znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 524/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátkou JUDr. Jarmilou Funtovou, Piaristická 2, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   základného   práva   na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. l ods. l Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 19 C 229/2007 z 10. júla 2013 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co 10/2014 z 31. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spolu   ďalej   len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. l Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   l   ods.   l   Dodatkového   protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19 C 229/2007 z 10. júla 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 10. júla 2013“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co   10/2014   z   31.   januára   2014   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu   z 31.   januára 2014“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v 1., 4. až 10. a 12. až 18. rade a právni predchodcovia sťažovateľov v 2., 3. a 11. rade boli v postavení navrhovateľov účastníkmi konania vedeného okresným súdom pod. sp. zn. 19 C 229/2007, v ktorom sa domáhali vypratania nehnuteľnosti proti odporcom.

Okresný   súd   uznesením   z   10.   júla   2013   konanie   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 19 C 229/2007   o   vypratanie   nehnuteľnosti   zastavil   na   základe   späťvzatia   návrhu navrhovateľmi   a   vo   výroku   o   trovách   konania   navrhovateľom   nepriznal   náhradu   trov konania   proti   odporcom.   Dôvodom   späťvzatia   návrhu   navrhovateľmi   bolo   dobrovoľné vypratanie nehnuteľnosti odporcami po začatí súdneho konania. Okresný súd v odôvodnení svojho   uznesenia   poukázal   na   §   146   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“), podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Ďalej okresný súd s poukazom na   § 150   OSP,   podľa ktorého ak sú tu dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   nemusí   súd výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať,   ustálil   v   danom   prípade danosť takýchto dôvodov, a preto náhradu trov konania navrhovateľom proti odporcom nepriznal.

Navrhovatelia podali proti uzneseniu okresného súdu z 10. júla 2013 odvolanie, a to proti výroku o trovách konania v časti, ktorou im nebola priznaná náhrada trov konania proti odporcom v 1. až 3. rade a odporcom v 5. až 10. rade.

Krajský   súd   uznesením   z   31.   januára   2014   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu z 10. júla   2013   v   odvolaním   napadnutej   časti   výroku   o   trovách   konania   a   nepriznal odporcom náhradu trov odvolacieho konania.

Uznesenie okresného súdu z 10. júla 2013 v časti napadnutej odvolaním nadobudlo právoplatnosť 11. decembra 2013 a v zostávajúcej časti v spojení s uznesením krajského súdu z 31. januára 2014 nadobudlo právoplatnosť 7. mája 2015. Uznesenie krajského súdu z 31. januára 2014 nadobudlo právoplatnosť 7. mája 2015.

Sťažovatelia   13.   júla   2015   doručili   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu z 31. januára 2014, ktorý vybavila Krajská prokuratúra v Nitre prípisom (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. Kc 77/15/4400-6 z 9. septembra 2015 (ďalej len „prípis krajskej prokuratúry“) tak, že podnet odložila, pretože nezistila dôvod na podanie mimoriadneho dovolania.

Podľa sťažovateľov boli porušené nimi označené práva uznesením okresného súdu z 10. júla 2013 a uznesením krajského súdu z 31. januára 2014 v časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania navrhovateľom proti odporcom.

Sťažovatelia k zachovaniu lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu uviedli:„Krajská   prokuratúra   Nitra   dňa   9.9.2015   pod   č.   Kc   77/15/4400-6   rozhodla o odložení podnetu na mimoriadne dovolanie ako nedôvodnom, preto podlá sťažovateľov je dodržaná 2-mesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti v súlade s § 53 ods.3 zákona o ústavnom súde, nakoľko sťažovatelia sa mohli o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť najskôr   dňom   nasledujúcim   po   vydaní   rozhodnutia   o   podnete   sťažovateľov   krajskou prokuratúrou, t. j. dňom 10.9.2015.“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:

„základné právo sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na právnu pomoc podľa čl. 37 ods.2 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na ochranu majetku podľa čl. l ods. l Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   výrokom   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   spojitosti s rozsudkom okresného súdu o náhrade trov konania porušené bolo...

