znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 525/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   H.   a R.   H.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Jakubom Mandelíkom,   Advokátska   kancelária,   Štefánikova   8,   Bratislava,   vo   veci   namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   8   ods.   1   a čl.   13   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 a jej upovedomením z 13. januára 2014 v spojení s postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000 a jej upovedomením zo 17. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. H. a R. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2014 doručená sťažnosť V. H. a R. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   VI/1   Gd   428/13/1000   a jej   upovedomením   z 13.   januára   2014   v spojení s postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000 a jej upovedomením zo 17. marca 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podaním doručeným Úradu na ochranu osobných údajov namietali nezákonný postup praktickej lekárky ošetrujúcej ich maloletého   syna,   ktorá   v dôsledku   skutočnosti,   že   ako   zákonní   zástupcovia   svojho maloletého   syna   ho   odmietli   podrobiť   povinnému   očkovaniu,   ich   počínanie   oznámila Regionálnemu   úradu   verejného   zdravotníctva,   ktorý   proti   nim   začal   viesť   priestupkové konanie   z dôvodu,   že   ich   konanie   vykazovalo   znaky   priestupku   na   úseku   verejného zdravotníctva. Sťažovatelia poukazovali predovšetkým na to, že ako ošetrujúca lekárka, tak aj Regionálny úrad verejného zdravotníctva neprípustne zhromaždili a nakladali s osobnými údajmi sťažovateľov a ich maloletého syna, čím tak mali konať v rozpore s § 6 ods. 4 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov v platnom znení (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“). Úrad na ochranu osobných údajov ich podnet po prešetrení podľa   §   63   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ochrane   osobných   údajov   odložil   ako   zjavne neopodstatnený.   Proti   postupu   Úradu   na   ochranu   osobných   údajov   sťažovatelia   podali podnet podľa § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“),   ktorý   prokurátor   generálnej   prokuratúry   vybavil upovedomením   sp.   zn.   VI/1   Gd   428/13/1000   z 13.   januára   2014,   proti   ktorému   podali sťažovatelia opakovaný podnet podľa   § 34 zákona o prokuratúre, ktorý vybavil riaditeľ netrestného   odboru   generálnej   prokuratúry   upovedomením   sp.   zn.   VI/2 Gd 43/14/1000 zo 17. marca 2014. V ostatnom podali sťažovatelia na ústavnom súde sťažnosť.

3. Meritom sťažnosti sťažovateľov je ich právny názor spočívajúci predovšetkým v tom,   že „Kontrolu   vykonávania   očkovania   ako   vopred   jednoznačne   vymedzený   alebo ustanovený zámer spracúvania osobných údajov, ktorý sa viaže na určitú činnosť, nemožno považovať   za   súčasť   poskytovania   (preventívnej)   zdravotnej   starostlivosti,   a   preto   je vylúčené, aby osobné údaje neočkovaného dieťaťa a jeho zákonných zástupcov na účely vykonania kontroly očkovania a následného spustenia priestupkového konania spracovával poskytovateľ zdravotnej starostlivosti a ďalej ich poskytoval tretej osobe, ktorou je RÚVZ (UVZ   SR).   Očkovanie   ako   zdravotný   výkon,   ktorého   súčasťou   je   aj   vyšetrenie   dieťaťa vo vzťahu   k   očkovaniu,   je   súčasťou   poskytovania   preventívnej   zdravotnej   starostlivosti. Kontrolu   poskytovania   (preventívnej)   zdravotnej   starostlivosti   vrátane   kontroly vykonávania očkovania, t. j. či bola poskytnutá správne (lége artis), vykonáva len Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou podľa § 18 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v spojení s § 14 písm. f) zákona o ochrane osobných údajov; RÚVZ ani ÚVZ SR ako orgány verejného zdravotníctva takú pôsobnosť nemajú vymedzenú nielen v zákone   o   ochrane   zdravia,   ale   s   možnosťou   spracovávania   osobných   údajov   bez preukázateľného súhlasu dotknutej osoby nepočíta ani ustanovenie § 14 písm. f) zákona o ochrane osobných údajov.

Orgán   verejného   zdravotníctva   (RÚVZ   a   ÚVZ   SR)   nie   je   ani   poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ani inou inštitúciou poskytujúcou alebo riadiacou poskytovanie preventívnej   zdravotnej   starostlivosti,   ktorej   súčasťou   je   aj   očkovanie   proti   prenosným chorobám, preto RÚVZ a UVZ SR nemôžu spracúvať osobné údaje, ktoré sa týkajú kontroly povinného   očkovania,   pokiaľ   sa   neznovelizuje   znenie   §   14   písm.   f)   zákona   o   ochrane osobných   údajov.   Takéto   spracúvanie   osobných   údajov   bez   preukázateľného   súhlasu dotknutých osôb, aj keby bolo upravené zákonom o ochrane zdravia, by bolo v príkrom rozpore s citovanými ustanoveniami právne záväzného aktu Európskej únie a prednostne by aj tak mala nastať aplikácia právne záväzného aktu Európskej únie.“.

