znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 522/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť B. M. a J. M., zastúpených advokátkou JUDr. Vlastou Suchanovou, Podzámska 32, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práv   podľa   čl.   5   ods.   3   a 4   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 1/2014 zo 16. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. M. a J. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2014 doručená sťažnosť B. M. a J. M. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 1/2014 zo 16. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľom bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Leviciach,   odboru   kriminálnej   polície, pod ČVS: ORP-607/OVK-LV-2012 zo 14. novembra 2012 vznesené obvinenie pre zločin nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c) a   d)   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný zákon“). Sťažovatelia boli uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 14/2012 zo 17. novembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 60/2012 z 22. novembra 2012 vzatí do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Počas ich väzobného stíhania niekoľkonásobne využili svoje právo požiadať o prepustenie   z väzby,   v ostatnom   tak   učinili   počas   hlavného   pojednávania   konaného 16. decembra   2013   na   okresnom   súde.   O ich   žiadostiach   rozhodol   okresný   súd   svojím uznesením   sp.   zn.   2   T   170/2012   zo   16.   decembra   2013   tak,   že   ich   zamietol   a toto prvostupňové rozhodnutie v sťažnostnom konaní krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 1/2014 zo   16.   januára   2014   potvrdil,   resp.   sťažnosť   sťažovateľov   zamietol.   V ostatnom   podali sťažovatelia na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovatelia v podanej sťažnosti rozdelili svoju argumentáciu do dvoch rovín.

3.1 V prvej rovine poukazujú na hmotnoprávne okolnosti svojho väzobného stíhania, v rámci ktorých namietajú, že (i) „Krajský súd vo svojom rozhodnutí č.k. 4Tpo 21/2013 z 13.5.2013   uviedol,   prečo   nepovažoval   naše   žiadosti   a   alternatívy,   akým   spôsobom   je možné   nahradiť   väzbu   za   použiteľné   a   postrádal   podľa   nášho   názoru   nedostatok odôvodnenia.“. Argumentovali ďalej tým, že „Aj keď bola na nás podaná obžaloba pre obzvlášť   závažný   zločin,   pri   existencii   prezumcie   neviny   a   pri   existencii   vykonaných dôkazov, nemôže existovať zjavná neprimeranosť väzby a obmedzenia osobnej slobody, teda aj v prípade obzvlášť závažného zločinu.... myslíme, že toho času dôvody väzby neexistujú a v prípade, že by existovali, dajú sa nahradiť inými formami, ktoré súd podľa nášho názoru nevyhodnotil objektívne, zákonne a v náš prospech.“. V ďalšom poukázali na pochybenia orgánov činných v trestnom konaní, ktoré spočívali v tom, že (ii) «... v spisovom materiáli vo vzťahu k obžalobe č.k. 1Pv 496/2012 sa nenachádzajú listinné dôkazy, ako stanovenie spoločného postupu pri vyšetrovaní danej veci trestného činu všetkými zložkami polície, zvlášť   s   poukazom   na   situáciu   nazvanú   aj   v   obžalobe   „policajná   akcia...“,   k   čomu smerovala, kto ju mal vykonať, ktoré zložky a pod akým velením.», ako aj v tom, že (iii) „... KS Nitra vo svojom rozhodnutí z 13.5.2013 č.k. 4Tpo 21/2013 uviedol a stotožnil sa vtedy s návrhom   okresného   prokurátora   Levice,   že   lehota   prelženia   väzby   do   13.9.2013   bola primeraná a to vzhľadom na charakter dôkazov a vyšetrovacích úkonov, ktoré majú byť orgánmi činnými v trestnom konaní vykonané/v tomto smere bolo poukázané na znalecké posudky,   ktoré   sa   mali   vo   veci   vyhotoviť/.   Z vyšetrovacieho   spisu   je   však   zrejmé,   že predmetné znalecké posudky KEU PZ Bratislava z odboru chémia a biológia boli už polícii známe začiatok apríla roku 2013 / znalecký posudok KEÚ PZ Bratislava... zo dňa 3.4.2012, pravdepodobne pisárska chyba v označení roku, malo byť správne uvedené 3.4.2013/ a zámerne neboli doložené prokurátorovi s cieľom predĺžiť lehotu väzby nezákonne. V tomto smere poukazujeme na nezákonný postup polície pri predĺžení väzby a poukazujeme na nález ÚS SR II. ÚS 567/2011 zo dňa 10.7.2012, ktorý udáva: Postup polície v prípravnom konaní,   ktorá   nepredloží   prokurátorovi   resp.   všeobecnému   súdu   celý   získaný   spisový materiál v súvislosti s rozhodovaním o väzbe, v dôsledku čoho všeobecné súdy rozhodnú o väzbe   bez   znalosti   všetkých   rozhodujúcich   skutočností,   nemožno   považovať   za   konanie, ktoré by bolo v súlade s konaním ustanoveným zákonom. Znamená to zároveň porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, respt. práva na slobodu podľa č. 5 ods. 4 dohovoru.“.

3.2 Sťažovateľka B. M. k hmotnoprávnym podmienkam väzby ešte poukázala na skutočnosť, že súdy nedostatočne reflektovali na jej sestrou (ako dôveryhodnou osobou) ponúknutú záruku, ktorá mohla slúžiť ako prostriedok nahradenia väzby, k čomu uviedla, že „Ja,   obvinená...   som   bola   netrestaná,   mám   maloleté   dieťa   pričom   moja   sestra...   mi vytvorila podmienky, či už pracovné alebo iné sociálne nato, aby som v prípade prepustenia z   väzby   na   slobodu   sa   mohla   zamestnať,   zabezpečila   mi   bývanie   a   odišla   by   som   z prostredia, v ktorom podľa vyjadrenia súdu sa dá predpokladať, že by som naďalej páchala trestnú činnosť.“.

3.3   V druhej   rovine   svojej   argumentácie   poukázali   na   dve   procesné   pochybenia. Ako sťažovatelia   sami   uvádzajú «Prvým   závažným   porušením   OS   Levice   bolo nerozhodnutie o nahradenie dôvodov väzby na základe návrhu..., pričom tento výrok v napadnutom   uznesení   OS   Levice   2T   170/2012   zo   dňa   16.12.2013   absentuje   nielen   v písomnom vyhotovení napadnutého rozhodnutia, ale nebolo o tomto návrhu dňa 16.12.2013 súdom ani rozhodnuté /viď. zápisnica o hlavnom pojednávaní zo dňa 16.12.2013/. Uvedený výrok doplnil Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí len s poukazom na ust. § 194 ods. 3 Tr. por.... S takýmto právnym názorom súdu sa nemôžeme stotožniť, nakoľko pri rozhodovaní   krajského   súdu   mali   byť   dodržané   určité   základné   princípy   spravodlivého súdneho konania v prospech nás sťažovateľov. Postupom okresného súdu neboli splnené dôsledne povinnosti v súvislosti s realizáciou našich práv na spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o našej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu v súvislosti aj s právom nato, aby sa krajský súd zaoberal argumentmi, ktoré boli uvedené v sťažnosti proti nepriaznivému uzneseniu okresného súdu. Pokiaľ v danom štádiu trestného stíhania pretrvávajú u nás dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., uznesenie okresného súdu napriek požiadavkám ust. v § 176 ods. 2 Tr. por. neobsahuje všetky právne relevantné úvahy, na základe ktorých okresný súd posudzoval našu žiadosť s tým, že tieto dôvody boli krajským súdom doplnené tak, že boli označené len za spresnené. Z práva na spravodlivý proces   vyplýva   aj   povinnosť   súdu,   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. V tomto smere bolo porušené   naše   právo,   keďže   OS   Levice   č.k   2T   170/2012   vo   svojom   rozhodnutí   zo   dňa 16.12.2013 a následne KS Nitra č.k 4Tos 1/2014 zo dňa 16.1.2014, nerozhodol zákonným spôsobom o návrhu na prijatie záruky...

