znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 525/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. Ľ., H., ktorú zastupuje advokát JUDr. V. P., H., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na pokojné užívanie majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   15   Co   79/2011, 15 Co 23/2012   z 13. júla   2012   v spojení   s rozsudkom   Okresného   súdu   Humenné č. k. 17 C 106/2008-258 z 2. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. B. Ľ.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. septembra   2012   doručená   sťažnosť   Ing.   B.   Ľ. (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 79/2011, 15 Co 23/2012 z 13. júla 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 106/2008-258 z 2. mája 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore o náhradu za nútené obmedzenia užívania nehnuteľnosti   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp. zn. 17   C   106/2008.   V merite   veci rozhodol okresný súd rozsudkom z 2. mája 2011, ktorým žalobu proti žalovanej v 1. rade zamietol a zastavil konanie proti žalovanej v 2. rade. Súčasne uložil sťažovateľke povinnosť uhradiť   žalovanej   v 1.   rade   (t.   j.   obci   B.,   pozn.)   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške 1 348,71   €   a žalovanej v 2.   rade   (t.   j. V.,   a. s.,   závod H.,   pozn.)   časť trov   znaleckého dokazovania vo výške 70 €. O odvolaniach sťažovateľky z 10. mája 2011 a 30. júna 2011 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 79/2011, 15 Co 23/2012 z 13. júla 2012, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku proti žalovanej v 1. rade, zmenil výrok proti   žalovanej v 2.   rade   tak, že žalobu proti   nej   zamietol. Súčasne rozhodol   o trovách konania, a to vo výške stanovenej prvostupňovým súdom zvýšenej o náhradu trov štátu vo výške 20 €.

3.   Sťažovateľka   uviedla,   že „V   danom   prípade   som   len   bránila   svoje   zákonné vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti   proti   tým,   ktorí   doňho   neoprávnene   zasiahli.   Súdy v rozpore so zákonmi, Ústavou Slovenskej republiky a Európskym dohovorom o ľudských právach   rozhodli   nezákonne,   neposkytli   mi   právnu   ochranu   môjho   vlastníctva,   čím   mi vznikla materiálna, morálna a nemajetková ujma...“.

4.   Podľa   názoru   sťažovateľky „Na   svoje   závery   a   tvrdenia   prvostupňový   súd nevykonal   dôkazy   a   druhostupňový   súd   sa   s   týmto   stotožnil.   Prvostupňový   súd   svojim postupom porušil dispozičnú zásadu tým, že v priebehu konania mnou podanú zmenu petitu žaloby   nepripustil.   Nakoľko   rozhodnutie   súdu   druhého   stupňa   nebolo   presvedčivo odôvodnené   a   vyložené,   tvrdím,   že   súd   rozhodol   celkom   formalistický,   svojvoľne a arbitrárne...

... je predmetné rozhodnutie Krajského súdu... založené na nesprávnom právnom posúdení veci...

Ja   ako   sťažovateľka   som   sa   nemohla   k   úvahám   resp.   k   dôvodom   rozhodnutia Krajského súdu...   vyjadriť v konaní pred všeobecnými súdmi,   pretože odvolací súd vec prerokoval   bez   nariadenia   pojednávania,   preto   ani   súdy   nemali   možnosť   posúdiť   resp. vysporiadať sa s mojimi argumentmi.

Týmto postupom odvolacieho súdu sa mi odňala možnosť konať pred súdom, t. j. odňala sa mi možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, na ktorých Krajský súd... založil   svoje   rozhodnutia   v   1.   výroku,   ktorým   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa a 2. výroku, ktorým zmenil rozsudok, a ktoré boli v rozpore so skutočnosťami, z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal prvostupňový súd.“.

5. Sťažovateľka   navrhla, aby ústavný súd rozhodol   týmto nálezom: „Rozsudkom Krajského súdu... č. k. 15 Co 79/2011, 15 Co 23/2012 zo dňa 13. júla 2012 v nadväznosti na rozsudok   Okresného   súdu...   č.   k.   17   C   106/2008-258   zo   dňa   2.   mája   2011   došlo k porušeniu sťažovateľkinho práva na súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy..., práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   v   zmysle   čl.   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru... a v súvislosti s tým, aj práva na nerušenú držbu majetku v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 Európskeho dohovoru... a čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky.“

Súčasne žiadala priznať finančné zadosťučinenie „vo výške 10 000 €“ a úhradu trov konania „v sume 269,58 €“.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

9.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   106/2008   a jeho   rozsudkom z 2. mája 2011,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 15 Co 79/2011, 15 Co 23/2012 a jeho rozsudkom z 13. júla 2012 boli porušené jej v sťažnosti označené práva (body 1 a 5).

