znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 522/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. I. O., L., ktorou namietal porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod   sp.   zn.   2   T   237/2012   a jeho   uznesením   z 30.   januára   2013   v spojení   s opravným uznesením z 20. februára 2013 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 36/2013 a jeho uznesením zo 7. marca 2013 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 28. decembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2013 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 237/2012 a jeho uznesením   z 30.   januára   2013   v spojení   s opravným   uznesením   z 20. februára   2013 a postupom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 6 Tos 36/2013 a jeho uznesením zo 7. marca 2013 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 28. decembra 2012 (ďalej len „žiadosť o prepustenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 13/2012 z 20. februára 2012 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1   písm.   a)   a c)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestného   poriadku   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Lehota   väzby   sťažovateľa   začala   plynúť 17. februára 2012   od   14.30 h   a sťažovateľ   ju   vykonáva   v   Ústave   na   výkon   väzby   v L. Na sťažovateľa   a ďalšie   osoby   bola   následne   12.   októbra   2012   podaná   prokurátorkou Okresnej prokuratúry G. obžaloba pre zločin lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a zločin nedovoleného ozbrojovania formou spolupáchateľstva podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona. Sťažovateľ podal 28. decembra 2012 okresnému súdu písomnú žiadosť o prepustenie z väzby spolu s písomným sľubom a žiadosťou o nahradenie väzby   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka.   O týchto   žiadostiach   sťažovateľa rozhodol   okresný   súd   uznesením   z 30.   januára   2013   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie okresného súdu“), ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, neprijal jeho písomný   sľub   a zamietol   jeho   žiadosť   o nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka. Okresný súd opravným uznesením z 20. februára 2013 (ďalej len „opravné   uznesenie“)   opravil   miesto   a dátum   vydania   napadnutého   uznesenia   („V   G. dňa 30. 1. 2013“,   pozn.).   Proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   v spojení s opravným   uznesením   podal   sťažovateľ   odôvodnenú   sťažnosť.   O sťažnosti   rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tos 36/2013 zo 7. marca 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ktorým sťažovateľovu sťažnosť zamietol.

3.   Sťažovateľ   považuje   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   za   nedostatočne odôvodnené   vo   vzťahu   k jeho   rozsiahlej   argumentácii   uvedenej   v žiadosti   o prepustenie z 28. decembra 2012. Podľa sťažovateľa trvanie jeho väzby odporuje základnej požiadavke trvania väzby na nevyhnutný čas podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ namieta neprimeranú dĺžku konania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, predovšetkým v konaní pred   okresným   súdom.   Sťažovateľ   zároveň   považuje   napadnuté   uznesenie   ako   vydané v nezákonnom zložení senátu, pretože bolo vydané v senáte so zmenenou predsedníčkou senátu, o čom sťažovateľ nebol dopredu oboznámený. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského   súdu   sťažovateľ   namieta   predovšetkým   nedostatočné   odôvodnenie   vo   vzťahu k jeho argumentácii v sťažnosti. Podľa sťažovateľa krajský súd v podstate iba zopakoval tvrdenia   uvedené   v napadnutom   uznesení   okresného   súdu.   Preto   považuje   sťažovateľ uznesenie krajského súdu za povrchné a nepresné. Tým okresný súd, ako aj krajský súd zapríčinili hrubé porušenie označených práv sťažovateľa.

4.   Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   o jeho   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

«1.   V   konaní   o   väzbe,   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Galanta   pod sp. zn. 2 T/237/2012   zo   dňa   30. 01. 2013,   opravným   uznesením   zo   dňa   20. 02. 2013 a postupom a uznesením v konaní o väzbe, Krajský súd v Trnave pod č. k. 6 Tos/36/2013 zo dňa 07. 03. 2013, boli porušené moje práva garantované Ústavou SR, najmä v čl. 1 ods. 1/2; čl. 2 ods. 2; č1. 12 ods. 4; čl. 17 ods. 1/2/5; čl. 46 ods. 1/2/3; čl. 48 ods. 1/2 Ústavy SR.

