znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 520/2012-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., zastúpenej Advokátskou kanceláriou   M.,   s.   r.   o.,   JUDr.   M.   M.   –   advokát   a konateľ,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 51 C 145/2012-218 z 22. augusta 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou M., s. r. o., JUDr. M. M. – advokát a konateľ, B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 51 C 145/2012-218 z 22. augusta   2012   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“)   a   jemu   predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva: „Sťažovateľ sa ako žalobca na základe žaloby zo dňa 29. júla 2011 domáha v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II, č. k. 51C/145/2011 voči žalovanému, Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, zaplatenia sumy 3 309 899,79 €.

Predmetný   nárok   predstavuje   samostatné   uplatnenie   kapitalizovaných   úrokov z omeškania ku dňu 30. júnu 2011 z istiny 150 000 000 Sk, priznanej sťažovateľovi voči Slovenskej republike ako náhrada škody rozsudkom Okresného súdu Bratislava II, spis. zn. 6C/178/2006-909 zo dňa 23. októbra 2007, právoplatným dňa 2. marca 2012 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. 3Co/298/2011-1155 zo dňa 9. februára 2012. V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II, č. k. 51C/145/2011 vydal dňa 22. augusta 2012 súd na návrh žalovaného, Slovenskej republiky, zo dňa 23. júla 2012, uznesenie č. l. 218, právoplatné dňa 14. septembra 2012, ktorým zaviazal sťažovateľa ako žalobcu zaplatiť preddavok na trovy konania podľa § 141a Občianskeho súdneho poriadku vo výške 165 495 € do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľka ďalej uvádza: «Dovoľujeme si poukázať, že preskúmanie konkrétneho postupu súdu pri aplikácii uloženia povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a   Osp   bolo   podľa   našich   vedomostí   predmetom   skúmania   (kde   bolo   rozhodnutie Ústavného súdu zverejnené) v dvoch prípadoch, a to v konaní I. ÚS 112/2012 a v konaní II. ÚS   129/2012   (obdobné   sťažnosti   vo   veciach   II.   ÚS   130/2012,   II.   ÚS   131/2012, II. ÚS 132/2012, II. ÚS 133/2012, II. ÚS 134/2012, II. ÚS 135/2012).

V predmetných konaniach vedených pred II. senátom ústavného súdu boli sťažnosti sťažovateľa   odmietnuté   pre   zjavnú   neopodstatnenosť,   i   keď   ústavný   súd   „neprehliadol skutočnosť,   že   argumentácia   sťažovateľky   v   uvedených   konaniach   má   výrazné ústavnoprávne dimenzie“. Ústavný súd však konštatoval, že samotným vydaním uznesenia podľa § 141 a Osp nemôže dôjsť k zásahu do práva na spravodlivý proces, k tomu môže dôjsť až v samotnom vydaní uznesenia o zastavení konania po naplnení predpokladov podľa § 141a Osp, ktoré môže byť predmetom preskúmania všeobecným súdnictvom v ďalšom inštančnom postupe, nakoľko voči rozhodnutiu o zastavení konania je odvolanie v zásade prípustné.

Dovoľujeme   si   však   na   margo   citovaných   rozhodnutí   II.   senátu   ústavného   súdu vo veciach II. ÚS 129/2012 až II. ÚS 135/2012 uviesť, že rozhodnutie o zložení preddavku na   trovy   konania   v   zmysle   ustanovenia   §   141a   Osp   je   spôsobilé   zasiahnuť   nielen do procesných práv povinnej osoby (žalobcu v konaní) a do jeho práva na spravodlivé konanie a prístup k súdu, avšak vždy predstavuje aj priamy zásah do jeho majetkovej sféry a základného práva vlastniť majetok.

Uznesenie o uložení povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a Osp nepredstavuje len procesný predpoklad pre prípadnú budúcu aplikáciu dispozície normy obsiahnutej v § 141a Osp o zastavení konania, ale je zároveň právoplatným a vykonateľným titulom, ktorým sa zasahuje do majetkovej sféry navrhovateľa v konaní, a to bez ohľadu na to, či súd pristúpi k rozhodovaniu o zastavení konania a ako o ňom rozhodne...