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 106/2008 a jeho rozsudok z 2. mája 2011. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý   sťažovateľka   využila,   a   o   odvolaniach   proti   nemu   rozhodol   krajský   súd   ako   súd odvolací rozsudkom sp. zn. 15 Co 79/2011, 15 Co 23/2012 z 13. júla 2012. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Pokiaľ   ide   o   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   79/2011, 15 Co 23/2012   z 13.   júla   2012,   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie,   t.   j.   stotožnil   sa   s   faktickými   a v zásade   aj s právnymi názormi a závermi tohto súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nesprávnych právnych záverov (pozri tiež bod 4).

II.A

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 15 Co 79/2011, 15 Co 23/2012 z 13. júla 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

14.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia   krajský   súd   po   uvedení   priebehu   a výsledku   konania   prvostupňového   súdu oboznámil podstatu odvolacej argumentácie sťažovateľky, a to že „Proti rozsudku podala odvolanie v celom rozsahu   žalobkyňa s odôvodnením,   že súd prvého   stupňa   dospel   na základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   jeho   rozhodnutie vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Trvala   na   tom,   že   nehnuteľnosť nadobúdala ako stavebný pozemok, na ktorom neboli zriadené ťarchy v prospech žalovanej v 1. rade, ani v 2. rade. Okrem súhlasu p. J. M. (jej právneho predchodcu) na vstup na pozemky   pri   výstavbe   neexistuje   žiadna   dohoda,   na   vybudovanie   trasy   cez   pozemky. Zdôraznila, že ani žalované v 1. a 2. rade nevedeli vyznačiť trasu vodovodu a kanalizácie, ktorá,   ako   bolo   preukázané   geometrickým   plánom,   prechádza   uprostred   parciel   C-KN 385/1, 385/2, 386, a tým ju obmedzuje vo výstavbe a pod... V jej prospech svedčí dôkaz Zmluva   o   výkone   správy   majetku   obce   zo   dňa   17.   04.   2009,   ktorá   bola   uzatvorená v priebehu konania a kolaudácia stavby, keďže vtedy vzniklo nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti podľa § 20 ods. 4 zák. č. 442/2002 Z. z. Od 19. 2. 2007, kedy bola uzatvorená dohoda o povolení vstupu a pokračovaní vy výstavbe, do 19. 2. 2008 uplynul 1 rok, preto žaloba bola podaná do šiestich mesiacov. Dôvod na zamietnutie žaloby pre premlčanie preto nepovažovala za zákonný. Ďalej žalobkyňa uviedla, že v podaní zo dňa 2. 6. 2010 súdu oznámila, že z odborného vyjadrenia žalovanej v 2. rade vyplýva, že inžinierske siete na par. č. 385/1 a 386 k. ú. B. sa nachádzajú v správe a prevádzkovej údržbe V., a. s. K., teda nie je zrejmé, prečo bolo konanie voči žalovanej v 2. rade zastavené. Z uvedených dôvodov žiadala odvolateľka zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie alebo zmeniť rozsudok a žalobe vyhovieť v zmysle petitu“, a stanovisko žalovanej v 1. rade, ktorá sa «vo svojom vyjadrení k odvolaniu stotožnila s rozhodnutím súdu prvého stupňa a žiadala ho potvrdiť. Uviedla, že žalobkyňa sa stala vlastníčkou nehnuteľností parc. č. 385 a 386, kat. úz. B. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 17. 3. 2003, na ktorej je vlastnoručný podpis matky žalobkyne pani B. V., ktorá k tomuto úkonu bola splnomocnená bývalým vlastníkom nehnuteľností. V tejto kúpnej zmluve sa v čl. V doslovne uvádza, že „Kupujúca sa so stavom nehnuteľnosti oboznámila na mieste samom.“. Žalovaná v 1. rade mala za to, že   názor   prvostupňového   súdu   o   právnej   kvalifikácii   nároku   žalobkyne   v   1.   rade   bol správny.».

Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   krajský   súd   takto: «Odvolací   súd   prejednal   podané odvolanie bez nariadenia pojednávania. Postupoval tak v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p.. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu zodpovedajúco ust. § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O. s. p.. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p.. Bol teda viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nad rámec ktorých nebol oprávnený, ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimkou by boli len prípadné vady konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Predmetom tohto konania je nárok žalobkyne na náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti podľa § 20 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a kanalizáciách.

Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je zrejmé, že cez parcely žalobkyne prechádza   verejná   kanalizácia,   ktorá   je   vo   vlastníctve   žalovanej   v   1.   rade,   a   ktorá   je zároveň   aj   jej   prevádzkovateľom   s   povinnosťou   v zmysle   §   18   ods.   1   písm.   a)   zákona o verejných vodovodoch prevádzkovať verejnú kanalizáciu v súlade s osobitnými predpismi. Žalovaná v 1. rade tak vykonáva zákonom uloženú povinnosť s tým, že zároveň zasahuje do vlastníckeho práva žalobkyne.

Z   notárskej   zápisnice   zo   dňa   17.   3.   2003   (č.   l.   75   spisu)   vyplýva,   že   vklad vlastníckeho práva žalobkyne k predmetnej nehnuteľnosti parcele č. 385 zapísanej na LV č. 102, kat. úz. B. bol povolený a účinky vkladu nastali dňa 2. 4. 2003.

Dohodou o povolení vstupu na pozemok zo dňa 30. 5. 1992 (č. l. 193 spisu) bolo prvostupňovým súdom zistené, že predchádzajúci vlastník nehnuteľnosti J. M. povolil vstup na parcelu č. 385, 386.

Z rozhodnutia O. v H. č. j. 251/92-I-Db zo dňa 20. 7. 1992 právoplatného dňa 15. 8. 1992   o   zriadení   vodohospodárskeho   diela   „Splašková   kanalizácia   v   obci   B.“   je nepochybné, že investorovi - Obci B. bolo povolené zriadenie vodohospodárskeho diela „Splašková kanalizácia v obci B.“.

Vetva kanalizácie na pozemku, teraz patriaceho žalobkyni, bola realizovaná v roku 1996, zmeny boli prejednané na kontrolnom dni 10. 7. 1996 a dňa 24. 9. 1996 za účasti starostu obce a projektanta. Zmena trasy kanalizácie medzi šachtami č. 49 a č. 50 bola zrealizovaná so súhlasom vtedajšieho vlastníka J. M., ktorý podľa čestného prehlásenia V. K. a A. B. zo dňa 31. 7. 2008 bol prítomný počas realizácie kanalizácie v danom úseku a súhlasil   so   zmenenou   trasou.   Zmena   umiestnenia   šachty   Š   50   na   stavbe   Splašková kanalizácia obce B. na parcelu č. 385 bola prerokovaná dňa 24. 9. 1996. Dôvodom bol nesúhlas vlastníka parcely č. 384 J. K., B. s umiestnením šachty na jeho parcele.“ Po citovaní čl. 20 ods. 1 ústavy, § 42 ods. 6 a 7 a § 43 zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných   vodovodoch   a verejných   kanalizáciách   a o zmene   a doplnení   zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov krajský súd ďalej uviedol: „K námietke žalobkyne, že jej nároku svedčí titul v zmysle ustanovenia § 451   Občianskeho   zákonníka   ako   poskytnutie   náhrady   za   zriadenie   vecného   bremena, a tiež, že pri nadobudnutí nehnuteľnosti žalobkyňou na tomto neboli zriadené žiadne ťarchy v prospech žalovanej v 1. rade, ani žalovanej v 2. rade, odvolací súd uvádza, že zákon č. 442/2002   Z.   z.   v   ustanovení   §   20   ods.   4   upravuje   právo   vlastníka   nehnuteľnosti   na primeranú   náhradu   za   nútené   obmedzenie   užívania   nehnuteľnosti,   pričom   ide   o jednorazovú náhradu,   ktorá   sa   priznáva v zmysle špeciálnej   úpravy daného zákonného vecného bremena, keďže zákon v určitých prípadoch pripúšťa zásah do vlastníckeho práva. Takýto zásah vyplýva aj z ustanovenia § 20 ods. 1 zákona č. 442/2002 Z. z., v zmysle ktorého je prevádzkovateľ oprávnený v nevyhnutnej miere vstupovať na cudzie pozemky v súvislosti s projektovaním, zriaďovaním, rekonštrukciou, modernizáciou, prevádzkovaním alebo na účely opráv a údržby verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie a ich pásiem ochrany,   vodovodných   a   kanalizačných   prípojok   vrátane   potrebných   kontrolných   a ochranných   zariadení   a   oporných   a   vytyčovacích   bodov.   V uvedenom   ustanovení   je upravený vznik vecného bremena v zmysle § 151 o) Občianskeho zákonníka. V prípade zákonných vecných bremien ide o verejnoprávnu úpravu, ktorá je voči úprave vecných bremien v Občianskom zákonníku špeciálna. Režim zákonných vecných bremien nie je úplne totožný   s   režimom   zmluvných   vecných   bremien,   pretože   sa   riadia   špeciálnou   právnou úpravou. Z ustanovenia § 42 ods. 6 zákona o verejných vodovodoch oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam,   ako   aj   obmedzenia   ich   užívania,   ktoré   vznikli   pred   účinnosťou   tohto zákona, zostávajú nedotknuté. Na posúdenie, ktorá právna úprava je z časového hľadiska relevantná pre určenie obsahu a rozsahu oprávnení vlastníka a prevádzkovateľa verejnej kanalizácie a verejného vodovodu je vždy rozhodujúci deň právoplatnosti rozhodnutia o povolení   zriadenia   vodohospodárskeho   diela,   ktoré   bolo   vydané   po   prerokovaní   s dotknutými   stranami.   V tomto   prípade   došlo   k   obmedzeniu   vlastníka   predmetnej nehnuteľnosti už právoplatnosťou vydaného povolenia O. v H. č. j. 251/92-I-Db zo dňa 20. 7. 1992.

