znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 520/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť K. M., H., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. P. R., s.   r.   o.,   K.,   konajúcej   prostredníctvom   advokáta   JUDr.   P.   R.,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 117/2012 z 31. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 8. januára 2013 doručená sťažnosť K. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), práva na právnu pomoc a prístup k nej podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 117/2012 z 31. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Lučenec (ďalej len   „okresný   súd“)   uznesením   sp.   zn.   14   Er   589/2008   z   20.   marca   2012   (ďalej   len „uznesenie okresného súdu“) v exekučnom konaní o vymoženie 624,91 € s príslušenstvom vo   veci   oprávnenej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   proti   sťažovateľke,   ktorá   bola   v procesnom postavení   povinnej,   vyhlásil   predmetnú   exekúciu   za   neprípustnú   a   zastavil ju v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Proti uzneseniu okresného súdu podala oprávnená odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a súčasne návrh   oprávnenej   na   prerušenie   konania   zamietol.   Trovy   právneho   zastúpenia,   ktoré si sťažovateľka ako povinná uplatnila prostredníctvom svojho právneho zástupcu, krajský súd nepriznal, čím podľa názoru sťažovateľky porušil jej označené základné práva.

3.   Nepriznanie   uplatňovaných   trov   konania   sťažovateľkou   krajský   súd   odôvodnil takto: „Exekučný poriadok v jeho siedmej časti osobitne a komplexne upravuje „Trovy exekúcie“.   Aj   keď   je   možné   pripustiť,   že   Exekučný   poriadok   náhradu   trov   exekučného konania vzniknutých povinnému explicitne nerieši, podľa názoru odvolacieho súdu, v otázke trov exekúcie povinného, nie je možná primeraná aplikácia Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie   §   200   ods.   1   EP   (Exekučného   poriadku,   pozn.)   nemožno   vykladať   tak extenzívne, že do trov exekúcie možno subsumovať aj trovy exekúcie vzniknuté povinnému. Práve   naopak,   v   zmysle   ods.   1   §   200   EP   nemôže   povinnému   nikdy   vzniknúť   právo na náhradu trov exekučného konania. Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu zahrnúť do trov exekúcie aj trovy povinného, bolo by to v citovanej zákonnej norme upravené. Bolo potom   na   súdnej   interpretácii   ustáliť,   či   má   povinný   právo   na   náhradu   trov   exekúcie, pričom bolo judikované, že právo na náhradu trov konania exekúcie podľa § 200 ods. 1 EP nemôže vzniknúť povinnému. Takéto právo nemožno vyvodiť ani z ust. § 203 ods. 2 EP, lebo toto ustanovenie rieši len vzťah vzniknutý medzi exekútorom a oprávneným (R 36/2007). Naviac   odvolací   súd   uvádza,   že   uplatnené   a   vyčíslené   trovy   exekúcie   povinného nemožno považovať ani za účelne vynaložené, lebo konajúci exekučný súd exekúciu zastavil ex offo, bez ohľadu na podnet povinného zo dňa 16. 1. 2012.“

4.   Sťažovateľka   považuje   citovaný   výklad   za   príliš   formalistický,   majúci   prvky sudcovskej svojvôle, ktorý má za následok porušenie jej v sťažnosti označených základných práv. V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje:

«Exekučný   poriadok,   ako   zákon   lex   specialis,   obsahuje   právnu   úpravu   trov exekučného   konania,   ktorých   úprava   je   v   osobitnom   predpise   nevyhnutná,   vzhľadom na špecifický   charakter   samotného   exekučného   konania.   Je   nevyhnutné   uviesť,   že   túto úpravu trov konania nemožno v žiadnom prípade považovať za komplexnú a vyčerpávajúcu. Exekučný poriadok, ako predpis podrobne upravujúci postup subjektov v exekučnom konaní sa len veľmi stroho, nevenujúc potrebnú pozornosť zaoberá prípadmi, kedy sa povinný úspešne domohol svojho práva a došlo k zastaveniu exekúcie. Uvedené potvrdzuje napr. to, že   aj   v   tak   závažnom   prípade   ako   je   tento,   v   prípade   kedy   je   exekúcia   vykonávaná na základe   neplatného   exekučného   titulu,   neustanovuje   samostatnú   úpravu   zastavenia exekúcie a toto zastavenie je potrebné subsumovať pod veľmi široko koncipované ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, teda zastavenie exekúcie pre existenciu iného dôvodu, pre   ktorý   ju   nemožno   vykonať.   Z   uvedeného   je   teda   zrejmé,   že   zákonodarca   nepočítal s takouto možnosťou, a preto explicitne neupravil ani priznávanie náhrady trov povinnému v obdobných prípadoch. Je teda zrejmý dôvod neexistencie samostatnej úpravy náhrady trov úspešného povinného a zrejmá nevyhnutnosť, v obdobných prípadoch, použitia úpravy obsiahnutej v OSP.