Svoju argumentáciu sťažovatelia doplnili aj poukazom na rozpory v právnej úprave príslušných   právnych   predpisov,   a to   predovšetkým   zákona   o ochrane   osobných   údajov vo vzťahu   k zákonu   č. 355/2007   Z.   z.   o ochrane,   podpore   a rozvoji   verejného   zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane zdravia“), ako sami udávajú „Osobitným predpisom je bez pochybností zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov, resp. od 1. júla 2013 zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov, ktorého ustanovenia prokurátori GP SR nechávajú vo svojich postupoch a rozhodnutiach úplne bez povšimnutia. Z dikcie § 60 ods. 2 zákona o ochrane zdravia   vyplýva,   že režim ochrany   osobných   údajov   v podmienkach orgánov   verejného zdravotníctva   sa   riadi   zákonom   o   ochrane   osobných   údajov   a   len   v   režime   zákona   o ochrane osobných údajov orgány verejného zdravotníctva môžu spracovávať osobné údaje v   rozsahu   nevyhnutnom   na   plnenie   svojich   úloh   v   oblasti   ochrany,   podpory   a   rozvoja verejného zdravia.

Zákon   o   ochrane   zdravia   doteraz   nereagoval   na   sprísnenie   zákona   o   ochrane osobných údajov, a preto jeho súčasné znenie neumožňuje na účely kontroly povinného očkovania spracovávať ani poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ani RÚVZ a ÚVZ SR žiadne osobné údaje. Akékoľvek spracovanie osobných údajov na účely kontroly povinného očkovania a následného vedenia priestupkových konaní je, podľa nášho názoru, porušením práva dotknutých osôb na ich súkromie a bezprávnym zásahom do ich súkromia nielen podľa   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   Slovenskej   republiky,   ale   aj   podľa medzinárodnej   legislatívy,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná,   a   ustálenej   národnej a medzinárodnej judikatúry.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru bolo porušené.

Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupmi a rozhodnutiami GP SR bolo porušené.

Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutím prokurátora GP SR v konaní č. VI/1 Gd 428/13/1000-9 Bratislava zo dňa 13. januára 2014 bolo porušené.

Základné právo sťažovateľov na efektívny prostriedok nápravy podľa čl. 13 ods. 1 dohovoru bolo porušené.

Právo sťažovateľov na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb podľa čl. 149 ústavy orgánmi prokuratúry bolo porušené.

Zrušuje sa

a)   rozhodnutie   prokurátora   GP   SR   v   konaní   č.   VI/2   Gd   43/14/1000-4   zo   dňa 17. marca 2014,

a) rozhodnutie prokurátora GP SR v konaní č. VI/1 Gd 428/13/1000 - 9 Bratislava zo dňa 13. januára 2014.

Ústavný súd priznáva   vzhľadom   na zhodnotenie   aktivít   GP   SR,   ako aj   aplikáciu zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   finančné zadosťučinenie   sťažovateľom   vo   výške   3500   eur,   ktoré   je   GP   SR   povinná   vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   priznáva   advokátovi   sťažovateľov   náhradu   trov   právneho zastupovania.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Meritom   podanej   sťažnosti   sťažovateľov   je   ich   nesúhlas   s postupom   štátnych orgánov, a to Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, Úradu na ochranu osobných údajov   a v neposlednom   rade   aj   generálnej   prokuratúry,   ktorá   postup   týchto   orgánov preskúmavala   v rámci   sťažovateľmi   podaných   podnetov   podľa   §   31   a nasl.   zákona o prokuratúre v súvislosti s odmietnutím povinného očkovania ich maloletého syna a začatia priestupkového konania proti nim, keďže, ako sami udávajú, „... sme právne relevantným spôsobom poukázali... že na účely kontroly povinného očkovania vykonávanej podľa § 14 vyhlášky o prenosných ochoreniach

- poskytovateľ zdravotnej starostlivosti spracováva osobné údaje bez toho, aby bol oprávnený spracovávať osobné údaje nášho syna na uvedený účel ako vopred jednoznačne vymedzený alebo ustanovený zámer spracúvania osobných údajov;

-   spracovávať   v   zdravotnej   dokumentácii   osoby,   ktorej   poskytuje   zdravotnú starostlivosť, osobné údaje jej zákonných zástupcov na akýkoľvek účel;

