znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 521/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. K., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. P. S., M., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 To 71/2012 z 31. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2012 doručená sťažnosť R. K., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. S., M., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 71/2012 z 31. júla 2012 (ďalej len „rozsudok z 31. júla 2012“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Malacky (ďalej len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   2   T   63/2010   z   22.   augusta   2011   (ďalej   len   „rozsudok z 22. augusta   2011“) bol   sťažovateľ   uznaný vinným zo   spáchania zločinu   lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a d) Trestného zákona a z prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich   držania a obchodovania s nimi podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona a zároveň mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov.

Proti   výroku   o   treste   uvedeného   rozsudku   z   22.   augusta   2011   podal   sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na to, že okresný súd mal v tomto prípade aplikovať § 39 ods. 3 písm. d) Trestného poriadku, podľa ktorého mal tento súd možnosť znížiť mu trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom (na trest odňatia slobody nie kratší ako dva roky, pokiaľ je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby   trestu   odňatia   slobody   aspoň   päť rokov).   Okresný   súd   však   aplikoval v   danom prípade § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, keď zrejme vychádzal z dolnej hranice trestnej sadzby určenej použitím asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona. Podľa sťažovateľa v tomto prípade bola namieste aplikácia § 39 ods. 3 Trestného zákona, pri   ktorej   je   potrebné   prihliadať   len   na   dolnú   hranicu   trestnej   sadzby   trestného   činu prísnejšieho, čo je v danom prípade sedem rokov, a z tohto dôvodu mal okresný súd pri určení druhu a výmery trestu vychádzať z ustanovenia § 39 ods. 3 písm. d) Trestného zákona, pričom v takomto prípade mal možnosť sťažovateľovi uložiť trest odňatia slobody s podmienečným odkladom alebo s podmienečným odkladom s probačným dohľadom.

Krajský súd uznesením sp. zn. 2 T 63/2010 z 25. januára 2012 (ďalej len „uznesenie z 25. januára 2012“) zamietol odvolanie sťažovateľa podľa § 319 ods. 1 Trestného poriadku ako nedôvodné.

Podľa   sťažovateľa   zo   znenia   §   39   ods.   1   a   ods.   3   písm.   c)   Trestného   poriadku vyplýva, že „limitácia zmierňovacieho ustanovenia vyjadrená v ustanovení § 39 ods. 3 Trestného   zákona,   určuje   minimálnu   hranicu   trestnej   sadzby,   ktorú   súd   musí   uložiť. V ustanoveniach § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, ako aj v ustanovení § 39 ods. 3 písm. d) Trestného zákona sa spomína dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorá je uvedená v osobitnej časti Trestného zákona. Asperačná zásada zakotvená v § 41 ods. 2 Trestného zákona sa z pohľadu systematiky Trestného zákona nachádza v jeho prvej, všeobecnej časti. Teda nie v osobitnej časti. Preto, ak súd rozhoduje o mimoriadnom znížení trestu,   by   mal   vychádzať   pri   aplikácii   ustanovenia   §   39   ods.   3   Trestného   zákona zo základných sadzieb konkrétnych trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona a nie zo sadzieb, ktoré vzniknú po aplikácii asperačnej zásady.“.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   dovolania   v   predmetnej   veci   rozhodoval Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   rozsudkom sp. zn. 2 Tdo 19/2012 z 9. mája 2012 (ďalej len „rozsudok z 9. mája 2012“) uznesenie krajského súdu z 25. januára 2012 zrušil, pretože ním bol porušený zákon v § 319 Trestného poriadku   a   §   39   ods.   3   písm.   c)   Trestného   zákona   v   neprospech   sťažovateľa,   zároveň prikázal krajskému súdu, aby vo veci ďalej konal a rozhodol, a taktiež zrušil   aj ďalšie rozhodnutia   na   zrušené   rozhodnutie   obsahovo   nadväzujúce,   ak   vzhľadom   na   zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Následkom rozsudku najvyššieho súdu z 9. mája 2012 bol sťažovateľ prepustený z výkonu trestu odňatia slobody.

Krajský súd v predmetnej veci opätovne rozhodol na verejnom zasadnutí rozsudkom sp. zn. 4 To 71/2012 z 31. júla 2012 tak, že zrušil rozsudok okresného súdu z 22. augusta 2011, sťažovateľovi uložil úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a uložil mu trest prepadnutia veci. Uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody krajský súd odôvodnil poukazom na znenie § 34 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého má trest zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho prevýchovu na to, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.   Zároveň   krajský   súd   v   tejto   súvislosti   pri   svojom   rozhodovaní   o   treste zohľadnil aj použitie asperačnej zásady a taktiež spôsobený následok.