Podľa § 251 ods. 4 OSP sa v prípade neexistencie osobitnej úpravy v osobitnom predpise   použije   právna   úprava   všeobecného   predpisu,   teda   Občianskeho   súdneho poriadku.   Keďže   Exekučný   poriadok   nerieši   priznávanie   trov   povinnému   a   ani   takéto priznávanie trov explicitne nevylučuje je v súlade so základnými zásadami občianskeho práva nutné aplikovať ustanovenia všeobecného predpisu, Občianskeho súdneho poriadku, upravujúce daný vzťah.

V   prípade,   ak   by   vyššie   uvedená   argumentácia   nemala   obstáť,   sťažovateľ   ďalej uvádza, že tvrdeniu odvolacieho súdu o tom, že ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku „ukladá povinnosť oprávnenému hradiť trovy exekúcie len súdnemu exekútorovi“ nie je správne, a taktiež nemá zákonný podklad. Uvedené tvrdenie je potvrdené samotným znením ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré všeobecne uvádza, že ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie, a teda z tohto znenia nemožno nijako vyvodiť, že by nahradenie nevyhnutných nákladov exekúcie malo patriť len súdnemu exekútorovi...

K tvrdeniu odvolacieho súdu, podľa ktorého došlo k zastaveniu exekúcie „ex offo“ uvádzame, že je podľa názoru povinného absolútne nesprávne, a to z toho dôvodu, že je len ťažko predstaviteľné, že exekúcia vykonávaná od 30. 06. 2008 bola autoritatívne bez návrhu zastavená   exekučným   súdom,   keďže   bola   zastavená   dva   mesiace   po   návrhu   povinného na jej zastavenie.»

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   na   podporu   svojich   tvrdení   poukazuje na publikované názory odbornej verejnosti a vybranú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, prikázal krajskému súdu priznať   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   v   napadnutom   exekučnom   konaní   vedenom pod sp.   zn.   15 CoE/117/2012,   ďalej   priznal   sťažovateľke   primerané   zadosťučinenie v sume 350 € a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

10. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na právnu pomoc a prístup k nej podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

11.   Ústavný   súd   v   prvom   rade   zdôrazňuje,   že   pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej konštantnej   judikatúre   opakovane   vyslovil,   že   mu   neprislúcha   hodnotiť   správnosť skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani   ochrancom   zákonnosti   (II.   ÚS   1/95). Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

12.   Vychádzajúc   z   uvedených   ústavne   relevantných   úvah   ústavný   súd   pristúpil k prieskumu napadnutého uznesenia krajského súdu len v tom smere, či nevykazuje znaky arbitrárnosti a sudcovskej svojvôle až do takej miery, že by to mohlo mať za následok porušenie základných práv sťažovateľky.

13. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 200 ods. 3 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa § 251 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu   sa   použijú   ustanovenia   predchádzajúcich   častí,   ak   tento   osobitný   predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

14. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení, že krajský súd nesprávnou interpretáciou   relevantných   ustanovení   Exekučného   poriadku   a   Občianskeho   súdneho poriadku došiel k ústavne nekonformnému záveru o tom, že jej v predmetnom exekučnom konaní neprináleží náhrada trov konania. Krajský súd pritom argumentoval dvoma nosnými dôvodmi, a to:

„a) náhradu trov konania nepriznal, pretože podľa jeho názoru Exekučný poriadok náhradu trov konania v prospech povinného neupravuje a zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov ako všeobecný predpis nemožno pre tento účel aplikovať a

b) v danej veci uplatnené trovy konania, ktoré pozostávajú výlučne z trov právneho zastúpenia,   nemožno   považovať   za   účelne   vynaložené,   keďže   všeobecné   súdy   konali ex offo.“

15.   Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti,   berúc   do   úvahy i rozporné závery   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   publikované pod sp. zn. R 36/2007, dáva za pravdu sťažovateľke v tom smere, že výklad krajského súdu, ktorým apriori vylúčil náhradu trov konania v prospech povinného, je príliš formalistický a môže mať potenciálne za následok porušenie základných práv dotknutej osoby. Generálne možno konštatovať, že náhrada trov konania, a to nielen v súdnom konaní, ale aj v konaní exekučnom,   sa   riadi   princípom   úspechu   vo   veci   a   princípom   zavinenia.   Vychádzajúc z princípu   zavinenia   ukotveného   v   §   203   ods.   1   Exekučného   poriadku   ak   oprávnený skutočne svojim správaním zaviní vznik nevyhnutých trov exekučného konania, je povinný ich   nahradiť,   pričom   by   bolo   nelogické   a   nesprávne   zužovať   túto   jeho   povinnosť len v prospech   exekútora.   Takýto   výklad   smeruje   v   konečnom   dôsledku   k   formálnej i materiálnej   nerovnováhe   účastníkov   konania.   Uvedenú   interpretáciu   podporuje aj ustanovenie § 271 OSP, ktorým sa upravujú trovy výkonu rozhodnutia a podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu nariadeného výkonu rozhodnutia, súd rozhodne o náhrade trov, ktoré účastníkom   uskutočňovaním   výkonu   rozhodnutia   vznikli,   podľa   toho,   z   akého   dôvodu k zastaveniu   výkonu   rozhodnutia   došlo.   Môže   tiež   zrušiť   dosiaľ   vydané   rozhodnutia o trovách výkonu, prípadne uložiť oprávnenému, aby vrátil, čo mu povinný na trovy výkonu rozhodnutia už zaplatil.