-   poskytovať   osobné   údaje   nášho   maloletého   syna   a   nás   ako   jeho   zákonných zástupcov RÚVZ alebo komukoľvek inému a

- RÚVZ ako orgán verejného zdravotníctva a štátny orgán spracováva osobné údaje nášho maloletého syna a nás ako jeho zákonných zástupcov bez toho, aby bol oprávnený vyžadovať osobné údaje v rozsahu celé meno, adresa a dátum narodenia rodičov, ktorí odmietli očkovanie, a následne ich spracovávať na účely kontroly povinného očkovania a vedenie priestupkového konania,

to všetko bez toho,   aby   zoznam   osobných   údajov,   účel ich   spracúvania   a   okruh dotknutých osôb bol ustanovený osobitným predpisom, t. j. zákonom o ochrane zdravia alebo zákonom o ochrane osobných údajov a bez toho, aby sme k ich spracúvaniu ako dotknuté osoby dali náš preukázateľný súhlas.“.

Podľa názoru sťažovateľov generálna prokuratúra v konaní o podnete podľa § 31 zákona o prokuratúre vedenom pod sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 a v konaní o opakovanom podnete   podľa   §   34   zákona   o prokuratúre   vedenom   pod   sp.   zn.   VI/2   Gd   43/14/1000 reflektovala na vznesené námietky a pochybenia v postupe označených orgánov verejnej moci právne neúčinným spôsobom, v dôsledku čoho sa mala sama dopustiť porušenia už označených základných práv.

8. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva...   v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 149 prokuratúra   Slovenskej   republiky   chráni   práva   a zákonom   chránené   záujmy   fyzických a právnických osôb a štátu. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

9. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže   mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a boli   vyhlásené spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby sa   v jeho   veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma. Reálne uplatnenie základného práva na   súdnu   ochranu   teda   predpokladá,   že   účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto   ochrana v zákonom   predpokladanej   kvalite   poskytne   (mutatis   mutandis   napr.   IV.   ÚS   77/02, IV. ÚS 214/04). Už formulované ústavné závery sa v zásade vzťahujú nielen na ochranu poskytovanú súdmi, ale aj na ochranu poskytovanú inými orgánmi Slovenskej republiky.

10.   Podľa   §   31   ods.   1   zákona   o prokuratúre   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov   a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa   osobitných   zákonov   výlučne   príslušné   iné   orgány.   Podľa   §   31   ods.   2   zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktoré   smeruje   k tomu,   aby   prokurátor   vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby... vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu   opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2). Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci. Podľa § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre na účel vybavenia podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej prokuratúry okrem   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   krajského   prokurátora,   vyššieho vojenského   prokurátora,   prokurátora   krajskej   prokuratúry   alebo   prokurátora   vyššej vojenskej prokuratúry.

II.A K namietanému porušeniu označených práv upovedomením generálnej prokuratúry sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 z 13. januára 2014

11. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom, alebo pred iným orgánom verejnej moci. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06). Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

12. Pokiaľ ide o upovedomenie generálnej prokuratúry sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 z 13. januára 2014, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať, resp. využiť ako účinný prostriedok nápravy opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre (čo sťažovatelia aj využili), a preto nimi podanú sťažnosť v tejto jej časti bolo potrebné odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu označených práv upovedomením generálnej prokuratúry sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000 zo 17. marca 2014

13.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

14. Generálna prokuratúra v upovedomení sp. zn. VI/2 Gd 43/14/1000 zo 17. marca 2014 dôvodila:

„Podľa   §   31 ods.   4 zákona č.   153/2001 Z.   z.   o   prokuratúre v   znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 153/2001 Z. z.) na doručovanie pri vybavovaní podnetov sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 32 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. prijatie písomného podnetu prokurátor potvrdí.   Ak   písomne   podaný   podnet   nebol   podaný   osobne,   doručenie   podnetu   potvrdí prokurátor podávateľovi podnetu najneskôr do 10 dní od jeho doručenia. Ústne podaný podnet spíše do zápisnice; na žiadosť podávateľa podnetu mu poskytne odpis zápisnice. Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. prokurátor je povinný vybaviť podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 71/1967 Zb.) konanie je začaté dňom, keď podanie účastníka konania došlo správnemu orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť. Pokiaľ sa konanie začína na   podnet   správneho   orgánu,   je   konanie   začaté   dňom,   keď   tento   orgán   urobil   voči účastníkovi konania prvý úkon.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. do lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo ku skutočnosti   určujúcej   začiatok   lehoty,   a   ak   taký   deň   v   mesiaci   nie   je,   končí   sa   lehota posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo na deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší budúci pracovný deň.

