znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 522/2012-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   októbra   2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. N., Maďarsko, zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 270/2011 zo 6. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. N. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 8. augusta 2012   doručená   sťažnosť   M.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“, v citovanom texte aj „odporca“) sp. zn. 2 Co 270/2011 zo 6. júna 2012.

2. Sťažovateľ uviedol, že „Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. 10 C 198/2008- 156 z 21. 04. 2011 zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal určenia vlastníctva proti žalovanej strane označenej v žalobe ako S.

Súd   prvého   stupňa   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   nedostatkom   vecnej   legitimácie žalovanej strany...

Odporca na odvolanie žalobcu rozsudkom č. k. 2 Co 270/2011-182 zo 06. 06. 2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil...

Postupom odporcu (ale i prvostupňového súdu) bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdmi...“.

3.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   krajský   súd   rozhodol   týmto   nálezom: „1/   Základné právo... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... č. k. 2 Co 270/201-182 zo 06. 06. 2012 porušené bolo.

2/ Rozsudok Krajského súdu... zo 06. 06. 2012 zrušuje a vec vracia súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

3/ Krajský súd... je povinný uhradiť... trovy právneho zastúpenia...“

4.   Na   výzvu   ústavného   súdu   z 12.   septembra   2012   právna   zástupkyňa   listom z 1. októbra   2012   predložila   predmetnej   veci   sa   týkajúce   rozhodnutia   (pozri   bod   2) a uviedla: „Zároveň sťažovateľ oznamuje, že z opatrnosti podal aj dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 270/2011-182 zo 6. júna 2012.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon o ústavnom súde“ (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a následných rozhodnutí v jeho veci konajúcich všeobecných súdov (o určenie vlastníckeho práva) najmä z hľadiska rešpektovania ním označeného základného práva zaručeného ústavou a práva zaručeného   dohovorom,   v   dôsledku   porušenia   ktorých   sa   domáhal   ako   v   konaní   pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušenia ním označeného rozhodnutia krajského súdu (bod 3 a 4).

9. Ak sa za tejto situácie sťažovateľ domáhal svojho práva jednak na všeobecnom súde (bod 4) a zároveň na ústavnom súde, musela byť jeho sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať všeobecný súd (najvyšší súd, pozn.).

10.   Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   178/2010, I. ÚS 138/2011, I. ÚS 66/2012), že v prípade podania opravného prostriedku a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto   sťažnosti   bude   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu   (porovnaj tiež   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   proti   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99,   body   51,   53,   54;   alebo   vo   veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom.

11.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2012