Ďalšie procesné pochybenie vidíme v porušení čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a to v tom, že bolo porušené naše základné právo na súdnu ochranu. Krajský súd rozhodoval o našej sťažnosti na neverejnom zasadnutí dňa 16.1.2014. Krajský   súd   vôbec   nereagoval   na   vznesenú   námietku   o   tom,   že   OS   Levice   nerozhodol o záruke... a ďalej nás vylúčil z prejednávania na zasadnutí odvolacieho súdu. V tomto postupe   súdu   vidíme   svojvôľu   štátnej   /súdnej/   moci,   ktorá   prekročila   medze   svojho oprávnenia, určené pre demokratický a právny štát, ústavným a zákonným poriadkom SR. Porušenie svojho práva na spravodlivý proces vidíme v tom, že uznesenie krajského súdu bolo vydané na základe ústavne nekonformného výkladu pravidiel o našej prítomnosti ako obvinených na konaní pred odvolacím súdom, kde by nám bola otvorená reálna možnosť predniesť všetky námietky. Účasť potencionálne dotknutej osoby na súdnom konaní patrí medzi dôležité záruky ochrany základných práv, pretože vytvorenie priestoru na účinné vznesenie námietok v kontradiktórnej schéme konania, najlepšie zaistí ochranu základných práv, ktorá je z hľadiska „fair“ procesu prvotným účelom súdneho konania. Súd nemôže dospieť k relevantnému zisteniu bez dodržania základných procesných náležitostí, ku ktorým je potrebné radiť hlavne bezprostrednosť, kontradiktórnosť a ústnosť.».

4. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

1. Základné právo sťažovateľky... na osobnú slobodu podľa či 17 ods. 1 ods. 2 a ods. 5 Ústavy... a právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 ods. 4, čl. 6 Dohovoru... a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, uznesením Krajského súdu v Nitre č.k. 4Tos/l/2014 zo dňa 16.1.2014, bolo porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č.k. 4Tos/l/2014 zo dňa 16.1.2014 sa zrušuje a sťažovatelia v 1. a2. rade sa prepúšťajú z väzby na slobodu.

3.   Vzhľadom   k   tej   skutočnosti,   že   naša   väzba   trvá   od   13.11.2012   a   vo   veci   je nariadené pojednávanie na deň 14.4.2014, týmto žiadame o prednostné vybavenie našej sťažnosti.

4. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť sťažovateľom v 1. a 2. rade primerané finančné zadosťučinenie každému vo výške 4.000,- eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd Nitra je povinný uhradiť... trovy konania...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na   jeho   odmietnutie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako z dôvodov   a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

8. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom...   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5 ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   zatknutý   alebo   inak   pozbavený   slobody   v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

9. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody jednotlivca.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené   zárukou   (III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   100/04).   Z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň   determinovaná aj skutkovými   okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a   proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na základe   konkrétnych   skutočností,   a   nie   na   základe   abstraktnej   úvahy   (obdobne   III.   ÚS 271/07).

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení   väzby.   Do   obsahu   právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o   existencii   zákonného   dôvodu   na   vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne   aj   ďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takéhoto   zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).

12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

13. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo,   a   preto   rešpektovanie   tohto   práva   je   integrálnou   súčasťou   záväzkov   zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

14. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

15. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch.

16. Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa   §   76   ods.   7   Trestného   poriadku   z lehoty   uvedenej   v odseku   6   pripadá na prípravné konanie najviac

a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

17. Podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo ho prepustiť na slobodu, ak a) záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky za ďalšie správanie obvineného a za to, že obvinený sa na vyzvanie dostaví k policajtovi, prokurátorovi alebo na súd a že vždy vopred oznámi policajtovi, prokurátorovi alebo súdu vzdialenie sa z miesta pobytu, a súd... považuje záruku vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočnú a prijme ju... Podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku... ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo   sľub   prijať   alebo   uložiť   dohľad,   len   ak   to   odôvodňujú   výnimočné   okolnosti prípadu....

18. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia... Podľa § 192 ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma   nadriadený   orgán   a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a b) konanie   predchádzajúce   týmto   výrokom   napadnutého   uznesenia.   Podľa   §   193   ods.   1 Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak a) nie je prípustná, b) bola podaná   oneskorene,   neoprávnenou   osobou...   c)   nie   je   dôvodná.   Podľa   §   194   ods.   3 Trestného poriadku ak nedostatok spočíva v tom, že v napadnutom uznesení niektorý výrok chýba   alebo   je   neúplný,   môže   nadriadený   orgán   bez   toho,   aby   vyslovil   zrušenie napadnutého uznesenia, buď ho sám doplniť, alebo uložiť orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil.

19. Sťažovatelia tvrdia, že k porušeniu ich základných práv a slobôd podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 1/2014 zo 16. januára 2014.

II.A K namietanému porušeniu práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru

20.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy   Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

21.   Vo   vzťahu   k sťažovateľmi   namietanému   porušeniu   práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že vo svojej judikatúre už opakovane konštatoval (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na   povahu   a účel   konania   o väzbe,   a preto   sú   na   konanie   a rozhodovanie   súdu   o väzbe aplikovateľné   špeciálne   ustanovenia   čl.   17   ods. 2   a 5   ústavy   o osobnej   slobode,   a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy. K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy je nutné skonštatovať, že tieto neupravujú základné práva a slobody.

22. Článok 5 ods. 3 dohovoru sa vo svojej prvej časti vzťahuje na rozhodovanie o prvotnom   vzatí   do   väzby   a   jeho   účelom   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvoľnému zadržaniu,   ktorá   je   zaručená   podrobením   aktu   pozbavenia   slobody   nezávislej   súdnej kontrole bez žiadosti zadržanej osoby (rozsudok McKay v. Veľká Britania z 3. októbra 2006,   §   34,   pozri   aj Svák,   J.   Ochrana   ľudských   práv   z pohľadu   judikatúry   a   doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa, 2003. s. 250), zatiaľ čo účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je umožniť osobe pozbavenej osobnej slobody [okrem iných prípustných spôsobov podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru aj väzbou v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru]   iniciovať   konanie   s   cieľom   dosiahnuť   preskúmanie   zákonnosti   pozbavenia slobody a prepustenie na slobodu, ak sa ďalšie trvanie takéhoto pozbavenia osobnej slobody (väzby) preukáže byť nezákonné (napr. rozsudok Khodorkovskiy v. Rusku z 31. mája 2011, § 165).