Váš podnet bol Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky doručený dňa 13. 11. 2013 a preto v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou lehota na vybavenie podnetu začala plynúť dňom 14. 11. 2013 a končila dňom 14. 01. 2014. O prijatí Vášho podnetu ste boli vyrozumení listom tunajšej prokuratúry č. VI/1 Gd 428/13-5 z 14. 11. 2013. Z obsahu dozorového spisu a internej štatistiky prokuratúry vyplýva, že dozorujúci prokurátor vec meritórne vybavil dňa 13. 01. 2014 s tým, že ním vypracované vyrozumenie o spôsobe vybavenia podnetu bolo predložené v tento deň na opis kancelárii. Po opise a po aprobácii prokurátorom   bolo   následne   odovzdané   na   poštovú   prepravu.   S   poukazom   na   uvedené skutočnosti   možno   konštatovať,   že   Vaše   námietky   formálno   právneho   charakteru,   ktoré nemali vplyv ani na právnu pozíciu podateľov podnetu voči postupu prokurátora v tomto smere   nie   sú   opodstatnené,   pretože   nemajú   oporu   v   platnej   právnej   úprave   vyjadrenej jednak v zákone č. 153/2001 Z. z., ako aj v zákone č. 71/1967 Zb.

V zmysle ustanovenia § 52 ods. 5 písm. f), g) zákona č. 355/2007 Z. z. poskytovatelia zdravotnej starostlivostí a zdravotnícki pracovníci sú povinní poskytovať úradu verejného zdravotníctva a regionálnemu úradu verejného zdravotníctva údaje súvisiace s prevenciou prenosných   ochorení   v   zdravotníckom   zariadení   a   taktiež   sú   povinní   poskytovať   úradu verejného zdravotníctva a regionálnemu úradu verejného zdravotníctva na plnenie ich úloh informácie a ďalšie údaje, ktoré majú k dispozícii alebo sú oprávnené ich zisťovať alebo vyžadovať.

S poukazom na uvedené možno konštatovať, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti má nesporne vo vzťahu k orgánom verejného zdravotníctva zákonom uloženú povinnosť poskytnúť   mu všetky jemu dostupné údaje súvisiace s prevenciou prenosných ochorení. Lekárovi   je   teda   uložená   povinnosť   informovať   príslušné   štátne   orgány   nielen   o   tých prípadoch,   kedy   došlo   k   odmietnutiu   povinného   očkovania,   ale   v   rozsahu   vymedzenom v ustanoveniach   §   13   a   §   14   vyhlášky   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky č. 585/2008   Z.   z.   má   povinnosť   oznamovať   všetky   skutočnosti   o   povinnom   očkovaní fyzických osôb.

Zákonná   úprava   poskytovateľom   zdravotníckej   starostlivosti   súčasne   ukladá   aj povinnosť poskytnúť   orgánom verejného zdravotníctva   všetky informácie a údaje,   ktoré majú k dispozícii alebo sú oprávnené ich zisťovať alebo vyžadovať na plnenie úloh týchto orgánov. Je nesporné, že v takto vymedzenom rámci povinností je aj povinnosť oznámiť odmietnutie povinného alebo nariadeného očkovania a to za účelom realizácie zákonom zverejnenej právomoci týchto štátnych orgánov prejednávať priestupky na úseku verejného zdravotníctva (§ 6 ods. 3 písm. k) v spojení s § 56 ods. 1 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z. z.). Je zrejmé, že reálny výkon verejnej správy na úseku verejného zdravotníctva v rozsahu vyvodenia zodpovednosti za protiprávne konanie by nebolo možné bez týchto informácii zabezpečiť. V platnej právnej úprave sú definované podmienky pre postih fyzických osôb, ktoré   sa   bez   preukázania   závažných   zdravotných   alebo   iných   lekárom   zdôvodnených prípadoch nepodrobia očkovaniu vyplývajúcemu z príslušných právnych predpisov alebo nariadenému   očkovaniu.   Uvedená   právna   úprava   vytvára   predpoklady   pre   vyvodenie zodpovednosti   všetkých   osôb,   ktoré   svojím   protiprávnym   konaním   naplnia   skutkovú podstatu uvedeného priestupku a preto nemožno konštatovať, že by smerovala len k postihu rodičov neočkovaných detí (§ 51 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z.). Právomoci, ktoré plnia orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva sú plnené vo verejnom záujme za účelom   realizácie   opatrení   smerujúcich   k   predchádzaniu   vzniku   a   šíreniu   prenosných ochorení. K veci je potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 60 zákona č. 355/2007 Z. z. orgány   verejného   zdravotníctva   utvárajú   a   prevádzkujú   informačné   systémy,   v   ktorých zhromažďujú,   uchovávajú   a   spracúvajú   informácie   potrebné   na   plnenie   svojich   úloh v oblasti ochrany, podpory a rozvoja verejného zdravia. Orgány verejného zdravotníctva spracúvajú osobné údaje v súlade s osobitnou právnou úpravou v rozsahu nevyhnutnom na plnenie svojich úloh v oblasti ochrany, podpory a rozvoja verejného zdravia. Osobitnou právnou úpravou (platnou aj pre preverenie Vášho návrhu na začatie konania) bola úprava vyjadrená v zákone č. 428/2002 Z. z.

