znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 524/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. R., B., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl.17 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 2 Nt/6/2011-107 z 13. júna 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 Tos/68/2012-119 z 21. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. septembra   2012   doručená   a 4.   októbra   2012   doplnená   sťažnosť   R.   R.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. a), b),

c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 Nt/6/2011-107 z 13. júna 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   2   Tos/68/2012-119   z 21.   augusta   2012   (ďalej   len   „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že bol rozsudkom okresného   súdu   č.   k.   2   T/69/2009-338   zo   14.   decembra   2009   v spojení   s uznesením krajského súdu   č.   k.   23   To/1/2010-408 z 18.   februára   2010   uznaný vinným zo zločinu lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 188 ods. 1 a 2 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   osem   rokov   a osem   mesiacov so zaradením   do   ústavu   na   výkon   trestu   s minimálnym   stupňom   stráženia.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky odmietol svojím uznesením sp. zn. 1 Tdo 15/2010 z 9. júna 2010 sťažovateľom podané dovolanie. Ústavný súd svojím uznesením sp. zn. III. ÚS 389/2010 z 19. októbra 2010 odmietol sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.   V ostatnom   sa   sťažovateľ   podaním   na   okresnom   súde   domáhal prerušenia   výkonu   právoplatne   uloženého   trestu   odňatia   slobody   a zároveň   podal   na okresnom súde návrh na povolenie obnovy konania podľa § 394 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Okresný súd napadnutým rozhodnutím rozhodol (aj) podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku o zamietnutí návrhu sťažovateľa   na povolenie obnovy   konania z dôvodu   nezistenia podmienok   tento postup   umožňujúcich.   Krajský   súd   po   podaní   sťažnosti   rozhodol   svojím   napadnutým rozhodnutím o jej zamietnutí podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti v podstatnom dôvodil, že „Žiadosťou doručenou Okresnému súdu... som sa domáhal povolenie obnovy konania v ktorej som okrem iného uviedol vyšetrovateľ ORPZ ÚJKP v T. mi zákonným spôsobom nevzniesol obvinenie pretože uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 31. 03. 09... a mne to bolo oznámené až dňa   27.   04.   2009   kedy   som   bol   zadržaný.   Čo   je   rozpore   článkom   6   ods.   3   písm. a) Dohovoru. Taktiež počas týchto 27 dní som sa bez meškania nemohol vyjadriť uzneseniu o vznesení   obvinenia   a počas týchto   27   dní kedy   som   nevedel   že   je   voči   mne   vznesené obvinenie som nemohol sa obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu čo je porušením článku 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru ako aj § 34 ods. 1 Tr. por. Taktiež počas týchto 27 dní som nemal prípravu svojej obhajoby čo je porušenie článku 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru. Počas týchto 27 dní od vydania vznesenia o vznesení obvinenia som nemohol dať vypočúvať svedkov alebo dať vypočuť čo je porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.

Taktiež   som   ako   podozrivý   zo   spáchania   trestného   činu   nebol   zadržaný   a hneď oboznámený s dôvodmi zadržania a vypočutý.

Nebol   som   zadržaný   a hneď   oboznámený   z uznesením   o vznesení   obvinenia a vypočutý procesnom postavení obvineného.

Čo je rozporne porušenia môjho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 17 ods.3 Ústavy... a taktiež článkom 5 ods. 1 Dohovoru...“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ v závere svojho podania uvádza:

„Vzhľadom na vyššie uvedené aj na ustanovenie § 20 ods. 2 zákona... č. 38/1993 Z. z. o organizácii   Ústavného   súdu   SR   o konaní   pred   a o postavení   jeho   sudcov...   splnenie ktorých je predpokladom začatia konania pred ústavným súdom, teda podávam túto žiadosť o ustanovenie   obhajcu,   taktiež   s poukazom   aj   na   článok   6   ods.   3   písm.   c)   dohovoru..., ktorými je medzinárodnými zmluvami viazaná Slovenská republika viazaná od roku 1. 1. 1993. Dôvodu a ústavnej sťažnosti podľa článku 127 Ústavy SR proti uzneseniu Krajského súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   2   T/68/2012-119   uzneseniu   Okresného   súdu   v Bánovciach   nad Bebravou sp. zn.... 2 Nt/6/2011-107.“

II.

5. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu

7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

8.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 2 Nt/6/2011-107 z 13. júna 2012, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto ním podanú sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím krajského súdu

10. Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie označeného postupu   (rozhodnutia   orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania veci vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa, reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).

11. Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a rozhodnúť   o väzbe   alebo   o jej prepustení na slobodu.

12. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:... Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený   z trestného   činu,   má   tieto   minimálne   práva:   a)   byť   bez   meškania   a v jazyku, ktorému   rozumie,   podrobne   oboznámený   s povahou   a dôvodom   obvinenia   proti   nemu, b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu..., d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe...

13. Sťažovateľ odvodzoval porušenie svojich označených práv v podanej sťažnosti od tej skutočnosti, že ním predostreté pochybenia v prípravnom konaní mali byť okresným súdom   zohľadnené/akceptované   ako   dôvody   zakladajúce   obnovu   konania   podľa   §   394 Trestného poriadku, a uviedol, že „Okresný súd Bánovce nad Bebravou č. k. 2Nt/6/2011- 107 zo dňa 13. 06. 2012 nepreskúmal... dôvody, ktoré som uvádzal písomnom návrhu na povolenie o obnove konania ako aj na verejnom zasadnutí konanom dňa 13. 06. 2012 na súde... odkazom na inštitúcie ktoré sa s tímto prípadom zaoberali a nezistili žiadne procesné chyby ktoré by viedli porušeniu mojich práv na obhajoby... a taktiež nezistil OS Bánovce n/B ani podstatnú chybu podľa čl. 4 ods. 2 k Protokolu 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

14. Krajský súd v uznesení č. k. 2 Tos/68/2012-119 z 21. augusta 2012 v podstatnom dôvodil: „Súd prvého stupňa správne procesne postupoval, pokiaľ o žiadosti odsúdeného o prerušenie výkonu trestu odňatia slobody a o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania rozhodoval na verejnom zasadnutí. Na tomto verejnom zasadnutí mal odsúdený možnosť   vyjadriť   sa   k dôvodom   svojej   žiadosti   a návrhu   na   povolenie   obnovy   konania. Rovnako i krajský súd dospel k záveru a nezistil podmienky na povolenie obnovy konania, keďže odsúdený nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 394 Tr. por. Odsúdený napádal procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu a porušenie   práv   obhajoby,   ktoré   skutočnosti   v rámci   obnovy   konania   neprináleží preskúmavať súdu. Tieto skutočnosti, týkajúce sa procesných porušení práv namietaných odsúdeným,   v minulosti   už   preskúmaval   Najvyšší   súd   SR,   ktorý   odmietol   dovolanie. Odsúdeným označené nové skutočnosti a dôkazy nie sú skutočnosťami alebo dôkazmi, ktoré vyšli   najavo až po   odsúdení,   alebo že by v čase vedenia   súdneho   konania   neboli   súdu známe. Krajský súd v podrobnostiach v tomto odkazuje na dôvody napadnutého uznesenia a rovnako konštatuje, že neboli splnené podmienky obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Tr.   por.   Okresný   súd   potom   správne   návrh   odsúdeného   na   povolenie   obnovy   konania zamietol.