Vlastník   pozemku   má   právo   na   primeranú   náhradu   za   obmedzenie   vlastníckeho práva   v   dôsledku   umiestnenia   verejnej   kanalizácie   na   jeho   pozemku,   avšak   uplatnenie nároku na   náhradu   je   obmedzené   lehotami.   Náhradu   možno   uplatniť   u povinnej   osoby do jedného roka odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti. Irelevantnou vo vzťahu k vzniku zákonného vecného bremena a plynutiu lehôt na uplatnenie náhrady je námietka   žalobkyne   o   neskoršom   získaní   vedomosti,   že   na   jej   pozemku   sa   nachádza kanalizácia, a to až po kúpe nehnuteľnosti. Vedomosť o vade kupovanej veci nemá v tomto konaní   žiadnu   súvislosť   s   plynutím   zákonných   lehôt   pri   nároku   na   náhrade   za   nútené obmedzenie vlastníckeho práva.

Z   vykonaného   dokazovania   pred   súdom   prvého   stupňa   niet   pochýb   o   tom,   že predchádzajúci vlastník J. M. súhlasil s umiestnením verejnej kanalizácie na jeho pozemku, teda   s   núteným   obmedzením   vlastníckeho   práva,   k   čomu   došlo   už   právoplatnosťou rozhodnutia o povolení stavby. Je preto zrejmé, že žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti už zaťažené zákonným vecným bremenom a preto najneskôr nadobudnutím vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti jej začala plynúť lehota na uplatnenie si náhrady za nútené obmedzenie užívania predmetnej nehnuteľnosti. Z uvedeného dôvodu je správne konštatovanie   prvostupňového   súdu   o   zániku   nároku   žalobkyne   na   náhradu   za   nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti.

Záverom   k   námietke   ohľadom   nepripustenia   zmien   žaloby   odvolací   súd   osobitne zdôrazňuje,   že   úvaha,   či   výsledky   konania,   ku   ktorým   sa   dospelo   pred   žalobkyňou požadovanou zmenou žaloby, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe; súvisí   s   predbežným   hodnotením   dôkazov   a   výsledkom   vnútorného   presvedčenia   sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na, pripustenie zmeny žaloby. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, žalobkyňa nie je oprávnená napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena žaloby, nie je prípustné (pozri § 202 ods. 3 písm. f) OSP). Vo vzťahu k druhému výroku prvostupňového súdu však odvolací súd zdôrazňuje, že vecne pasívne legitimovaným je ten účastník konania, ktorý je subjektom hmotnoprávneho vzťahu,   o   ktorom   sa   v   tomto   súdnom   konaní   rozhoduje.   Nositeľom   hmotnoprávnej povinnosti v tejto veci je vlastník verejnej kanalizácie, resp. verejného vodovodu ako vodnej stavby. Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou a žalovanými je zrejmé, že žalovaná v 2.   rade   nie   je   vlastníkom   verejnej   kanalizácie.   Žalovaná   v   2.   rade   je   iba prevádzkovateľom verejnej kanalizácie. Vlastníkom verejnej kanalizácie je žalovaná v 1. rade. Keďže žalovaná v 2. rade nie je subjektom hmotnoprávnej povinnosti v tejto veci, prvostupňový súd mal žalobu vo vzťahu k žalovanej v 2. rade zamietnuť. Záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 2. rade tak, ako to posúdil prvostupňový súd, je správny, avšak jeho procesné rozhodnutie o zastavení konania voči tejto žalovanej nemá oporu v zákone. Z uvedeného dôvodu odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu v súlade s § 220 O. s. p. tak. že žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol.