- „Dohovorom“ v čl. 1; čl. 5 ods. 1 písm. c.; čl. 5 ods. 3/4/5; čl. 6 ods. 1; čl. 13 „Dohovoru“,

- Trestným poriadkom (v znení neskorších predpisov), najmä v § 2 ods. 2/6/7; § 7 ods. 1; § 55 ods. 1/3/7; § 72 ods. 4/5; § 76 ods. 1; § 79 ods. 2/3 Trestného poriadku.

2. Okresný súd Galanta v trestnej veci pod sp. zn. 2 T/237/2012 svojim konaním a nečinnosťou porušil ustanovenia Trest, poriadku v § 2 ods. 6 a čl. 48 ods. 1/2 Ústavy SR, „Dohovoru“ v čl. 6 ods. 1...»

Sťažovateľ   zároveň   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   napadnuté   rozhodnutia, aby mu priznal z dôvodu porušenia jeho práv primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania na účet jeho právnej zástupkyne.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

V zmysle uvedeného ústavný súd predmet konania o sťažnosti sťažovateľa vymedzil tak, že je ním namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, no tiež ustanovenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 4 ústavy, práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c), 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru   a ustanovenia   čl.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 T 137/2012 a jeho napadnutým uznesením v spojení s opravným uznesením a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 36/2013 a napadnutým uznesením   krajského   súdu.   Sťažovateľ,   kvalifikovane zastúpený   advokátkou,   sa   v petite sťažnosti domáha aj ochrany pred porušovaním jednotlivých ustanovení Trestného poriadku (§ 2, § 7, § 55, § 72, § 76, § 79). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že je ochrancom ústavnosti,   z čoho   vyplýva,   že   zabezpečuje   ochranu   základných   práv   alebo   slobôd zaručených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným   zákonom   (čl.   127   ústavy).   Z uvedeného   vyplýva,   že   zabezpečenie dodržiavania zákonov (vrátane Trestného poriadku) je úlohou všeobecných súdov (čl. 144 ods. 1 ústavy), a nie ústavného súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd v úvode pripomína, že napadnuté uznesenie okresného súdu v spojení s opravným   uznesením,   ako   aj   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sú   rozhodnutiami, ktorými   bolo   rozhodované   o väzbe   sťažovateľa,   resp.   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   o   väzbe   [§   72   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku], t. j. je rozhodnutím o osobnej slobode.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe a jej   ďalšom   trvaní   chráni   prostredníctvom   ustanovení   čl.   5   dohovoru   (napr.   rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, §   76,   §   77   atď.),   resp.   ustanovení   čl.   17   ústavy,   pretože   tieto   predstavujú   prísnejšiu a špeciálnu   úpravu   dodržania   zásad   spravodlivého   procesu   u osoby   pozbavenej   osobnej slobody, než akú má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1, 2 a 3, a v tomto prípade aj čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy totiž zahŕňajú tak hmotné, ako aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy garantujúce základné právo na súdnu ochranu, ako aj ustanovenia čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy zakotvujúce   základné   právo na verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v prítomnosti sťažovateľa a tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (m. m. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti sťažnosti konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o jeho žiadosti   o prepustenie z väzby a ďalších   jeho návrhoch   a krajského súdu   rozhodujúceho o sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   namietal   porušenie   takých   práv,   ktoré na konanie a rozhodovanie o nej nie sú aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť   vzhľadom   na   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   sťažovateľom   označenými právami a napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3, 4 a 5 dohovoru

Sťažovateľ   namieta   v prvom   rade   celkovú   dĺžku   konania   pri   rozhodovaní   o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, resp. o sťažnosti proti rozhodnutiu o jeho žiadosti.