Rovnako   okresný   súd   správne   žiadosť   odsúdeného   o prerušenie   výkonu   trestu odňatia slobody z dôvodu § 398 ods. 3 Tr. por. zamietol, keďže nevyšli najavo žiadne nové dôkazy, teda nebol dôvod ani na prerušenie výkonu trestu odňatia slobody odsúdenému R. R.“

15. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu č. k. 2 Tos/68/2012-119 z 21. augusta 2012 s uznesením okresného súdu č. k. 2 Nt/6/2011-107 z 13. júna 2012 považoval   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť   aj   podstatnú   časť   napadnutého   rozhodnutia okresného súdu. Okresný súd teda v podstatnom k meritu veci uviedol:

«Súd   po   vykonaní   dokazovania   v uvedenej   veci   dospel   k záveru,   že   žiadosti odsúdeného   nie   je   dôvodné   vyhovieť.   Namietanú   skutočnosť   odsúdeným,   že   uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 31. 03. 2009 a doručené mu až dňa 27. 04. 2009, teda po 27 dňoch od vydania, súd nevyhodnotil ako podstatnú chybu a ku skutočnosti, že došlo týmto postupom k porušeniu práva na obhajobu už i Najvyšší súd SR uviedol, že „V časovom   úseku   od   začatia   trestného   stíhania   do   vznesenia   obvinenia   dovolateľovi vyšetrovateľ nevykonal žiadny procesný úkon, pri ktorom by mohlo dôjsť k porušeniu jeho obhajobných práv. Vykonal len jeden úkon, keď dňa 17. 02. 2009 vypočul už v procesnom postavení poškodeného, ktorý polom výsluch zopakoval po vznesení obvinenia dovolateľovi dňa 08. 06. 206 a 9. 6. 2009, keď vykonal konfrontáciu medzi ním a dovolateľom, v oboch prípadoch už v prítomnosti obhajcu zastupujúceho dovolateľa. Postupom vyšetrovateľa za opísanej dôkaznej situácie a procesnej postupnosti až do skončenia prípravného konania, teda   nedošlo   k   porušeniu   práva   dovolateľa   na   obhajobu   ako   namietal   v   dovolaní   v súvislosti s vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a potom o vznesení obvinenia.“ Návrhom odsúdeného na výsluch svedkov Mgr. H. K., O. K., a utajeného svedka, sa už tiež zaoberal   i Najvyšší súd Slovenskej republiky a   skonštatoval,   že za   porušenie   práva na obhajobu „nie je možné považovať ani neupovedomenie obhajcu o výsluchu poškodeného dňa   04.   01.   2010,   Mgr.   H.   K.   dňa 05.   01.   2010,   A.   K.   dňa 05.   01.   2010,   o   výsluchu utajeného   svedka   na   Okresnej   prokuratúre   dňa   13.   01. 2010,   či   zamietnutie   návrhu dovolateľa   na   doplnenie   dokazovania   v   rámci   odvolacieho   konania   prečítaním   týchto výpovedí Krajským súdom v Trenčíne. Tieto výsluchy sa uskutočnili mimo súdneho konania vedeného proti dovolateľovi sčasti pred a sčasti po predložení spisu Krajskému súdu v Trenčíne za účelom rozhodnutia o podanom odvolaní dovolateľom. Krajský súd v Trenčíne postupoval   zákonným   spôsobom,   keď   na   verejnom   zasadnutí   konanom   o   odvolaní dovolateľa zamietol návrh obhajcu na prečítanie týchto výpovedí“ Čo sa týka skutočností a dôkazov navrhovaných odsúdeným a podrobne ním uvedenými na verejnom zasadnutí, súd dospel k záveru, že sa nejedná o skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine či treste (§ 394 ods. 1), alebo iné rozhodnutie v merite veci (§ 394 ods. 2 a ods. 3), prípadne sa preukáže, že policajt, prokurátor, sudca alebo prísediaci neporušili svoje povinnosti spôsobom upraveným v § 394 ods. 5, a nejedná sa ani o podstatné chyby v konaní. Súd sa teda nestotožnil s návrhom odsúdeného, nezistil dôvody obnovy   konania   a   preto   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   zamietol   v   súlade   s ustanovením § 399 ods. 2 Trestného poriadku a súčasne v zmysle § 398 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť odsúdeného o prerušenie výkonu trestu odňatia slobody zamietol, nakoľko povaha   uvedených   skutočností   a   dôkazov   nebola   takého   charakteru,   aby   takýto   postup odôvodňovali.»