Ústavný   súd   v   náleze   spis.   zn.   I.   ÚS   112/2012-30   podrobil   „mechanické“ rozhodnutie všeobecného súdu, ktorým uložil preddavok na trovy konania v neprimeranej výške, kritike, a to pre absenciu skúmania proporcionality uloženej povinnosti s účelom preddavku na trovy konania...

Domnievame sa, že uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania vo výške 165 495 € v konaní 51C/145/2011 vedenom na Okresnom súde Bratislava II je zjavne neprimerané   a   neproporcionálne,   a   táto   povinnosť   bola   uložená   prakticky   nadbytočne. Predne   uvádzame,   že   žalovaný,   Slovenská   republika,   v   mene   ktorej   koná   Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, nie je zastúpené advokátom, doteraz neplatilo v konaní žiaden súdny poplatok, nemuselo zložiť ani iný preddavok. S ohľadom na predmet konania je vylúčené, aby vznikli žalovanému nejaké iné trovy konania, nakoľko tento požíva osobnú poplatkovú exempciu (§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. osudných poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov). Predmet konania je založený najmä na právnom posúdení nesporných skutočností, nakoľko sa jedná o určenie výšky úroku z omeškania z pohľadávky, ktorá bola sťažovateľovi ako žalobcovi priznaná právoplatným rozhodnutím súdu v inom konaní. Je nanajvýš pravdepodobné, že žalovanej v konaní aj v prípade jej procesného úspechu, žiadne trovy konania nevzniknú. Žalovaná má síce právo nechať sa zastúpiť   advokátom,   poukazujeme však,   že k základným predmetom činnosti ústredného orgánu štátnej správy patrí aj prípadné obhájenie záujmov štátu v konaní pred súdom, najmä   v   tom   prípade,   ak   je   predmetom   konania   príslušenstvo   judikovanej   pohľadávky z titulu náhrady škody, ktorú zavinila práve žalovaná (Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky)...

Ústavný súd v náleze spis. zn. I. ÚS 112/2012-30 ďalej vyložil, akým spôsobom majú všeobecné   súdy   skúmať   naplnenie   predpokladov   na   aplikáciu   §   141a   Osp,   t.   j. kumulatívneho   nastania   skutočností   obsiahnutých   v   primárnej   hypotéze   právnej   normy: „Zo štrukturálnej formulácie a obsahovej gradácie ustanovenia § 141a ods. 1 Osp vyplýva podmienenosť jeho použitia iba v príčinnej súvislosti s preskúmaním dvoch základných predpokladov,   ktoré   musia   byť   kumulatívne   naplnené,   a   to   jednak   preskúmaním predpokladu   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v   zmysle   §   138   Osp   a   jednak aj preskúmaním   výšky   žalovaného   nároku   vzhľadom   na   sumu   životného   minima.   Podľa ústavného súdu až faktickým (nie iba formálnym) preskúmaním uvedených predpokladov na strane   dotknutého   účastníka   konania   (v   danom   prípade   na   strane   sťažovateľky)   môže rezultovať záver o splnení predpokladov na uloženie povinnosti tomuto účastníkovi konania spočívajúcej v nutnosti zložiť preddavok na trovy konania.“

Domnievame sa, že Okresný súd Bratislava II pred vydaním sťažnosťou napadnutého uznesenia k vecnému skúmaniu predpokladov nepristúpil. Uvádzame síce, že uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 25. novembra 2011 spis. zn. 51C/145/2011-59, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24. februára 2012 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. januára 2012 spis. zn. 9Co/554/2011-64, nebolo sťažovateľovi ako žalobcovi priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II, č. k. 51C/145/2011. Súd touto skutočnosťou odôvodnil aj naplnenie hypotézy právnej   normy   obsiahnutej   v   §   141a   Osp   „navrhovateľovi,   u   ktorého   nie   sú   splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov...“ ako aj vydanie samotného uznesenia uložení povinnosti zložiť preddavok na trovy konania...