Z hľadiska vymedzenia rozsahu oznamovaných povinností, ako aj vecného obsahu konkrétnych oznamovaných informácií a údajov možno konštatovať, že nie je ani možné v zákonnej   úprave   tieto   podrobne   vymedziť   pre   všetky   právne   oblasti   na   ktoré   sa   má vzťahovať. Všeobecné vymedzenie povinnosti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti nie je v rozpore s úpravou vyjadrenou v ustanovení § 7 ods. 3 zákona č. 428/2002 Z. z. K postupu Regionálnemu úradu Verejného zdravotníctva Bratislava, ktorý ste v návrhu namietali je potrebné taktiež uviesť, že spracúvanie osobných údajov v danej veci bolo v súlade aj s ustanovením § 8 ods. 3 zákona č. 428/2002 Z. z. nakoľko sa jednalo o postup orgánu štátnej správy pri preverovaní porušenia ustanovení priestupkového práva, na ktorý bol zákonom tento štátny orgán zmocnený (§ 6 ods. 3 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z., § 89a ods. 1, 2 písm. b/, 3 zákona č. 372/1990 Zb.).

S poukazom na uvedené skutočnosti možno konštatovať, že vybavenie Vášho návrhu na začatie konania o ochrane osobných údajov Úradom pod č. 05699/2013-Os-4 z 18. 10. 2013 nebolo v rozpore so zákonom nakoľko lekárka - ako osoba poskytujúca zdravotnícku starostlivosti si plnila len legitímne uložené povinnosti a štátny orgán následne v danej veci realizoval, v intenciách zákona, jemu zákonom zverenú právomoc. Z uvedených dôvodov aj vybavenie   Vášho   podnetu,   o ktorom   ste   boli   vyrozumení   listom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky pod č. VI/1 Gd 428/13-/1000-9 z 13. 01. 2014, bolo vecne správne.“

15.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   upovedomenia   generálnej   prokuratúry sp. zn. VI/2   Gd   43/14/1000   zo   17.   marca 2014   s upovedomením   generálnej   prokuratúry sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 z 13. januára 2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj   podstatnú   časť   z   odôvodnenia   upovedomenia   generálnej   prokuratúry sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 z 13. januára 2014:

„Generálna prokuratúra Slovenskej republiky sa problematikou povinnosti fyzickej osoby   podrobiť   sa   povinnému   očkovaniu   najmä   vo   vzťahu   k   maloletým,   za   splnenie povinnosti   ktorých   zodpovedá   zástupca   dieťaťa,   zaoberala   v   súvislosti   s   prešetrovaním podnetu   smerujúceho   voči   Záväznému   stanovisku   Úradu   na   ochranu   osobných   údajov Slovenskej republiky č. 1/2012 z 24. apríla 2012.

Predmetom tohto opatrenia, vydaného v zmysle zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných   údajov   v   znení   neskorších   predpisov,   bolo   poskytovanie   osobných   údajov neplnoletých   fyzických   osôb   a   ich   zákonných   zástupcov,   ktoré   sa   odmietli   podrobiť povinnému   očkovaniu   vyplývajúcemu   z   príslušných   právnych   predpisov   poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   prokuratúra   opatrenie   Úradu   na   ochranu   osobných údajov Slovenskej republiky považovala za nezákonné, zaslala mu stanovisko z 13. mája 2013 pod č. VI/3 Gd 85/13-1, z obsahu ktorého, okrem iného, vyplýva:

Zákon č. 355/2007 Z. z. v ustanovení § 2 ods. 1 písm. a), b) a h) definuje verejné zdravotníctvo ako komplexný systém zameraný na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia. Obsahovo pojem verejné zdravie predstavuje úroveň zdravia spoločnosti, ktorá zodpovedá   úrovni   poskytovanej   zdravotnej   starostlivosti,   ochrany   a   podpory   zdravia a ekonomickej úrovni spoločnosti. V súvislosti s ochranou verejného zdravia definuje aj prevenciu ochorení a iných porúch zdravia ako systém opatrení zameraných na vylúčenie, prípadne zníženie rizika výskytu ochorení a iných porúch zdravia, na ktoré v rozhodujúcej miere   vplývajú   životné,   pracovné   a   sociálno-ekonomické   podmienky   a   spôsob   života, a opatrení zameraných na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia.