23. Vo vzťahu k aplikovateľnosti čl. 5 ods.   4 dohovoru pri rozhodovaní o vzatí do väzby   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   uvádza,   že   ide   o   tzv. inkorporovanú kontrolu, čo znamená, že ak o počiatočnom pozbavení slobody rozhodol súd alebo ak zatknutá osoba bola predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol o jej väzbe (čl. 5 ods. 3 dohovoru), čl. 5 ods. 4 sa neuplatní, lebo súdna kontrola požadovaná týmto ustanovením   je   obsiahnutá   už   v tomto   počiatočnom   rozhodnutí.   „Účelom   čl.   5   ods.   4 dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku   zákonnosti   opatrenia,   ktorým   boli   pozbavené   slobody.   Ak   rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 dohovoru bezpochyby zaväzuje štáty poskytnúť zatknutej osobe možnosť obrátiť sa na súd, ale z ničoho nevyplýva, že to platí aj vtedy, keď takéto rozhodnutie vydal súd na základe súdneho konania. V tomto ostatnom prípade kontrola podľa čl. 5 ods. 4 je obsiahnutá už v pôvodnom rozhodnutí“ (rozsudok de Wilde v. Belgicko, 1971, séria A, č. 12, s. 40, § 76, I. ÚS 193/04). Ústavný súd sa nemohol zaoberať   porušením   sťažovateľom   označeného   čl.   5   ods.   3   dohovoru   arbitrárnosťou a nedostatkom dôvodov (pozri bod 3.1, pozn.) napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pretože   týmto   rozhodnutím   v sťažnostnom   konaní   rozhodol   krajský   súd   o zamietnutí žiadostí   sťažovateľov   o prepustenie   z väzby,   a teda   preskúmaval   podmienky   ďalšieho trvania väzby v čase, keď sa sťažovatelia už vo väzbe nachádzali. Inými slovami, keďže v danom prípade ústavný súd neskúmal rozhodnutie krajského súdu o vzatí do väzby, ale rozhodnutie   krajského   súdu   týkajúce   sa   dôvodnosti   jej   ďalšieho   trvania,   nebolo   možné pristúpiť k skúmaniu porušenia práv sťažovateľov podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru z dôvodu, že sa na konanie všeobecného súdu, ktorým sa rozhoduje o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby, nevzťahuje.

24. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

25. Vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych   právach   alebo   záväzkoch,   ako   to   vyžaduje   citovaný   článok   dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   z dôvodu,   že   túto   oblasť   ochrany   práv   upravuje   vo   svojich ustanoveniach   čl.   5   dohovoru.   Ústavný   súd   v tomto   smere   poukazuje   aj   na   stabilnú rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – 77 etc.). Článok 6 dohovoru   teda   upravuje   právo   na   spravodlivý   proces,   a zásadne   sa   teda   nevzťahuje   na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05).

13

26.   Z už   uvedených   dôvodov   rozhodol   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľov pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,   pretože   tieto   články   nemajú   príčinné   uplatnenie   v okolnostiach väzobného   stíhania   sťažovateľov,   ktoré   boli   predmetom   rozhodovania   krajského   súdu v jeho uznesení sp. zn. 4 Tos 1/2014 zo 16. januára 2014.

27.   Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (I.   ÚS   100/04,   III.   ÚS   135/04, II. ÚS 151/09) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu   v prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   s prihliadnutím   na   povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru. V dôsledku uvedeného ústavný súd podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tos 1/2014 zo 16. januára 2014 len vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

II.B K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

28. Sťažovatelia v podanej sťažnosti namietali porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom orgánov činných v trestnom konaní, pričom dôvodili,   že   (i) «...   v   spisovom   materiáli   vo   vzťahu   k   obžalobe   č.k.   1Pv   496/2012   sa nenachádzajú listinné dôkazy, ako stanovenie spoločného postupu pri vyšetrovaní danej veci trestného činu všetkými zložkami polície, zvlášť s poukazom na situáciu nazvanú aj v obžalobe „policajná akcia...“, k čomu smerovala, kto ju mal vykonať, ktoré zložky a pod akým   velením»,   ako   aj   poukázali   na   to,   že   (ii) „...   KS   Nitra   vo   svojom   rozhodnutí z 13.5.2013   č.k.   4Tpo   21/2013   uviedol   a   stotožnil   sa   vtedy   s   návrhom   okresného

14

prokurátora Levice, že lehota prelženia väzby do 13.9.2013 bola primeraná a to vzhľadom na charakter dôkazov a vyšetrovacích úkonov, ktoré majú byť orgánmi činnými v trestnom konaní vykonané/v tomto smere bolo poukázané na znalecké posudky, ktoré sa mali vo veci vyhotoviť/. Z vyšetrovacieho spisu je však zrejmé, že predmetné znalecké posudky KEU PZ Bratislava z odboru chémia a biológia boli už polícii známe začiatok apríla roku 2013 / znalecký posudok KEÚ PZ Bratislava... zo dňa 3.4.2012, pravdepodobne pisárska chyba v označení   roku,   malo   byť   správne   uvedené   3.4.2013/   a   zámerne   neboli   doložené prokurátorovi s cieľom predĺžiť lehotu väzby nezákonne. V tomto smere poukazujeme na nezákonný   postup   polície   pri   predĺžení   väzby   a   poukazujeme   na   nález   ÚS   SR   II.   ÚS 567/2011   zo   dňa   10.7.2012,   ktorý   udáva:   Postup   polície   v   prípravnom   konaní,   ktorá nepredloží prokurátorovi resp. všeobecnému súdu celý získaný spisový materiál v súvislosti s rozhodovaním o väzbe, v dôsledku čoho všeobecné súdy rozhodnú o väzbe bez znalosti všetkých rozhodujúcich skutočností, nemožno považovať za konanie, ktoré by bolo v súlade s konaním ustanoveným zákonom. Znamená to zároveň porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, respt. práva na slobodu podľa č. 5 ods. 4 dohovoru.“.

29. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde),   pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03,   III. ÚS 124/04).   Z   uvedeného   je zrejmé,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

30. Vo vzťahu k týmto námietkam sťažovateľov ústavný súd konštatuje, že (i) sú iba súčasťou   širšej   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľov,   keďže   v petite   sťažnosti   ich nenapádajú (pozri tiež § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pozn.), resp. (ii) boli predložené v štádiu dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty, ktorá tvorí procesnú podmienku konania

15

o sťažnosti podľa č. 127 ústavy v nadväznosti na § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Z uvedených   dôvodov   nebolo   možné   sa   relevantným   spôsobom   zaoberať   týmito námietkami.

31. Nad rámec už uvedeného ústavný súd pripomína svoju už ustálenú judikatúru, podľa ktorej z princípu subsidiarity vyplýva, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ako   aj   v predmetnej   veci   konajúcich   všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom   súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07). V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľom právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd, a to v priebehu už prebiehajúceho konania pred všeobecnými súdmi. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľov, aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou,   v   ktorých   právomoci   je   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľov v štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05 alebo II. ÚS 294/06).

