znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 521/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2014 predbežne prerokoval sťažnosť R. Ch., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 GN 278/12 a jej oznámením z 24. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. XV/3 SpR 150/12 a jej upovedomením zo 17. septembra   2012   a napokon   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   XV/3   SpR   24/14/1000   a   jej upovedomením z 22. januára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Ch. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014 doručená sťažnosť R. Ch. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 GN 278/12 a jej oznámením z 24. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. XV/3 SpR 150/12 a jej upovedomením zo 17. septembra   2012   a napokon   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   XV/3   SpR   24/14/1000   a   jej upovedomením z 22. januára 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v konaní vedenom Okresným súdom   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   36   T/29/2010   trestne   stíhaný   pre obzvlášť   závažný   zločin   vraždy   podľa   §   145   ods.   1   a   2   písm.   a),   d)   a   e)   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Z dôvodu   svojho   nesúhlasu   s postupom   zákonnej   sudkyne   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 36 T/29/2010,   ako   aj   v presvedčení   zo   spáchania   trestnej   činnosti   zákonnou sudkyňou   podal   19.   júla   2012   na   zákonnú   sudkyňu   na   generálnej   prokuratúre   trestné oznámenie, ktorá jeho podanie [(postupujúc podľa § 62 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)]   postúpila na vybavenie predsedovi okresného súdu. Postup generálnej prokuratúry sťažovateľ napadol podnetom podľa § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“),   ktorý   prokurátor   generálnej   prokuratúry   vybavil upovedomením   sp.   zn.   XV/3   Spr   150/12   zo   17.   septembra   2012,   proti   ktorému   podal sťažovateľ   opakovaný   podnet   podľa   §   34   zákona   o prokuratúre,   ktorý   vybavil   prvý námestník   generálneho   prokurátora   upovedomením   sp.   zn.   XV/3   Spr   24/14/1000 z 22. januára   2014.   Tento   postup   a spôsob   vybavenia   svojho   opakovaného   podnetu sťažovateľ opätovne napadol sťažnosťou   podanou na ústavnom súde (ako tak učinil už v predchádzajúcom období).

3. Meritom sťažovateľovej sťažnosti je jeho nesúhlas zo spôsobom vybavenia jeho podaného trestného oznámenia, ktoré podal na zákonnú sudkyňu, generálnej prokuratúre bolo oznámené už v roku 2012 a nebolo zákonným spôsobom v zmysle Trestného poriadku vybavené.   Ako   sám   sťažovateľ   udáva, „Odstúpenie   môjho   trestného   oznámenia,   ktoré nepochybne obsahuje   konanie napĺňajúce   skutkovú podstatu   trestných činov,   ktoré som uviedol, okresnému súdu, bolo svojvolné a účelové zneužitie § 62 ods.1 Tr. por. prokurátor vôbec nezdôvodnil právne a vecne relevantnou argumentáciou prečo a na základe čoho nevykoná zákonné vyšetrovanie ale ho odstupuje súdu ako nejakú sťažnosť na prieťahy v konaní. Súd nie je oprávnený o tomto trestnom oznámení absolútne konať a rozhodovať, pretože nie je orgán činný v trestnom konaní. Rovnako samotný postup odstúpenia bol vykonaný v rozpore s trestným poriadkom, hoci tento podľa § 1 upravuje postup aj OČTK, ktorý nebol dodržaný. § 197 ods.1 písm. A až D Tr. por. predpisuje vec odovzdať, odložiť či odmietnuť   ak   sa   nejedná   o   dôvod   na   začatie   trestného   stíhania,   pričom   sa   to   robí uznesením,   ktoré musí obsahovať všetky zákonné náležitosti podľa § 176 cit.   zák.,   čiže relevantné odôvodnenie prečo a na základe čoho prokurátor ho odstúpil súdu ako aj napr. poučenie o možnosti podať opravný prostriedok, ktorý podľa § 197 ods. 3 Tr. por. je v tomto prípade prípustný. Dôvod tohto nezákonného postupu a spôsobom, ktorý je evidentne amatérsky bol ten, že dotyčný prokurátor zrejme predpokladal moju právnu nevedomosť a mal   zato,   že   keď   neuvedie   poučenie   tak   mi   nenapadne   tento   postup   napadnúť na nadriadenom orgáne a teda ostane bez dôsledkov.

