znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 525/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť T. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., ktorou namietal porušenie čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko B. sp. zn. BB 3 T 4/2013 z̶ ⬛⬛⬛⬛ 13. februára 2013 a jemu predchádzajúcim postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 6/2013 a sp. zn. 1 Tost 7/2013 z 27. februára 2013 a im predchádzajúcim postupom, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013 doručená sťažnosť T. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5   a   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko B. (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. BB-3   T   4/2013   z 13.   februára   2013   a jemu   predchádzajúcim   postupom   a uzneseniami Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 1 Tost   6/2013 a sp. zn. 1 Tost 7/2013 z 27. februára 2013 a im predchádzajúcim postupom.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je spolu s ďalšími jedenástimi obvinenými trestne stíhaný na základe obžaloby podanej prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „špeciálna prokuratúra“), pretože je dôvodne podozrivý zo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a z účastníctva   na zločine neodvedenia   dane   a poistného   podľa   § 277 ods.   1   a   4   Trestného   zákona,   a to   na   tom skutkovom základe, ako je uvedené v obžalobe. Obžaloba bola podaná špecializovanému súdu 28. januára 2013. Sťažovateľ sa v tom čase nachádzal vo väzbe. Pre účely rozhodnutia o ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa   a obvineného   Ing.   R.   G.   nariadil   predseda   senátu špecializovaného súdu na 13. február 2013 neverejné zasadnutie. Sťažovateľ v úvode svojho výsluchu   na   tomto   neverejnom   zasadnutí   vzniesol   námietku   zaujatosti   proti   predsedovi senátu   špecializovaného   súdu   konajúceho   vo   veci   sťažovateľa   JUDr.   J.   H.   Neverejné zasadnutie   bolo   preto   prerušené   pre   účely   rozhodnutia   o vznesenej   námietke   zaujatosti predsedu senátu. Senát špecializovaného súdu rozhodol o námietke zaujatosti uznesením sp. zn. BB-3 T 4/2013 z 13. februára 2013 (ďalej len „uznesenie z 13. februára 2013“) tak, že   predseda   senátu   JUDr.   J.   H.   nie   je   vylúčený   z vykonávania   úkonov   trestného konania v trestnej   veci   proti   sťažovateľovi   vedenej   na špecializovanom   súde pod sp. zn. BB-3 T 4/2013. Uznesenie bolo vyhlásené na verejnom zasadnutí v prítomnosti sťažovateľa,   ktorý   proti   nemu   hneď   po   vyhlásení   podal   sťažnosť.   Po vyhlásení tohto uznesenia   špecializovaný   súd   pokračoval   vo   verejnom   zasadnutí   a uznesením sp. zn. BB-3 T 4/2013-565   z 13.   februára   2013   rozhodol   o ponechaní   sťažovateľa (a aj obvineného Ing. R. G., pozn.) vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Sťažovateľ podal sťažnosť aj proti tomuto uzneseniu špecializovaného súdu,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o jeho   ponechaní   vo   väzbe.   O sťažnostiach   podaných sťažovateľom rozhodol najvyšší súd samostatnými uzneseniami. Najvyšší súd uznesením sp.   zn.   1   Tost   7/2013   z 27. februára   2013   zamietol   sťažnosť   proti   uzneseniu špecializovaného súdu z 13. februára 2013, ktorým bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti podanej   sťažovateľom.   Uznesením   sp. zn.   1   Tost   6/2013   z 27.   februára   2013   bola zamietnutá sťažnosť   proti   uzneseniu   špecializovaného súdu   sp.   zn.   BB-3 T   4/2013-565 z 13. februára 2013, ktorým bolo rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe.