32.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,

16

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

33. Krajský súd v uznesení sp. zn. 4 Tos 1/2014 zo 16. januára 2014 v podstatnom uviedol:

«Nadriadený   súd,   ktorému   súd   prvého   stupňa   predložil   prejednávanú   vec na rozhodnutie 09.01.2014, pri rozhodovaní o sťažnostiach obžalovaného a obžalovanej podľa § 192 odsek 1 písmeno a/,   písmeno b/ Trestného poriadku preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým títo sťažovatelia podali sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Nadriadený súd v rámci tejto svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého stupňa predovšetkým správne zistil, že aj v tom štádiu trestného stíhania, v ktorom napadnutým uznesením o väzbe obžalovaného a obžalovanej rozhodol, u každého z nich pretrvávali   a   trvajú   dôvody   väzby   preventívnej   uvedené   v   §   71   odsek   1   písmeno   c/ Trestného poriadku spočívajúce v dôvodnej obave, že by v prípade prepustenia na slobodu každý z nich v trestnej činnosti pokračoval.

Existencia tejto dôvodnej obavy bola u obžalovaného aj obžalovanej opodstatnená v podstate tými istými skutočnosťami, ktoré v odôvodnení napadnutého stupňa uviedol súd prvého   stupňa,   na   ktoré   nadriadený   súd   preto   iba   ako   na   zákonu   zodpovedajúce a vykonanými dôkazmi opodstatnené poukazuje, považujúc za potrebné ich:

- spresniť a to predovšetkým (s poukazom na zásadu prezumpcie neviny vyplývajúcu z ustanovenia § 2 odsek 4 Trestného poriadku) v tom smere, že aj v tom štádiu trestného stíhania, v ktorom napadnutým uznesením o väzbe obžalovaného a obžalovanej súd prvého stupňa rozhodol, v prejednávanej veci zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že skutky, pre ktoré   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   boli   spáchané,   majú   znaky   v   obžalobe   označených zločinov, sú dôvody na podozrenie, že tieto skutky spáchali obžalovaný a obžalovaná (a to v rozsahu účasti každého z nich vyplývajúcej z jednotlivých, v prejednávanej veci na nich podaných obžalôb), ďalej (s poukazom na ustanovenie § 60 odsek 4 Trestného zákona účinného   do   01.01.2006)   v   tom   smere,   že   pri   hodnotení   osoby   obžalovaného   možno prihliadnuť   iba   na   jedno   jeho   skoršie   odsúdenie,   a   to   rozsudkom   súdu   prvého   stupňa z 28.01.1998 sp. zn. 2T/84/1997, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu

17

lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 9 odsek 2 k § 234 odsek 1 Trestného zákona účinného do 01.01.2006, za ktorý mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere dvoch   rokov,   ktorý   08.11.1999   čiastočne   vykonal   a   ktorý   sa   u   neho   zrejme   minul predpokladaným výchovným účinkom a napokon v tom smere, že aj v prípade preventívnej väzby   aj   obžalovaného   a   obžalovanej   v   prejednávanej   veci   je   odôvodňujúcou   obava z pokračovania   v   trestnej   činnosti   a   nie   (ako   to   zrejme   neopodstatnene   v   odôvodnení napadnutého   uznesenia   uviedol   súd   prvého   stupňa)   obava   z   vyhýbania   sa   trestnému stíhaniu (existencia ktorej spravidla opodstatňuje dôvod väzby útekovej podľa § 71 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku);

- doplniť o konkrétnu skutočnosť opodstatňujúcu dôvodnú obavu, že by obžalovaný aj obžalovaná v prípade prepustenia každého z nich z väzby na slobodu v páchaní drogovej trestnej činnosti pokračovali, ktorou je podľa názoru nadriadeného súdu ani doterajším, v prejednávanej veci vykonaným dokazovaním nespochybnené zistenie, že skutok (označený ako bod 1/) právne posúdený ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných látok, psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 odsek 1 písmeno c/, písmeno d/, odsek 2 písm. c/ (§ 138 písmeno j/) Trestného zákona (pre ktorý bola na oboch obžalovaných 09.08.2013 pod sp. zn. 1Pv 496/2012-62 podaná obžaloba) mali spáchať 13.11.2012, teda po tom, čo im   bolo   (obžalovanému   23.12.2011   a   obžalovanej   02.01.2012)   oznámené   vznesenie obvinenia pre skutok, tiež právne posúdený ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných   látok,   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 odsek 1 písmeno c/, písmeno d/, odsek 2 písmeno c/ (§ 138 písmeno j/) Trestného zákona, ktorý mali spáchať v období od mesiaca marec 2011 do konca roku 2011 (a pre ktorý bola na nich 17.04.2013 pod sp. zn. 2Pv 445/2011-107 podaná obžaloba.

Nadriadený súd v rámci svojej, z ustanovenia § 192 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/ Trestného poriadku mu vyplývajúcej prieskumnej povinnosti dospel tiež k záveru, že súd prvého stupňa rovnako správne zistil, že ani v tom štádiu trestného stíhania, v ktorom napadnutým uznesením o väzbe obžalovaného a obžalovanej rozhodol, neboli ani u jedného z nich zistené také okolnosti charakterizujúce povahu prejednávaného prípadu (a v prípade obžalovaného ani jeho osobu), ktoré by odôvodňovali záver o možnosti nahradiť dôvody

18

u každého z nich pretrvávajúcej väzby preventívnej uvedené v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného   poriadku   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   nad   obžalovaným a obžalovanou podľa § 80 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku.

Aj dôvodnosť záveru o nemožnosti nahradiť a dosiahnuť účel väzby preventívnej dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku je tak u obžalovaného ako aj u obžalovanej opodstatnená v podstate aj tými istými skutočnosťami, ktoré v odôvodnení napadnutého stupňa uviedol súd prvého stupňa, na ktoré nadriadený   súd   preto   iba   ako   na   zákonu   zodpovedajúce   a   vykonanými   dôkazmi opodstatnené poukazuje, považujúc za potrebné ich doplniť a to nielen o už vyššie uvedené konkrétne zistenia majúce opodstatnene nasvedčovať špeciálnej recidíve drogovej trestnej činnosti u oboch obžalovaných a sklonoch obžalovaného k páchaniu trestnej činnosti, ale aj o   ďalšie,   pre   takéto   rozhodnutie   nepochybne   relevantné   nezistenie   žiadnych   takých výnimočných   okolností   prejednávaného   prípadu,   existenciou   ktorých   ustanovenie   §   80 odsek 2 veta tretia Trestného poriadku prijatie záruky (§ 80 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku)   alebo   sľubu   (§   80   odsek   1   písmeno   b/   Trestného   poriadku)   alebo   uloženie dohľadu   (§   80   odsek   1   písmeno   c/   Trestného   poriadku)   podmieňuje   a   napokon   aj o doplnenie napadnutého uznesenia o ďalší jeho nepochybne (a bezdôvodne, ako na to v písomnom   podaní   doručenom   súdu   prvého   stupňa   09.01.2014   a   nadriadenému   súdu predloženom   10.01.2014   opodstatnene   poukázala   sestra   obžalovanej)   chýbajúci   výrok o neprijatí podľa § 80 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku na nahradenie dôvodov väzby uvedených v ustanovení § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku u obžalovanej jej sestrou ponúknutej záruky za jej ďalšie správanie a za to, že sa na vyzvanie dostaví na súd a že vždy vopred oznámi súdu vzdialenie sa z miesta pobytu.