Vzhľadom na okolnosti a skutočnosti bolo nutné v záujme zistenia skutkového stavu a následne   zistenia   páchateľa,   vykonať   riadne   vyšetrenie   veci,   vykonať   výsluchy   mňa, obhajcu, zapisovateľky, sudkyni, testovaniu polygrafom a preskúmaniu listinných dôkazov. Čiže postupovať podľa § 196 Tr. por. a následne podľa § 199 Tr. por.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Práva R.CH. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Generálnej   prokuratúry   SR   v   konaní   č.   XV/2   GN   278/12-3   v   ktorom   dňa   24.7.2012 odstúpila moje podanie okresnému súdu Žilina, porušené boli.

2. Práva R.CH. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 13 dohovoru postupom Generálnej prokuratúry SR v konaní č. XV/3 SpR 150/12-3 v ktorom dňa 17.9.2012 môj podnet odložila ako nedôvodný, porušené boli:

3. Práva R.CH. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 13 dohovoru postupom Generálnej prokuratúry SR v konaní č. XV/3 SpR 24/14/1000-2 a jej listom zo dňa 22.1.2014, ktorým môj opakovaný podnet vybavila, porušené boli.

4. Ústavný súd SR list Generálnej prokuratúry SR č. XV/3 SpR 24/14/1000-2 zo dňa 22.1.2014 zrušuje a vec jéj vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.

5. Ústavny SR priznáva R.CH. primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc   eur),   ktoré   je   mu do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto nálezu povinná zaplatiť Generálna prokuratúra SR v Bratislave.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľ v podanej sťažnosti súhrne uzatvára, že „... je nepochybné, že štátne orgány najmä prokuratúry úmyselne a účelovo konali spôsobom v dôsledku ktorého sa trestné   činy   spáchané   na   moju   osobu   nedostali   ani   len   do   štádia   v   ktorom   by   došlo k zákonnému   a   kompletnému   prešetreniu   vo   výsledku,   ktorého   by   sa   vykryštalizovala skutková podstata trestných činov, ktoré boli spáchané a vymedzil sa okruh páchateľov, čo by samo osebe mi zaručilo, že súd na ktorom sa takto páchala trestná činnosť by nesmel trestnú   vec   prejednávať,   čím   by   mi   bolo   navrátené   právo   na   nestranný   súd,   čo   je podmienkou   spravodlivého   procesu.   Nenamietam   uvedené   práva   z   dôvodu,   že...   štátne orgány nevykonali žiadne vyšetrovanie hoci vzhľadom na mnou uvedené skutočnosti bol nato opodstatnený dôvod.“.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva... v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

9. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí (obdobne ako aj pri namietanom porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom   predpokladanej   kvalite   poskytne   (mutatis   mutandis   napr.   IV.   ÚS   77/02, IV. ÚS 214/04). Už formulované ústavné závery sa v zásade vzťahujú nielen na ochranu poskytovanú súdmi, ale aj na ochranu poskytovanú inými orgánmi Slovenskej republiky.

10.   Podľa   §   31   ods.   1   zákona   o prokuratúre   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov   a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa   osobitných   zákonov   výlučne   príslušné   iné   orgány.   Podľa   §   31   ods.   2   zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktoré   smeruje   k tomu,   aby   prokurátor   vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby... vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu   opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2). Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci. Podľa § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre na účel vybavenia podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej prokuratúry okrem   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   krajského   prokurátora,   vyššieho vojenského   prokurátora,   prokurátora   krajskej   prokuratúry   alebo   prokurátora   vyššej vojenskej prokuratúry.

II.A K namietanému porušeniu označených práv oznámením generálnej prokuratúry sp. zn. XV/2 Gn 278/12 z 24. júla 2012 a upovedomením generálnej prokuratúry sp. zn. XV/3 Spr 150/12 zo 17. septembra 2012

11.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných   práv   a slobôd...   poskytuje a na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   na   tom,   že   každý sťažovateľ   je   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07). Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných   práv a slobôd   pred   ústavným súdom   (napr.   I.   ÚS   256/05,   IV.   ÚS 126/07).

12. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom, alebo pred iným orgánom verejnej moci. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06). Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

13. Pokiaľ ide o oznámenie generálnej prokuratúry sp. zn. XV/2 Gn 278/12 z 24. júla 2012 a upovedomenie generálnej prokuratúry sp. zn. XV/3 Spr 150/12 zo 17. septembra 2012, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné   podať,   resp.   využiť   ako   účinný   prostriedok   nápravy   podnet   podľa   §   31   zákona o prokuratúre, ako aj opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre (čo sťažovateľ aj využil), a preto ním podanú sťažnosť v tejto jej časti bolo potrebné odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Navyše, zo zistení ústavného súdu   vyplynulo, že na už prezentovaný názor ústavného súdu   bol sťažovateľ odkázaný v uzneseniach   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   164/2013   z 28.   februára   2013   a   sp.   zn. I. ÚS 543/2012 zo 7. novembra 2012, ktorými boli sťažnosti sťažovateľa, v ktorých brojil proti postupu generálnej prokuratúry v konaniach vedených pod sp. zn. XV/2 Gn 278/12 a sp. zn. XV/3 Spr 150/12 odmietnuté z dôvodu ich neprípustnosti.