3.   Sťažovateľ   sa   v sťažnosti   zameriava   predovšetkým   na   vyjadrenie   nesúhlasu so záverom   špecializovaného   súdu,   ktorý   bol   následne   potvrdený   aj   najvyšším   súdom, o nezaujatosti sudcu JUDr. J. H. vo veci sťažovateľa. Sťažovateľ námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi odôvodnil žalobou o ochranu osobnosti, ktorý podal proti JUDr. J. H. 21. januára 2013 na Okresnom súde Banská Bystrica. Žaloba bola podaná v čase, keď bol JUDr. J. H. sudcom pre prípravné konanie a rozhodoval o väzbe sťažovateľa či o použití informačno-technických   prostriedkov.   Následne   28.   januára   2013   bola   na   sťažovateľa a ostatných obvinených podaná prokurátorom špeciálnej prokuratúry obžaloba a vec bola pridelená   do   senátu   špecializovaného   súdu   3   T,   v ktorom   je   predsedom   JUDr.   J.   H. Sťažovateľ zdôrazňuje, že takýto ďalší postup nemohol predpokladať, a preto jeho námietku zaujatosti   nemožno   hodnotiť   ako   zámer   paralyzovať   špecializovaný   súd   a zabrániť rozhodnutiu   v jeho trestnej   veci.   Podľa   sťažovateľa   sudca,   ktorý   má rozhodovať o vine a trestne,   nemôže   byť   nezávislý   vo   vzťahu   k tomu   obžalovanému,   s ktorým je v občianskoprávnom spore. Sťažovateľ tiež poukázal na rozhodnutie zákonného sudcu premiestniť   ho   do   Ústavu   na výkon   väzby   B.,   z čoho   odvodzuje   sťažovateľ   primárne rozhodnutie   sudcu   naďalej   ho   vo   väzbe   ponechať,   ako   aj   na   jeho   predchádzajúcu rozhodovaciu   činnosť   v prípravnom   konaní.   Sťažovateľ   namieta   vo   vzťahu   k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 7/2013 z 27. februára 2013 z 13. februára 2013 nedostatočné odôvodnenie,   pretože   podľa   neho   najvyšší   súd   nezaujal jasné stanovisko   k   uplatneným argumentom proti postupu zákonného sudcu.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom: „1. Základné právo T. B. na prerokovanie veci zákonným sudcom podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Špecializovaného trestného súdu v P., pracovisko B. sp. zn. BB-3 T 4/2013 z 13.2.2013 a postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu SR 1 Tost 7/2013 z 27. 2. 2013 a 1 Tost 6/2013 z 27. 2. 2013 porušené bolo.

2. Základné právo T. B., že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uzneseniami Špecializovaného trestného súdu v P.,   pracovisko B. sp. zn.   BB-3T   4/2013   z   13.   2.   2013   a   postupom   a uzneseniami   Najvyššieho   súdu   SR 1 Tost 7/2013 z 27. 2. 2013 a 1 Tost 6/2013 z 27. 2. 2013 porušené bolo.

3. Základné právo T. B. na dodržaní základných princípov nezávislosti súdnictva podľa   čl.   141   Ústavy   Slovenskej   republiky,   postupom a uzneseniami   Špecializovaného trestného   súdu   v P.,   pracovisko   B.   sp.   zn.   BB-3 T   4/2013   z   13. 2. 2013   a   postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu SR 1 Tost 7/2013 z 27.2.2013 a 1 Tost 6/2013 z 27. 2. 2013 porušené bolo.

4. Základné právo T. B. na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR 1 Tost 7/2013 z 27. 2. 2013 porušené bolo.

5. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR - 1 Tost 6/2013 zo dňa 27. 2. 2013 a uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   -   1   Tost   7/2013   zo   dňa   27. 2. 2013   a   vec   sa   vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

6. Špecializovaný trestný súd v P., pracovisko B. a/alebo Najvyšší súd SR je povinný uhradiť T.   B.   trovy konania v sume 331,15 € (za dva úkony právnej pomoci a paušál vrátane DPH) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. S., Advokátska kancelária, B.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp.   zn.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

7. Podľa   § 20 ods.   3 zákona o ústavnom   súde   je ústavný súd viazaný návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. V zmysle uvedeného ústavný súd predmet konania o sťažnosti sťažovateľa vymedzil tak, že je   ním   namietané   porušenie   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy a ustanovenia   čl.   141   ústavy,   práv   zaručených   v   čl.   5   ods.   4   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením špecializovaného súdu z 13. februára 2013 a jemu predchádzajúcim postupom, ako   aj   uzneseniami   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tost   6/2013   a sp.   zn.   1   Tost   7/2013 z 27. februára 2013 a im predchádzajúcim postupom. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 7/2013 z 27. februára 2013 sťažovateľ navyše namieta porušenie práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy v zmysle riadneho odôvodnenia rozhodnutia.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením špecializovaného súdu z 13. februára 2013

8. Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ   ide   o   napadnuté   uznesenie   špecializovaného   súdu   z 13.   februára   2013, ústavný   súd   preto   vzhľadom   na   už   uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   tomuto rozhodnutiu   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   na   najvyššom   súde   sťažnosť   ako   riadny opravný prostriedok podľa príslušných ustanovení procesného kódexu (Trestný poriadok), v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné skutkové a právne okolnosti danej veci, ako aj prípadné pochybenie špeciálneho súdu. Túto možnosť sťažovateľ reálne využil a sťažnosť podal,   ktorú   zároveň   riadne   odôvodnil.   Sťažovateľ   realizáciou   svojich   práv   v   priebehu trestného konania teda mal možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv v sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ustanovenia čl. 141 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 7/2013 z 27. februára 2013

9. Rozhodujúca časť argumentácie sťažovateľa sa týka uznesenia najvyššieho súdu sp.   zn. 1 Tost   7/2013 z 27. februára 2013. Týmto uznesením bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa   proti   uzneseniu   špecializovaného   súdu   z 13.   februára   2013   o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom proti predsedovi senátu. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd   nevyjadril   ku   konkrétnym   okolnostiam,   ktorými   sťažovateľ   odôvodňoval   vznesenú námietku zaujatosti. Predovšetkým sa sťažovateľ nestotožňuje so záverom o nestrannosti predsedu senátu, pretože proti nemu podal žalobu o ochranu osobnosti, čo prirodzene musí mať   vplyv   na   postoj   sudcu   voči   nemu.   Tým,   že   sudca   JUDr.   J.   H.   nebol   vylúčený z vykonávania úkonov v trestnom konaní proti sťažovateľovi, boli porušené jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru v zmysle práva na nezávislý a nestranný súd.

10. Základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci právo na prejednávanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je v trestnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z vykonávania úkonov trestného konania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 31 a § 32 Trestného poriadku. Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a   vylúčiť   nimi   namietaného   sudcu   z   ďalšieho   vykonávania   úkonov   trestného   konania pre zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   nestranným   súdom   je   len povinnosť prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov   trestného   konania   pre   zaujatosť.   Rozhodnutie   musí   byť   odôvodnené   tak,   aby poskytovalo odpoveď na tie podstatné otázky, ktoré majú vplyv na naplnenie hypotézy uvedenej v § 31 ods. 1 Trestného poriadku.

Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   zaoberal konkrétnymi dôvodmi, ktorými sťažovateľ odôvodnil námietku zaujatosti sudcu JUDr. J. H. V úvode najvyšší súd poukázal na znenie ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného poriadku a jeho reálne uplatnenie pri zabezpečovaní nestrannosti trestného konania. V odôvodnení najvyšší súd   zrozumiteľne   objasnil,   za   akých   okolností   by   bolo   možné   mať   pochybnosti o nezaujatosti sudcu pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo osobám uvedeným v § 31 ods.   1   Trestného   poriadku.   Po   zhodnotení   týchto   kritérií   najvyšší   súd   posúdil   samotnú žalobu podanú sťažovateľom proti konajúcemu sudcovi, ktorou sťažovateľ odôvodňoval námietku zaujatosti. Podľa najvyššieho súdu takáto žaloba obvineného (sťažovateľa, pozn.) proti sudcovi nie je sama osebe takým pomerom k obvinenému resp. k prejednávanej veci, ktorá   by   ovplyvňovala   nezaujatosť   sudcu   pri   rozhodovaní   v trestnej   veci   sťažovateľa. Najvyšší súd zaujal stanovisko aj k ďalšej námietke sťažovateľa, týkajúcej sa postupu sudcu pri rozhodovaní o premiestnení sťažovateľa do Ústavu na výkon väzby B. Tento postup vyhodnotil najvyšší súd ako účelný, ktorý bol navyše plne v právomoci konajúceho sudcu, a preto   nevyvoláva   pochybnosti   o nezaujatosti   sudcu.   Najvyšší   súd   zaujal   korektné stanovisko   aj   k námietkam   sťažovateľa   vzťahujúcim   sa   na predošlé   rozhodnutia   sudcu JUDr. J. H. Najvyšší súd zároveň správne poukázal na § 32 ods. 6 Trestného poriadku, podľa   ktorého   námietku   zaujatosti   nemožno   odôvodniť   iba   procesným   postupom   súdu. Z uvedeného   dôvodu   najvyšší   súd   nepovažoval   sťažnosť   podanú   sťažovateľom   proti uzneseniu špecializovaného súdu z 13. februára 2013 za dôvodnú, preto ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

11.   Ústavný   súd   hodnotí   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   za   dôkladne a kvalifikovane   odôvodnené,   ktoré   nevzbudzuje   žiadne   pochybnosti   o objektívnom posúdení všetkých skutočností, ktoré tvorili námietku zaujatosti proti sudcovi konajúcemu v trestnej veci sťažovateľa. Skutočnosť, že najvyšší súd neuznal ním uvádzané skutočnosti ako dôvod na vylúčenie sudcu z úkonov trestného konania, nemá za následok porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle práva na prejednanie nezávislým a nestranným súdom. Súčasťou   týchto práv nie je ani povinnosť   súdu   uznať   dôvody   zaujatosti   uvádzané   oprávnenou   osobou,   resp.   vyhovieť námietke zaujatosti.

Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd hodnotí sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú,   keďže   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   nezistil   možnosť   porušenia označených   základných   práv,   ktorých   ochrany   sa   sťažovateľ   domáhal.   Zjavná neopodstatnenosť   sťažnosti   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12. Sťažovateľ sa v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 7/2013 z 27. februára 2013 domáhal aj ochrany základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods.   1,   2   a 5   ústavy   a práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru. Uvedeným   uznesením   bolo   rozhodované   o námietke   zaujatosti   vznesenej   sťažovateľom proti   sudcovi   JUDr.   J.   H.,   konkrétne   išlo   o preskúmanie   sťažnosti sťažovateľa   proti uzneseniu   špecializovaného   súdu   z 13.   februára   2013   o námietke   zaujatosti.   Uvedené uznesenie   sa   preto   netýkalo   rozhodovania   o väzbe   sťažovateľa,   prípadne   o akomkoľvek obmedzení osobnej slobody sťažovateľa. Preto niet príčinnej súvislosti, ktorá by spájala uvedené uznesenie najvyššieho súdu s možnosťou porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy či práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Absencia príčinnej súvislosti medzi uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 7/2013 z 27. februára 2013 a právami, ktorých ochrany sa sťažovateľ v sťažnosti domáhal, je dôvodom na jej odmietnutie ako zjavne neopodstatnenej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 141 ústavy, ktorého ochrany sa sťažovateľ domáhal, ústavný súd uvádza, že sa v ňom upravuje výkon súdnictva v Slovenskej republike a základné atribúty súdnej moci. Jeho obsahom však nie sú konkrétne základné práva alebo slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľ mohol pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy domáhať. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 141 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 6/2013 z 27. februára 2013

14.   Sťažovateľ   podal   sťažnosť   aj   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tost 6/2013 z 27. februára 2013. Uvedeným rozhodnutím bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa (a obvineného Ing. R. G., pozn.) proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB-3 T 4/2013-565 z 13. februára 2013, ktorým bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe [§ 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku]; teda je rozhodnutím o osobnej slobode. Sťažovateľ v tejto   časti   sťažnosť   bližšie   neodôvodňuje.   Z celkového   kontextu   sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí s ďalším ponechaním vo väzbe.