Ústavný súd prihliadajúc na uvedené zastáva názor, že ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného   poriadku   by   sa   malo   vykladať   tak,   že   oprávnený   je   povinný   v   prípade zavinenia hradiť nevyhnutné trovy exekúcie nielen v prospech exekútora, ale i v prospech povinného.

Naostatok   ústavný   súd   dodáva,   že   povinnosť   oprávneného   niesť   náhradu   trov konania aj voči druhému, resp. ďalším účastníkom konania – povinným – súčasne pôsobí ako brzda proti šikanóznemu uplatňovaniu práva (iniciovanie exekúcie alebo pokračovanie v nej i v prípade nespôsobilého exekučného titulu, zániku exekvovanej pohľadávky a pod.).

16. Krajský súd však argumentačne poukázal aj na ďalší existujúci dôvod, pre ktorý sťažovateľke   náhradu   trov   exekúcie   nepriznal,   a   to   konkrétne   pre   absenciu   účelnosti, resp. nevyhnutnosti ich vynaloženia. I keď sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že súdu adresovala písomný podnet na zastavenie exekúcie, z procesného hľadiska exekučný súd konal z úradnej povinnosti a rozhodnutie o zastavení exekúcie pre jej neprípustnosť vydal ex   offo,   čo   bolo   v   konečnom   dôsledkom   dôvodom   na   nepriznanie   trov   konania sťažovateľke.   Posúdenie   účelnosti,   resp.   nevyhnutnosti   vynaložených   trov,   je   otázkou skutkovou,   ktorú   nemá   ústavný   súd   právomoc   posudzovať,   pretože   nie   súdom prieskumným. Skutkový záver krajského súdu, ktorým vyhodnotil podanie sťažovateľky ako neúčelné, pretože i bez tohto podania by sám zastavil exekúciu, nemôže ústavný súd vzhľadom   na   jeho   úlohu   v   systému   súdnictva   prehodnocovať   a   nepovažuje   ho   ani za arbitrárny či za prejav sudcovskej svojvôle. Takýto postup krajského súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia.

17. Aj keď napadnuté uznesenie, čo sa týka odôvodnenia, trpí vadami, ústavný súd uvádza, že nie je jeho úlohou do detailov podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom vylepšiť jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú konformitu záverov napadnutého   rozsudku   s   ústavou   (IV.   ÚS   270/09,   IV.   ÚS   27/2010,   III.   ÚS   165/2012). V danom prípade možno predpokladať, že aj prípadné pozitívne rozhodnutie o sťažnosti z dôvodov   uvedených   v   bode   14   tohto   rozhodnutia   by   mohlo   viesť   iba   k   ďalšiemu vylepšeniu jeho odôvodnenia krajským súdom v následnom konaní. Nemožno preto ani v tejto súvislosti prijať názor sťažovateľky o arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

18. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd vo vzťahu k neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia uviedol dôvody, pre ktoré náhradu trov konania nepriznal. Ústavný súd opakovane uvádza, že v každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Okolnosť, že sťažovateľka má odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod   zasahovať   do   záverov   krajského   súdu.   Základné   právo   na   súdnu   ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je   vyhovenie   všetkým   návrhom   účastníka   konania   (napr.   II.   ÚS   4/94,   I.   ÚS   8/96). Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

19. Z hľadiska možného porušenia základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že čl. 47 ods. 2 ústavy zakotvuje právo na to, aby sa   každý   mohol   nechať   zastupovať   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   ktorý účastníkovi poskytne právnu pomoc v prípadoch, ktoré si takúto pomoc vyžadujú. Hlavný význam základného práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2   ústavy   (súdy,   iné   štátne   orgány,   orgány   verejnej   správy)   majú   zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, v danom prípade sťažovateľke, aby v konaní pred nimi využívala   právnu   pomoc.   Pri   takomto   vymedzení   označeného   základného   práva   k   jeho porušeniu podľa názoru ústavného súdu v danom prípade zjavne nedošlo. Sťažovateľka ani nenamieta, že by v akejkoľvek súvislosti nebolo rešpektované jej právo dať sa v súdnom konaní   zastupovať   zvoleným   právnym   zástupcom,   napokon   v   predmetnom   exekučnom konaní aj skutočne bola právne zastúpená ňou zvoleným právnym zástupcom. Sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi mala príležitosť predložiť svoju argumentáciu, zároveň jej   bolo   umožnené   zoznámiť   sa   so   všetkými   dôkazmi   a   pripomienkami,   ktoré   boli predložené v danom exekučnom konaní. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali oklieštenie základného práva sťažovateľky na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

20. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 7. augusta 2013