Sťažovateľova   žiadosť   o prepustenie   z väzby   bola   doručená   okresnému   súdu 28. decembra 2012 a okresný súd o nej rozhodol napadnutým uznesením z 30. januára 2013; teda konanie o žiadosti sťažovateľa trvalo na okresnom súde 33 dní do rozhodnutia a 43 dní do   doručenia   napadnutého   uznesenia,   ako   uvádza   sťažovateľ.   Pretože   však   došlo v písomnom   vyhotovení   napadnutého   uznesenia   v jeho   záverečnej   časti   k zrejmej nesprávnosti   (namiesto   „V   G.   dňa   30.   1.   2013“   bolo   nesprávne   uvedené   „V   T.   dňa 30. 1. 2012“,   pozn.),   boli   tieto   nesprávnosti   opravným   uznesením   z 20.   februára   2013 odstránené.   Z uvedeného   dôvodu   preto   podľa   sťažovateľa   trvalo   konanie   o   žiadosti o prepustenie z väzby na okresnom súde až 53 dní – (vydanie opravného uznesenia, pozn.), resp.   po   doručenie   opravného   uznesenia   až   55.   Opravné   uznesenie   sa   po   nadobudnutí právoplatnosti stáva súčasťou pôvodného uznesenia, v prípade sťažovateľa ním však bola opravená iba záverečná časť napadnutého uznesenia (dátum a miesto vydania uznesenia) a nemala vplyv na výroky napadnutého uznesenia a ani jeho odôvodnenie.

Konanie   na   okresnom   súde   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   a jeho ďalších   návrhoch   z hľadiska   jeho   dĺžky   preto   hodnotí   ústavný   súd   ako   primerané, ktoré nevyvoláva   pochybnosti   o možnom   obmedzení   či   porušení   označených   práv sťažovateľa.

Obdobné stanovisko zaujíma ústavný súd aj k priebehu a dĺžke konania na krajskom súde. Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa napadnutým uznesením z 30. januára 2013 v spojení s opravným uznesením z 20. februára 2013. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   krajský súd uznesením zo 7. marca 2013. Zo sťažnosti nie je zrejmé, kedy bol krajskému súdu doručený súdny spis vo veci väzby sťažovateľa spolu s jeho sťažnosťou, napriek tomu je zrejmé, že od rozhodnutia okresného súdu   o žiadosti   sťažovateľa do   rozhodovania krajského súdu   o sťažnosti   uplynulo spolu 36 dní.   Uznesenie   krajského   súdu   bolo   doručené   sťažovateľovi   o 4   dni.   Konanie na krajskom súde z hľadiska jeho rýchlosti preto netrvalo tak dlho, aby bolo možné v tomto prípade   uvažovať   o možnom   porušení   práv   sťažovateľa.   Navyše,   je   potrebné   poukázať aj na skutočnosť,   že   krajský   súd   rozhodoval   ako   sťažnostný   súd,   ktorý   na   podklade sťažnosti sťažovateľa iba preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia okresného súdu v spojení s opravným uznesením a konanie, ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo.Ďalej   sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   nedostatočné   odôvodnenie   napadnutých rozhodnutí   okresného   súdu   a krajského   súdu   vo   vzťahu   k jeho   argumentácii   uplatnenej v žiadosti o prepustenie z väzby a následne v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd nezistil v napadnutých uzneseniach žiadne uvedené nedostatky. Okresný súd   jasne   a dôsledne   odôvodnil   odmietnutie   žiadosti   sťažovateľa,   pretože   v prípade sťažovateľa nezistil dôvody na jeho prepustenie z väzby. Napadnuté uznesenie okresného súdu   je   presvedčivo   odôvodnené   aj   z hľadiska   existencie   formálnych   a materiálnych dôvodov väzby. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by vzbudzovala pochybnosti o objektívnosti   skutkových   záverov   okresného   súdu   týkajúcich   sa   väzby   sťažovateľa. Napadnuté uznesenie okresného súdu je zároveň dostatočne individualizované, pokiaľ ide o dôvody   väzby   sťažovateľa,   a preto   je   plne   ústavne   akceptovateľné.   Podľa   názoru ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   z   hľadiska   svojho   odôvodnenia korešponduje aj judikatúre ESĽP, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces (vrátane konania   o   obmedzení   osobnej   slobody)   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Právo   zaručené   v   čl.   5   ods.   3   dohovoru,   ktorého   porušenie   sťažovateľ   namieta, nepriznáva   jednotlivcovi   absolútne   právo   byť   prepustený,   ale   umožňuje   mu   žiadať o prepustenie na slobodu s prípadným poskytnutím záruky, ktorú však sťažovateľ v žiadosti o prepustenie ani neuviedol. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby.