S poukazom na vyššie uvedené hmotnoprávne aj konkrétne skutočnosti odôvodňujúce u   obžalovaného   aj   u   obžalovanej   v   dobe   vyhlásenia   napadnutého   uznesenia   ďalšie pretrvávanie dôvodov väzby preventívnej uvedených v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku   súd   prvého   stupňa   nepochybil,   keď   podľa   §   79   odsek   3   Trestného   poriadku zamietol ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podané prostredníctvom spoločnej obhajkyne na hlavnom pojednávaní   súdu prvého stupňa konanom v prejednávanej veci

16.12.2013, ani keď na nahradenie dôvodov väzby uvedených v ustanovení § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku a dosiahnutie jej účelu nad každým z nich nenariadil dohľad

19

probačného a mediačného úradníka a všetky, v tomto smere v odôvodnení obžalovanými proti napadnutému uzneseniu podanej sťažnosti považuje nadriadený súd buď za zjavne neopodstatnené, alebo za nerelevantné.

Vo   vyššie   uvedenej   súvislosti   a   reagujúc   na   niektoré   sťažnostné   námietky obžalovaných považuje nadriadený súd za potrebné uviesť, že jednak existencia formálnych a   materiálnych   podmienok   väzby   obžalovaných   v   dobe   ich   vzatia   do   väzby   a   v   dobe predĺženia lehoty jej trvania v prípravnom konaní bola predmetom prieskumnej povinnosti nadriadeného súdu predchádzajúcej vydaniu jeho skorších rozhodnutí v prípravnom konaní (uznesenia z 20.11.2012 sp. zn. 4Tpo/60/2012 a z 13.05.2013 sp. zn. 4Tpo/21/2013), jednak že   dôvody   nepodania   sťažnosti   proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa   o   väzbe   oboch obžalovaných v prejednávanej veci z 26.08.2013 tvrdené v písomnom odôvodnení nimi proti napadnutému uzneseniu   podanej sťažnosti (absencia dostatku psychických síl na strane obžalovaných   a   orientácia   na   vytýčené   hlavné   pojednávanie)   zrejme   súčasne   nemohli existovať aj na strane ich spoločnej obhajkyne (ktorá je podľa § 44 odsek 1,   odsek 2 Trestného   poriadku   osobou   oprávnenou nielen na   odôvodňovanie,   ale   aj na   podávanie opravných prostriedkov za každého z nich).

Podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

Podľa   §   194   odsek   3   Trestného   poriadku   ak   nedostatok   spočíva   v   tom,   že v napadnutom uznesení niektorý výrok chýba alebo je neúplný, môže nadriadený súd bez toho,   aby   vyslovil   zrušenie   napadnutého   uznesenia,   buď   ho   sám   doplniť,   alebo   uložiť orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne úvahy, nadriadený súd na strane jednej po zistení, že výrok o sestrou obžalovanej ponúknutej záruke (za jej správanie, dostav ovanie sa na súd a oznamovanie mu vzdialenia sa z miesta pobytu) v napadnutom uznesení chýba, o tento ho sám podľa § 194 odsek 3 Trestného poriadku doplnil a následne nezistiac   žiadny   dôvod   na   zrušenie   napadnutého   uznesenia   a   na   iné   rozhodnutie o žiadostiach   obžalovaného   a   obžalovanej   v   ich   prospech,   nimi   proti   napadnutému uzneseniu včas podané sťažnosti podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.»

20

34. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tos 1/2014 zo 16. januára 2014 s uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 170/2012 zo 16. decembra 2013 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z tohto rozhodnutia:«Dôvodnosť začatého trestného stíhania voči obžalovaným je preukázaná vo vzťahu ku všetkým žalovaným skutkom. Z doteraz vykonaných dôkazov možno konštatovať dôvodné podozrenie   nasvedčujúce   tomu,   že   obžalovaní   spáchali   skutky   uvedené   v   podaných obžalobách.

Preskúmaním spisového materiálu súd zistil, že trestná činnosť oboch obžalovaných je dostatočne preukázaná doposiaľ v spisovom materiáli zadováženými dôkazmi,   najmä výpoveďami svedkov... a ďalej listinnými dôkazmi, a to najmä znaleckými posudkami z Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ v Bratislave č. PPZ-KEU-BA-EXP-2012/16273 a   č.   PPZ-KEU-BA-EXP-2012/16273,   PPZ-KEU-BA-EXP-2011/12581,   znaleckým posudkom   z   odvetvia   elektronika   a   riadiaca   technika,   výpočtová   technika   č.   4/2013, znaleckými posudkami znalcov z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria č. 13/2013,   14/2013,   167/2011,   119/2012,   118/2012,   odborným   vyjadrením   z   odboru psychiatrie   č.   155/2012,   zápisnicu   o   rekognícii   osoby   zo   dňa   14.11.2012,   zápisnicu   o vykonanej   prehliadke iných   priestorov   alebo   pozemkov zo   dňa   13.11.2012,   zápisnicu o vykonaní domovej prehliadky zo dňa 13.11.2012. zápisnicu o vydaní veci zo dňa 13.11.2012 a 14.11.2012, zápisnice o prehliadke tela zo dňa 13.11.2012, záznamov z telekomunikačnej prevádzky a potvrdení o prevzatí vecí.

Z uvedených dôkazov súd zistil, že skutky,   pre ktoré boli na tunajší súd podané obžaloby na obvineného... a obvinenú... sa stali, teda boli spáchané a majú znaky obzvlášť závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov. ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 odsek 1 písmeno c/, odsek 2 písmeno   c/   Trestného   zákona   s   poukazom   na   §   138   písmeno   j/   Trestného   zákona   a u obvineného... aj znaky prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 1 Trestného zákona. Zo správy o povesti od... vyplýva, že obžalovaní majú v obci zlú povesť, miestnymi občanmi sú považovaní za dílerov drog, pohybujú sa v drogovom prostredí a stýkajú sa s miestnymi narkomanmi.

Súd konštatuje, že tu existuje aj naďalej dôvod väzby u oboch obžalovaných podľa § 71   odsek   1   písmeno   c/   Trestného   poriadku,   nakoľko   tu   hrozí   dôvodná   obava,   že

21

obžalovaní v prípade prepustenia z väzby na slobodu budú pokračovať v páchaní v trestnej činnosti rovnakého charakteru, teda v nezákonnej dispozícii s omamnými a psychotropnými látkami a následne v ich distribúcii iným osobám. V tejto súvislosti súd poukazuje najmä na charakter páchania trestnej činnosti obžalovanými. Obžalovaní mali byť všeobecne známi ako predajcovia drog, pričom drogy mali predávať viacerým osobám. Obžalovaní mali mať dlhodobé skúsenosti s pôsobením v drogovom prostredí, po dlhšie obdobie dokázali drogu tak zabezpečovať, ako aj predávať jej konzumentom. Je tiež nutné poukázať aj na rozsah páchania trestnej činnosti obžalovaných, ako to vyplynulo z výpovedí svedkov.