II.B K namietanému porušeniu označených práv upovedomením generálnej prokuratúry sp. zn. XV/3 Spr 24/14/1000 z 22. januára 2014

14.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

15. Generálna prokuratúra v upovedomení sp. zn. XV/3 Spr 24/14/1000 z 22. januára 2014 dôvodila:

„Rozhodnutie prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 24.7.2012, ktorý odstúpil Vaše trestné oznámenie pod sp.zn. XV/2 Gn 278/12, na sudkyňu Okresného súdu Žilina..., na vybavenie predsedovi príslušného Okresného súdu Žilina, bolo správne, nakoľko všetky podania sa vyhodnocujú podľa obsahu a nie podľa názvu. Naviac, v tej dobe nebola Vaša trestná vec na Okresnom súde Žilina právoplatne skončená a všetky svoje námietky   voči   sudkyni   ste   mali   možnosť   využiť,   a   aj   ste   využili,   v   rámci   odvolacieho konania. Následne zástupca riaditeľky organizačného a kontrolného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorého rozhodnutie po roku a štyroch mesiacoch teraz napádate,   správne   vyhodnotil   predchádzajúci   postup   svojho   podriadeného   prokurátora a obsiahlo,   vecne   a   zrozumiteľne   Vám   vysvetlil,   že   samotný   Váš   nesúhlas   s   Vašim odsúdením, nie je dôvodom pre trestné stíhanie sudkyne, ktorá Vás za Vašu preukázanú trestnú činnosť odsúdila k nepodmienečnému trestu odňatia slobody. Priznal Vám, že každý a teda aj Vy, máte právo požiadať o ochranu vlastných práv, ak sa domnievate, že boli porušené,   avšak   nemáte   nárok,   aby   Vaše   žiadosti   boli   vybavené   v súlade   s Vašimi predstavami.

Konštatujem, že zástupca riaditeľky organizačného a kontrolného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, pri vybavovaní Vášho podnetu, prešetril všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného predpisu a či sú splnené podmienky na vykonanie niektorého z opatrení na odstránenie porušenia zákona. Nakoľko vo Vašom prípade k žiadnemu porušeniu zákona, a to ani vo Váš neprospech, neprišlo, Váš podnet bol zákonne odložený.

Týmto vyrozumením považujem Váš opakovaný podnet za vybavený a zároveň Vás upozorňujem, že podľa § 34 odsek 2 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, ďalšie podnety v tejto veci nebudú prokuratúrou vybavované, pokiaľ nebudú obsahovať nové skutočnosti.“

16.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   upovedomenia   generálnej   prokuratúry sp. zn. XV/3 Spr 24/14/1000 z 22. januára 2014 s upovedomením generálnej prokuratúry sp. zn. XV/3 Spr 150/12 zo 17. septembra 2012 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú   časť   z   odôvodnenia   upovedomenia   generálnej   prokuratúry   sp. zn. XV/3 Spr 150/12 zo 17. septembra 2012:

«Dňa 24.   júla   2012   bolo   na   Generálnu   prokuratúru SR   doručené Vaše podanie zo dňa 19. júla 2012 označené ako „trestné oznámenie“, v ktorom namietate zákonnosť postupu sudkyne Okresného súdu v Žiline vo veci vedenej pod č.k. 36T/29/2010. Predmetné podanie   prokurátor   organizačného   a   kontrolného   odboru   Generálnej   prokuratúry   SR vyhodnotil podľa § 62 odsek 1 Trestného poriadku a dňa 24. júla 2012 odstúpil na ďalšie konanie Okresnému súdu v Žiline.

Podľa § 62 ods. 1 Trestného poriadku, podanie sa posudzuje vždy podľa obsahu, aj keď je nesprávne označené. Možno ho urobiť písomne, ústne do zápisnice, telegraficky, telefaxom, elektronickými prostriedkami podpísané so zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona alebo bez zaručeného elektronického podpisu. Podanie urobené telegraficky, telefaxom alebo elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu treba potvrdiť písomne alebo ústne do zápisnice do troch pracovných dní, inak sa o podaní nekoná.