zrušil   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   č.   k.   25Co/10/2014   zo   dňa   31.1.2014, v potvrdzujúcom   výroku   v   časti   týkajúcej   sa   nepriznania   náhrady   trov   konania   proti odporcom   v   1.-3.rade   a   v   5.-10.rade,   v   spojitosti   s   Uznesením   Okresného   súdu   Nitra č. k.19C/229/2007 zo dňa 10.7.2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie o náhrade trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uvádza,   že   jeho   právomoc   poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   (všeobecným)   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovatelia mohli a aj využili možnosť podať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Právomoc iného súdu (krajského súdu) poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu v tej istej veci, a preto je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu z 10. júla 2013 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

Proti uzneseniu krajského súdu z 31. januára 2014 už nebol prípustný riadny opravný prostriedok a vzhľadom na podmienky prípustnosti dovolania podľa § 236 a nasl. OSP nemožno   konštatovať   ani   prípustnosť   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku. Z uvedeného   vyplýva,   že   v   časti   sťažnosti   smerujúcej   proti   uzneseniu   krajského   súdu z 31. januára 2014 je daná právomoc ústavného súdu.

V nadväznosti na to ústavný súd skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky konania, a dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti podaná oneskorene.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je dôvodom na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z obsahu sťažnosti vyplýva názor sťažovateľov, že v ich prípade je potrebné lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítať od datovania prípisu krajskej prokuratúry, ktorým   bol   odložený   ich   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   uzneseniu krajského súdu z 31. januára 2014.

Ústavný   súd   obdobne   ako   vo   svojom   rozhodnutí   č. k.   I. ÚS 483/2014-12 z 10. septembra 2014 konštatuje, že nebolo možné považovať túto lehotu za zachovanú ani s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a jeho vlastnú judikatúru v obdobných veciach, podľa ktorej lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   je   v   prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09 a I. ÚS 358/09).

Ústavný súd zdôrazňuje, že uvedená rozhodovacia prax sa týka výlučne tzv. riadneho dovolacieho   konania   na   základe   dovolania   podaného   účastníkom   konania.   Z   viacerých dôvodov   však   nemožno   tento   postup   aplikovať   na   konanie   o   mimoriadnom   dovolaní. V prvom   rade   samotný   mechanizmus   uplatnenia   mimoriadneho   dovolania,   ktorý   je zákonom exkluzívne zverený iba generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len,,generálny prokurátor“), je celkom odlišný od dovolania, ktoré je v dispozičnej sfére účastníka   konania.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť   o   tom,   či   podá   alebo   nepodá   mimoriadne   dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07, III. ÚS 342/2010).

Princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy a podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je potrebné chápať vo vzájomnej súvislosti, čo vyúsťuje do všeobecne uznávaného záveru, že sťažnosť podaná ústavnému súdu je považovaná za prostriedok ultima ratio ochrany práv sťažovateľa. Keďže ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach, ktorými sa sťažovatelia domáhajú ochrany (iba) svojich práv, celkom triviálne z toho (a napokon i z dikcie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov podľa tohto ustanovenia sa týka iba takých procesných nástrojov, na ktorých podanie sú zo zákona oprávnení títo sťažovatelia. V uvedených súvislostiach, berúc do úvahy účel tu aplikovaných zákonných ustanovení, ústavný súd konštatuje, že mimoriadne dovolanie v žiadnom prípade nemožno považovať za zákonom účinne poskytnutý prostriedok sťažovateľom na nápravu ich údajne porušených práv, preto zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie predmetnej sťažnosti z dôvodu realizácie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, respektíve rozhodnutia v konaní o mimoriadnom dovolaní neprichádza do úvahy. Inak povedané, sťažovatelia pri náležitej   starostlivosti   mohli   v   záujme   zachovania   svojich   práv   podať   sťažnosť v dvojmesačnej lehote od právoplatnosti druhostupňového rozhodnutia.

Ako   vyplýva   z   príloh   sťažnosti,   uznesenie   krajského   súdu   z   31.   januára   2014 nadobudlo   právoplatnosť   7.   mája   2015,   pričom   sťažnosť   bola   odovzdaná   na   poštovú prepravu 9. novembra 2015, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   v   časti   namietaného porušenia označených práv sťažovateľov uznesením krajského súdu z 31. januára 2014 bola podaná oneskorene, v dôsledku čoho ju bolo potrebné v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietnuť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2015