16.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu a okresného   súdu   (z dôvodu   potvrdenia   jeho právnych   záverov   krajským súdom,   pozn.) ústavný súd konštatuje, že tak krajský súd, ako aj okresný súd konali v medziach svojej právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretovali a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   sú obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené. Obidva súdy vo svojich napadnutých rozhodnutiach   pre   rozhodnutie   v   merite   veci,   teda   posúdení   a následnom   vyhodnotení relevantnosti   sťažovateľom   udaných   dôvodov   obnovy   konania,   právne   vyčerpávajúcim a ústavne   súladným   spôsobom   reflektovali   na   všetky   ním   poukázané   pochybenia/ nedostatky v prípravnom konaní, ktoré aj okresný súd transparentným spôsobom vo svojom rozhodnutí rozviedol/popísal, a následne neopomenuli aj zdôvodniť, prečo ich považovali za konvalidované, resp. neopomenuli zdôvodniť, ako a prečo sa s nimi vysporiadali.

17. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej   trestné   konanie   predstavuje   od   svojho   začiatku   až   po   koniec   organický   celok, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že aj z napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že sťažovateľovi   boli   nielen   v tomto   konaní,   teda   v konaní,   v ktorom   všeobecné   súdy posudzovali podmienky obnovy konania, ale aj v pôvodnom konaní, keď všeobecné súdy rozhodovali o vine a treste sťažovateľa za trestnú činnosť kladenú mu za vinu, všetky tieto jeho   námietky/vytýkané   pochybenia   v postupe   orgánov   činných   v rámci   prípravného konania   prítomné   v rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   tieto   sa   k nim   vyjadrili a zdôvodnili, prečo neboli spôsobilé v materiálnom zmysle naplniť porušenie sťažovateľom označených   základných   práv   a slobôd,   resp.   prečo   a ako   boli   v následnom   postupe všeobecných súdov konvalidované.

18. Ústavný súd predostiera, že ústavou a zákonom o ústavnom súde mu zverené kompetencie   mu   neumožňujú   nahrádzať   postupy   a rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa   na   skúmanie tvrdenej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie   je opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k všeobecným   súdom.   Kritériom   pre   rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti   s tým   zistenie,   že   v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah,   ktorý   zjavne   viedol k obmedzeniu,   resp.   odopretiu   základných   práv   alebo   slobôd,   a takýto   zásah   nebol konvalidovaný ani v následnom postupe orgánu verejnej moci v rámci niekoľko inštančného konania   v okolnostiach   predmetnej   veci,   napr.   opakovaním   úkonov   v rámci   konania na všeobecnom súde.

19. V závere svojej argumentácie ústavný súd zdôrazňuje, že ako v pôvodnom konaní vedenom pred všeobecnými súdmi vrátane dovolacieho konania, tak aj v konaní vedenom na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   2   Nt/6/2011   a krajskom   súde   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Tos/68/2012   bola   argumentácia   sťažovateľa   totožná,   resp.   ním   vytýkané   pochybenia v postupe orgánov činných v trestnom konaní boli už posudzované v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v rámci konania o vine a treste a ústavného súdu, a to s negatívnym výsledkom pre sťažovateľa. Inými slovami, ten istý nárok na ochranu ústavnosti sťažovateľ uplatnil už celkovo v dvoch konaniach pred ústavným súdom a vo vzťahu k uzneseniu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 389/2010 z 19. októbra 2010, ktorým ústavný súd posudzoval totožné   námietky/pochybenia   v postupe   orgánov   činných   v trestnom   konaní   vo   vzťahu k odmietnutiu   ním   podaného   dovolania   najvyšším   súdom   je   ním   podaná   sťažnosť neprípustná,   a to   z dôvodu   prekážky   rozhodnutej   veci   v kontexte   §   24   písm.   a)   zákona o ústavnom súde. Ústavný súd k uvedenému už iba dodáva, že vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6809/2010 v podobných súvislostiach sťažovateľom podanú sťažnosť odložil.

20. Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami ani krajského súdu, ani okresného súdu a namietaným porušením sťažovateľom označených základných práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2012