Obdobne hodnotí ústavný súd aj napadnuté uznesenie krajského súdu. Krajský súd rozhodoval ako súd druhého stupňa o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu v spojení s opravným uznesením. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu je stručnejšie, avšak krajský súd   preskúmaval   uznesenie   okresného   súdu,   preto   je   aj   takýto   rozsah   odôvodnenia primeraný, a teda akceptovateľný.

Ústavný súd hodnotí napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu ako dostatočne   odôvodnené,   nevzbudzujúce   žiadne   pochybnosti   o správnosti   a úplnosti   jeho záverov.

Sťažovateľ vyjadril tiež názor, že napadnuté uznesenie okresného súdu bolo vydané nezákonným senátom, pretože bolo vydané v senáte so zmenenou predsedníčkou senátu, o čom sťažovateľ nebol dopredu oboznámený.

Napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   a následne   aj opravné   uznesenie   okresného súdu   bolo vydané v senáte zloženom   z predsedníčky   senátu Mgr.   K. F.,   ktorá   je podľa rozvrhu práce okresného súdu na rok 2013 zastupujúcou sudkyňou sudkyne JUDr. E. S., ktorej   bola   trestná   vec   sťažovateľa   pridelená.   V danom   prípade   išlo   o situáciu predpokladanú   v   §   51   ods.   6   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   upravujúcom   vzájomné   zastupovanie sudcov   v prípade   vzniku   náhlej   prekážky   v práci   (kratšej   ako   šesť   týždňov,   pozn.), ktorá bráni   zákonnému   sudcovi,   ktorému   vec   bol   pridelená,   vykonávať   vo   veci   úkony a rozhodovať vo veci. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby preto rozhodoval senát pod vedením zastupujúcej predsedníčky senátu, pričom tento korektný postup bol využitý práve   v záujme   zabezpečenia   urýchleného   rozhodovania   o žiadosti   sťažovateľa.   Postup okresného súdu preto nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako nesprávny či svojvoľný, naopak   bolo   ním   zabezpečené   prednostné   prerokovanie   a rozhodovanie   o žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   z väzby.   Ústavný   súd   nemôže   ani   tejto   námietke   uplatnenej sťažovateľom priznať ústavnú relevanciu.

Tieto všetky okolnosti sú preto dôvodom, pre ktorý ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

3.   K namietanému   porušeniu   čl.   1   ods.   1   a 2,   čl.   2   ods.   2   a čl.   12   ods.   4 ústavy, čl. 1 dohovoru a práva podľa čl. 13 dohovoru

Sťažovateľ   sťažnosť   vo   vzťahu   k týmto   ustanoveniam   ústavy   a dohovoru   bližšie neodôvodňuje, avšak ich ochrany sa domáha tak v úvode sťažnosti, ako aj v jej petite.

Označené články ústavy, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, predstavujú základné princípy   a postuláty   Slovenskej   republiky,   vzťah   k medzinárodnému   právu   a postavenie štátnych orgánov, resp. ide rámcové ustanovenie pri uplatňovaní základných práv (čl. 12 ods.   4   ústavy),   avšak nepredstavujú   konkrétne   základné   práva   alebo   slobody,   ktorých ochrany   by sa sťažovateľ   mohol   pred   ústavným   súdom   v konaní   podľa   čl.   127   ústavy domáhať. Obdobné platí aj vo vzťahu k čl. 1 dohovoru, ktorý vyjadruje záväzok vysokých zmluvných strán dodržiavať ľudské práva.

Pokiaľ ide o právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť, ako by uvedené právo mohlo byť porušené, a to ani v spojení s ďalšími právami podľa dohovoru, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáhal.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   ako   celok   odmietnutá   a   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrada trov konania) je podmienené vyslovením porušenia   základného   práva   alebo   slobody,   ku   ktorému   v   tomto   prípade   nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito návrhmi zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013