15.   V súvislosti   s namietaným porušením   základného práva   zaručeného v   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,   ako   aj   rozhodovaciu   prax   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“), podľa ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe a jej ďalšom trvaní   chráni   prostredníctvom   ustanovení   čl.   5   dohovoru   (napr.   rozsudok   De   Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), resp. ustanovení čl. 17 ústavy, pretože tieto predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než akú má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 ústavy. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy totiž zahŕňajú tak hmotné, ako aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce základné právo na súdnu ochranu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti sťažnosti   konštatoval,   že   sťažovateľ   v   súvislosti   s uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tost   6/2013   rozhodujúceho   o sťažnosti   proti   uzneseniu   špecializovaného o ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe   namietal   porušenie   takých   práv,   ktoré   na   konanie a rozhodovanie o nej nie sú aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

16. Článok 5 ods. 4 dohovoru poskytuje právo zatknutej osobe alebo inak slobody pozbavenej   osobe   podať   návrh   na   začatie   konania,   v ktorom   súd   urýchlene   rozhodne o zákonnosti pozbavenia jej slobody a nariadi jej prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Napadnutým uznesením sp. zn. 1 Tost 6/2013 z 23. februára 2013 však najvyšší súd   nerozhodoval   o návrhu   sťažovateľa   týkajúceho   sa   jeho   väzby,   ale   išlo   o plnenie povinnosti vyplývajúcej súdu z § 238 ods. 3 Trestného poriadku. Najvyšší súd po podaní obžaloby   špeciálnym   prokurátorom   nariadil   neverejné   zasadnutie,   na   ktorom   rozhodol o väzbe sťažovateľa aj obvineného Ing. R. G.

Odhliadnuc od tejto skutočnosti hodnotí ústavný súd uvedené uznesenie najvyššieho súdu   ako   presvedčivo   odôvodnené   aj   z hľadiska   existencie   formálnych   a materiálnych dôvodov. Najvyšší súd dôsledne objasnil naplnenie dôvodov väzby uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, t. j. kolúznej a preventívnej väzby. Jeho závery sú v tomto smere   logické   a plne   akceptovateľné.   Najvyšší   súd   sa   preto   zhodol   s názorom špecializovaného súdu o tom, že u sťažovateľa aj naďalej trvajú dôvody väzby. Ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako dostatočne odôvodnené, nevzbudzujúce žiadne pochybnosti o správnosti a úplnosti jeho záverov.

17.   Tieto   všetky   okolnosti   sú   preto   dôvodom,   pre   ktorý   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

18.   Vo   vzťahu   k základnému   právu   podľa   čl.   141   ústavy,   ktorého   porušenia   sa sťažovateľ domáhal aj vo vzťahu k uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. 1 Tost 6/2013 z 27. februára 2013, ústavný súd zotrváva na svojom stanovisku uvedenom v odseku 13 tohto uznesenia, na ktorý aj v tejto časti sťažnosti v plnom rozsahu odkazuje.

19. Ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti uzneseniam najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 6/2013 a sp. zn. 1 Tost 7/2013 z 27. februára 2013 a predchádzajúcim postupom,   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú,   keďže   pri   jej   predbežnom   prerokovaní nezistil možnosť porušenia označených základných práv, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími   návrhmi   sťažovateľa,   pretože   tieto   sú   viazané   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013