znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 523/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Košice I sp. zn. 37 Er 2761/2008 zo 6. júna 2012, sp. zn. 37 Er 4441/2008 zo 6. júna 2012, sp. zn. 37 Er 4371/2008 zo 6. júna 2012, sp. zn. 40 Er 3140/2007 z 8. júna 2012, sp. zn. 37 Er 4806/2008 zo 6. júna 2012, sp. zn. 34 Er 818/2008   z 8.   júna   2012,   sp.   zn.   40   Er   3468/2007   z 8.   júna   2012, sp. zn. 35 Er 1094/2008   z 11.   júna   2012,   sp.   zn.   34   Er   859/2008   z 8.   júna   2012, sp. zn. 30 Er 1908/2008   z 8.   júna   2012,   sp.   zn.   26   Er   3658/2006   z 18.   júna   2012, sp. zn. 37 Er   1033/2008   z 3.   júla   2012,   sp.   zn.   17   Er   4573/2006   z 11.   júna   2012, sp. zn. 37 Er   573/2008   zo   6.   júna   2012,   sp.   zn.   40   Er   3137/2007   zo   6.   júna   2012, sp. zn. 40 Er   4871/2007   zo   6.   júna   2012,   sp.   zn.   37   Er   1037/2008   z 8.   júna   2012, sp. zn. 37 Er   1034/2008   zo   6.   júna   2012,   sp.   zn.   37   Er   4151/2008   zo   6.   júna   2012, sp. zn. 20 Er   3432/2009   z 25.   júna   2012,   sp.   zn.   20   Er   1114/2010   z 25.   júna   2012, sp. zn. 20 Er 388/2010   z 25.   júna   2012,   sp.   zn.   20   Er   20/2009   z 20.   júna   2012, sp. zn. 20 Er 470/2009   z 20.   júna   2012,   sp.   zn.   40   Er   4870/2007   z 20.   júna   2012, sp. zn. 35 Er   1087/2008   z 20.   júna   2012,   sp.   zn.   20   Er   350/2011   z 25.   júna   2012, sp. zn. 20 Er   138/2011   z 25.   júna   2012,   sp.   zn.   20   Er   942/2009   z 20.   júna   2012, sp. zn. 17 Er 1854/2009   z 22.   júna   2012,   sp.   zn.   17   Er   2072/2010   z 25.   júna   2012, sp. zn. 20 Er   203/2011   z 25.   júna   2012,   sp.   zn.   20   Er   3043/2009   z 25.   júna   2012, sp. zn. 20 Er   2615/2009   z 25.   júna   2012,   sp.   zn.   20   Er   38/2010   z 25.   júna   2012 a sp. zn. 20 Er 2460/2010 z 25. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12374/2012 až sp. zn. Rvp 12410/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12374/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 10. septembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a   čl.   14   dohovoru   postupom   a v záhlaví   vymenovanými   uzneseniami   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2.   Okresný   súd   svojimi   napadnutými   rozhodnutiami   vylúčil   vo   veci   konajúceho súdneho   exekútora   JUDr.   R.   K.   (ďalej   len  ,,súdny   exekútor“)   z   vykonávania   exekúcií vedených okresným súdom pod sp. zn. 37 Er 2761/2008, sp. zn. 37 Er 4441/2008, sp. zn. 37 Er 4371/2008, sp. zn. 40 Er 3140/2007, sp. zn. 37 Er 4806/2008, sp. zn. 34 Er 818/2008, sp. zn.   40   Er   3468/2007,   sp.   zn.   35   Er   1094/2008,   sp. zn. 34 Er 859/2008,   sp.   zn.   30   Er 1908/2008, sp. zn. 26 Er 3658/2006, sp. zn. 37 Er 1033/2008, sp. zn. 17 Er 4573/2006, sp. zn.   37   Er   573/2008,   sp. zn. 40 Er 3137/2007,   sp.   zn.   40   Er   4871/2007,   sp.   zn.   37   Er 1037/2008, sp. zn. 37 Er 1034/2008, sp.   zn. 37 Er 4151/2008, sp. zn. 20 Er   3432/2009, sp. zn. 20 Er 1114/2010,   sp.   zn.   20   Er   388/2010,   sp.   zn.   20   Er   20/2009, sp. zn. 20 Er 470/2009,   sp.   zn.   40   Er   4870/2007,   sp.   zn.   35   Er   1087/2008, sp. zn. 20 Er 350/2011,   sp.   zn.   20   Er   138/2011,   sp.   zn.   20   Er   942/2009, sp. zn. 17 Er 1854/2009,   sp.   zn.   17   Er   2072/2010,   sp.   zn.   20   Er   203/2011, sp. zn. 20 Er 3043/2009,   sp.   zn.   20   Er   2615/2009,   sp.   zn.   20   Er   38/2010 a sp. zn. 20 Er 2460/2010, a to z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora   zamestnancom   sťažovateľky   ako   účastníčky   exekučného   konania   (v danom prípade oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

3. V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcie sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu bližšie uviedla:

«... postup všeobecného súdu v konaní..., ako aj samotné rozhodnutie (rozhodnutia, pozn.) tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom   a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie:

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K.“ Na   podporu   svojej   argumentácie   predložila   ústavnému   súdu   na   zváženie   aj   stanovisko občianskoprávneho   kolégia   Krajského   súdu   v Trenčíne,   z ktorého   citovala,   že „... o námietke   zaujatosti   sa   rozhoduje   len   na   návrh   a nie   na   základe   oznámenia   súdneho exekútora o tom, že ho Ústavný súd SR v jednej veci vylúčil. Namietať zaujatosť exekútora môže len účastník alebo exekútor sa môže namietať sám, že je zaujatý.“.