Naviac   obžalovaní   pred   vzatím   do   väzby   boli   nezamestnaní,   nemali   žiaden   stály príjem, teda za tejto situácie možno dôvodne predpokladať, že obžalovaní si páchaním tejto trestnej činnosti zabezpečovali financie na krytie svojich osobných potrieb, vrátane kúpy drogy. Obžalovaný...   sa   v   minulosti   už   dostal   do   rozporu   so   zákonom,   pričom predchádzajúce   odsúdenia   nemali   dostatočný   prevýchovný   vplyv   na   neho,   keďže v protiprávnom konaní naďalej pokračoval.

Podľa § 80 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku, ak je daný dôvod väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno a/ alebo c/, môže súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu   obvineného   a   povahu   prejednávaného   prípadu   možno   účel   väzby   dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu. Na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   nad obžalovanými, neboli splnené materiálne podmienky stanovené v § 80 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku, lebo s poukazom na osobu obžalovaných a povahu spáchaných činov, nie je dostatočnou zárukou, že ich prijatím sa odstráni odôvodnená obava, že po prepustení z   väzby   na   slobodu   sa   nebudú   snažiť   vyhnúť   trestnému   stíhaniu,   resp.   nedopustia   sa opakovane trestnej činnosti, teda nie je dostatočnou náhradou väzby obžalovaných. Podľa § 80 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku, ak je daný dôvod väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno a/ alebo c/, môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie   ponechať   obvineného   na   slobode   alebo   prepustiť   ho   na   slobodu,   ak   záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky za ďalšie správanie

22

obvineného za to, že obvinený sa na vyzvanie dostaví k policajtovi, prokurátorovi alebo na súd a že vždy vopred oznámi policajtovi, prokurátorovi alebo súdu vzdialenie sa z miesta pobytu, a súd lebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje záruku vzhľadom   na   osobu   obvineného   a   na   povahu   prejednávaného   prípadu   za   dostatočnú a príjme ju.

Podľa   §   80   odsek   2   Trestného   poriadku,   súd a v prípravnom   konaní sudca   pre prípravné konanie oboznámi toho, kto ponúka prevzatie záruky podľa § odseku 1 písm. a/ a spĺňa   podmienky   na   jej   prijatie,   s   podstatou   obvinenia   a   so   skutočnosťami,   ktoré odôvodňujú väzbu; obvineného oboznámi s obsahom záruky. Súčasne môže obvinenému súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie uložiť splnenie primeraných povinností a dodržanie obmedzení. Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods.2 písm. a) až c) alebo e), alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Vzhľadom na skutočnosť, že sestra obžalovanej... ponúkla prevzatie záruky za ďalšie správanie obžalovanej..., súd ako predbežnú otázku podľa § 7 odsek 1 Trestného poriadku, riešil dôveryhodnosť uvedenej osoby.

Podľa   §   4   odsek   3   Trestného   poriadku,   dôveryhodná   osoba   je   osoba,   ktorá   je schopná priaznivo ovplyvňovať správanie obvineného. Dôveryhodnosť osoby posúdi súd a v prípravnom konaní prokurátor.

Dôveryhodná osoba by mala byť osoba bezúhonná, požívajúca prirodzenú autoritu v rodinnom,   pracovnom   styku   s   obžalovanou.   Osoba   ponúkajúca   záruku   za   správanie obžalovanej k svojmu návrhu nepredložila žiadne doklady, z ktorých by súd mohol vyvodiť záver, že ide o osobu bezúhonnú a taktiež je zrejmé, že ako osoba v príbuzenskom pomere s obžalovanou /sestrou/ nepožíva takú prirodzenú autoritu, ako predpokladá zákon, aby mohla   priaznivo   ovplyvňovať   jej   správanie,   keďže   obžalovaná   sa   pravdepodobne opakovane dopustila rovnakej trestnej činností, resp. mala sa ju dopúšťať dlhšiu dobu a teda jej výchovné pôsobenie, rešpektovanie a autorita neboli dostatočné.

S   poukazom   na   uvedené   skutočnosti   súd   dospel   k   záveru,   že...   nespĺňa   kritériá dôveryhodnej   osoby   podľa   §   4   odsek   3   Trestného   poriadku   a   uvedenú   osobu   o   tom vyrozumel ústne a o jej ponuke nerozhodoval.

23

Pokiaľ ide o sťažnostné námietky obžalovaných vznesené prostredníctvom obhajkyne, k týmto treba uviesť, že materiálne predpoklady väzby u obžalovaných sú dané, pretože zo zabezpečených   dôkazov,   najmä   pokiaľ   ide   o   výsluchy   jednotlivých   svedkov,   ktoré   boli vykonané kontradiktórnym spôsobom, a doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky boli spáchané a naďalej je tu dôvodné podozrenie, že ich mali spáchať obžalovaní. Pokiaľ   obžalovaní   namietajú   použiteľnosť   jednotlivých   dôkazov,   toto   bude predmetom vyhodnotenia dôkazov v rámci trestného konania, pretože v danom štádiu súd rozhoduje iba o väzbe a nie je oprávnený hodnotiť vykonané dôkazy.

Podľa čl. 7 odsek 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach   a   základných   slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Pri aplikácii citovaného ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, vyplýva povinnosť pre   súd   skúmať   podmienky   väzby   aj   v   súlade   s   Dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) vzhľadom k tomu, že väzbou dochádza k zásahu do jedného zo základných ľudských práv a slobôd priznaných čl. 17 odsek 1 Ústavy SR a čl. 5 odsek 1 Dohovoru.

Dôvody   väzby,   ktoré   vyplývajú   z   čl.   5   odsek   1   písm.   c/   Dohovoru,   sú   stavané alternatívne. Na vzatie do väzby a držanie v nej preto postačuje akýkoľvek z tam uvedených dôvodov, teda dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu a potreby zabrániť osobe v spáchaní trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.

Na záver je nutné poznamenať, že väzba nie je trestom, ale je výlučne len procesným opatrením,   ktorého   účelom   je   dočasne   zaistiť   osobu   obžalovanú   z   trestného   činu   pre potreby prebiehajúceho trestného konania.»

35. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia   osobnej   slobody,   ktoré   za   splnenia   ustanovených   podmienok   sú   prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17

24

ods. 5   ústavy.   Preto   možno   uviesť,   že   v prípade   pozbavenia   osobnej   slobody   vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe   právo   na   preskúmanie   hmotných   a procesných   podmienok   väzby,   ktoré   sú určujúce   pre   posúdenie   jej   zákonnosti.   Požiadavka   preskúmania   hmotných   podmienok znamená   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre   a proti   väzbe   a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (rozsudok Schiesser c. Švajčiarsko, 1979). Inými slovami,   je   výsostným   právom,   ale   aj   povinnosťou   všeobecného   súdu   skúmať   všetky okolnosti   spôsobilé   vyvrátiť   alebo   potvrdiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu odôvodňujúceho   so   zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z pravidla   rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991).

36. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch,   keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom   na   vnútroštátny   zákon,   ale   aj   na   znenie   dohovoru   (napr.   III. ÚS   79/02, III. ÚS 77/05).

37. Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho   vo   veci   rešpektoval   nielen   ustanovenia   všeobecne   záväzných   právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež   aj   ustanovenia   príslušných   medzinárodných   zmlúv,   ktoré   sú   súčasťou   právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

25

38. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba chápaná   ako   výnimočný   prostriedok   zaistenia   obvineného   pre   účely   trestného   konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie   väzby   možno   totiž   v   konkrétnom   prípade   ospravedlniť,   len   ak   existujú   jasné náznaky   skutočného   verejného   záujmu, ktoré   napriek   prezumpcii   neviny   prevažujú nad právom   obvineného   na   osobnú   slobodu.   Trvanie   väzby   nad   lehotu,   ktorá   je   zákonom ustanovená ako maximálna, už podľa ústavy nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť.

39. Sťažovatelia voči napadnutému rozhodnutiu krajského namietali, že „Krajský súd vo svojom rozhodnutí č.k. 4Tpo 21/2013 z 13.5.2013... postrádal podľa nášho názoru nedostatok odôvodnenia., nakoľko „... toho času dôvody väzby neexistujú a v prípade, že by existovali, dajú sa nahradiť inými formami, ktoré súd podľa nášho názoru nevyhodnotil objetívne, zákonne a v náš propsech.“.

40. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu (a príslušnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   170/2012 zo 16. decembra 2013, na ktorého dôvody poukazuje a stotožňuje sa s nimi aj krajský súd, pozn.) konštatuje, že z ich odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu   sťažovateľov   vo   výkone   väzby   nevyplýva   nič,   čo   by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane   právnej   úpravy   práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   dohovoru   s dôsledkom porušenia sťažovateľmi označených práv a ich ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone väzby. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné   ustanovenia   Trestného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne   a právne   akceptovateľné.   Zo   záverov,   ku   ktorým   dospel   krajský   súd   pri posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania obidvoch sťažovateľov vo väzbe v ich trestnej veci,   pritom   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení

26

Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd, ako aj okresný   súd   (v príslušnej   časti   odôvodnenia   svojho   uznesenia   sp.   zn.   2   T   170/2012 zo 16. decembra   2013,   pozn.)   dostatočne   podrobne   skúmali   pretrvávajúce   okolnosti pozbavenia   osobnej   slobody   obidvoch   sťažovateľov   nielen   z hľadiska   relevantných zákonných ustanovení Trestného poriadku, ale aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou a dohovorom; uvedenú potrebu ich ponechania vo   väzbe   zdôvodnili   poukazom   na   konkrétne   skutočnosti   vyplývajúce   z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok preventívnej väzby. Závery krajského súdu nachádzajú oporu aj v skutkových okolnostiach trestnej veci sťažovateľov a už vykonanom dokazovaní, ktoré s prihliadnutím na závažnosť trestnej činnosti, z ktorej sú obvinení, a okolnosti jej spáchania opodstatňujú ich ďalšie zotrvanie vo väzbe, a to aj v rovine dĺžky jej trvania, ktorá v čase podania ústavnej sťažnosti trvala v podstate 1 rok a 4 mesiace (sťažovatelia boli vzatí do väzby 13. novembra 2012, pozn.), čím nebola ani v rozpore s § 76 ods. 6 písm. c) Trestného   poriadku.   Ústavný   súd   teda   konštatuje,   že   všetky   sťažovateľmi   prednesené argumenty týkajúce sa hmotných podmienok väzby, ktoré boli zohľadnené súdom prvej inštancie,   boli   prítomné   aj   v rozhodovacej   činnosti   krajského   súdu,   ktorý   sa   s nimi   vo svojom   napadnutom   rozhodnutí   vysporiadal   aj   s ohľadom   na   zákonom   predpokladané ďalšie zotrvanie obidvoch sťažovateľov vo výkone tzv. „preventívnej väzby“. Podľa názoru ústavného súdu tak skutkové zistenia podporené vykonávaným dokazovaním, ako aj z nich odvodené závery krajského súdu vychádzajúce zo záverov okresného súdu sú na základe týmito   súdmi   prezentovanými   myšlienkovými   postupmi   a hodnoteniami   dostatočne odôvodnené a dávajú odpovede na všetky podstatné skutkové a právne otázky. Vzhľadom na   vyššie   uvedené   ústavný   súd   vníma   sťažovateľmi   predostreté   námietky   ako   zjavne neopodstatnené, čo podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

41.   Sťažovatelia   postupu   krajského   súdu,   ktorý   postupom   podľa   §   194   ods.   3 Trestného   poriadku   rozhodol   o   ponúknutej   záruke   sestry   sťažovateľky   B.   M.   ako dôveryhodnej osoby (ponúknutej v snahe nahradiť týmto prostriedkom väzbu sťažovateľky, pozn.), naprávajúc tak procesné pochybenie prvostupňového súdu namietali, že „S takýmto právnym názorom súdu sa nemôžeme stotožniť, nakoľko pri rozhodovaní krajského súdu

27

mali byť dodržané určité základné princípy spravodlivého súdneho konania v prospech nás sťažovateľov. Postupom okresného súdu neboli splnené dôsledne povinnosti v súvislosti s realizáciou našich práv na spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o našej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu v súvislosti aj s právom nato, aby sa krajský súd zaoberal argumentmi,   ktoré   boli   uvedené   v   sťažnosti   proti   nepriaznivému   uzneseniu   okresného súdu.“.

42. K tejto námietke sťažovateľky B. M. ústavný súd konštatuje, že tento procesný postup   je   upravený   v   §   194   ods.   3   Trestného   poriadku   a krajský   súd   v tomto   smere postupoval   priamo   podľa   dikcie   zákona,   a to   Trestného   poriadku,   ktorý   takýto   postup priamo umožňoval. Navyše, tento postup krajského súdu v sťažnostnom konaní nachádza svoje   opodstatnenie   aj   v judikatúre   ESĽP,   podľa   ktorej „Nedostatok   pri   uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na prvostupňovom súde, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere z 23. júna 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge c. Holandsko z 29. mája 1986).“. V dôsledku toho, že krajský súd postupoval v súlade so zákon a judikatúrou ESĽP, považoval   ústavný   súd   prednesenú   námietku   za   zjavne   neopodstatnenú   a   uvedená skutočnosť zakladá postup ústavného súdu   podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľov v tejto jej časti.

