybavenia v predošlom období úspešné a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto   postup   advokátskej   kancelárie   ústavný   súd   vníma   len   ako   snahu   o   získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje a je to porušením buď zákonných alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2015