4. Sťažovateľka taktiež namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože „Všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku   sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa   o   majetok   vynaložený   na   výkon   exekúcie   zvoleným   súdnym   exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

5. Namietané   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   sťažovateľka odôvodnila tým, že ,,... aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný   súd   rozhodoval   o   jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným exekútorom   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie,   účastníkom konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti,   ktoré   by   mohli   objektívne   a   rozumne   ospravedlniť   takéto   odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením   (postavením   oprávneného),   pretože   takýto   dôvod   je   priamo   Ústavou   SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, zruší   napadnuté rozhodnutia   okresného súdu   a veci   vráti   na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

9. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

10.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 12374/2012   až   sp.   zn.   Rvp   12410/2012   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu ostatných základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

11. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného   súdu.   Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   v prípade   argumentačne   totožných sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 12387/2012 a sp. zn. Rvp 12388/2012 sťažovateľka namietala to isté uznesenie okresného súdu a to sp. zn. 37 Er 573/2008 zo 6. júna 2012.

12. Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v   celom   rozsahu   vyhovieť   sudca,   ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti   ktorému   zákon   odvolanie   nepripúšťa   (§   202),   rozhodnutie   sa   podaním   odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Podľa § 204 ods. 2 druhej vety OSP ak rozhodnutie... obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.

13. Podľa § 30 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok) je exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa § 30 ods. 7... o tom, či je exekútor vylúčený, rozhodne súd do desiatich   dní   od   predloženia   veci.   Podľa   §   30   ods.   10   Exekučného   poriadku   proti rozhodnutiu súdu podľa odseku 7 nie je prípustný opravný prostriedok.

14.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde   ústavný   súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   aj   keď   sa   nesplnila   podmienka   podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

15.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   vo   všetkých   exekučných   veciach posudzovaných ústavným súdom a ktoré boli spojené (pozri výrok 1 tohto rozhodnutia) rozhodoval   o vylúčení   súdneho   exekútora   vyšší   súdny   úradník.   Proti   jeho   rozhodnutiu sťažovateľka využila účinný prostriedok nápravy a podala odvolanie, o ktorom v súčasnom období rozhoduje sudca. Sťažovateľka teda súbežne s podanou ústavnou sťažnosťou podala aj   v už   citovaných   exekučných   konaniach   odvolanie   ako   účinný   prostriedok   nápravy, pričom   si   bola   vedomá/musela   si   byť vedomá,   že   o tomto   opravnom   prostriedku   bude rozhodovať sudca všeobecného súdu.

16.   V nadväznosti   na   toto   zistenie   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú judikatúru, podľa ktorej ústavou daná právomoc ústavnému súdu neumožňuje nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona. Ústavný súd môže svoju právomoc na konanie založiť až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľka ako účastníčka konania zvolila medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,   naopak,   čl.   127   ods.   1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých sťažovateľke dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

17.   Ústavný   súd   preto   zároveň   konštatuje   (podobne   I.   ÚS   169/09),   že   v prípade podania opravného prostriedku (v danom prípade odvolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti   je   ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto opravnom   prostriedku   (v   danom   prípade   o odvolaní).   Pritom   lehota   na   podanie   takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54;   alebo   vo   veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04,   body   47   a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

18. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanými sťažnosťami meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ich odmietol ako neprípustné pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pretože sťažnosti boli odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky   uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

19. V závere svojej argumentácie ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažností už iba   dodáva,   že   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   disponuje   kvalifikovaným   právnym zastúpením   (advokátom),   nedodržala   ani   zákonom   ustanovené   podmienky   (§   50   ods.   2 zákona o ústavnom súde) a okrem samotnej sťažnosti nepredložila žiadne písomné dôkazy, na ktoré sa odvoláva na prvej strane sťažnosti (pozri stranu 1 „dokumenty podľa textu“).

20.   V neposlednom   rade   ústavný   súd   nemohol   prehliadnuť   predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v kontexte   s   už   právoplatnými   rozhodnutiami   súdov (všeobecných   i ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných   prípadov   súvisiacich s účastníkmi, a to spoločnosťou P., s. r. o., ako aj súdnym exekútorom JUDr. K. Tieto sú pre všetkých   zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich   úplná konkretizácia. V tomto   kontexte   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sa   týmto   problémom   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 157/2012 z 22. marca 2012, I. ÚS 220/2012 zo 16. mája 2012, III. ÚS 445/2012 z 12. septembra 2012...) už podrobne zaoberal, a preto pro   futuro   upriamuje   pozornosť   sťažovateľky   na   tieto   svoje   rozhodnutia   a zároveň podotýka, že sťažovateľke musí byť právny názor ústavného súdu na danú problematiku dobre známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán   vyčerpať   právny   prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

21.   Ústavný   súd   s poukazom   na   uvedené   skutočnosti   a   prihliadajúc   na   zásady efektivity a procesnej hospodárnosti konania sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej   podávať   takéto   typovo   zhodné   sťažnosti,   ktorých   nedostatky   v zákonom ustanovených procesných podmienkach konania v zmysle § 25 ods. 2 zákonom o ústavnom súde sú mu známe z rozhodovacej činnosti ústavného súdu týkajúcej sa obdobných vecí sťažovateľky,   je   oprávnený   využiť   možnosť   vyplývajúcu   z ustanovenia   §   25   ods.   2 poslednej   vety   zákona   o ústavnom   súde   a rozhodnutia   o odmietnutí   sťažností neodôvodňovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2012