Príslušné   ustanovenia   Trestného   poriadku   ukladajú   orgánom   činným   v   trestnom konaní   povinnosť   prijať   podanie   a   toto   vybaviť   v   súlade   s   príslušnými   zákonnými ustanoveniami. Z vyššie citovaného ustanovenia § 62 ods. 1 Trestného poriadku pritom vyplýva povinnosť posudzovať jednotlivé podania podľa ich obsahu a nie podľa označenia, z čoho je teda zrejmé, že takýto postup - vyhodnocovať podania podľa ich obsahu a nie podľa označenia, ukladá priamo zákon.

Predovšetkým je nutné uviesť, že obsahom Vášho podania označeného ako „trestné oznámenie“ je vyjadrenie nespokojnosti a nesúhlas s postupom sudkyne Okresného súdu v Žiline, ktorá konala vo Vami konkretizovanej veci.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že oprávnenia a povinnosti verejných činiteľov priznávajú a stanovujú osobitné zákony na tom ktorom úseku verejnej správy, pričom ide predovšetkým o procesné normy - Trestný poriadok, Občiansky súdny poriadok a pod. Orgány činné v trestnom konaní nie sú oprávnené, a to ani na základe podaného trestného oznámenia, hodnotiť dôkazy vykonané v rámci civilného a ani trestného konania na súde a preskúmavať zákonnosť napadnutých rozhodnutí súdu, príp. im predchádzajúcich konaní z hľadiska ich obsahovej a vecnej správnosti, pretože by to znamenalo neprípustný zásah do sudcovskej nezávislosti.

Trestný   poriadok   upravuje   niekoľko   právnych   inštitútov,   ktorými   sa   oprávnená osoba môže domáhať preskúmania rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania súdu za účelom dosiahnutia nápravy.

Podľa   platného   právneho   poriadku   má   síce   každý   zákonný   nárok   požiadať o ochranu   svojich   práv   príslušné   orgány   (obracať   sa   na   príslušné   orgány   so   svojimi podaniami),   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   zákonom ustanoveným postupom zaoberať sa takýmto podaním, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal jeho predstave. Naviac skutok (alebo určitý skutkový dej, ktorý sa odohral) sa nestáva trestným činom len preto, že ho za trestný čin označí podávateľ.

Vzhľadom   na   uvedené,   nakoľko   som   nezistil   v postupe   prokurátora   pochybenia vyžadujúce si prijatie prokurátorských opatrení, Váš podnet odkladám ako nedôvodný.»

17.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov   v rámci   im   zverených   kompetencií   legislatívne vymedzených.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

18. Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda právo účastníka konania na také odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s predmetom   tejto   ochrany   (IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04,   III. ÚS 260/06, I. ÚS 110/07, III. ÚS 2/09 a iné).

19.   Po   oboznámení   sa   s obsahom   upovedomenia   generálnej   prokuratúry   sp.   zn. XV/3 Spr 24/14/1000 z 22. januára 2014 (v kontexte dôvodov aj upovedomenia generálnej prokuratúry sp. zn. XV/3 Spr 150/12 zo 17. septembra 2012, pozn.) ústavný súd konštatuje, že   prokurátor   generálnej   prokuratúry   vybavujúci   opakovaný   podnet   sťažovateľa   konal v medziach svojej právomoci a v súlade predovšetkým s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre, ktoré interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú logické, legitímne   a právne   akceptovateľné.   Jeho   postup   bol   v súlade   so   zákonom   a ústavne konformný, po preskúmaní ktorého ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľom namietaným porušením práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Inými slovami,   generálna   prokuratúra   vzala   na   vedomie   podstatu   argumentov   opakovaného podnetu sťažovateľa, pričom zároveň predstavila svoje argumenty, ktoré ju viedli k záveru o zákonnosti predchádzajúceho postupu generálnej prokuratúry v súvislosti s prešetrovaním sťažovateľom označeného postupu generálnej prokuratúry pri spôsobe vybavenia/posúdenia ním podaného trestného oznámenia a aplikácie § 62 ods. 1 Trestného poriadku.

20. Zároveň ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej   osoby   požiadať   o   ochranu   svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom   ustanoveným   postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať   a   o   jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť.   Súčasťou   tohto práva   dotknutej   osoby   nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II.   ÚS   168/03   a   III.   ÚS   133/06).   V dôsledku   uvedených   úvah   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta ako zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Pretože   sťažovateľ namietal porušenie svojho   práva na účinný prostriedok   nápravy podľa   čl.   13   dohovoru v príčinnej súvislosti s porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd nezistil, nemohlo dôjsť k porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru. V závere ústavný súd ešte   dodáva,   že   právo   na   vznesenie   obvinenia   a trestné   stíhanie   inej   osoby   na   základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby na súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03).

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti,   keďže   rozhodovanie   o nich   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014