Možno teda konštatovať, že aj keď zdravie je vecou každého jednotlivca, verejné zdravie je celospoločenská záležitosť týkajúca sa každého jej člena, preto v záujme ochrany verejného   zdravia   zákon   č.   355/2007   Z.   z.   v   ustanovení   §   12   vymedzuje   opatrenia   na predchádzanie ochoreniam,   ktoré okrem iných   zahŕňajú   aj   opatrenie na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení, a to formou osobitného a mimoriadneho očkovania, očkovania pri úrazoch, poraneniach a nehojacich sa ranách, očkovania pred cestou do zahraničia, a v neposlednom rade aj očkovania osobitných skupín obyvateľstva (§ 12 ods. 2 písm. d).

V tomto kontexte zákon č. 355/2007 Z. z. v ustanovení § 51 zároveň ukladá fyzickým osobám povinnosti,   a to najmä povinnosť plniť   opatrenia v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam podrobením sa povinnému očkovaniu.

Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z. fyzické osoby sú povinné

a) plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a), d) až h) a opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i) a n) nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva; to neplatí v prípade povinného očkovania, ak sú známe kontraindikácie,

d)   podrobiť   sa   v   súvislosti   s   predchádzaním   prenosným   ochoreniam   lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam.

Podľa § 51 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. ak ide o maloletého, zodpovedá za plnenie povinností podľa odsekov 1 a 2 zástupca dieťaťa.

Povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu je teda v zákone výslovne upravená. Vzhľadom   na   biomedicínske   aspekty   tohto   preventívneho   opatrenia,   samotný   rozsah povinného očkovania nie je vymedzený v zákone, ale stanovuje ho vykonávacia vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencií a kontrole prenosných ochorení. Žiadna zákonná úprava nemôže totiž   podrobne   vymedziť   všetky právne   vzťahy,   na   ktoré   sa má v budúcnosti vzťahovať a ktoré   sa   ňou   budú   riadiť.   Ani   zákon   č.   355/2007   Z.   z.,   aj   vzhľadom   na   rozsah   jeho predmetu, nemôže vopred detailne pre všetky subjekty určiť reálny obsah ich povinností, najmä ak závisí od objektívne sa vyskytujúcich okolností.

Závažnosť opatrenia (povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu) je z hľadiska ochrany   verejného   zdravia   zvýraznená   aj   jeho   vynútiteľnosťou   pod   hrozbou   sankcie v prípade   jeho   nesplnenia.   Zákonodarca   v   ustanovení   §   56   ods.   1   písm.   a)   zákona č. 355/2007   Z.   z.   definoval,   že   fyzická   osoba,   ktorá   sa   bez   preukázania   závažných zdravotných   alebo   iných   lekárom   zdôvodnených   prípadoch   nepodrobí   očkovaniu, vyplývajúcemu z príslušných právnych predpisov, alebo nariadenému očkovaniu, dopustí sa priestupku na úseku verejného zdravotníctva. Zároveň, orgány verejného zdravotníctva sú podľa   platnej   právnej   úpravy   povinné   fyzickým   osobám   za   porušenie   povinností vyplývajúcich z § 51 zákona č. 355/2007 Z. z. ukladať sankcie, pričom v zmysle § 51 ods. 3 v konaní   postupujú   podľa   zákona   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v   znení   neskorších predpisov.

Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, definovaní v § 4 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch   zdravotnej   starostlivosti,   zdravotníckych   pracovníkoch,   stavovských organizáciách v zdravotníctve v znení neskorších predpisov, sú v zmysle § 79 ods. 1 písm. a) tohto zákona povinní pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dodržiavať osobitné predpisy. Okrem   iných   povinností   sú   podľa   §   18   ods.   1   zákona   č.   576/2004   Z.   z.   o   zdravotnej starostlivosti,   službách   súvisiacich   s   poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   v   znení neskorších predpisov je poskytovateľ povinný údaje zo zdravotnej dokumentácie spracúvať, poskytovať a sprístupňovať v súlade s týmto zákonom a osobitným predpisom.

V súvislosti s výkonom očkovania osôb poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti je osobitným   predpisom   zákon   č.   355/2007   Z.   z.,   ktorý   v   ustanovení   §   52   ods.   5 poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti ukladá povinnosti;

-   poskytovať   úradu   verejného   zdravotníctva   a   regionálnemu   úradu   verejného zdravotníctva údaje súvisiace s prevenciou prenosných ochorení v zdravotníckom zariadení, (písm. f)

-   poskytovať   úradu   verejného   zdravotníctva   a   regionálnemu   úradu   verejného zdravotníctva na plnenie ich úloh informácie a ďalšie údaje, ktoré majú k dispozícii alebo sú oprávnené ich zisťovať alebo vyžadovať (písm. g).