Odvolací súd zmenil v časti rozsudok súdu prvého stupňa, preto pri rozhodovaní o trovách konania postupoval podľa ustanovenia 224 ods. 2 O. s. p. a rozhodol o trovách celého   konania,   teda   aj   o   trovách   konania   na   súde   prvého   stupňa.   O   trovách   celého konania rozhodol odvolací súd v súlade so zásadou úspechu v konaní podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešným žalovaným priznal náhradu účelných trov konania voči žalobkyni. Žalobkyňu, ktorá bola oslobodená od platenia súdneho poplatku iba z návrhu (viď č. l. 36), zaviazal nahradiť žalovanej v 1. rade trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 1.348,71 eur. Trovy právneho zastúpenia žalovanej v 1. rade pozostávajú z týchto úkonov právnej služby... Priznané trovy konania sú v súlade s § 10 ods. 1, § 14 a § 15 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Žalovanej v 1. rade odvolací súd nepriznal náhradu trov zastúpenia za úkony právnej služby v odvolacom konaní, keďže si tieto trovy nevyčíslil.

Obdobne odvolací súd v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 priznal náhradu trov konania   žalovanej   v   2.   rade   voči   žalobkyni,   ktoré   pozostávajú   z   preddavku   na   trovy znaleckého dokazovania vo výške 70 eur.

Zároveň odvolací súd rozhodol aj o trovách štátu, ktoré pozostávali z vzniknutého rozdielu na trovách znaleckého dokazovania vo výške 20 eur, ktoré je žalobkyňa v súlade s ustanovením § 148 ods. 1 O. s. p. povinná zaplatiť na účet Okresného súdu Humenné. Oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   bolo   priznané   žalobkyni   len   u   súdneho   poplatku zo žaloby, preto pri rozhodovaní o trovách štátu toto oslobodenie nebolo zohľadnené.“

15.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 15 Co 79/2011, 15 Co 23/2012 z 13. júla 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce   zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ako aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu

20.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda o prípadnom porušení uvedených   práv   by   bolo   možné   v   danej   veci   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

21. V nadväznosti na záver prezentovaný v bode 19 ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť aj námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl.   1   dodatkového   protokolu,   ktoré   garantujú   ochranu   vlastníckemu   právu,   pretože absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   orgánu   verejnej   moci   za   porušenie   práv   sťažovateľa   hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 284/07, III. ÚS 114/09).

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (II.B) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

23. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenával, že vzhľadom na tvrdenie („názor“) sťažovateľky uvedené v bode 4 („... som sa nemohla k úvahám... krajského súdu vyjadriť v konaní pred všeobecnými súdmi... sa mi odňala možnosť konať pred súdom, t. j. vyjadriť   sa   ku   všetkým   skutočnostiam,   na   ktorých   krajský   súd...   založil   svoje rozhodnutia...“) ďalším možným dôvodom odmietnutia jej sťažnosti je jej neprípustnosť (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), pretože sťažovateľka sa v rozsahu   už   namietaných   skutočností   („...   sa   mi   odňala   možnosť   konať   pred   súdom“) mohla taktiež domáhať ochrany svojich práv podaním dovolania z dôvodu podľa § 237 písm.   f)   zákona   č.   99/1963   Z.   z.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   neskorších predpisov. Rovnako, pokiaľ sťažovateľka atakovala aj tú časť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorým bolo zmenené prvostupňové rozhodnutie, bolo/je možné podať proti tomuto rozhodnutiu (v tejto časti, pozn.) dovolanie [§ 238 ods. 1, resp. § 239 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, pozn.].  

III.

24. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2012