43. V ďalšom sťažovatelia namietali, že neboli v sťažnostnom konaní pred krajským súdom vypočutí: „Žiadosť o prepustenie z väzby sme podali viackrát a táto otázka má pre nás zásadný význam, nakoľko sme dlhú dobu vo väzbe a nebola nám daná možnosť ani jedenkrát sa pred odvolacím súdom vyjadriť, nebola nám daná príležitosť osobne sa hájiť pred odvolacím súdom a vyjadriť sa k veci. Odvolací súd nám nevytvoril žiadny priestor na obhajobu   a   doslova   nemá   ani   záujem   vidieť   nás   obvinených   -   sťažovateľov,   aby   si   aj takýmto spôsobom mohol materiálne zabezpečiť ďalší dôkaz pre rozhodnutie, aby z nášho vyjadrenia   taktiež   mohol   prijať   závery.   Takýto   postup   súdu   nám   znemožnil   obhajobu, znemožnil   nám   prezentovať   konkrétne   námietky   proti   uzneseniu   okresného   súdu   bez akéhokoľvek odôvodnenia a zdá sa nám postup krajského súdu formalistický a nemajúci

28

záujem o zistenie všetkých okolností pre posúdenie, či naše dôvody väzby prípadne trvajú, prečo nemohla byť prijatá záruka, prípadne prečo nemohlo byť použité ust. § 80 Tr. por.. Hoci z ust. § 302 ods. 2 Tr. vor. vyplýva, že súd nie je povinný na prerokovanie sťažnosti nariadiť verejné zasadnutie, neznamená to však, že tak nemôže urobiť na základe úvahy   o   vhodnosti,   účelnosti   a   potrebnosti   takého   opatrenia   s   ohľadom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Sme toho názoru, že tieto výnimočné okolnosti prípadu v našom prípade existujú, nakoľko po celú dobu nášho stíhania a podávaných žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu argumentujeme aj porušením zákona v tom smere, že dôkazy získavané počas prípravného konania boli získavané nezákonne.“

44.   K tejto   námietke   sťažovateľov   ústavný   súd   v prvom   rade   poukazuje na skutočnosť, že medzi inštitucionálne záruky „spravodlivého procesu“, ktoré garantuje čl. 5 ods. 4 dohovoru, nepochybne patrí aj právo obvineného predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj jeho právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09). Taktiež ESĽP vo svojej judikatúre konštatoval, že požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie („fundamental guarantees of procedure“) uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody (napr. rozsudok ESĽP z 21. októbra 1986 vo veci Sanches – Reisse c. Švajčiarsko, rozsudok ESĽP z 15. novembra 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko). Vždy musia byť zaručené kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok ESĽP z 25. marca 1999 vo veci Nikolova c. Bulharsko). V každom prípade však musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe.

45.   Z judikatúry   ESĽP,   ako   aj   z judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že prostredníctvom čl. 5 ods. 4 dohovoru sa fyzickým osobám garantuje predovšetkým právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody, resp. ďalšieho trvania väzby, ale tiež právo osoby, ktorá bola pozbavená osobnej

29

slobody, predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe, t. j. „osobne   sa   vyjadriť“   k tejto   otázke,   resp.   inak   povedané,   byť   vypočutý   k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby. Z judikatúry ESĽP teda vyplýva, že procesné záruky, ktoré sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, nemusia byť bez výhrad rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru a ktoré zabezpečujú podmienky spravodlivého súdneho procesu. Možno však konštatovať, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na niektoré z týchto procesných záruk kladie mimoriadny dôraz, pričom jednou z najvýznamnejších   je   práve   právo   osoby   predložiť   súdu   argumenty   a   vyjadrenia   proti svojmu ponechaniu vo väzbe.

46.   Ústavný   súd   už v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   318/06   a sp.   zn. IV. ÚS 45/08 zdôraznil, že ani judikatúru ESĽP k čl. 5 ods. 4 dohovoru nemožno vykladať tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného súdu a zvlášť odvolacieho súdu   rozhodovať   o trvaní   väzby   vždy   na   verejnom   zasadnutí,   t.   j.   po   vypočutí obvineného/obžalovaného, bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu. Osobná prítomnosť obvineného   v konaní   pred   súdom   je   nevyhnutná   vždy,   keď   to   vzhľadom   na   konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť   predmetom   posúdenia   súdom,   alebo   ak   vzhľadom   na   procesnú   situáciu   a povahu prerokúvaných skutočností je zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom   rešpektovania   kontradiktórnosti   konania   a princípu   rovnosti   zbraní (III. ÚS 34/07, III. ÚS 226/07). Nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba posudzovať vždy individuálne, podľa okolností konkrétneho prípadu [(napríklad aj čisto písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred súdom druhého stupňa môže byť v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani prokurátor nebol na zasadnutí súdu prítomný (III. ÚS 345/06, III. ÚS 67/08, III. ÚS 68/08)].

47.   Zo   zákonnej   dikcie   §   302   ods.   2   Trestného   poriadku   vyplýva   fakultatívna možnosť, nie obligatórna zákonom uložená povinnosť predsedu senátu odvolacieho súdu uskutočniť   zasadnutie   za   prítomnosti   sťažovateľov   ako   obžalovaných   a ich   obhajcu. Ústavný súd by sa k tejto možnosti priklonil napr. vtedy, ak by v okolnostiach posudzovanej veci   neboli   sťažovatelia   vypočutí   ani   pred   prvoinštančným   súdnym   orgánom   ku

30

skutočnostiam, na ktoré ich ako obžalovaných treba vypočuť, alebo za situácie, ak by pred rozhodnutím odvolacieho súdu vyvstali nové, dosiaľ nepoznané skutočnosti a obžalovaní by výslovne na svojom výsluchu k týmto okolnostiam trvali z dôvodu, že sú významné pre rozhodnutie   súdu   k otázke   ich   zotrvania   vo   väzbe   (m.   m.   IV. ÚS 290/07).   Zo   zistení ústavného súdu   naopak vyplýva, že sťažovatelia dôvody   svojho prepustenia z väzby na slobodu stavajú na opakovane tvrdených skutočnostiach pravidelne prezentovaných pred všeobecnými súdmi rozhodujúcimi o ich opakovaných žiadostiach o prepustenie z väzby. Všeobecným   súdom   na   obidvoch   stupňoch   je   teda   ich   argumentácia   podporujúca   ich prepustenie z väzby na slobodu známa, resp. krajský súd ako súd sťažnostný disponoval všetkými dôvodmi, v ktorých sťažovatelia nachádzali dôvody svojho prepustenia z väzby na slobodu,   k čomu   ich   osobná   účasť v konaní pred   ním   nebola   potrebná. Inak povedané, v konaní pred všeobecnými súdmi, v ktorom sa rozhodlo aj o ich žiadosti o prepustenie z väzby   (hlavné   pojednávanie   okresného   súdu   konané   16.   decembra   2013,   pozn.),   bol dodržaný princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti, sťažovateľom bola daná príležitosť osobne sa vyjadriť nielen k okolnostiam ich trestnej veci, ale aj dôvodom, na podklade ktorých mali byť podľa ich názoru prepustení z väzby, a to za aktívnej účasti ich obhajkyne. Preto   nemohlo   dôjsť   ich   osobným   nevypočutím   v konaní   pred   sťažnostným   súdom k porušeniu ich práv podľa ich práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Postup, ktorý v danom prípade krajský súd zvolil pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov, je podľa názoru ústavného súdu   zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z označených článkov ústavy a dohovoru a táto skutočnosť zakladá postup ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľov v tejto jej časti.

48.   Na   základe   uvedených   skutočností   a   dôvodov   vo   vzťahu   k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 66/02, III. ÚS 263/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07), ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti

31

ako   celku   sa   ústavný   súd   nemohol zaoberať ďalšími   návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   prepustenie   sťažovateľov z väzby),   keďže   rozhodovanie   o nich   je   viazané   na vyslovenie   porušenia   práva   alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014

32