Uvádzame   však,   že   k   nepriznaniu   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   v   konaní nedošlo pre vecné dôvody, avšak výlučne z procesných dôvodov, kedy prvostupňový súd podľa nášho názoru predčasne vydaným uznesením čisto z formálnych dôvodov oslobodenie od   súdnych   poplatkov   sťažovateľovi   ako   žalobcovi   nepriznal,   čo   sťažovateľ   aj   vytkol prvostupňovému súdu vo svojom odvolaní. Odvolací súd, Krajský súd v Bratislave, však podané   odvolanie   vyhodnotil   ako   odvolanie   podané   oneskorene   a   z   toho   dôvodu ho odmietol, pričom sa vecne skúmaním predpokladov na oslobodenie žalobcu od súdnych poplatkov   nezaoberal.   V   konaní   tak   žiaden   súd   predpoklady   na   strane   žalobcu na oslobodenie od súdnych poplatkov vecne neskúmal.

Odhliadnuc   od   tejto   skutočnosti,   súd   úplne   nesprávne   vyhodnotil   naplnenie predpokladov   na   vydanie   uznesenia   podľa   §   141a   Osp.   Zákonodarca   imperatívom obsiahnutým v norme § 141a Osp prikazuje súdu pred uložením povinnosti zložiť preddavok na   trovy konania   vylúčiť prítomnosť predpokladov   na oslobodenie   žalobcu   od súdneho poplatku. Úlohou súdu nie je skúmať, či žalobca bol alebo nebol v predchádzajúcom konaní oslobodený   od   súdneho   poplatku,   avšak   jeho   úlohou   je   skúmať,   či   sú   pre   oslobodenie od súdnych   poplatkov   na   strane   žalobcu   predpoklady   (teda   nie   či   je   o oslobodení   od súdnych   poplatkov   už   rozhodnuté),   a   to   v   čase   rozhodovania   súdu   o povinnosti   zložiť preddavok podľa § 141a Osp.

Keďže   zákonodarca   pri   formulácii   hypotézy   normy   §   141a   Osp   nevyužil   dikciu „navrhovateľovi,   ktorému   nebolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov...“, je skutočnosť, či v minulosti bolo alebo nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov na účely skúmania hypotézy ustanovenia § 141a Osp nevýznamná, a teda súd si svoju povinnosť vecne preskúmať predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov na strane žalobcu, nesplnil.

Naviac,   aj   v   priebehu   konania   sa   môžu   zmeniť   majetkové   pomery   žalobcu a o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov možno rozhodovať aj o opakovane. Súd sa však uspokojil s formálnym konštatovaním, že žalobcovi nebolo oslobodenie od súdnych poplatkov priznané a túto skutočnosť nesprávne a arbitrárne vyhodnotil tak, že predpoklady na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a Osp boli naplnené.

Podotýkame   ďalej,   že   súd   vôbec   s   návrhom   žalovanej   zo   dňa   23.   júla   2012 neoboznámil žalobcu, tento sa k nemu nemohol vyjadriť, nemal o ňom vedomosť a nemohol tak pred rozhodovaním súdu uviesť skutočnosti a navrhnúť dôkazy na vecné skúmanie jeho majetkových   pomerov   na   účely   preukázania   existencie   predpokladov   na   oslobodenie od súdnych poplatkov.   Uvedeným   postupom súdu   sa zmarila   možnosť   žalobcu efektívne brániť   a   uplatňovať   svoje   práva   v   konaní   pred   súdom   a   naopak,   súd   svojím   konaním neodôvodnene   zvýhodnil   žalovanú,   kedy   pri   rozhodovaní   o   uložení   povinnosti   zložiť preddavok na trovy konania vychádzal iba z ňou uvádzaných a tvrdených skutočností. Sťažnosťou napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava II je tak arbitrárne, nedostatočne   odôvodnené,   vydané   bez   naplnenia   zákonom   vyžadovaných   predpokladov na aplikáciu § 141a Osp a konaním súdu, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, sa odňala sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom.   Dôsledkom   toho   je   sťažovateľ   bezprostredne vystavený   rozhodovaniu   o   zastavení   konania,   ako   aj   zásahu   do   jeho   majetkovej   sféry, ku ktorému dochádza vymáhaním pohľadávky z rozhodnutia ako justičnej pohľadávky... V zmysle ustanovenia § 141a ods. 2 Osp sa výška preddavku určí ako 5 % z peňažnej sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.