Z   ustanovenia   §   52   ods.   5   písm.   f)   zákona   č.   355/2007   Z.   z.   teda   vyplýva,   že poskytovateľ má vo vzťahu k orgánom verejného zdravotníctva povinnosť poskytovať mu všetky jemu dostupné údaje súvisiace s prevenciou prenosných ochorení. Znamená to, že lekár má povinnosť informovať príslušné orgány nie len v prípadoch odmietnutia povinného očkovania,   ale   v   rozsahu   §   13   a   §   14   vyhlášky   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej republiky   č.   585/2008   Z.   z.   mu   oznamuje   všetky   skutočnosti   o   povinnom   očkovaním fyzických osôb.

Pokiaľ ide o povinnosť poskytovateľov vyplývajúcu z § 52 ods. 5 písm. g) zákona č. 355/2007   Z.   z.,   t.   j.   povinnosť   poskytovať   orgánom   verejného   zdravotníctva   všetky informácie a údaje, ktoré majú k dispozícii alebo sú oprávnené ich zisťovať alebo vyžadovať na plnenie ich úloh, je nesporné, že zahŕňa aj povinnosť oznámiť odmietnutie povinného alebo nariadeného očkovania, a to za účelom vyvodenia priestupkovej zodpovednosti voči povinnej fyzickej osobe. Ide o informácie a údaje, ktoré sú svojim obsahom nevyhnutné pre výkon verejnej správy na úseku verejného zdravotníctva, pričom ich rozsah je určený jeho účelom,   v   danom   prípade   vyvodením   zodpovednosti   za   protiprávne   konanie.   Preto   je logické,   že   poskytovateľ   je   povinný   okrem   skutočnosti   odmietnutia   očkovania,   oznámiť osobné údaje osôb, ktoré sa nepodrobili očkovaniu alebo nariadenému očkovaniu, resp. osobné údaje ich zákonných zástupcov, a to v takom rozsahu, aby mohol byť zabezpečený riadny   výkon   verejnej   správy,   t.   j.   uskutočnením   priestupkového   konania   dosiahnuť realizáciu   opatrenia   na   predchádzanie   vzniku   a   šíreniu   prenosných   ochorení   formou povinného očkovania.

Navyše,   aj   plnenie   povinností   poskytovateľa   zdravotnej   starostlivosti,   uvedené v ustanovení § 52 ods. 5. zákona č. 355/2007 Z. z., je vynútiteľné pod hrozbou sankcie, lebo ich   nesplnením   sa   daný   subjekt   dopúšťa   správneho   deliktu   na   úseku   verejného zdravotníctva podľa § 57 ods. 43 a vystavuje sa hrozbe udelenia správnej sankcie zo strany orgánov verejného zdravotníctva.

Pre úplnosť treba uviesť, že prokuratúra napriek nezákonnosti opatrenia Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (Záväzné stanovisko č. 1/2012 z 24. apríla 2012)   nereagovala   naň   protestom   prokurátora   len   z   toho   dôvodu,   že   v   čase   jeho preskúmania už stratilo účinnosť.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti Generálna prokuratúra Slovenskej republiky považuje   postup   Úradu   na   ochranu   osobných   údajov   Slovenskej   republiky   v   spojitosti s odmietnutím Vášho návrhu na začatie konania v tejto veci za zodpovedajúci zákonu. Z   týchto   dôvodov   nie   sú   v   tejto   veci   splnené   zákonné   podmienky   na   uplatnenie právneho   prostriedku   dozoru   prokurátora   nad   dodržiavaním   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   voči   Úradu   na   ochranu   osobných   údajov Slovenskej republiky ako orgánu verejnej správy.

Týmto je Váš podnet vo veci postupu Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky vybavený.“

16.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov   v rámci   im   zverených   kompetencií   legislatívne vymedzených.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

17. Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda právo účastníka konania na také odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s predmetom   tejto   ochrany   (IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04,   III. ÚS 260/06, I. ÚS 110/07, III. ÚS 2/09 a iné).