Prostredníctvom   obhajcu   sťažovateľ   s   poukazom   na   rozsudok   najvyššieho   súdu z 9. mája 2012, ako aj na osobné pomery sťažovateľa, krajskému súdu navrhoval, aby zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a sám rozhodol tak, že sťažovateľovi uloží podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom v maximálnej možnej výške. V súčasnej dobe je sťažovateľ opätovne vo výkone trestu odňatia slobody.

Podľa sťažovateľa rozsudkom krajského súdu z 31. júla 2012 došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré zaručuje osobe obvinenej z trestného   činu   aj   právo   na   spravodlivé   rozhodnutie   vo   vzťahu   k   primeranosti   trestu z hľadiska jeho druhu a výmery.

Krajský   súd   v   rozsudku   z   31.   júla   2012   pri   rozhodovaní   o   treste   prihliadol na skutočnosť, že sťažovateľ sa ku spáchaniu skutku v plnom rozsahu priznal, a to napriek tomu, že v tomto smere nebola dôkazná situácia úplne jasná. V tejto súvislosti krajský súd taktiež poukázal na osobné pomery   sťažovateľa   konštatujúc,   že   ide   o   mladého   človeka s dobrou povesťou, ktorý bol dosiaľ bezúhonný. Následne krajský súd s poukazom na § 34 ods. 1 Trestného zákona dospel k záveru, že na prevýchovu sťažovateľa je potrebné pôsobiť nepodmienečným trestom odňatia slobody.

S   uvedeným   záverom   krajského   súdu   sa   podľa   sťažovateľa   nemožno   stotožniť, pretože nezohľadňuje dôležité skutočnosti, a síce že skutky, ktoré sťažovateľ spáchal, sa stali   už   v   roku   2009   a   od   toho   času   sa   sťažovateľ   nedopustil   žiadnej   inej   trestnej   ani protiprávnej   činnosti,   ďalej   že   po   spáchaní   trestnej   činnosti   sa   sťažovateľ   zamestnal a v správe   jeho   posledného   zamestnávateľa   –   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   D.,   je   hodnotený pozitívne ako svedomitý a spoľahlivý pracovník, ktorý bude v prípade jeho zotrvania na slobode   ihneď   zamestnaný.   Z   tohto   pohľadu   má   uložený   nepodmienečný   trest   odňatia slobody pre sťažovateľa „nedozierne následky“.

Krajský   súd   taktiež   pri   svojom   rozhodovaní   zohľadnil   ustanovenie   §   41   ods.   2 Trestného zákona, t. j. použitie tzv. asperačnej zásady, ktorej účelom by malo byť sprísnenie trestov u najnebezpečnejších zločincov, a tak zefektívniť boj zo závažnou organizovanou trestnou   činnosťou.   Sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že   pri   rozhodovaní   o   treste   je nevyhnutné   zobrať   do   úvahy   osobu   páchateľa,   ako   aj   okolnosti   spáchaných   skutkov. V predmetnej veci sa v prípade sťažovateľa „isto nejedná o takéhoto páchateľa“, ale ide o mladého človeka s dobrou povesťou v mieste bydliska, na ktorého sa hľadelo, akoby súdne trestaný nebol. Okrem uvedeného pred svojím nástupom do výkonu trestu odňatia slobody (28. februára 2012) sťažovateľ nepretržite riadne pracoval od 4. marca 2011, čím jednoznačne preukázal snahu po svojej náprave, a preto ho nemožno zaradiť do kategórie nebezpečných   zločincov. Z   hľadiska   zabezpečenia   nápravy   sťažovateľa   by   preto postačovalo uloženie trestu s podmienečným odkladom.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že rozsudkom krajského súdu z 31. júla 2012 došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, uvedený rozsudok zruší a vec vráti späť krajskému súdu na rozhodnutie, prikáže krajskému súdu, aby sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody neodkladne prepustil a uhradil právnemu zástupcu trovy konania na jeho účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo slobôd   zaručených   Ústavou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto   porušenia.   Inými   slovami,   ústavný   súd   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa,   v   ktorej   namietal porušenie svojho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 31. júla 2012. K porušeniu uvedeného práva sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že mu rozsudkom krajského súdu z 31. júla 2012 bol uložený neprimeraný trest, pretože z hľadiska zabezpečenia   jeho   nápravy   v   tejto   veci   postačovalo,   aby   mu   bol   uložený   trest s podmienečným odkladom.