V konaní   uplatnená   peňažná   suma   predstavuje   samostatné   uplatnenie kapitalizovaných   úrokov   z   omeškania   ku   dňu   30.   júnu   2011   z   istiny   150 000 000   Sk, priznanej sťažovateľovi voči Slovenskej republike ako náhrada škody rozsudkom Okresného súdu   Bratislava   II,   spis.   zn.   6C/178/2006-909   zo   dňa   23.   októbra   2007,   právoplatným dňa 2. marca   2012   v   spojitosti   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave,   spis.   zn. 3Co/298/2011-1155 zo dňa 9. februára 2012.

Samotný   predmet   konania   tak   predstavuje   kapitalizované   príslušenstvo   istiny priznanej v inom konaní. Domnievame sa, že s ohľadom na neprihliadanie na istinu pri určení výšky preddavku nie je vecne možné v prejednávanom prípade vôbec vypočítať sumu preddavku,   nakoľko   na   sumu   príslušenstva   (čo   je   celý   predmet   konania   vedenom na Okresnom   súde   Bratislava   II   pod   č.   k.   51C/145/2011)   nemožno   prihliadať. V predmetnom konaní tak nie je možné uložiť preddavok na trovy konania. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že o výške príslušenstva sa rozhodovalo v inom konaní pred tým istým   súdom   ako   sa   konalo   o   výške   istiny,   nakoľko   uplatnenie   príslušenstva   závisí na procesnej   aktivite   žalobcu.   Na   charaktere   a   druhu   predmetu   konania,   teda na skutočnosti,   že   predmetom   konania   je   iba   príslušenstvo   v   inom   konaní   uplatneného peňažného nároku, nič nemení ani to, že istina a príslušenstvo boli uplatnené v dvoch rôznych konaniach. Ak by žalobca uplatnil príslušenstvo v identickom konaní, do základu, z ktorého   sa vypočítava výška   preddavku,   by   sa suma   uplatnená v predmetnom   konaní (a z ktorej aj súd výšku preddavku určil), nezohľadňovala. Domnievame sa, že súd nemal vecne   uloženie   preddavku   pripustiť,   nakoľko   postavenie   žalobcu   sa   nemôže   zhoršiť   len z toho dôvodu, že kapitalizované príslušenstvo uplatnil v inom konaní na tom istom súde ako sa uplatnila suma istiny.

Domnievame   sa,   že   súd   pri   vydaní   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   ignoroval dikciu ustanovenia § 141a ods. 2 Osp, čím spôsobil nezákonnosť vydaného uznesenia.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa S., s. r. o., pokojne vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo pokojne vlastniť majetok zaručené čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 51C/145/2011 porušené bolo.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   II   spis.   zn.   51C/145/2011-218   zo   dňa 22. augusta 2012,   sa   zrušuje a vec sa   vracia   Okresnému   súdu Bratislava   II   na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť spoločnosti S., s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 €, na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária M., s.   r. o..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka zároveň navrhla odložiť vykonateľnosť uznesenia okresného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu   uznesením   okresného   súdu   a   jemu   predchádzajúcim   postupom.   Podstatou námietok   sťažovateľky   sú   právne   závery   okresného   súdu   pri   posudzovaní   spĺňania predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov a suma preddavku na trovy konania (pre účely „§ 141a ods. 1 O. s. p.“), s ktorým sťažovateľka nesúhlasí.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje.   Zmyslom   a   účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“ (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05)]. Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažnosť   ústavnému   súdu   možno   podať   len   vtedy,   keď   boli   pred   jej   podaním vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom sa podľa ustanovenia § 53 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok, mimoriadny   opravný   prostriedok,   vyjmúc   návrh   na   obnovu   konania   a   iný   právny prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.