18.   Po   oboznámení   sa   s obsahom   upovedomenia   generálnej   prokuratúry sp. zn. VI/2 Gd   43/14/1000   zo   17.   marca   2014   (v   kontexte   dôvodov   aj   upovedomenia generálnej prokuratúry sp. zn. VI/1 Gd 428/13/1000 z 13. januára 2014, pozn.) ústavný súd konštatuje,   že   prokurátor   generálnej   prokuratúry   vybavujúci   opakovaný   podnet sťažovateľov   konal   v medziach   svojej   právomoci   a v súlade   predovšetkým s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre, ktoré interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Jeho postup bol v súlade so zákonom a ústavne konformný, po preskúmaní ktorého ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľmi namietaným porušením práva na inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   čo   zakladá   dôvod   odmietnutia   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť.   Inými   slovami,   generálna prokuratúra vzala na vedomie podstatu argumentov opakovaného podnetu sťažovateľov a zároveň   predstavila   svoje   argumenty,   ktoré   ju   viedli   k záveru   o zákonnosti predchádzajúceho postupu generálnej prokuratúry v súvislosti s prešetrovaním sťažovateľmi označeného   postupu   orgánov   verejnej   moci   o neoprávnenom   nakladaní   s ich   osobnými údajmi v súvislosti so začatím priestupkového konania proti nim v dôsledku odmietnutia povinného očkovania. Závery, ku ktorým generálna prokuratúra dospela, nachádzali oporu, resp. svoje priame vyjadrenie v dotknutých právnych predpisoch, a to predovšetkým zákona o ochrane zdravia a vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení neskorších   predpisov,   ktorých   výklad   bol   ústavne   súladný.   Sťažovateľmi   nastolená polemika (pozri bod 3) vrátane celkového posúdenia problematiky povinného očkovania je v súčasnom období predmetom posúdenia ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ústavy v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013.

19. Zároveň ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej   osoby   požiadať   o   ochranu   svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom   ustanoveným   postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať   a   o   jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť.   Súčasťou   tohto práva   dotknutej   osoby   nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II.   ÚS   168/03   a   III.   ÚS   133/06).   V dôsledku   uvedených   úvah   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmieta ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.   Pretože   sťažovatelia   namietali porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy a podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré ústavný súd nezistil, nemohlo dôjsť k porušeniu ani ostatných sťažovateľmi označených práv. Navyše, čl. 149 ústavy základné práva a slobody neupravuje.

20.   Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   aj námietku   sťažovateľov   o nezákonnom vybavení ich opakovaného podnetu riaditeľom netrestného odboru generálnej prokuratúry považuje za   irelevantnú. V tejto súvislosti   je potrebné predovšetkým   uviesť,   že   riaditeľ netrestného odboru generálnej prokuratúry tým, že svojím podpisom   schválil vybavenie opakovaného podnetu, postupoval spôsobom súladným so zákonom. K takémuto úkonu bol oprávnený, vychádzajúc pritom z § 6 ods. 1 písm. a), § 34 ods. 1 a § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre a čl. 9 písm. a) bodu 2 príkazu generálneho prokurátora č. 11/2013 z 30. októbra 2013, ktorým sa upravuje aprobačné oprávnenie na generálnej prokuratúre, podľa   ktorého   riaditelia   odborov   v rozsahu   svojej   pôsobnosti   schvaľujú   a podpisujú,   ak tento   príkaz   neustanovuje   inak,   v zastúpení   generálneho   prokurátora   vybavenie opakovaného podnetu podľa § 34 zákona o prokuratúre, ak predchádzajúci podnet vybavil prokurátor generálnej prokuratúry, ktorý patrí do ich riadiacej pôsobnosti. Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd aj túto námietku sťažovateľov za zjavne neopodstatnenú, v dôsledku čoho ich sťažnosť v tejto jej časti odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

21.   V súvislosti   s námietkou   sťažovateľov   týkajúcou   sa   prieťahového   postupu generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   podnetu   podľa   §   31   zákona   o prokuratúre prokurátorom generálnej prokuratúry, ktorý tento vybavil po uplynutí 2-mesačnej lehoty ustanovenej zákonom o prokuratúre s dôsledkom porušenia ich práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   vychádza   zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného   práva   ešte   mohlo   dochádzať   alebo   porušenie   v   tom   čase   ešte   mohlo   trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Ak v čase, keď bola sťažnosť   ústavnému súdu   doručená,   už nemôže dochádzať k   namietanému porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   Jednou   zo   základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV.   ÚS   225/05, III.   ÚS   317/05, II. ÚS   67/06).   V dôsledku uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   aj   v tejto   jej   časti   odmieta   z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľov   na   ochranu   ústavnosti,   keďže   rozhodovanie   o nich   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

23. Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že petit sťažnosti sťažovateľov (ktorý je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde záväzný a východiskom pre posúdenie celej sťažnosti koncipovanej ich právnym zástupcom, pozn.) vykazoval znaky neurčitosti a nejasnosti, keď sťažovatelia v jeho úvode bližšie nešpecifikovali (neoznačili) napadnuté upovedomenia generálnej prokuratúry v súvislosti s označením niektorého zo základných práv, ktorého porušenie namietajú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014