Ústavný   súd   musel   preto   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   posúdiť, či rozsudkom   krajského   súdu   z   31.   júla 2012   mohlo   v   danom   prípade   dôjsť   k   takému závažnému pochybeniu zo strany krajského súdu, ktoré by signalizovalo možnosť vysloviť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľom označených práv.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z 31. júla 2012 vo vzťahu k dôvodom, ktoré ho viedli k uloženiu trestu sťažovateľovi, najprv poukázal na znenie § 38 ods. 2, § 39 ods. 1, § 39 ods. 3 písm. d), § 41 ods. 2 a § 34 ods. 1 a ods. 4 Trestného poriadku a uviedol: „V súvislosti s výmerou trestu odňatia slobody obžalovanému krajský súd dospel k záveru, že v súlade s ustanovením § 34 ods. 1 Tr. zák., ktorý upravuje základné zásady ukladania trestov je možné na prevýchovu obžalovaného pôsobiť trestom odňatia slobody pod dolnou hranicou ustanovenia § 188 ods. 2 Tr. zák. pri uplatnení tzv. asperačnej zásady podľa § 41 ods.   2   Tr.   zák.   za   predchádzajúceho   použitia   zmierňovacieho   ustanovenia   §   39   ods.   3 písm. d/ Tr. zák. vychádzajúc zo základnej sadzby 7 rokov až 12 rokov a to vo výmere 4 rokov nepodmienečne.

Krajský   súd   pri   rozhodovaní   zohľadnil   všetky   skutočnosti   majúce   význam   pre ukladanie   trestu   obžalovanému   a   to   jednak   tú   skutočnosť,   že   obžalovaný   na   hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa urobil vyhlásenie o svojej vine, ktoré súd podľa § 257 ods. 6 Tr. por. prijal. Taktiež vzal do úvahy, že ide o mladého človeka (v čase skutku mal 25 rokov), v mieste svojho bydliska má inak vcelku dobrú povesť a hľadí sa na neho akoby nebol odsúdený s tým, že pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je v stave remízy.   Odvolací   súd   ďalej   pri   rozhodovaní   o   otázke,   aký   trest   je   pre   obžalovaného primeraným   v   rámci   zabezpečenia   jeho   prevýchovy   do   budúcna,   aby   sa   už   nedopúšťal ďalšej   trestnej   činnosti   z   hľadiska   vyššie   uvedených   ustanovení   Trestného   zákona, hodnotiac všetky skutočnosti vzťahujúce sa k jeho osobe,   najmä z hľadiska základných zásad ukladania trestov v zmysle § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., ako je vyššie uvedené, dospel k záveru, že na jeho prevýchovu je potrebné pôsobiť naň pôsobiť nepodmienečným trestom odňatia   slobody.   Krajský   súd   hodnotiac   okolnosti   prípadu,   spôsob   spáchania   činu obžalovaným, jeho následok, ako aj zavinenie obžalovaného – predovšetkým s poukazom na spôsobený následok dospel k záveru, že na jeho prevýchovu bude dostatočným mimoriadne znížený trest odňatia slobody po zohľadnení ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. (ustanovenie o použití tzv. asperačnej zásady pri ukladaní trestu odňatia slobody) vo výmere 4 rokov nepodmienečne. Nebolo by na mieste ukladať trest miernejší, keďže sa obžalovaný dopustil dvoch skutkov z ktorých jeden je zločinom a útok smeroval proti osobnej slobode, integrite človeka s narušením jeho majetkových práv za súčasného naplnenia dvoch kvalifikačných znakov uvedených v osobitných kvalifikačných pojmoch § 138 písm. a/ Tr. zák. a v § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a ktoré sú súčasťou kvalifikovanej skutkovej podstaty spáchaného zločinu.

Keďže   obžalovaný   nebol   doposiaľ   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   zaradil   ho odvolací súd na účely jeho výkonu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia tak, ako to deklaruje ustanovenie § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.“

Ústavný súd konštatuje, že úlohou všeobecných súdov rozhodujúcich o vine a treste nie je plniť očakávania osôb braných na zodpovednosť za protiprávne konania. Povinnosťou týchto súdov konkrétne pri ukladaní trestov je, aby vzhliadli na závažnosť trestného činu a jeho následky, ktoré by mali byť priamo úmerné uloženému trestu. V tomto ohľade musia mať všeobecné súdy na pamäti zásadu proporcionality, aby sa trest uložený neminul účelu (m. m. III. ÚS 4/2011).

Podľa názoru ústavného súdu aj v tomto prípade krajský súd postupoval v súlade so zásadami ukladania trestov, prihliadol na poľahčujúcu okolnosť, trest vymeral v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby a prihliadol na skutočnosť, že konaním sťažovateľa došlo   k   spáchaniu   dvoch   trestných   činov,   ako   aj   na   ich   následky,   samotnú   osobu sťažovateľa a jeho doterajší život, ako i bezúhonnú minulosť. Na základe toho dospel k záveru, podľa ktorého sťažovateľovi uložil nepodmienečný trest odňatia slobody.

Vychádzajúc z námietok sťažovateľa, ktoré boli konfrontované so závermi krajského súdu, dospel ústavný súd k presvedčeniu, že rozsudok krajského súdu z 31. júla 2012 je potrebné   považovať   za   odôvodnený,   za   súladný   so   zákonom,   a   preto   aj   konformný s obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012