V danom prípade je potrebné sťažnosť považovať za predčasnú, a teda neprípustnú, pretože smeruje proti rozhodnutiu okresného súdu procesnej povahy, ktoré nemá charakter rozhodnutia   „konečného“.   V   okolnostiach   danej   veci   by   k   eventuálnemu   porušeniu sťažovateľkou   označených   práv   v   materiálnom   slova   zmysle   na   základe   jej   nosných dôvodov   mohlo   dôjsť   napr.   až   v   prípade,   ak   by   okresný   súd   na   základe   nezloženia stanoveného preddavku na trovy konania zastavil konanie (§ 141a ods. 1 in fine zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov)   a následne by prebehlo pre sťažovateľku neúspešné opravné konanie pred všeobecnými súdmi, v rámci ktorého   by   namietala   nosnými   dôvodmi   tejto   sťažnosti.   Konanie   vo   veci   samej   bude pokračovať na okresnom súde. Až po jeho ukončení a vydaní rozhodnutia okresným súdom, resp.   krajským   súdom   vo   veci   samej   (ako   aj   po   prípadnom   využití   možnosti   podať mimoriadne   opravné   prostriedky),   bude   mať   sťažovateľka   možnosť   uplatniť   ochranu svojich práv podaním sťažnosti ústavnému súdu (m. m. I. ÚS 440/2012).

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že uznesením okresného súdu došlo aj k zásahu do jej majetkových práv, pretože ide o vykonateľné rozhodnutie, ktoré bude následne vymáhať justičná pokladnica, a poukazuje na stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR; a to „Uznesenie, ktorým sa podľa ustanovení § 141 ods. 1 Osp ukladá účastníkovi konania povinnosť zloziť preddavok   na   trovy   dôkazu,   ktorý   tento   účastník   navrhol   alebo   ktorý   nariadil   súd o skutočnostiach ním uvádzaných,   alebo v jeho záujme,   je podkladom pre súdny výkon rozhodnutia“, ústavný   súd   konštatuje,   že   preddavok   možno   vymáhať   iba   do   vydania rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Aj táto skutočnosť vyplýva z citovaného uznesenia Najvyššieho súdu ČSSR. Nie je teda nepodstatné, či konanie bude alebo nebude zastavené, pretože po zastavení konania už dôvod na vymáhanie preddavku na trovy konania odpadá. Navyše, aj túto skutočnosť bude môcť sťažovateľka namietať v prípadnom odvolaní proti zastaveniu konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania, resp. v prípadnom konaní, v ktorom by justičná pokladnica preddavok na trovy konania vymáhala.

Zaplatenie   preddavku   na   trovy   konania   v   zmysle   uznesenia   okresného   súdu   je podmienkou   ďalšieho   konania   vo   veci.   Je   preto   nedôvodné,   aby   došlo   k   vymáhaniu preddavku na trovy konania, ak jeho nezaplatenie bude viesť k zastaveniu konania. Ak by však napriek tomu začala justičná pokladnica od sťažovateľky preddavok na trovy vymáhať, až vtedy by bolo možné uvažovať o prípadnom porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ sťažovateľka argumentuje nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012, v ktorom   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938   z 9.   januára 2012,   ktorým   bola uložená sťažovateľovi   povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, je potrebné uviesť, že prípad sťažovateľky nie je s touto vecou identický. Vo veci sp. zn. I. ÚS 112/2012 Okresný súd Poprad vo svojom uznesení iba skonštatoval, že u sťažovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, bez toho, aby tento svoj názor odôvodnil. Vo veci sťažovateľky však svoj názor o tom, že nie sú u nej predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   odôvodnil,   keď   uviedol: „U navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 O. s. p. v celom rozsahu. Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 25. 11. 2011, č. k. 51 C/145/2011-59, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24. 02. 2012 v spojení s uznesením Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   31.   01.   2012,   č.   k.   9Co   554/2011-64,   nebolo navrhovateľovi priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.“

Druhým   dôvodom,   pre   ktoré   bolo   vyslovené   porušenie   základných   a   iných   práv nálezom   sp.   zn.   I.   ÚS   112/2012,   bola   skutočnosť,   že   preddavok   na   trovy   konania   bol neprimerane vysoký a mal predstavovať až trovy za 30 úkonov právnej služby. Vo veci sťažovateľky o taký prípad nejde. Suma preddavku predstavuje iba prípadné trovy za 11 úkonov právnej služby, čo je počet úkonov, ktorý je v konaní pred všeobecnými súdmi bežný.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože v danom štádiu súdneho prejednania veci nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci (o ktorej bude ďalej konať okresný súd).

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sa   k   rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012